Disappointment, Friendship, Love. 26.časť

A je to tu :/ Koniec dobrého a začiatok niečoho lepšieho :) verím že rok 2013 bude lepší! :)Týmto vám prajem Veselý Silvester a šťastný nový rok :** som rada, že ste to so mnou vydržali :D aj s Miškou ;) Ďakujem za všetky, VŠETKY komentáre :) A teraz si prečítajte pokračovanie o Amy a Liamovi :)

*Liam*

Prechádzal som sa a bezhlavo premýšľal čo ak by som išiel teraz za Amy. Hneď teraz ... povedal by som jej pravdu a ... nie to by nevyšlo.
Pokýval som hlavou a ruky strčil hlbšie do vreciek. Musím niečo vymyslieť. Pozvem ju na večeru? Nie to by tiež nevyšlo.. neprišla by.... Prechádzal som sa s týmito myšlienkami asi hodinu. Rozhodol som sa vrátiť domov. Zabuchol som dvere od domu a...
„BU!!“ skočil mi na chrbát blázon Louis. Zasmial som sa a začul hlasy z kuchyne.
„Si blázon!“ zhodil som ho z chrbta a išiel si pre džús. Tam sedeli všetci do jedného. Niall niečo pospevoval a ako vždy niečo do seba pchal, Louis si vysadol na linku a obhryzoval mrkvu, Harry si prehraboval svoju kučeravú hrivu a Zayn sa z každej strany obzeral do zrkadla. Ja som bol opretý o linku a pil džús
„Kedy ste prišli?“ opýtal som sa
„Asi pred pol hodinou. Louis si myslel, že ťa uniesol Kevin“ zasmial sa Zayn.
„Bol si už za Amy?“ Hovoril Niall popri prežúvaní zrejme väčšieho sústa ako je on.
„Nie... neviem ... neviem ako jej to povedať bez toho aby ma odbila. Ja ....sa bojím.“ Pocítil som potľapkanie na ramene
„Tak to máš blbé chlape. Musíš jej ukázať kto tu je pán!...“ chytil sa slova Harry no, keď sme sa na neho všetci so s zdvihnutým obočím dívali, stiahol sa do ústrania. Zobrali sme si všetci kofolu do obývačky a začali premýšľať ako Amy presvedčiť o tom, že Liam je „nevinný“....

*Amy*

Domov som došla asi o pol 7. Z nôh som zhodila topánky a hodila ich na kopu ďalších. Všade bolo akési ticho. Mykla som plecom a začala chystať veci na dnešnú mini spoznávaciu párty. Všetko som pripravila a poukladala to na stolík v obývačke. Vytiahla som nejaké filmy a položila ich na rovnaké miesto.
„DO KELU!“ povedala som, keď som si uvedomila, že som zabudla zavolať Willovi. Rýchlo som skočila k telefónu a naťukala doň jeho číslo.
Píp.....píp.....píp.....píp...píp... kto to má vkuse počúvať?! Zložila som. No hneď sa rozozvučal telefón.
„Lou? Si tam?“ vytreštila som oči. Namiesto Willa sa ozval človek, ktorého hlas by som nečakala. Rozlial mi po tebe teplo a túžbu po ňom no smútok a sklamanie. Slzy ma neskutočne zaštípali v očiach a skotúľali sa po tvári. Rýchlo som zaklipkala očami
„Poviem jej, že si volal“ povedala som cez slzy chrapľavým hlasom a zložila. Položila som telefón späť na pôvodné miesto. Oprela som sa o stenu a nechala slzy tiecť po tvári. Po dlhom čase som znovu pocítila tú pálčivú bolesť v srdci. Jeho hlas akoby vyvolal všetky spomienky, pocity, nedávne udalosti ... a moju lásku k nemu. Prečo je láska taká zlá a sebecká? Nehovorí sa predsa v rozprávkach o žili šťastne až naveky?
Chcela som ho objať, mať ho pri sebe, čo i len na sekundu sa mu dotknúť pier no všetko je preč.
Ale prečo volal sem? Prečo nie na jej mobil? Prečo, keď vedel že bývam tu? Myslel si, že tu nie som? Znovu sa rozozvučal telefón. Pohlo mnou na bok. Zavrela som oči. Chcem aby to bol môj Liam? ..... má to byť on?..... mám mu hneď odpustiť? .... Postavila som sa, vrchom dlane som si kŕčovito zotrela slzy a nemotorne sa dotrepala k telefónu. Nádych.... výdych.... nádych.... výdych...Otvorila som oči a zdvihla ruku do vzduchu. Zobrala som do ruky telefón a stlačila zelené tlačitko. Cítila som sa ako v nejakom poriadne nepodarenom horore.
„Amy? Amy si tam?“ odľahlo mi, keď sa namiesto Liamovho hlasu ozval ten Willow.
„Áno. Prosím nemohol by si prísť? Pre- predstavím ťa niekomu“ usmiala som sa ešte trochu roztrasená.
„Jasné. Kedy? Kde?“ opýtal sa a začula som ako sa usmieva
„No dnes o 8...“ zadala som mu adresu
„Dobre takže s vidíme“ znovu som sa usmiala
„A Amy... si v pohode?“ opýtal sa tesne pred tým ako som hovor zrušila
„Uhm“ prikývla som hlasom no moja hlava ukazovala smer – nie....
„Dobre maj sa“ zložili sme.
Sadla som si na gauč a hľadela do blba. Béžové steny v spojení s tmavými závesmi vyzerali bizarne. Myšlienky sa stále vírili okolo môjho Liama. Smrkla som a išla do kuchyne. Z tretej poličky som stiahla balíčky pukancov a strčila ich po jednom do mikrovlnky. Keď som započula posledné cinknutie a pukance utíšil besné praskanie malinkých škrupiniek skrývajúce chutné kúsky kukurice.  Obrátila som sáčky dnom nahor a vysypala ich do veľkej misky. Práve vtedy zazvonil zvonček. Skontrolovala som hodiny a ani si neuvedomila, koľko času prešlo. Bolo presne 8:05 pm. Prázdne sáčky z pukancov som vyhodila do koša a išla otvoriť. Obula som si svoje huňaté papučky a mykla kľúčom v zámke.
„Ahoj!“ hodila sa mi okolo krku Sara.
„Ahoj.“ Odzdravila som jej s úsmevom
„Ahoj klobúčik“ začula som trošku hrubší  hlas od toho Sarinho.
„Ahoj Will“ zasmiala som sa. Sara uvoľnila svoje zovretie. Podišla som k nemu a okamžite ho objala.
„Vy ste prišli akože spolu?“ opýtala som sa so zdvihnutým obočím.
„Nie našla som ho blúdiť na ulici. Will sa ma spýtal, či neviem kde bývaš.“ Zasmiala sa. „Prv som si myslela, že je úchyl alebo zlodej no sama si povedala, že mi niekoho chceš predstaviť.“ Niekedy nad Sarou žasnem. Sem tam sa správa ako moja mama alebo nafetovaný trpaslík. Vyzuli sa a ja som medzi tým zavrela dvere.
„Lou tu nie je?“ opýtala sa Sara, keď v dome bolo prekvapilo ticho. Dokonca nebolo počuť ani rozkošný detský smiech.
„Nie, asi sú niekde s Tomom“ usmiala som sa.
Posadali sme si do obývačky.
„Tak ktorý?“ ukázala som im filmy v ruke
„Shrek“ zvýskla Sara. Mykla som plece a zasmiala sa spolu s Willom. Vybrala som CD z obalu a strčila ho do DVD prehrávača. O chvíľu sa nám zjavili tie známe rozprávkové zelené tváre.
„Hneď som späť.“ Zakričala som i m pri dverách od kuchyne.
„OK“ odkričali so smiechom. O niečom sa tam rozprávali.  Zobrala som z kuchynskej linky dve misky pukancov a odkráčala  s nimi späť do obývačky. Položila som ich na stolík. Sara pobúchala prázdne miesto medzi nimi. Tak som si sadla medzi nich....

Celý film sme sa rozplývali nad očičkami rozkošného kocúra v čižmách.  Smiali sme sa nad oslíkovou ukecanosťou a nad tým že sa nám stále páčia tieto rozprávky. Asi v polke filmu sa dvere domu roztvorili. Začula som hrkútanie a detskú radosť
„Ahojte“ pozdravili nás Lou s Tomom.
„Zlatko idem uložiť malú“ povedal jej Tom.
„Dobre“ pobozkala ho a otočila sa k nám. Posadila sa k Willovi. Pozrela na mňa a v intervaloch dvíhala obočie.
„What?“ naznačila som jej perami. Ona mykla hlavou nabok a postavila sa. Vošla na záhradu a tak som išla za ňou. Zavreli sme dvere.
„Pozvala som ich. Vadí?“ zvraštila som čelo a pozrela na ňu spod mihalníc.
„Čo ty a Will?“ podpíchla ma a znova spravila to s obočím
„Hej! Ešte raz spravíš to s obočím a zoberiem ti všetky šminky!“ ... vyhrážala som sa. Bolo to desivé. Nevedela som či sa mám skryť do rohu alebo sa smiať. „Je to LEN kamarát, Lou.“
„nenápadne“ nazrela cez sklenené dvere do domu. Will a Sara nechápavo pozerali na rám dverí.
„Ale je pekný...“ zastavila som ju skôr akoby pokračovala. Niekedy je vážne ako moja matka...
„Dnes volal Liam“ nálada mi poklesla aspoň o tri stupne.
„ČO?!“ vyvalila svoje veľké oči a ústa nechala otvorené
„Volal konkrétne tebe.“ Sklopila som zrak a obzerala som si svoje bordové pásikavé ponožky.
„Čo chcel?“ povedala tichším, súcitnejším hlasom.
„Neviem. Jediné čo som povedala bolo, že ti odkážem že volal.“ Okamžite ma objala.
„Nič viac ti nepovedal?“ opýtala sa
„Nestihol“ krivo som sa usmiala, keď sa odo mňa odtiahla.
„Dobre.... poďme dnu“ prehrabla som si vlasy a vydýchla vzduch v podobe malých obláčikov pary.  Ešte raz na mňa hodila súcitný pohľad a prešla mi rukou po chrbte. Ja som sa na ňu pozrela ako – to je v pohode... bude to v pohode.... dúfam....a otvorila som dvere. Hneď sa na nás upriamili štyri oči.
„Dobre deti ja si idem ľahnúť“ zasmiala sa Lou a zmizla na schodoch. Ja som si sadla späť na svoje miesto.  No oni odo mňa zrak neodvrátili.
„Liam dnes volal“ povedala som potichu a sadla si do tureckého sedu.
„ČO?!“ jasné... každý takto zareagujte...
„No áno volal“ povedala som trošku nervózne.
„Dúfam sa ti ospravedlnil, pozval niekam von, chcel ti to vysv...“ prerušila som ju
„Zháňal Lou“ vyhodila som ruky do vzduchu a nechala ich dopadnúť na biely kožený gauč pokrytý huňatými dekami.
„Magor“ skonštatoval Will. Ja som sa len trpko zasmiala. No znelo to skôr ako štartovanie motora, ktorý sa premenil na prepichnutý balónik.
„Najhoršie je, že on je stále na turné.... dobre už sa bude vracať..... ale sklamalo ma, že už mi nevolá. A aj keď konečne zavolá tak zháňa Lou.“ Vysunula som spodnú peru.
„Mám nápad“ Sara vztýčila ukazovák
„Ach jaj!“ nahla som sa k Willovi a stále hľadela na Saru. Toto nedopadne dobre
„Čo keby ste tvorili pár!“ povedala úplne nadšená
„ČO?!“ vyhŕkli sme naraz. Prevrátila očami.
„No ty a Will budete spolu akože chodiť. Nebojte stačí ak sa budete držať za ruky a hovoriť si sladké rečičky...“ zasmiala sa. „Liam bude žiarliť... teda ak s tým Will súhlasí“ nadvihla obočie, Will iba prikývol. No ja som z toho nemala až taký dobrý pocit.
„Ja..... radšej nie.... nech mi to prv vysvetlí...“ povedala som napokon
„Ty sa len bojíš...“ skonštatovala.
"Nie, nebojím sa." Pozrela som sa na ňu
"Noták! čo také hrozné sa môže stať?" opýtala sa ma Sara. Nóó napríklad sa na mňa môže vážne naštvať, môže si nájsť niekoho iného aleboooo... napadalo ma veľa možností, ale ani jednu som radšej nevyslovila.
„Porozmýšľam“ povedala som nakoniec. Sara sa mi hodila okolo krku.
„To som rada“ usmievala sa ako slniečko. Tým sme skončili túto tému a ďalej pozerali predtým  stopnutý film. Pukance boli všade po zemi.
„Ja to nepracem.“ Postavila sa Sara s rukami nad hlavou.
„Ale nehovor“ hodila som do nej vankúš.
„Hej!“ zaskučala a hodila do mňa späť vankúš. No trafila Willa. Ten nám venoval nepekný pohľad a do každej hodil jeden vankúš. Zazreli sme na seba so Sarou, zdvihli vankúš a pomaly podišli k Willovi. Ten si len na obranu zobral ďalší vankúš. Začali sme ho mlátiť hlava - nehlava. O chvíľu sme vankúše vymenili za zvyšné pukance.
„Stop!“ smiala som sa. V tom si ma Will prehodil cez plece a utekal na záhradu. Zimaaaa!! Skôr ako som sa stihla spamätať z prvotného chladu som sa musela spamätať z ľadovej vody, ktorá pohltila celé moje telo. Otvorené oči akoby po útoku ľadových kociek bláznivo hľadali miesto, kade sa vynoriť.
Vyplávala som hore a mala som chuť Willa prizabiť.
„Si mŕtvy!“ oznámila som mu a prešla rukami po vlasoch. Doplávala som k okraju bazéna a vyšla z neho. Celá premočená a trasúca sa, som sa rozbehla za Willom.
„Ak budem chorá, varíš mi polievku!!“ skočila som mu na chrbát. Spadli sme na zem. Ležal na mne a rehotal sa
„Nejak si nám premokla“  buchla som ho do ramena. CVAK. Už som si pomyslela, že sa z dakade vynoril zvedavý novinár no namiesto neho som zbadala Saru s mobilom v ruke.
„Čo to robíš?!“ opýtala som sa podráždene. Will vstal a pomohol mi na nohy.....

Páčila sa? :) 

Warzone 9.časť

Prepáčte že mi to tak dlho trvalo ale sviatky a bla bla bla :D I´m crazy :D ale to ste už zistili :D Posielam vám oneskorené VESELÉ VIANOCE :*** a pochváľte sa čo ste dostali? :)

Časť od Mišky :)) príjemné čítanie :) Miši ! Super časť! I love it :))

*Cherry*

Otočila som sa a uvidela Nathana, ako beží ku mne. Čo tu robí??? Veď ku Scarlet za mnou ešte nikdy neprišiel. Ani som nevedela že vie, kde Scarlet býva...Ale to je jedno. A ako vôbec vedel, že som u nej? Oco zasa veľa kecal? Nevadí no. Vlastne som bola rada, že Nathan je tu. Ale aj tak som nemienila vysypať na neho všetko, čo mi kázala Scarlet. Na to zabudnite. Príliš sa bojím jeho reakcie. Proste keby som mu to povedala a on by nebol do mňa zaľúbený, čo je viac než isté, tak neviem čo by som spravila. Asi by som sa už nevedela na neho pozrieť. Už by som ho nemohla mať ani ako kamaráta. Proste mu to nepoviem a všetko bude v poriadku...Budem skrátka len kľudne sedieť vedľa neho, pokúšať sa vnímať ho, keď mi bude niečo hovoriť, snažiť sa nevrhnúť na jeho pery vždy, keď sa mu pozriem do tých jeho nádherných očí... jednoducho sa budem pokúšať v jeho prítomnosti správať tak, ako zvyčajne. Držte palce, nech sa mi to podarí.
„Ahoj, čo ty tu?“ spýtala som sa, keď dobehol ku mne.
„No... Tvoj oco povedal, že si u Scarlet...“ že ma to neprekvapilo, „...tak som si povedal, že ti pôjdem naproti.“ Odpovedal mi. Niečo mi ale našepkávalo, že toto nie je pravý dôvod, prečo prišiel. Zaujímalo ma, prečo je tu naozaj. No vyzeralo, že Nathan sa už nechystá nič povedať.
„Aha. Okej.“ Povedala som. „Nenápadne“ som si ho obzrela. Páni ako to, že mi tak dlho trvalo uvedomiť si, že som do neho zamilovaná? Tie jeho krásne oči... ten zlatý úsmev...tie jeho pery... prečo je taký dokonalý? Prečo som sa do neho musela zamilovať? Potriasla som hlavou, aby som zahnala tieto dotieravé myšlienky. Nathan si asi ani nevšimol, že na neho čumím. Vyzeral dosť nervózne. Čo sa deje? Dúfam, že sa nič nestalo. Chvíľu som čakala, či mi to povie. Stále bol ticho.
„Nathan?“
„Hm?“
„Deje sa niečo?? Si nejaký nervózny.“
„Ale nič. Všetko je v poriadku.“ Povedal, ale obaja sme vedeli, že klame. Nechala som to tak, keď mi to bude chcieť povedať, tak mi to povie. Dúfam...
„Cherry?“ oslovil ma asi po piatich minútach tichej chôdze. “Musím ti niečo po...“ začal, keď ho prerušil blesk a hneď nato dunenie hromu.
„No super... Dáždnik ostal u Scarlet.“ Zašomrala som si popod nos. Keď ma vyhadzovala, nestihla som si ho zobrať z jej postele. Dúfam, že aspoň nezačne pršať, lebo k nám domov to bolo ešte asi desať minút chôdze. Upriamila som pozornosť späť na Nathana. Práve pozeral na oblohu, na ktorej sa rýchlo zhromažďovali tmavé dažďové mraky. Bol taký zlatý...Ticho tam! Čakala som, čo spraví. Pozrel späť na mňa.
„Musím ti niečo povedať, “ dokončil. Sledovala som jeho tvár. Vyzeral, že v hlave mu chodí kopa myšlienok, ktoré sa snaží nejako poskladať tak, aby dávali zmysel, keď ich vysloví. Ten pocit veľmi dobre poznám. Bola som zvedavá, čo z neho vypadne.
„Vieš...nóó...ja...“ hľadal slová.
„Skrátka... To vtedy na chate...“ No zbohom. Teraz sa spýta čo to malo znamenať a podobne. Rýchlo Cherry vymysli si nejakú výhovorku, ktorú ti aj tak Nathan neuverí ale aspoň sa nebude ďalej vypytovať... Akože je normálne sa zo sebou rozprávať v tretej osobe?  Vlastne je vôbec normálne rozprávať sa sama zo sebou?!  Moje zaujímavé myšlienky prerušil Nathanov hlas.
„...myslím, že by bolo lepšie, keby nás tvoj mobil neprerušil. Nemusel by som ako debilko stáť tu uprostred cesty...“  Vážne, stáli sme uprostred cesty. Že som si to nevšimla...počkať čo? Mobil? Neprerušil? On ma teda chcel pobozkať?
 „...a vymýšľať, ako ti mám povedať, že som sa do teba zamiloval....“ Čože??? Si zo mňa robíte srandu? To naozaj? Neverím!!! Celý čas, keď rozprával, pozeral do zeme a jeho líca chytali jemne červenkastý odtieň. Bol taký zlatučký. Musela som sa usmiať. Tak preto sem prišiel za mnou. Preto bol taký nervózny. Nevedel, ako mi to má povedať. Ani nechcem vedieť, ako dlho sa odhodlával mi to povedať. Myslím, že riadne dlho. Uvedomila som si, že ešte niečo rozprával. Radšej som ho znovu začala počúvať.
„...a tým pokaziť celé naše kamarátstvo. Lenže ja som to zo seba musel dostať.“ Pomaly dvihol hlavu a pozrel sa na mňa. Potom zavrel oči: „ už od včera nad tým vkuse premýšľam a dnes ráno keď mama sledovala nejaký z tých jej nezmyselných romantických filmov, pri ktorých minie celý les papierových vreckoviek, tak som sa k nej pridal a pozeral som tiež no ale to je teraz jedno, skrátka mi vtedy konečne došlo, že čo to so mnou je. Ani nevieš ako dlho mi trvalo prinútiť sa ti to povedať...“ prečo je ten chlapec taký ukecaný? Myslím, že je načase ho prerušiť. Podišla som o krok bližšie, stúpla si na špičky a letmo sa obtrela perami o tie jeho, aby pochopil, že má sklapnúť. Odstúpila som. On otvoril oči a usmieval sa.
„Niekedy fakt veľa kecáš.“ oplatila som mu úsmev.
„No a toto je pekný spôsob ako dať najavo, aby som bol ticho.“ Pristúpil bližšie ku mne, chytil ma za ruky a začal sa pomaly približovať. Už bol iba kúsoček od mojich pier, keď zasa zahrmelo. Obaja sme sa zľakli. Hneď nato začali z oblakov padať drobné ľadové dažďové kvapky. Veľa drobných ľadových dažďových kvapiek.
„Dokelu to vždy musí niečo prerušiť?!“ hnevala som sa. Nathan sa iba zasmial a konečne ma pobozkal. V tom momente som zabudla na všetko okolo seba. Celým telom mi prebehla elektrina a v hlave mi vybuchovali ohňostroje.
Po chvíli sme sa od seba odtiahli. Pozreli sme sa na oblohu. Stále pršalo, ale spoza mrakov už vykukovalo slnko. Postupne sa na nebi začalo črtať niečo farebné. Dúha. Naraz sme sa pozreli späť na seba. Vpila som sa do tých jeho zelených okáľov a znova som ho pobozkala. Mohli by sme tam stáť aj hodiny, lenže stále pršalo a mne už začínala byť zima. K tomu sme ešte vždy stáli uprostred cesty a práve sem bočilo auto, ktoré na nás naštvane trúbilo. Bože to ešte nevidel nikoho bozkávať sa v strede cesty?!  :D  Zo smiechom som sa od Nathana odlepila a potiahla ho na chodník. Na už aj tak mokré vlasy som si dala rovnako mokrú kapucňu z mikiny.
„Vyzeráš ako zmoknutý rapper!“ smial sa zo mňa Nathan, ktorému ofina momentálne vďaka dažďu padala do očí.
„A ty ako ten pes, čo má vždy ofinu cez oči a vďaka tomu nič nevidí!“ vyplazila som mu jazyk. Nathan sa nato otriasol presne ako psy, keď majú mokrý kožuch a vlasy mu ostali trčať na všetky strany. Začala som sa z neho smiať.  Keď som sa ukľudnila, pristúpila som bližšie a trochu mu ich opravila.
„Nemali by sme ísť domov?“ spýtala som sa ho.
„Prečo?“
„No lebo prší?“
„Jáj... veď tak či tak si už mokrá!“
„Dobre ale ty tiež... a keď budete najbližšie koncertovať a kvôli chrípke nebudeš môcť spievať? Vieš aké budú vaše fanúšičky sklamané?!“
„Najbližšie turné je v novembri a dovtedy sa snáď vyliečim a... dokelu! Koľko je hodín?!“
„Budú štyri. Čo je?“ povedala som, keď som pozrela na hodinky.
„Do kelu! Ja mám stále domáce väzenie. Mohol som byť vonku iba hodinu. Už hodinu meškám...“
„Ty si šikovný.“ Smiala som sa z neho. „To radšej rýchlo poďme, nech mi ťa tvoja mamča neuškrtí.“ Potiahla som ho za ruku a ťahala smerom k našej ulici. To by sme ale neboli my dvaja, keby sme  sa nezastavili a nečľapli do každej mláky a k Nathanovi domov nedošli s komplet premočenými teniskami. Vlastne mokrí sme boli celí a na chodbe, ktorá smerovala do obývačky za nami ostávali mláčky vody. Nathanova mama nás zabije...
„Nathan! Cherry! Preboha to ste v takomto počasí boli vonku?! Pozrite ako to tu vyzerá! Okamžite berte handry a vedrá a dajte tú chodbu pôvodného stavu!“  skríkla, keď vykukla z obývačky aby sa pozrela, kto prišiel.
„Okej.“ Povedali sme obidvaja naraz.
„Asi na to domáce väzenie zabudla.“ Pošepkal mi Nathan, tesne pred tým, ako som mu prikázala, aby doniesol vedro. Ja som išla zohnať nejaké handry. Keď som sa vrátila na chodbu ešte tam nebol. Po chvíli som začula kroky a hneď na to vošiel pochodujúci Nathan s obráteným vedrom na hlave.  Vybuchla som do takého smiechu, že som si až musela sadnúť na zem.
„To akože čo má byť?“ podarilo sa mi vykoktať, keď som sa trochu ukľudnila.
„Nevieš? Ja som ten vojak čo stojí pred kráľovniným palácom...“ zvyšok odpovede som prepočula, lebo na mňa prišiel nový záchvat smiechu.  Nathan si medzitým dal to vedro dole a sadol si vedľa mňa.
„Ty si blázon.“ Povedala som, utierajúc si slzy smiechu.
„Na teba nemám.“
„Neviem kto tu behal s vedrom na hlave.“
„To nie je vedro!  To malo symbolizovať tú prachovku čo nosia na hlave!“
„Nathan ale oni to nemajú až na nose aby nič nevideli.“
„Čo ty vieš...Možno keď chcú byť tajní. Si tam do toho vystrihnú také otvory na oči a stiahnu si to dole až na nos aby ich nik nespoznal.“  Pozreli sme na seba a znovu vyprskli do smiechu.
„Počúvajte vy dvaja, tá chodba sa sama neuprace! A čím skôr to bude, tým skôr dostanete koláč!“ počuli sme hlas jeho mamy. Keď sme počuli slovo koláč, okamžite sme obidvaja vyskočili, zobrali handry a začali vytierať chodbu do sucha. Viete Nathanova mamka pečie najlepšie koláčiky na svete. Teda, hneď po tej mojej samozrejme :D 
Keď na chodbe nebola už ani kvapka vody, obaja sme sa dovalili do kuchyne rovno ku plechu koláča. No nijaký plech tam nebol.
„Mami?“ Nathan vošiel do obývačky so mnou v pätách.
„Áno?“
„Kde je ten koláč?“
„Aký koláč?“
„Veď si nám kričala, že keď upraceme chodbu dostaneme koláč.“
„No lebo kebyže vám to nepoviem, upratujete to ešte týždeň.“
„Chcete povedať, že nijaký nie je?“ spýtala som sa smutne.
„Nie.“ Odpovedala mi s úsmevom.
„Tak ho idem upiecť!“ skríkol Nath nadšene.
„Panebože len to nie!“ vykríkla som naraz spolu s jeho mamou. Viete, Nathanove schopnosti v kuchyni sú niekde v podobnom bode ako tie môjho oca... aj keď Nath je na tom o malinko lepšie.
„To vám ho radšej idem upiecť ja.“ Povedala mamča.
„Jupíííííí!“ skríkli sme nadšene ako Ben, keď dostane darček.
Keď sa jeho mamka zavrela v kuchyni, my dvaja sme sa rozvalili na gauči. Oprela som sa o Nathana a on ma objal.
„Mali by sme to povedať ostatným.“ Povedal po chvíli.
„A čo ako?“
„Jááj! Ja som magor. Zabudol som sa ťa niečo spýtať!!!“  Začudovane som na neho pozrela.
„Chceš byť moja priateľka?“ pýtal sa so strachom v hlase.
„Jasné že áno!“ natiahla som sa a dala mu pusu.
Viem, vždy som tvrdila, že kamarátstvo medzi chlapcom a dievčaťom existuje. Pravdupovediac, stále si to myslím. Len nám dvom to skrátka nevyšlo. Ale namiesto môjho úžasného kamaráta mám teraz  toho najlepšieho frajera a už konečne (aj vďaka Scar) viem, že ho ľúbim najviac na svete...

Páčilo sa? :) I love you PUSS! :D

Disappointment, Friendship, Love. 25.časť

JEEEEJ Zajtra Vianoceee :D tešíte sa? :D Viete čo dostanete? :D ja len jedno viem :) pozeráte Shreka? :D Ja hej :D dúfam nechajú konečnú pesničku! :DDD
Takže príjemné čítanie :)) prosím píšte komenty 

*Liam*

Počul som akési buchotanie akoby s dáždnikom no nebral som to do úvahy a ďalej sa prevaľoval na gauči. Asi o pol hodinu si na mňa niekto sadol. Chcel som sa otočiť no niekto ma začal biť ... ovládačom?... to vážne?. Pod vystrašenou tvárou som spoznal Lou. Úplne som zabudol, že k nám chodí polievať kvety...
„Dáš mi pokoj?!!! Zlý gauč zlý!! Budem ťa musieť prečalúniť!“ začala kričať. Preboha!! Čo ak by som bol zebrovaný?!!
„AU!!“ zakričal som, keď trafila moju kľúčnu kosť. Otvorila svoje veľké oči a vyľakane na mňa hľadela.
„Preboha Liam čo tu stváraš?!!!“ AMY!!
„Bývam?“ jasné moje mozgové bunky ešte stále spia...
„Prišiel som za Amy“  doplnil som zmysluplnejšou vetou. Pokúsil som sa o úsmev no nad tým prívalom myšlienok na ňu som si rukami pretrel tvár.
„Ako sa má?“ nakoniec som sa opýtal.
„Liam ako by si sa cítil ak človeka, ktorého veľmi miluješ uvidíš bozkávať sa s inou?“ má pravdu. Pokazil som to ...
„Je mi to ľúto!...“ znovu som si pretrel tvár „nebolo to tak ako to vyzeralo. Ver mi.“ S kopou zúfalstva, ktorá sa nahrnula ako prívalová vlna som sa jej zahľadel do očí. Musí mi veriť....
„Môžem ti to vysvetliť?“ opýtal som sa. Iba ticho prikývla a tak som sa pustil do vysvetľovania...

*Amy*
Cestou som sa mala stretnúť so Sarou. Prešla som popri veľkej budove a zabočila až som uvidela pomerne nízku osôbku ,ktorá si nervózne poklepkávala nohou. Bola mi otočená chrbtom. Opatrne som podišla za ňu.
„Bu!“ zakričala som jej pri uchu. Chúďa vyskočila asi meter nad zem a búchala okolo seba. Smiala som sa. Predstavte si postihnutého pavúka kríženého s potkanom ako sa snaží ujsť pred mačkou. Fuuuuuj pavúky.... kde mám tie noviny?!!!!!..... Pri chuti zapučiť každého pavúka dnešnými novinami ma prerušilo objatie mojej Sari.
„Si sa zbláznila?!!“ opýtala sa, keď uvoľnila zovretie. Z – VZDUUUUCH!!!! Na – JA DÝCHAM!!
„Možno trošku“ mykla som plecom s úsmevom.
„Dobre poďme ty truľko“ zasmiala sa Sara. Cestou sme premýšľali nad tým či je bezpečné upratovať jej skriňu a vôbec dom. U iného človeka by to možno bolo normálne no pri Sare? Ta má oblečenie snáď aj v trúbe na pečenie.  Na skúške nás čakal George. Hneď ma poslal do miestnosti s obrovskými dverami. So Sarou sme chytili dvere
„3....2...1....fu“ odpočítavali sme a snažili sa otvoriť asi 100 kilové dvere. Ostali sme sedieť/ležať opreté o dvere divoko vydýchavajúce vzduch.
„Rambo k nohe!!“ zakričala som do miestnosti. Namiesto Ramba sa ku mne otočili ľudia a pozerali či som sa zbláznila. Namiesto toho aby som sa obraňovala slovne som prstom ukázala na Saru. Po chvíli sa ľudia vrátili k svojej práci a my rovnako. Konečne sme otvorili dvere... pred nami sa objavilo asi miliónové štúdio. Hneď som pribehla ku nádhernej gitare. Jej drevo sa vo svetle nádherne lesklo. Prstami som prešla po jej strunách. Vydala neodolateľne zvučný tón. Dnu vošiel George
„Vraj sa na chodbe potulujú dve dievčatá, ktoré upratujú zem sebou. Neviete o tom nič?“ opýtal sa so zdvihnutým obočím. Okamžite sme začali kývať hlavami – nene...
„No dobre teda. Amy postav sa k tomu veľkému čudu, ktoré sa volá...“ prerušila som ho otráveným hlasom
„Mikrofón...“ zívla som si a postavila sa za mikrofón.

Po skúške
„Sara to je myš nie jeleň!“
„Nie to je jeleň!“
„Nie lebo myš!!“
„Nie lebo jeleň!!!“
„Veď ma uši!!!“
„Ale aj parohy!!!“
„MUTANT!!“ vykríkli sme na celé mesto.
„Trošku hlasné nie?“ opýtala som sa šeptom Sari. On iba prikývla.  Kŕdeľ holubov sa rozletel a Sara začala behať do kolečka
„Fuj!!! Vtáčie ... !!! Bleee!!! Kšššš!!! PCHhhh!!! Hrkú!!!! Kšáááá!!“ kričala ako zmyslov zbavená. Okoloidúci sa na nej zabávali a popravde aj ja. Pohľad ako na besného medveďa v podaní Sari bol vážne zaujímavý. Zrazu sa ku mne privalila s nahnevaným výrazom
„Čóóó sa stalo Sara?“ potláčala som smiech.
„Ten sprostý vták ma osral!!!“ ukázala na rukáv svojej obľúbenej mikiny.
„Tak za tieto slová by si, si vyslúžila od Louisa nepekný pohľad“ doteraz som svoj smiech potláčala no keď sa do jej výrazu pridal aj strach, stálo to za všetky drobné. PFFFFFF..... začala som sa hlasne smiať.
„Nesmej sa truba! Teba neobdaril holub o nechcenú dekoráciu na tvojej obľúbenej mikine!!!“ hovorila vytočene. No z jej preskakujúceho smiechu som si musela sadnúť na najbližšiu lavičku. Rukami som si pridržiavala brucho. Keď sa mi už zo smiechu točila hlava, a Sarine klopkanie jej obrovských opätkov mi prišlo neskutočne otravné, zdvihla som ruku a stisla nos. Možno to pomôže v ukludnení..... prekvapivo to pomohlo.
„ALELUJA!!!“ vyhlásila Sara.
„Ideme do obchodu. Potrebujem nové oblečenie“ potiahla ma za ruku. Objednajte mi masáž nôh prosím!

.........

V obchode sme strávili polku dňa. Mala som pocit akoby sme prešli celý obchod päť krát.  Nohy som mala úplne oťažené akoby boli z ocele. No aspoň som konečne myslela na niečo iné ako Liama.
Sadli sme si do najbližšej pizzérie. Objednali jednu kukuricovú a dva krát sladkú kávu. Z ničoho nič ma napadlo, že by som mohla Saru a Willa zoznámiť. Veď sú to moji priatelia. Veľmi dobrý priatelia.
„Sara nechceš dnes prísť k nám? Menšia párty..“ žmurkla som na ňu. „Zoznámim ťa s niekým.“ Dodala som a odpila si z kávy.
„Jasné. Ja party rada. Koho niekoho? Dúfam to nie je ten koho si myslím lebo ak to je ten čo si myslím tak to je on a keď to nie je ten čo si myslím tak to nebude ten čo si myslím a tak to nebude on. Chápeš?“ oči som mala von z jamiek pri jej nezmyselnom rozprávaní o.... ani neviem pri druhom myslím som ju už prestala počúvať a pozerala na ňu s otvorenými ústami. No po radšej som pokývala hlavou, že som jej všeeetko rozumela. 
„Takže o siedmej“ znovu som na ňu žmurkla a pustila sa do pizzi....

*Lou*

Stále som sedela na zemi a opierala sa o stôl. Dôsledne som Liama počúvala. Verím mu. Verím, že ju nepobozkal. Verím mu že bol Amy verný.
„Lou. Prosím povedz, že mi veríš. Anjelovi ako Amy by som nedokázal odpustiť.“
„Liam verím ti...“ usmiala som sa. Hneď sa mi hodil okolo krku a ja som myslela že sa ten stolík rozpadne.
„Ďakujem ti Lou.“ Hovoril potichu.
„Vieš, čo ťa čaká....Amy je zranená a zmätená. A ešte k tomu Will.....“prerušil ma. Neviem či som mu mala o Willovi hovoriť. Aaaa dokelu! Nemala. Teraz si bude myslieť že spolu niečo majú.
„Počkaj Lou aký Will?“ zmätene sa opýtal
„Je to starý kamarát. Vrátil sa z New Yorku. Poznajú sa od mala aaa veľa o ňom neviem. Včera som ho spoznala. Amy ťa ľúbi Liam“ jeho zmätok sa mojou poslednou vetou vytratil.
„Aj ja ju“ oči mu zaplnili slzy.
„Liam viem, že teraz budeš potrebovať podporu no ja musím isť domov. S Tomom ideme na večeru.“ Usmiala som sa.
„Jasné. Neboj dnes prídu chalani. Ale nehovor Amy, že som tu. A ani, že prídu chalani. Povedala by to Sare a Zayn ju určite chce prekvapiť.“ Slza mu stiekla po tvári a mne ho prišlo strašne ľúto. Aspoň, že prídu chalani.... Postavila som sa spolu a spolu s Lux a Liamom sme sa išli obuť. Povedal, že potrebuje čerstvý vzduch tak sa ide prejsť a sám doma by sa nudil. Vyšli sme z domu a zastavili pri mojom aute. Liam Lux objal a rozlúčil sa s ňou. Zapla som ju do sedačky.
„Dobre tak ahoj“ rozlúčili sme sa. Nastúpila som do auta a chvíľu sledovala ako Liam ide dolu ulicou so sklonenou hlavou a rukami v koženej bunde. Naštartovala som a zapla si pás.
„Ideme za ockom“ povedala som radostne Lux a opustila doterajšie miesto. Už sa na Toma teším, pomyslela som si a sústredila sa na cestu.....


Viem že to nie je dobré no páčila sa? :) Znesiem všetko :D

Warzone 8.časť

Ale nooo :/ som sklamaná, že ste nenapísali aspoň ešte jeden komentár inak Miška a Naty ďakujem :)) /minula časť/ chápem... sú sviatky veď Vianoce a ták no prosím aspoň komentár :// budem šťastná a lepšia nálada na písanie :D a keď ja mám super náladu tak píšem ako o dušu :))
Takže pridávam časť od naše Mišky :)) I love you Puss in boots :DDD a keď ste ešte nečítali Now I know what is love tak TU! :) 

*Nathan*

Zobudil som sa s pocitom, že som spal maximálne 20 minút. Cez noc som sa asi 100x strhol zo spánku. Raz na okná búchal silný dážď, potom zahrmelo, zablyslo sa... a k tomu všetkému sa mi ešte snívali fakt úžasné sny. Môj mozog sa zrejme v spánku snažil spracovať celý včerajší deň, pretože sa mi snívalo najmä s Rebbecou a Cherry. Keď už sme pri Cherry...
Dobre radšej nič o nej. Je príliš ráno na rozmýšľanie.
Mal som chuť zaľahnúť späť do postele a spať ešte aspoň 3 hodiny. Namiesto toho som vstal, dal sa dokopy a zišiel dole do obývačky. Mama sledovala nejaký z tých svojich presladených filmov. Spravil som si cereálie a sadol k nej na gauč. Keď som dojedol, misku som položil na stolík. Teda hneď potom čo som odsunul kopu mokrých a zasoplených vreckoviek. Toto vie iba moja mama... Ako môže niekoho takto rozplakať nejaký film?
Z nudy som ho začal sledovať spolu s ňou. Hlavná hrdinka Cindy nastúpila do novej práce, kde sa hneď skamarátila zo svojim kolegom Jacobom. On sa jej zdôveril, že je zamilovaný do nejakej baby a chcel, aby mu pomohla pozvať ju na rande. (Odkedy sa chlapi boja pozývať baby na rande? Pche! To sa môže stať len v týchto presladených filmoch.)   Keď už s ňou konečne začal chodiť, Cindy si uvedomila, že je do neho zaľúbená. No namiesto toho aby niečo spravila, sa iba prizerala aký je Jacob šťastný. Po čase to Jacobovi a tej jeho babe ( meno som nepostrehol) prestalo klapať, lebo aj jemu doplo, že chodí s nesprávnou. Druhá polovica filmu bola celá o tom, že sa to báli povedať tomu druhému, lebo sa báli jeho reakcie. No a nakoniec...chvíľka napätia :D ... si povedali, že sa ľúbia a bola pusa. Nečakané čo? Nechápem, čo na tom moja mamča vidí.
Počkať! Ten dej... Veď to je niečo podobné ako ja a Cherry. Keď som sa rozišiel z Rebeccou, uvedomil som si, ako mi Cherry chýbala za ten týždeň, čo sme spolu neboli. Potom na chate, keď som ju uvidel, ten zvláštny pocit, ktorý sa pri mne držal celý čas, čo som bol s ňou. To asi nebolo šťastie. To bola láska! Čo dávajú do tých cereálií? Mám fakt zaujímavé myšlienky. Aspoň ma neotravuje ten hlas...Ahoj Nathan volal si ma? Ja som vedel, že ti tu budem chýbať! A alelujááá! Kričte na slávu, Nathan si uvedomil, že je zamilovaný!... Nie nechýbal si mi tu! Buď chvíľu ticho snažím sa rozmýšľať!...Ty a rozmýšľať To držím palce....Neštvi ma!!!...Okej už som ticho.
Takže kde som to skončil? Jasné už viem. Páni...Ja som zamilovaný do Cherry! Prečo som si to uvedomil až teraz??? Ach ja som fakt truľo. No a teraz ako jej to povedať??? Čo keď ona nie je zamilovaná do mňa a odmietne ma? Veď potom už nebudeme ani kamaráti a to bude hrozné! To sa proste nemôže stať!!! Nathan! Ona ťa chcela vtedy pobozkať! Pamätáš??? Tak sa nestresuj, pekne napochoduj k nej, povedz jej to, pobozkaj ju a hotovo! Veď tvojej ofinke a kukadlám určite neodolá!...Máš pravdu! Mojim kukadlám sa nedá odolať!...Pche.... že jaký narcis :D ....Šak ty si začal! Bože mne už vážne šibe.
Ale fakt. Mám jej to povedať? Alebo to mám nechať tak? Čo keď ma s tým pošle...no...niekam?  Ale Nath! Nebuď taký bojko! Si ešte horší ako henten v tom filme!!!...Povedal som ti aby si bol chvíľku ticho!...Chvíľka už prešla!...Tak ešte trochu dlhšiu chvíľu!!! ...Prečo?... Lebo!...Keď povieš Cherry, že ju ľúbiš!!!...Nepoviem! ja sa bojím!...Ale povieš! Nie! Áno! Nie! Áno! Nie! Áno! ....

O päť minút

...Nie! Áno!...Fájn! Poviem jej to len už mi daj pokoj bolí ma z teba hlava!
Už som stláčal kľučku na vchodových dverách, keď sa z obývačky ozval mamin hlas:
„Kam si myslíš, že ideš, Nathan? Nezabudol si na niečo??“ Vrátil som sa späť do obývačky.
„A na čo také?“ pýtal som sa. Fakt som nevedel, na čo naráža.
„Máš domáce väzenie, nepamätáš sa?“  Dokelu! Úplne som na to zabudol. No nič, treba využiť moje psie oči a presviedčacie schopnosti.
„Mamíííí! Prosííím. Nebudem dlhóóó! A aha! Telefón je úplne nabitý! Určite sa mi dovoláte!“ strčil som jej môj mobil pod nos. „A chcel som ísť iba ku Cherry.“
„Nie! Pekne ostaneš doma!“ povedala mi. Začal som na ňu robiť moje najlepšie psie oči. Po asi piatich minútach konečne povedala:
„No dobre! Ale máš presne hodinu a potom sa vrátiš!“
„Ďakujééém!“ Skríkol som a vybehol von.
O minútku som už klopal na dvere Cherrinho domu, utieral si spotené dlane do nohavíc a nervózne prestupoval z nohy na nohu. Okoloidúci si asi mysleli, že mi treba na WCko. U Cherry mi nikto neotváral. Už som chcel odísť, keď sa dvere rozleteli a v nich stál Cherrin otec s veľkými žltými gumenými rukavicami a zásterou okolo pása. Začudovane som sa na neho pozrel. Preboha on akože varí??? Načo by mu pri varení boli tie rukavice? ...Ja neviem, pri varení sa od Cherrinho oca dá čakať hocičo...
„Ahoj Nathan, čo sa deje?“
„Dobrý ujo! Je Cherry doma?“
„Akurát ste sa minuli, pred chvíľkou odišla za Scarlet. A nie je isté, kedy sa od nej vráti. Vieš. Dievčatá...“
„Jasné.“ Fúúúha, to teraz keď som (ako tak) nabral odvahu jej to konečne povedať, nie je doma?!
„Tak, keď sa vráti, povedzte jej, že som tu bol.“
„Okej, odkážem.“ Zasalutoval a zatvoril dvere. Otočil som sa a zamieril domov. No pred našimi dverami som sa zastavil. Obišiel som dom a zašiel na zadný dvor. Tam som si sadol na schodíky terasy a pozoroval listy, pohybujúce sa vo vánku. Zaujímavá činnosť...
Zrazu som sa postavil, lebo ma popadlo nutkanie si odtrhnúť jeden lístok. Natiahol som ruku, chytil list a trhol. Ups... Odtrhol som list, lenže spolu s ním mi ostal v ruke aj celý konár na ktorom bol. Úžasné...Keďže som ho späť nemohol prilepiť ani nič podobné (síce lepiacou láskou by možno držal, no to by som ju najprv musel pohľadať... dobre to je teraz nepodstatné) tak som začal postupne odtrhovať lístočky a pri každom som hovoril: „poviem jej to, nepoviem jej to, poviem jej to, nepoviem jej to.......poviem jej to!“ Ach jaj. Dobre tak jej to poviem. Ale veď teraz je u Scarlet, počkám až kým príde domov. No tak Nathan, nebuď bojko! Choď za ňou ku Scarlet, kým ona príde, vyprchajú z teba aj tie zvyšky odvahy, ktoré ti ešte ostali!!! Zavrel som oči. Musím jej to povedať! Dobre, idem za ňou. Držte mi palce.

O dve minúty

Ja to nezvládnem!!! Zostávam doma!!!

O ďalšie dve minúty

Nathan James Sykes!!!! Pakuj sa za tou Cherry lebo vyleziem z tvojej hlavy, zhmotním sa a dokopem ťa k nej!!!

O desať minút.

Šiel som pomaly po chodníku smerom k Scarletinmu domu. Celú cestu som sa sám zo sebou hádal, že to nezvládnem. Už som videl jej dom. Kráčal som priamo k dverám. Lenže keď som sa chystal zaklopať, ruka mi zamrzla vo vzduchu. Rýchlo som ju spustil a odišiel od dverí. Nedokážem to! Chvíľu som len tak stál pred Scarletiným domom, potom som sa otočil a pomaly odchádzal. Už som bol na konci ulice, keď som začul otvorenie dverí a hneď nato Scarin hlas. Obzrel som sa a videl som ju ako vytláča Cherry z dverí a niečo jej hovorí. Nanešťastie som bol príliš ďaleko, aby som zachytil čo presne. Videl som len,, že Cherry sa netvárila príliš nadšene. Chystala sa niečo Scarlet povedať ale nestihla, lebo dvere sa jej zabuchli pred nosom. Potom sa ešte na sekundu otvorili a zas zabuchli. Začudovane som to všetko sledoval. Myslím, že Cherry si ma nevšimla. Pomaly schádzala dole po schodoch.
No ták! Bež za ňou! Povedz jej to! Teraz máš super šancu! A nijaké „ja sa bojím“ nechcem počuť!...Ale ja.....O-KAM-ŽI-TE!!!! .... Doooobre už idem...
Ale nešiel som. Len som stál a sledoval ju. Hoci som nohám dával rozkaz nech sa pohnú, nereagovali. Bože Nathan, nebuď taký strachopud!!! Veď je to tvoja ešte stále najlepšia kamoška! Uvidíš, všetko bude v pohode... presviedčal som sa. Muusím jej to povedať! Now or never. Idem na to.
„Cherry!!!“ zakričal som a rozbehol sa za ňou.



Páčila sa? :D Podľa mňa skvelá!! :)) 

Tralalá

Prosím píšte komentáre... zabudli ste na mňa? :( :D aaaale práve keď mám tú najlepšiu náladu ? :DD Nooo pohnite prosím :) -  lepšie pre vás skôr bude časť ;) :D

Now i know, what is love.... 4.časť

Ahooojteee :D ďakujem za komentáre :)) a dúfam ste ešte  nezabudli na príbeh s Nathanom a Zoey a celým šialeným TW s Pray :D tak ako zázrak tu máte po dlhom čase časť :)) Príjemne čítanie :))(minimálne 5 komentárov)

*Zoey*

„I LOVE ROCK´N´ROLL!“ práve sme spievali a akože hrali na gitare, keď dnu vošiel jeden chlapík. Ako každá gorilka tetovanie na krku.... prišiel mi ako Hitman..... a bezvlasá gebuľa
„Pane?“ opýtala som sa a on nič. Pribehla som k nemu
„Pane..?“ skúsila som to znovu. Išiel ďalej ..
„Pane!“ postavila som sa mu do cesty. Prevrátil očami
„No?“ opýtal sa znudene
„Smiem sa opýtať... no neberte to ako urážku ... ale nie je vám bez vlasov zima?“ zatvárila som sa nevinne aby si o mne nič nemyslel.... a tváril sa, že rozmýšľa... on rozmýšľa!! .... musím mu ušiť nejakú pokrievku....
„Vieš, ono je to takto... V lete je v tom fajn a pečie ti na hlavu a v zime je zima“
„A nemáte niečo ako nemrznúcu zmes? Ako na autách...“ povedala Pray.
„Áno to prídeš a celé vyleješ na hlavu....“ zasmial sa. Skenovala som jeho hlboký smiech. Bol taký nezvyčajný a trochu strašidelný. Akoby ste dusili fretku kríženú s medveďom.
„Kedy prídu chalani?“ opýtala sa Pray
„Hm...“ zamyslel sa. Booože ja sa ho bojím!!! „... asi za pol hodinu.“ Usmial sa a rýchlo vypochodoval zo šatne skôr ako som mu stihla dať ďalšiu zo svojich otravných otázok. Znovu som sa zosunula na gauč a ruky položila na brucho.
„Tak čo budeme robiť?“ opýtala sa ma Pray, keď sa vyvalila vedľa mňa.
„Hm... neviem .... čakať“ mykla som plecom a dúfala, že tá polhodina ubehne rýchlo....


Po neskutočne dlhej pól hodine do šatne vošli vysmiaty chalani.
„Prepáčte, že sme boli tak dlho. Asi ste sa museli nudiť“ povedal Tom a sadol si mi na kolená
„Blázon!“ povedala som a zhodila ho z kolien. Dopadol na zem a ostal prilepený. Chalani sa začali smiať. Tom sa posadil a vydal divný smiech..... ak sa to tak dalo nazvať ........ a hneď si ľahol na zem. Chlapec sa neudreeeel.....
„Tak... nechcete ísť s nami do klubu?“ opýtal sa Max a pri tom si prevliekal tričko cez hlavu.
„Ehm máme tu maloletú“ vyhlásila Pray
„Tak ideme na pizzu“ navrhol Nathan. V tej chvíli ako na povel každému zaškvŕkalo v bruchu.
„Súhlasím“ povedali sme naraz a následne sa zasmiali.
Vyšli sme zadym v chodom a snažili sa napchať do auta. Moje miesto bolo na Tomových nohách. Oproti mne sedel Nathan a vedľa neho Pray. Rozprávali sa. Keď s ním rozprávala hovorila nesmelo a mala červené líčka. No proste rozkošná.
Usmiala som sa. Vtedy sa Nathan otočil ku mne. Rovnako sa usmial a ja som myslela, že sa roztopím. Rýchlo som odvrátila zrak a začala sledovať cestu okolo.  Všetko za oknom bolo ako zrýchlený film až dokým sme nezastavili. Max zaparkoval a vystúpili sme.


.......

„Mňam“ povedala som, keď sme dojedli. Oprela som sa o bordové sedadlo a vyfúkla vzduch. Sledovala som hnusne zelenú farbu na stenách....fakt hnusná....
„No čo Pray, chutí?“ opýtal sa. Ona si odkusla z kúska pizze, ktorý bol pomaly väčší ako ona. 
„Čo študuješ, Zoey? Opýtal sa Max no cítila som na sebe všetky pohľady.
„Aaach.... Chodím na strednú školu fotografovania.“ Odpila som si z koly.
„Takže fotografovanie. Myslíš si že by zo mňa mohol byť model? Len neviem či som krajší z prava alebo z hora....“ Siva sa pustil do reči o tom z ktorej strany ako vyzerá.... Zaplatili sme a išli na nočnú prechádzku. Pray behala popri stromoch s Maxom a Sivom. Myslím že sa hrali na hm..... krtkov? ....asi také niečo. Ja s Nathanom, Tomom a Jayom sme išli civilizovane po chodníku. No teda civilizovane. Ak sa medzi civilizovanosť ráta to, že Tom si z Jaya urobil osobného koníka kríženého s king kongom tak áno civilizovane. S Nathanom sme išli trošku ďalej od nich a tvárili sa, že ich nepoznáme.
„Zoey?“ opatrne sa snažil zaujať moju pozornosť
„Uhm?“ otočila som k nemu hlavu a dávala si pozor na kríky popri chodníku. Nemám chuť skončiť v jednom z nich.
„Nemáš chuť ísť..... teda nechcela by si ísť zajtra von?“ malé iskričky nádeje mu svietili v očiach.
„Jasné“ zazubila som sa na neho.  Zrazu som spustila obrovský smiech spolu s Nathom. Odôvodnenie? Tom a Jay sa hrali na sojky a utekali do kruhu. Dokým sa Jay neotočil opačným smerom a v strede chodníka si narazili do hláv. Obaja ako stuhnuté bábky spadli na chrbát. Šúchali si čelá a Tom skákal ako pes po zadku. Od smiechu a bolesti brucha som sa prehla v pase. Nathan si nezmyselne búchal stehná od rovnakého smiechu... Po pol hodine, keď sa konečne uráčili tí dvaja vstať som si utrela slzy.
„No bolo mi s vami super chalani ale mali by sme isť domov Pray“ povedala som napokon, keď som si všimla ako často si Pray šuchá oči a zíva.
„Odvezieme vás!“ zdvihol ruku do vzduchu Max a pri tom trafil Sivu do nosa
„Hups“ vydal taký divný zvuk. Ako, keď štartujete zošrotované auto  a potom sa zasmial. Znovu sme sa rozosmiali a pomaly sa vybrali k autu. Zasa sme sa tam nejako napchali. Vystúpili sme pred domom.
„Tak niekedy nabudúce“ usmiala som sa a zakývala im spolu s Pray.
„Ahooooj“ zakričala.
„Jasné! Ahojte!“ odkričali. Znovu som sa rozrehotala, keď vystrčili hlavu z okien naraz Max a Jay.  Že sa tam vošli. Keď odišli rozlúčila som sa s Pray, ktorá išla domov. Vošla som do predsiene, vyzula sa a rozbehla hore schodmi. Všade už bola tma z čoho som usúdila, že už sú v ríši jednorožcov, motýlikov, víl a podobných magických stvorení. V kúpeľni som sa dala do poriadku a v tričku som zaľahla do postele. Myšlienky som mala niekde pri Nathanovu a Codym.....
Ráno som sa prebrala na otravné lúče, ktoré vychádzali popod žalúzie. To sa mám zahrať na Nastenku a poprosiť slnko nech počká dokým upletiem ponožku? Nakoniec som sa posadila a obzrela po izbe. Mala som taký divný sen. Boli tam bompari aaaa chodili!! No chápete?!!! .... Našťastie som tu žiadne bompari nevidela a tak som sa pokojne postavila na nohy. Tackavo som sa dostala do kúpeľne a umyla zuby spolu s tvárou. Vlasy som dala do drdolu a v obľúbenom čiernom župane s žltými hviezdami som zišla do kuchyne.
„Tak žalúdok čo si dnes dáme? Hm..... cereálie alebo jogurt?...Presne! oboje naraz!“ jemne som si pobúchala po brušku a vytiahla spomínané raňajky. Medzi jedenie som počúvala pesničky. Keď som dojedla misku som položila do dresu. Sadla som si späť ku stolu a pohmkávala známe melódie. Práve, keď ten ujko s neuveriteľne pripečeným hlasom povedal meno Cody Simpson som si spomenula na Codyho. Toho môjho nie Simpsona. Okamžite som sa zdvihla a utekala po schodoch, kde som prešla po štyroch z dôvodu stáleho pádu. Postavila som sa pred skriňu a premýšľala čo si obliecť. Nakoniec som si obliekla modré mierne potrhané nohavice,  biele tričko s dlhým rukávom a potlačou. 

Obula som obyčajné biele conversy a do čiernej tašky nahádzala mobil s peňaženkou. Opäť som zišla dolu, kde už boli aj rodičia.
„Kam že kam?“ opýtal sa ocko
„Za Codym, za Codym“ pokývala som hlavou s divným hlasom.
„Jaaaj. Pozdrav ho. A kedy si konečne príde zahrať futbal?“ opýtal sa, keď som odchádzala
„Až mu odpustím a až keď ti odrastie plešinka“ zazubila som sa.
„Čo ja mám plešinku?“ opýtal sa ustarostene a behal k zrkadlu
„ZATIAĽ nie.“ Zasmiala som sa
„No tak majte sa“ dala som obom pusu na líce a utekala na miesto našeho stretnutia. Keď som tam dorazila, stál opretí o stenu a obzeral sa do strán. Šiltovku mal otočenú šiltom dozadu a vyzeral skutočne neodolateľne. Hnedé oči mu žiarili a podupkával nohou. Zastrčila som si ruky do vreciek v okamihu, keď si ma všimol. Pribehol ku mne s obrovským úsmevom.
„Myslel som, že neprídeš.“ Bol príliš blízko mojej tváre.
„Tak som tu. Ideme dnu?“ opýtala som sa a trošku uhla nabok.
„Jasné“ bolo mu počuť mierne sklamanie v hlase... Vošli sme dnu, sadli si a objednali mliečny kokteil. Mňam.
„Tak prečo si ma sem vytiahol?“ opýtala som sa a musela sa usmiať.
„Chcem dať všetko do poriadku, Chýbaš mi.“ Natiahol ruku k mojej a pevne ju stisol
„Celý ten čas čo sme spolu, správal som sa ako hlupák. Prepáč....“ vzdychla som si
„Cody.... povedz mi prečo si neprišiel, nezavolal? Stála som tam asi hodinu!“ opýtala som sa ho a hľadela pri tom na stôl.
„Prepáč....Ale mama ma prinútila ísť so sestrou ku zubárke“ zdvihla som zrak k nemu. Naskytol sa mi pohľad na jeho prekrásne biele zuby. Musela som sa usmiať. Tak on neprišiel lebo bol so sestrou u zubárky?
„Mal si aspoň zavolať“  naklonil hlavu na bok a neposlušný prameň vlasov mi zastrčil za ucho.
„Zabudol som mobil doma. Príliš som sa ponáhľal“ znovu som sa na neho pozrela a v očiach som videla, že hovorí pravdu.
„Poď“ povedal. Hodil na stôl peniaze a s našimi kokteilmi sme sa rozbehli mestom. Div že sa nerozliali ani nič podobné. Je to dosť otrepané ale ocitli sme sa pred veľkou fontánou. Sťažka sa tu zvykla pohybovať nejaký človek a tak sme z toho spravili naše miesto.  Sadli sme si na jej okraj. Obzerala som sa pozorne dookola. Už dlho som tu nebola. Nebol dôvod. Väčšinu času som tu trávila s Codym. No keď sme sa rozišli tak som tu  nebola.
„Nič sa tu nezmenilo.“ Vycerila som svoje zuby
„Ale áno“ pozrela som sa na neho akože – čo  tým myslíš?
„Ja som sa zmenil.“ Usmiala som sa na neho. Prisunul sa bližšie ku mne a položil mi svoju ruku na pas. Stále som ho obozretne sledovala. Stále bol bližšie a bližšie, stále sa usmieval až naše pery spojil. Nežne sa dotýkal perami mojich. Ruky som mu obmotala okolo krku a začala sa hrať s jeho vlasmi.......

Páčila sa? :) 

Disappointment, Friendship, Love. 24.časť

No mrkvičky :D prepáčte za to čakanie no ja som sama čakala na 5 komentárov :D a sú len 4 no práve 4.ty ma okamžite presvedčil :) ďakujem že sa vám to páči :D A hlavne ďakujem za 18 000 zobrazení :)) 
Tak a čítať! :D + prosím komentovať :) zase dávam minimum 5 komentárov :/ 

*Liam*

Myslel som, že je to večnosť. Do Anglicka som prišiel práve teraz. Pozrel som sa na hodinky a ledva na nich dovidel. Bol som úplne unavený. Celý večer som riadil auto a zastavil som sa až ..... o 5 poobede. „Musím si ľahnúť.“ Pomyslel som si a zaparkoval pri našom dome. Vyšiel som von a hneď podišiel k dverám. Tašky vyberiem až keď sa zobudím... Spod sediaceho trpaslíka som vytiahol kľúče a asi na 7 krát sa trafil do kľúčovej dierky. Otočil som ním a otvoril dvere. Myslel som si, že sa skydnem hneď tu na zemi pred otvorenými dverami. No radšej som prv dvere zavrel a ako zombie som sa dovalil ku gauču. Len tak som sa naň zhodil a po minúte zaspal....

*Amy*
„Lou?“ opýtala som sa jej a naďalej hľadela na hviezdy
„Hm?“ otočila ku mne hlavu
„Čo mám robiť, keď sa vráti?“ zamyslela som sa.
„Amy... ľúb ho z celého srdca a dovoľ mu vysvetliť ti to...“ usmiala som sa a pozrela sa na zem. Lou. Moja zlatá Lou. Čo by som ja bez nej robila.
„Mám ťa rada Lou.“ Pozrela som sa na ňu.  Úsmev sa rozlial po jej celej tvári.
„Aj ja teba.“ Objala som ju. Tak pevne aby vedela, že je pre mňa veľmi dôležitá.
„Pozrieme si nejaký film?“ opýtala sa Lou no bolo na nej vidno únavu.
„Nie. Teraz si pôjdeš ľahnúť.“ Povedala som.
„Zvládneš to tu?“ opýtala sa, keď sa zdvihla z gauča.
„Jasné“ neisto sa na mňa usmiala a odišla na poschodie do svojej izby. Vzdychlo som si. Vytiahla som sa na nohy a podišla k oknu.
„Raz ti odpustím Liam“ usmiala som sa smerom k malým žiarivým svetielkam na oblohe. Otočila som sa na päte a rovnako ako Lou som odkráčala do svojej izby. Ľahla som si na posteľ a neustále nad ním premýšľala....

*Lou*

Ležala som na posteli a premýšľala nad Amy a Liamom...
Som hrdá na Amy. Nezložila sa ale snaží sa všetko prekonať. Liam nie je až taký sprostý aby jej klamal. Ľúbi ju. Toho som si istá.
„Zlatko nad čím premýšľaš?“ Tom ma objal okolo pasu a zaboril tvár do mojich vlasov
„Amy“ položila som ruku na tú jeho.
„Neboj sa. Bude to v poriadku Je to silné dievča a....“ chcel pokračovať no pozrela som na neho so zdvihnutým obočím.
„Čo?“ opýtal sa s úsmevom odbíjajúci celú tmu okolo nás.
„Ešte si nikdy nehovoril povzbudivo o Amy.“ Zasmiala som sa. On pokrútil hlavou a z úst sa mu vydral smiech.
„Ľúbim ťa“ jeho hlas znel tak upokojujúco. Zahrieval ma pri srdci a dodával silu
„Aj ja teba“ otočila som k nemu tvár a pohľad upierala na jeho nádherné oči do ktorých som už tak dlho zamilovaná. Naša Lux ich ma presne také isté. Zdedila ich po ňom a tak vždy, keď sa do nich pozriem spomeniem si na Toma a na to ako ho milujem.... Tom sa usmial čo mu vytvorilo malé vrásky a spojil naše pery.....

Ráno som sa zobudila a vošla do kúpeľne. Zhodila som zo seba pyžamo a vošla do sprchy.  Všetko sa na chvíľu zdalo pokojnejšie, také normálne. Vyšla som von a postavila sa pred zrkadlo. Učesala som sa a vlasy zopla do drdola. Umyla som si zuby a vošla v uteráku do izby.  Obliekla som si rifle a modré tielko na ktoré som hodila mikinu. Začula som detský smiech a tak som vyšla z izby a pomaly otvorila dvere. Lux držala v rúčkach jednu zo svojich hračiek a poriadne sa zabávala.
„Ahoj zlatíčko“ pozdravila som ju a podišla bližšie k jej postieľke. Položila vedľa seba plyšového medvedíka a jej očká sa pozerali na mňa. Zdvihla som ju na ruky a objala.
„Ideme papinkať“ povedala som sladko a zbehla som s ňou do kuchyne. Posadila som ju do stoličky. O chvíľu som pred ňu položila misku s jedlom a lyžičkou. V tom som začula kroky a o chvíľu som uvidela Amy, ktorá vyzerala ako keby behala po zasneženej streche a následne sa snažila skočiť do zamrznutého jazierka. Hrooooza.
„Bože dievča prešiel ťa traktor?“ opýtala som sa a preložila ruky ako pri modlitbe.
„Nie... Zlá noc“ mykla plecom a jemne nadvihla jeden kútik úst. Zrejme pokus o úsmev. Zobrala si hrnček a naliala si jablkový džús.
„Zlatko zvládneš to tu? Musím ísť poliať kvety ku chalanom“ povedala som otrávene. Vôbec som nemala náladu sa trepať tak ďaleko.
„Jasné i tak mám tréning“ znovu ten „úsmev“. Cestou preč z kuchyne iba mávla rukou a zmizla na schodoch.
„Tak a my ideme polievať kvietky“ povedala som a uhla letiacej dávke jedla Lux. No pekne. Ešte aj kuchyňu budem musieť umývať.....
Vyobliekala som Lux a posadila ju do autosedačky. Naštartovala som, pripla si pás a vydala sa na cestu. Po dlhej ceste som zaparkovala pred ich domom. Zobrala som Lux za ruku a išla odomknúť dvere. Niečo sa mi nezdalo. Akoby bolo svetlo v obývačke zapálené. Odomkla som dvere a v chodbe sa vyzula. Zobrala som najbližšie čo som našla. Vyvalila som oči, keď som zistila, že to je dáždnik. Pokrútila som hlavou a vrátila ho na miesto.
„Lux ostaň tu“ pošepkala som jej a pomaly vchádzala do obývačky.  Prechádzala som popri prahu dverí až k oknu a nikoho nevidela.
„Poď sem zlatko“ zakričala som jej. Ona hneď pribehla a sadla si do malej stoličky. Ja som podišla k oknu s malou kanvičkou plnou vody a pustila sa do polievania kvetov. Po asi pol hodine som mala poliate všetky kvety v dome. Rozhodla som si trochu oddýchnuť. Hodila som sa na gauč. No v tom sa pohol akoby si chcel vyľakaný sadnúť. No ako si môže vyľakaný sadnúť?! Skričala som, zošmykla sa na zem a besne okolo seba hádzala rukami. Mráz mi chodil po chrbte a srdce som mala v krku. Ja zomriem! Čo ak som si sadla na veľkého zajaca, ktorý ma chce zjesť? Alebo to je všežravý gauč?!!! Ešte viac som vyvalila oči a zobrala do ruky gauč. Teraz alebo nikdy! Zavrela som oči, otočila sa a začala to ním mlátiť.
„Dáš mi pokoj?!!! Zlý gauč zlý!! Budem ťa musieť prečalúniť!“ kričala som popri búchaní ovládačom z ktorého už vypadli baterky no je dosť možné že aj tlačítka.
„AU!!“ ono to aj kričí!!! Prudko som otvorila svoje oči a uvidela niekoho koho by som tu nečakala. Teda čakala. Mal tu byť! Už od začiatku!
„Preboha Liam čo tu stváraš?!!!“ opýtala som sa ho , položila ovládač vedľa seba na zem a oprela sa o stolík.
„Bývam?“ chrapľavým hlasom sa zasmial.
„Prišiel som za Amy“  krivo sa usmial a následne si rukami pretrel tvár. Pokrivila som pery a vyfúkla vzduch niekam dohora. 
„Ako sa má?“ zdvihol pohľad a mal utrápený výraz. V očiach som mu videla strach, pochopenie a lásku.
„Liam ako by si sa cítil ak človeka, ktorého veľmi miluješ uvidíš bozkávať sa s inou?“ skrátila som to.
„Je mi to ľúto!...“ znova si pretrel tvár „nebolo to tak ako to vyzeralo. Ver mi.“ Zahľadel sa mi do očí a mne bolo jasné, že hovorí pravdu.
„Môžem ti to vysvetliť?“ opýtal sa. Prikývla som.....

*Amy*

Ďalší zlý sen ma sprevádzal nocou. Ľahla som si znovu na posteľ a na stolík vedľa postele som si položila pohár s džúsom. Premýšľala som či si mám na strop nalepiť nejaký plagát. Možno Michael Jackson alebo ..... a znovu ma napadol on. Jedine on by uspokojil moje oči po prebudení. Jedine on by ma dokonale rozosmial..... dosť... Je preč. Ďaleko. Zobrala som mobil a prezrela si ho. Dnes mi nevolal ani raz. Každý deň som mala aspoň 20 zmeškaných hovorov. Pokrútila som hlavou ako náhle som zacítila slzy a vošla do kúpeľne. Vykonala rannú hygienu, vlasy zopla do vysokého copu. Postavila som sa ku skrini a vytiahla modré rifle a biele tričko. Obula som si tigrie conversy a do tašky hodila text piesní spolu s peňaženkou a mobilom. Zbehla som dolu a vzala si z kuchyne jablko. Zahryzla som doň a zobrala kľúče. Vyšla som von a zamkla dvere. Kľúče som hodila do tašky a peši sa vybrala do budovy, kde mám hlasovú skúšku.....

Páčila sa ? :D Aspoň trošku? :) please koment :))

Disappointment, Friendship, Love. 23.časť

Juuu nová časť :D Kto sa teší zo snehu? :D Ja hej ... len keby som dnes nemrzla vonku len v kostýme / nohavice- samozrejme nie obyčajné, tričko a kožená bunda/ ale ako super bolo.. :DD ale fakt :D ešte by som si to zopakovala :D
Aj vy si myslíte že by si Liam mal pohnúť so zadkom? :D uvidíme .... :)
(minimálne 5 komentov.) 

*Liam*
Akurát, keď som sa chystal preč dnu vošli chalani. Oznámil som im, že si idem prevetrať hlavu. Chceli ísť so mnou no ako som spomínal chcel som si prevetrať hlavu. Celý čas som nevedel racionálne premýšľať. Musím vymyslieť ako Amy získať späť.
Šiel som dole ulicou a premýšľal ako sa má Amy.... Dosť premýšľania! Je čas konať!!!
Otočil som sa a vrátil späť do hotela. Vytiahol som kufor zo skrine a začal doňho hádzať veci. Keď som mal prázdnu skriňu vošiel som do svojej kúpeľne. Z tamať som si zobral veci a hodil ich do cestovnej tašky. Zazipsoval som ho a s cestovnou taškou som vyšiel do chodby. Tašku a kufor som hodil ku dverám a otočil sa ku chalanom.
„Kam ideš?“ opýtal sa Niall. Všetci na mňa nechápavo hľadeli.
„Za Amy. Ja jej to musím vysvetliť. Neznesiem to bez nej...“ znovu som sa  otočil a obul si topánky.
„Dúfam to tu nepodpálite“ zasmial som sa a zobral do rúk batožinu. Vybehol som von a zišiel dolu výťahom. Kufor s taškou som uložil do kufra a nasadol do auta. Vyštartoval som s cieľom zastaviť na parkovisku letiska. O chvíľu som stál na mieste. Vošiel som do veľkej budovy a zastal som pri pulte, kde stála sympatická žena.
„Prepáčte ale nemáte voľný let do Anglicka?“ opýtal som sa aspoň s malinkou nádejou.
„Na kedy?“ ochotne sa usmiala a začala ťukať do počítača.
„Na dnes.“ Znovu niečo naťukala a smutne sa na mňa zahľadela
„Prepáčte ale na dnes nemáme žiadny voľný let. Ale zajtra poobede je jed...“ prerušil som ju
„Prepáčte ale to už je neskoro. Ďakujem“ usmial som sa a išiel späť k autu. Sadol som si a zabuchol dvere.
„ČO budem robiť?“ opýtal som sa sám seba. Naštartoval som a vybral sa cestou .... do Anglicka... Áno idem autom do Anglicka. To mi chvíľu potrvá....Som blázon...

*Amy*

„Au!“ zarazene sa chytil za rameno no úsmev nestrácal z pier.
„Si blázon Will“ zasmiala som sa. Sadli sme si na lavičku. Moje myšlienky stále putovali okolo chalanov a hlavne okolo Liama. Vždy, keď som si na neho spomenula ma bolelo pri srdci.....

„Amy si v poriadku?“ opýtal sa Will
„Hej....“ usmiala som sa a od zimy si pošúchala dlane.
„Ale?“ pokrútila som hlavou.
„Žiadne ale...“ prerušil ma. Otočil si moju hlavu aby som sa mu dívala do očí.
„Amy... netráp sa ... možno to nie je  tak ako si myslíš. Možno ťa nikdy nezradil. Ľúbiš ho?“ pohladil ma prstom po líci.
„Veľmi“ v očiach ma zaštípali slzy.
„Tak neprestávaj veriť“ v očiach som mu videla, že to chápe. Hneď som ho objala
„Ďakujem, že si sa vrátil“ usmiala som sa a položila hlavu na jeho rameno.
„Dobre cítim, že ti je zima. Ideme!“ zavelil, keď sa odtiahol. Postavil sa a nastavil mi ruku. Usmiala som sa a prijala ju. Pomohol mi postaviť sa.
„Tak a teraz si zájdeme na jedno cappucino a odprevadím ťa domov“ prikývla som. O chvíľu sme Pomaly sme kráčali, rozprávali sa a v ruke držali plastový pohár s cappucinom.
„Inak niečo som ti priniesol.“ Povedal, keď sme zastali pred našou bránkou.
„Fakt?“ s úsmevom som na neho vypúlila oči. Vytiahol malinký prívesok s nápisom I love NY

„Fakt“ zasmial sa.
„Dúfam s páči.“ Nedočkavo sa mi pozrel do očí.

„Jasné!“ zasmiala som sa a odhrnula rukáv z ruky. Pod ním som mala náramok na ktorý mi Will pripol prívesok.
„Ďakujem Will“ usmiala som sa a pri tom hľadela na prívesok. Prešla som po ňom prstom a zrak uprela na Willa.
„Nemáš začo.“ Vystrel ruku a začal mi strapatiť vlasy.
„Hej!“ štuchla som ho do rebier.
„Tak rád som ťa videl Amy.“
„Aj ja teba Will“ usmiala som sa a začala otvárať bránku.
„Nechceš ísť zajtra na obed alebo len tak sa prejsť?“ nemohla som mu odolať jeho hnedé vlasy, ktoré vytŕčali spoza čiapky a hnedé oči ma dostali.
„Jasné. Dobrú“ zamávala som mu dokým neodišiel. Potom som si odomkla dvere a vošla dnu. Tam ma už čakala Lou a na rukách držala Lux, ktorá sladko odfukovala. Prštek cmúľala v puse a vlasy mala v dvoch copoch. Malý anjelik.
„Ahoj. Ako bolo?“ hovorila tichšie aby malú nezobudila.
„Ahoj. Super. Will je super“ usmiala som sa a vyzula tenisky.
„Ty sa usmievaš“ skonštatovala Lou. A mala pravdu na mojej tvári bol veľký úsmev.
„No už to tak bude“ tlmene som sa zasmiala.
„Ok idem uložiť malú.“
„Dobre ja spravím čaj“ vošla som do kuchyne  a vytiahla dva hrnčeky. Naliala som do nich prevarenú vodu a hodila do nich sáčky čaju. Hrnčeky som položila na tácku a vybrala sa s nimi do obývačky. Tam som ich uložila na stolík a sadla si na gauč. Oprela som sa a zavrela oči. Pred nimi sa mi objavila jeho  tvár.... stále sa mi ozývali slová, ktoré vyslovil pred odchodom: I love you Amy.
Po pamäti som nahmatala retiazku. Visela na krku a pripomínala mi ho. Veľmi. Nechcela som ju zložiť. Až príliš veľa znamená....
„Am... si v poriadku?“ z premýšľania a takmer rozplakania ma vyrušila Lou. Rýchlo som otvorila oči a otočila ich smerom k dverám. Lou na mňa hľadela ľútostným pohľadom.
„Jasné. Prečo by som nemala?“ hlas sa mi mierne triasol. Teraz vymenila pohľad za – akoby si nevedela.
„Dobre nie som....“ priznala som sa.
„Až príliš ho ľúbim aby som na neho len tak zabudla. Nikdy ho z hlavy nedostanem...“ pretrela som si tvár. Lou si sadla vedľa mňa a hladila ma po ramene.
„To od teba nikto nechce zlatko...“ mierne sa zasmiala „... nikto nečaká, že ho prestaneš ľúbiť. To sa nedá. Uvidíš všetko sa vyrieši a budete znovu spolu.“ Jej úsmev ma utvrdzoval v tom, že raz sa to skončí aspoň trošku dobre. Verila som tomu. Teda chcela som tomu veriť.
„A teraz mi povedz čo ty a Will?“ teraz jej pohľad hovoril len o zvedavosti.
„Je to kamarát. LEN kamarát!!!!!...“ zasmiala som sa „ .... boli sme sa najesť, potom v parku. Rozprávali sme sa a boli v Starsbrucku. Bolo to fajn. Znovu ho vidieť“ malinko som sa zamyslela.
„To je super. A jasné LEN kamaráti....“ doberala si ma! NO chápete to?! Zapozerala som sa von oknom. Bola pekná noc plná malinkých hviezd na oblohe.
„Lou?“ opýtala som sa jej a naďalej hľadela na hviezdy
„Hm?“ otočila ku mne hlavu
„Čo mám robiť, keď sa vráti?“

- Will :D 

Páčila sa? :)

Tak? :D

Nooo taak rýchlo komentujte časť aby som vám mohla pridať pokračovanie Amy :) a keď tu bude viac komentárov tak sem pridám ešte jeden výtvor :D takže šup šup :D 

- úžasný boli :D 

Warzone 7.časť

Babušeee :D nebojte moja časť sa blíži :) dlho som sem nič nepridala no chápete ... ťažký týždeň :/ :D samé učeeeniee atd poznáte :) a tak som zobrala dnes pero a začala písať ako o dušu :D už mi to treba len hodiť do wordu dopísať, upraviť a pridať na blog :)
Tak a teraz.... moja bambuľka Miškaa :D pokračovanie :))
Príjemné čítanie ;) :D

*Cherry*

Chalani u nás ostali až do večera. Celý čas som sa Nathanovi vyhýbala, nevedela som, ako sa mám pri ňom správať, čo mám povedať, tak som sa radšej snažila nestretnúť sa s ním. Namiesto toho som vyšla hore na poschodie, zavrela sa do izby a skočila na posteľ. Vzápätí som aj vyskočila, pretože sa ozvalo pridusené zamňaučanie.
„Colin! Ako si sa sem dostal?! Veď pred piatimi minútami si drichmal na chodbe! Toto je moja posteľ choď si nájsť vlastnú!“ Colin na mňa veľavýznamne pozrel. Počkať on nemôže veľavýznamne hľadieť je to kocúr! No ale možno z neho bude dobrý poslucháč. Ale veď on ani nevie o čom vlastne kecám! V každom prípade, niekomu sa už posťažovať musím...Zobrala som si teda Colina na ruky, znova si sadla a hladkajúc ho, som sa mu potichu sťažovala.
„No Colinko môj zlatý, veci sa majú takto: Nathan a ja sme kamaráti už nejaký ten čas a nikdy to nevyzeralo, že by sme mohli byť niečo viac. Lenže dnes na chate sa takmer stalo niečo...no... skoro sme sa pobozkali. A ja teraz neviem, či som sa do neho nezamilovala. Čo ty na to?“ pozrela som sa dole na neho a...ten magor tu zaspal?! Tak ja sa mu tu sťažujem a on si zaspí?! Toto nie je normálne! Vlastne u Colina... Ako môže toľko spať? Lenivec jeden...
Vzdychla som si, vstala z postele a Colina položila na moje kreslo. Nebude spať na mojej postieľke, to môžem iba ja :D Zamierila som do kúpeľne.  Osprchovala som sa, umyla som vlasy a vyfénovala ich. Prezliekla som sa do môjho obľúbeného pyžama a pobrala sa späť do izby. Najprv som sa presvedčila, či je moja posteľ prázdna, až potom som si ľahla a prikryla sa. Len čo som zavrela oči, objavila sa mi Nathanova tvár. Zamilovala som sa? Keď áno prečo až teraz? Dokelu nemohla som sa do neho buchnúť veď sme kamaráti!... A keby ste neboli, mohla by si sa zamilovať? ...Aké keby sme neboli, veď sme!... Dobre ale kamarátstvo nie je výhovorka! Scarlet ti vravela, že kamarátstvo medzi chlapcom a dievčaťom neexistuje!... Ale Scarlet nemusí mať vždy pravdu! Prečo si to nechceš priznať?... A čo ako?... Že si zamilovaná!... Nie som! Ale si! Nie som! Ale si! Nie som! Ale si! Bože daj mi už pokoj!!! Čumela som do tmy mojej izby, sprava sa ozývalo pochrapkávanie zmiešané s pradením, vonku vietor ohýbal stromy a na okno jemne klopkal dážď. Už dlho nepršalo. Keď prší, človek vraj rýchlejšie zaspí. No to zrejme neplatí, keď máte v hlave plno myšlienok ako ja práve teraz. Rozmýšľať o Nathanovi sa mi už vôbec nechcelo, aj tak som sa nedostala k nijakému normálnemu záveru. Asi zajtra zavolám Scar, možno mi niečo poradí. Ale keď mi povie: Ja som to vedela! tak ju asi prizabijem... Pozrela som na hodinky. 2:18. Mala by som už konečne zaspať. No namiesto toho som vstala z postele, podišla k oknu a začala sledovať dažďové kvapky, ako stekajú dole po okne. Z nudy a nespavosti som ich začala počítať. Jedna, druhá, tretia, štvrtá... pri 384 som už ledva udržala otvorené oči. Zaľahla som naspäť do postele a konečne sa dostavil aj vytúžený spánok.
Keď som sa konečne zobudila, pozrela som na hodinky. Pol druhej?? Tak toto je môj nový rekord :D  Poriadne som si zívla, na nohy obula moje huňaté papučky a naťahujúc sa som vyšla z izby a zišla po schodoch do kuchyne.
„Dobré ránko. Alebo skôr dobré popoludnie?“ Privítal ma oco. Len som mu kývla rukou a znova zívla.
„Čo máme na raňajky?“ spýtala som sa.
„Nechceš povedať obed?“
„Tak čo máme na obed?“
„Neviem, pozri sa do chladničky.“ No.. . to nemohol povedať rovno?
„A akoto, že si doma?“ spýtala som sa, keď som otvárala chladničku. Prvá polička: Prázdna. Druhá polička: asi 10 jogurtov všelijakých druhov. Nie ďakujem. Tretia polička: veľhora šalátu, papriky a mrkvy. Čo som zajac?... Zajace nežerú papriku...Dobre ale mrkvu a šalát hej. A čo tu zas robíš? Zdá sa mi, že som ti včera povedala, aby si mi dal pokoj.... Fájn, už som ticho... Milé od teba.
„Dnes som bol v práci iba do jednej.“ Počula som ocovu odpoveď. No a štvrtá polička...prosím, nech tam bude niečo normálne na jedenie! Pozrela som sa na ňu... puding!! Mňam! To kedy mama stihla?
„Kedy ste robili puding?“ pýtala som sa, keď som ho vyťahovala z chladničky. Zobrala som si lyžičku a pustila sa doňho.
„Včera, keď si bola hľadať Nathana. Vieš, keď je mama nervózna, musí niečo robiť.“ 
„Ahá, fajn.“ Dojedla som puding, misku dala do drezu a napustila do nej vodu. Potom som vybehla hore do kúpeľne a dala sa do poriadku. Vytiahla som zo skrine nejaké tričko a kraťasy, ktoré som vymenila, za dlhé nohavice, hneď ako som pozrela von oknom. Fúkal poriadny vietor a obloha bola zamračená a predpovedala poriadny lejak. Napísala som smsku Scarlet, či môžem tak o hodinku dôjsť k nej. Po pár minútach prišla odpoveď: Okej čakám ťa. Scar
Prezliekla som sa z pyžama do riflí a trička, vlasy stiahla do copu, do vrecka som si napchala mobil a kľúče, zobrala ešte mikinu a zišla dole. Nakukla som do obývačky. Ben mával Colinovi pred nosom slanou tyčinkou a Colin sa po nej oháňal labkami a snažil sa ju chytiť alebo si z nej odkusnúť. Potom som pozrela do kuchyne. Oco práve umýval riad. Aspoň nemusím ja :D
„Ocí idem ku Scarlet.“
„Okej, uvidíme sa neskôr.“
Obula som si tenisky, pre istotu som si vzala dáždnik a vyšla von. Za asi 15 minút som už zvonila u Scarlet. Otvorila tak prudko, až som sa zľakla, že buď vybere dvere z pántov, alebo jej kľučka ostane v ruke.
„Ahóóóój!“ hneď ma objala a ťahala dovnútra do svojej izby.
„Počúvaj!!! Včera som bola na nákupoch...“ a je to tu zasa...
„... a pozri čo som si kúpiláá!“ Strčila mi pod nos tmavomodré balerínky s mašličkou.
„Krásne!“ povedala som „nadšene“. Scarlet má nové oblečenie, topánky, kozmetiku skrátka čokoľvek pomaly každý týždeň a všetko, čo si nakúpila mi hneď aj ukazuje, takže sa nečudujte, že neodpovedám nejak extra nadšene. Ďalej mi tam ukazovala nejaké tričko, béžovú nariasenú sukňu, žiarivo zelené rifle a už ani neviem čo. Len som neprítomne prikyvovala a hovorila striedavo úžasné, krásne a super.
„Cherry?“
„Áno?“
„Si v pohode?“
„Áno, prečo?“
„Práve si povedala super na moju zubnú kefku.“
„He? Načo mi ukazuješ svoju zubnú kefku?“
„Chcela som zistiť, či vnímaš.“
„Ahá.“
„Tak? Čo je s tebou?“
„Ale nič. Počúvaj, to kde chceš napchať tie veci do tej skrine?“ snažila som sa to zahovoriť. Bohužiaľ asi neúspešne.
„Ty sa nič neboj, ja to tam dajako natrepem. Keď nie, nejaké staršie oblečenie vyhodím.“ No to chcem vidieť. Raz išla vyhadzovať svoje staré šaty. Každý kúsok najprv oplakala, potom mu povedala, že jej to musí prepáčiť ale musí ho dať preč, lebo má plnú skriňu, poskladala ho, jemne položila do tašky a ešte so vzlykaním pohladkala. V ten istý deň večer (dúfam chápete :D), keď boli už tašky aj vrecia pripravené na vyhodenie, sa rozhodla, že to tým chudáčikom nemôže spraviť a išla ich „zachrániť“. Všetky tašky a vrecia pobrala naspäť do izby, poskladala všetko oblečko naspäť do skríň a na druhý deň si ako odškodné za svoj smútok z takmer vyhodenia išla nakúpiť nové handry...
„Tak? Čo sa stalo?“ Viem, že som sem prišla hlavne preto, aby som sa Scarlet vyžalovala, ale nevedela som, ako mám začať. Nemám totiž náladu počúvať vety typu: ja som to vravela, hovorila som ti to, mala som pravdu atď. Odhrnula som jej haraburdy z kresla, aby som si mala kam sadnúť a začala rozprávať.
„No.. včera, keď si odišla, bol strašne rušný deň.“ Odmlčala som sa.
„Fajn. Môžeš byť trošku konkrétnejšia?“
„No... hneď potom, ako si odišla, prišli chalani za Nathanom domov. Jeho mama im povedala, že z domu odišiel už ráno, a odvtedy ho nikto nestretol. Ani si nevieš predstaviť, ako sme boli všetci vystrašení. Išli sme ho hľadať. Prehľadali sme všetky miesta, kde by teoreticky mohol byť, ale nič...“ prerušila ma.
„Preboha!!! Nathan sa stratil?! Ach chúďatko, preto si taká smutná! Musíme ho ísť hľadať!!!“ vstala a už ma ťahala k dverám.
„Scarlet! Pokoj! Nechaj ma dorozprávať!“ okríkla som ju. Ospravedlňujúco sa usmiala a sadla si späť.
„Takže, kde som to skončila? Aha. Potom sme došli k nám domov, a tam ma napadlo, že by mohol byť na našej chate. Išla som tam a naozaj. Sedel za klavírom a niečo hral a popritom spieval. Bola to krásna pesnička ale strašne smutná, ale to je teraz nepodstatné. Keď som ho našla, už to bol zasa starý dobrý Nathan spred týždňa. Robili sme tam somariny ako vždy. Až nakoniec sme sa k sebe priblížili a poboz...“ opäť ma prerušila.
„Čožeee?! Vy ste sa pobozkali? Wááá to je bohovské Cherry!!! Ja som vedela, že ty s ním budeš chodiť! Ale ty nie, ty si vždy musíš vravieť svoje.“
„Bože Scar nemôžeš ma nechať aspoň raz dopovedať? Nie nepobozkali sme sa, lebo mi akurát vtedy zavolala mama, že kde sme. Ale ja neviem, prečo sa to stalo. Neviem, či som sa nezamilovala. Čo myslíš?“ Scarlet vyzerala, že rozmýšľa. Čakala som, čo zaujímavé z nej nakoniec vyletí, keďže ja po 24 hodinách rozmýšľania som nedospela k ničomu normálnemu.
„Cherry, ty si myslíš, že ste stále iba kamaráti. No ale ty sa nevidíš, ako vyzeráš, keď si s ním a keď si bez neho. S Nathanom sa stále len smeješ, stále kecáš a tak. A keď nie rozprávaš vkuse len o ňom a máš pri tom taký zasnený výraz. Otvor už konečne oči! Ty si do neho bola zamilovaná už od kedy si ho stretla len si si to uvedomila až teraz a keď som sa ti to snažila naznačiť ja, neverila si mi.“ Rozprávala Scar. Ja som sa začala hrabať v spomienkach. Ako mi stále chýbal, keď bol na koncertoch, ako som sa tešila vždy, keď mal prísť domov, ako sme spolu vymýšľali hovadiny, ako mi bolo divne, keď sa zoznámil s tou blonckou a následne tá čudná nenávisť k nej. Vážne som žiarlila, len som si to neuvedomila. Bože ja som taká blbá.
„Ja...ja som sa zamilovala do Nathana Sykesa...“ povedala som potichu.
„No alelujáááááá!“
„A čo teraz?“ spýtala som sa, ešte stále zmätene.
„Akože čo teraz? Teraz mu to musíš povedať!“
„Čo? A ako mu to asi poviem? Ahoj Nath počúvaj po roku kamarátenia s tebou mi došlo, že som do teba celý čas buchnutá! To bude úžasná návšteva.“
„Bože Cherry vieš ako som to myslela! A keď mu to povieš, chcem počuť, čo na to on! Takže šup, šup za ním! Budem čakať na telefonát! Ahooj!“ Ako hovorila ma vytláčala z izby až ku vonkajším dverám. Otočila som sa a otvorila ústa, že ju aj s tým jej nápadom niekam pošlem ale dvere sa mi zabuchli pred nosom. Po dvoch sekundách sa znovu otvorili, Scarlet mi ukázala dva vztýčené palce a znovu ich zabuchla. Šokovane som čumela na dvere, potom som zaklapla ústa, otočila sa a pobrala sa domov.
„Cherry!“  po pár krokoch som za sebou začula známy hlas...

Páčila sa ? :)

Disappointment, Friendship, Love. 22.časť

No konečne baby :D Prepáčte, že som minule nepridala ale taaak nevyšiel čas :/ juu konečne sneh :D ne taká zguľovaná som prišla domov :D Myslím, že to je zle a tak dúfam že sa aspoň vám bude páčiť mrkvičky :) Píšte prosím komentáre :) /ninimálne 5 komentov :/ /
Prosím pozrite si - http://liveyourdream-ll.blog.cz/                              -  http://lifeishard2310.blogspot.sk/
Sú vážne super :))


*Amy*

Pokrútila som hlavou a mobil znovu hodila niekam na druhú stranu postele. Postavila som sa a zišla dole. Lou práve kládla na stôl taniere s obedom. Keď ma zbadala usmiala sa.
„Dobrú chuť“ povedala, keď sme sa usadili k stolu.
„Niečo mi ušlo?“ opýtal sa Tom, keď videl moju smutnú tvár
„Tom...“ pozrela na neho Lou a pokývala hlavou /ako ee :D / na znak aby nepokračoval. Vďačne som sa na ňu usmiala.
„Ideme sa s Lux prejsť. Pôjdeš s nami?“ opýtala sa, keď som len tak prehrabávala hrášok na tanieri.
„Uhm...“ chcela som sa aspoň trochu odreagovať od zlomeného srdca no všetko mi ho bude pripomínať.... Keď sme dojedli pomohla som Lou umyť taniere.
„Okej ideme sa prichystať...“ povedala Lou a s Tomom vybehli hore. Ja som vošla do obývačky a postavila sa ku krbu. Nad ním som ale zbadala ďalšiu fotku mňa a Liama. Moje srdce sa opätovne ozývalo....Zrazu som začula smiech. Obzrela som sa smerom z kade som ho počula a usmiala sa. Aspoň Tom a Lou sú šťastný a taký zamilovaný.... položila som fotku späť a vybehla do izby. V kúpeľni som si zakryla opuchnuté oči a vošla späť do izby. Postavila som sa pred skriňu a premýšľala čo si oblečiem... Vytiahla som hrubšie sivé tričko so srdcom a rifle. Obula som si fialové tenisky a okolo krku obmotala sivo-čiernu šatku. Strčila som si mobil do vrecka a vlasy zopla to vysokého copu. 

Zbehla som po schodoch dole. Lou práve obmotávala šál okolo krku Lux a Tom si obúval topánky.
„Môžeme?“ opýtala sa Lou a chytila malú za ruku. Iba som prikývla a zamkla za nami dvere.  Práve, keď sme prechádzali okolo môjho obľúbeného obchodu s pomaly všetkým, keď sa Tom a Lou romanticky držali za ruky a Lux behala popri nich som zbadala niečo povedomé. Teda niekoho povedomého. Srdce mi poskočilo. Bol to môj dlhoročný priateľ no keď odišiel všetko sa skomplikovalo a ja som ostala sama. Keď sa otočil bola som si istá, že to je on. Bola som šťastná, že ho konečne vidím. Zrazu ma zbadala a išiel smerom ku mne. „Nenápadne“ som sa obzrela vedľa seba do strán či nejde na niekým iným. No keď som skončila v jeho medveďom objatí došlo mi, že išiel za mnou.
„Ahoj Amy“ pozdravil ma. Jeho hlas bol taký iný, taký hrubší. ..... ty tupoň to je jasné, keď mutoval! .....
„Ahoj Will.“ Nesmelo som sa na neho usmiala. Nemohla som uveriť, že ho po takej dlhej dobre vidím
„Ako sa máš? Dlho sme sa nevideli? Musíš mi porozprávať všetko čo si vyviedla, keď som tu nebol“ rukou mi roztrapatil ofinu.
„Heeeej!....“ odula som spodnú peru a spomenula si na všetko čo sa stalo za ten čas. „... je to na dlho“ povedala som smutnejšie.
„Ale čo“ usmial sa a prstom na brade mi zdvihol hlavu. Zapozeral sa mi do očí a zrejme uvidel celú tú lásku, sklamanie, neistotu, smútok a momentálnu radosť z nášho stretnutia.
„Nechceš ísť na koláč? Myslím, že toho bude veľa čo rozprávať“ povzbudivo sa usmial. V tom si Lou odkašľala
„Ups prepáčte. Vy sa nepoznáte.“ Zasmiala som sa „Lou, Tom a Lux toto je Will, Will toto je Lou , Lux a Tom“ predstavila som ich.
„Teší ma“ usmial sa na nich.
„Lou, ideme s Willom.....“ ani som nedopovedala, lebo som bola prerušená
„Choďte. Zabavte sa, pokecajte si a Will! Nech sa mi v poriadku vráti domov“ usmiala sa.
„Jasné Lou“ potriasol jej rukou. Následne vzal  tú moju a ťahal ma niekam preč.
„Ahojte“ zakričala som za nimi a išla za Willom.

.........

Sadli sme si do zadného boxu a objednali koláč.
„Tak začni“ nedočkavo povedal. Neisto som sa na neho zahľadela a začala. Začala som tým ako som sa rozišli s Mikom, ako som stretla chalanov, ako som sa do Liama bláznivo zamilovala, ako odišli, ako ma sklamal....
„myslela som, že mu môžem veriť“ utrela som si slzy stekajúce po líci.
„Neviem či som mal odísť...“ povedal Will a pohladil ma po ruke
„Asi to tak malo byť“ usmiala som sa na neho a spomenula čo sme vyvádzali v pred tým ako odišiel.
„A ty? Ako si sa mal v Amerike?“ chcela som vedieť ako sa tam mal.
„Tak... Je to tam úžasné ale veľký chaos. Keby si videla ako si bežne zabúdajú ľudia kufríky, kávu alebo dokonca aj raňajky na streche auta.“ Zasmial sa a pozrel sa mi do očí.
„Raz ťa tam vezmem“  usmial sa čím mi ukázal svoje biele zuby.
„Samozrejme“ zazubila som sa.
„Ideme“ povedal rázne a ťahal ma preč. Vyšli sme do chladnej ulice, ktorý ma nepríjemne mrazil na tvári.  Akoby mi priniesol spomienky na Liama ale Will ich hneď zamietol svojim hlasom
„Utekaj!“ zasmial sa a začal utekať. Rozbehla som sa za ním a snažila sa ho dobehnúť. Pár krát som sa pošmykla a musela kričať na uja, ktorý predával hot dogy, že brzdy nemám. Našťastie som sa mu úspešne vyhla. Ako som si stihla všimnúť podľa konára, ktorý už polovicu listov nemal, a ktorý ma trafil do hlavy, že sme v parku. Zastala som v strede chodníka a snažila sa nadýchnuť. Počkať! Kde je? Som si istá, že bežal sem!
Zrazu som pocítila jeho ruky na bokoch. Vyľakaná som sa otočila k nemu. Bol vysmiaty. Buchla som ho do ramena.
„Au!“ zarazene sa chytil za rameno no úsmev nestrácal z pier.
„Si blázon Will“ zasmiala som sa. Sadli sme si na lavičku. Moje myšlienky stále putovali okolo chalanov a hlavne okolo Liama. Vždy, keď som si na neho spomenula ma bolelo pri srdci.....

*Liam*

„Verte mi ja ju nechcem stratiť!“ hovoril som úplne zúfalí. Musím jej to vysvetliť
„Veríme ti. Neboj Paul nám povedal že v piatok odlietame späť do Anglicka. Bude to v pohode uvidíš“ potešila ma správa, že letíme späť. Uvidím rodinu a Amy!
Postavil som sa a ponaťahoval. Chalani odišli s tým, že idú na obed a či niečo nechcem. Nemal som na nič chuť a tak som si len sadol na posteľ a zapol notebook. Prehrabával som sa súbormi až som narazil na našu spoločnú fotku. Hneď sa mi vynorila spomienka....

.....

„Liam vymaž ju! Je strašná!“ bila ma do ramena. Smial som sa a chystal sa ju pridať na twitter.
„Si rozkošná“ chytil som jej bradu a zadíval sa do očí. Ukázala mi svoje krásne zúbky
„I love you Payn.“ Letmo ma pobozkala.
„Dávam to na twitter.“ Oznámil som jej a v pohode si ľahol na gauč.
„Si sa zbláznil?“ zasmiala sa a hodila sa na mňa na gauč.
„Au! Liam!“ aukala a smiala sa zároveň. Smial by som sa tiež keby netrafila moje citlivé miesto...

.....

Aaach potrebujem sa prejsť.....

Warzone 6.časť

Taký ťažší týždeň :/ dúfam bude ten štrajk ! :D Nebojte hneď jak dopíšem časť bude tu :)
A tak teraz časť od našej Mišky :))

Boli sme od seba už iba niekoľko milimetrov...keď mi zazvonil mobil. V momente som sa prebrala z toho tranzu a odskočili sme od seba. Pozrela som, kto volá. Mama.
„Prosím?“
„Ahoj Cherry no tak? Našla si ho? Je v poriadku? Kde ste? Odišla si pred vyše dvoma hodinami!“
„Mami upokoj sa. Áno našla som ho obaja sme v pohode. Sme na našej chate o chvíľku budeme doma!“
„A to ti nenapadlo zavolať? Už dve hodiny tu sedíme a čakáme, čo je s Nathanom a ty sa stále neozývaš!“
„Dobre mami prepáč. Kázanie mi dáš doma už sme na ceste! O chvíľu sme tam papa.“ Rýchlo som zrušila hovor, aby mi nezačala znovu čistiť žalúdok.
To sme tu boli už dve hodiny? Prišlo mi to ako pár minút. Pozrela som na Nathana a až vtedy mi došlo, čo som vlastne chcela urobiť. Veď ja som ho chcela pobozkať! Ja! Jeho! Môjho najlepšieho kamoša! Dokelu! Dokelu! Dokelu! Čo to malo znamenať? Prečo? Bola som úplne zmätená.
„Mali by sme ísť k nám, čakajú na nás.“ Povedala som mu uhýbajúc pohľadom.
Tiché: „fajn,“ bolo jediné, na čo sa zmohol. Vyšli sme von, Nathan zamkol dvere a ja som si zatiaľ zobrala bicykel. Ešte sa nestalo, že by sme my dvaja, keď sme spolu vydržali byť ticho dlhšie ako dvadsať sekúnd, ale teraz sme obaja mlčky išli celú cestu vedľa seba. Jednak som nevedela, čo povedať a jednak som mala mozog zamestnaný tým, že keby nezavolala moja mama asi by sme sa pobozkali. Čo by bolo potom? Boli by sme stále kamaráti? Niečo viac? Niečo menej? Prečo som to vlastne chcela spraviť? Mala Scarlet celý čas pravdu a bola som do neho zamilovaná? V hlave sa mi motalo toľko myšlienok. Toľko otázok, na ktoré som nemala odpoveď. No jedno som vedela. Po tom, čo som prežila za dnešok a celkovo za posledný týždeň, som si bola istá, že Nathana už nechcem stratiť. Ani som si nevšimla, že už sme pred dverami nášho domu. Asi sa nad tým zamyslím až v pokoji mojej izbičky, teraz tu totiž pokoj nebude ani náhodou.
„Wáááá! Nathááán! Konečne! Kde si bol celý deň?!“ prekrikovali sa Tom, Max, Jay a Siva a uväznili ho v skupinovom objatí. Asi po piatich minútach ho konečne pustili, to už bol celý červený a lapal po dychu. Potom sme sa všetci ôsmi dotrepali do obývačky a posadali si. Sedem párov očí upieralo pohľad na Nathana a čakali, kedy sa z neho začne sypať vysvetlenie.

*Nathan*

Keď som sa otočil a uvidel Cherry vo dverách, prebehol mnou pocit... neviem... šťastia? A zároveň som si uvedomil, ako som ju kvôli Rebecce zanedbával. Cherry sa zo mňa snažila vytiahnuť, čo sa stalo, ale povedal som jej, že nemám náladu to vysvetľovať dvakrát. Potom sa našťastie už nič nepýtala, len sa ma snažila rozveseliť. Uvedomil som si, ako mi za  posledný týždeň tieto naše somarinky, rozhovory a vzájomné doberania chýbali. No napriek všetkému som sa pri Cherry cítil nejako čudne. Pripisoval som to rozchodu s Rebeccou, ale niečo mi hovorilo, že to nie je preto. Z mojich myšlienkových pochodov ma vyrušil Cherrin smiech.
„Čo sa smeješ?“ opýtal som sa jej.
„Spomenula som si, ako si vtedy vyvádzal, keď sa ti rozbil tvoj hrnček.“ Povedala zo smiechom a ukazovala na poličku, na ktorej boli poukladané naše poháre. Spomenul som si, ako mi ten môj Colin rozbil a potom som ho naháňal po všetkých izbách.
„Nechápem, čo je na tom také smiešne!“ akože nahnevane som sa opýtal.
„Všetko!“ zasmiala sa znova. Ach jaj ten smiech mi chýbal.
„Pche! Chudák môj hrnček! Bol taký mladý...“
„Bože Nathan veď je to len hrnček! A mladý? Máš ho od ôsmich rokov pokiaľ viem.“
„Pre teba možno. Veď má len 11 rokov. To nie je tak veľa! A kvôli tvojmu nemotornému kocúrovi nemá uško! Chudáčik!“
„Opakujem! Je to len hrnček!!! Je mu jedno či má uško alebo nie! A Colin nie je nemotorný!“
„Ale je!“
„Nie je!“
„Je!“
„Nie je!“
„Je!“
„Nie je!“
„Je!“  začala ma štekliť. Neznášam to!
„Cherrýýýýý! Niéééé! Prestááááň!“ kričal som pomedzi smiech a lapanie po dychu.
„Keď povieš, že Colin nie je nemotorný.“
 „Dobre! Nie je nemotorný!!!! Neštekli ma už!!!!“ prestala. Využil som to a začal som ju štekliť ja. Vykrikovala niečo, čo som pomedzi jej smiech vôbec nerozumel.  Keď začala vykrikovať, že sa pociká, radšej som už prestal a vrátili sme sa k našej „zmysluplnej“ konverzácii. Keď mi povedala, že som horší ako jej brat, chcel som ju znovu začať štekliť, ale, potvora jedna,  zdrhla mi. Tak sme sa tam naháňali po dvore a po záhrade ako malé deti. Nakoniec vtrhla do svojej izby a nečakane zastala. Nestihol som pribrzdiť, takže som do nej nabúral, a obaja sme dopadli na posteľ.
„Au! Sykes nemáš brzdy?“
„Prepáč.“ Povedal som, ale nejak nechcelo sa mi vstávať.
„Padaj dole! Nevážiš 5 kíl!“ povedala pridusene.
„A keď nie?“
„Tak ma asi pripučíš! Nebola by škoda takej úžasnej kamošky ako som ja?“ hodila na mňa jej najlepšie psie oči.
„Hmmm... Fajn!“ povedal som nakoniec a zišiel som z nej. Po toľkom behu som vysmädol, tak som zašiel do kuchyne napiť sa. Potom som išiel naspäť za Cherry a presviedčal ju, nech vstáva. Veľmi sa jej nechcelo, tak som ju chytil za ruky a potiahol, asi silnejšie, než trebalo, lebo do mňa nabúrala. Ostali sme tam tak stáť. Tými svojimi obrovskými očami sa vpíjala do mojich. Prešli mnou zimomriavky. Čo sa to so mnou deje?! Pýtal som sa v duchu. Neviem, čo to do mňa vošlo, zrazu som sa začal pomaly približovať k jej perám. Ona to isté. Boli sme od seba už len niekoľko milimetrov, keď do ticha zazvonil jej mobil. V tom momente sme od seba odskočili. V hlave mi začali poletovať myšlienky ako splašené čmeliaky. Čože? My sme sa práve takmer pobozkali? Nie! ...To?... Čo?! Môj mozog odmietal spracovať túto informáciu. Nervózne som si prehrabol vlasy, keď Cherry povedala, že by sme mali ísť. Všimol som si, že sa červená, a uhýba pohľadom. Povedal som že fajn, a vyšli sme von. Zamkol som, a pomaly sme sa pobrali domov. Mlčky sme kráčali vedľa seba. Ešte sa nestalo, že by sme boli tak dlho ticho keď sme spolu, ale dnes ani jeden nevedel čo povedať. V hlave mi stále prúdili myšlienky typu: My sme sa takmer pobozkali! Ja a Cherry! A napočudovanie aj: Ako asi sa Cherry bozkáva? Bože Nathan ty si už úplne mimo! Potriasol som hlavou, v snahe vyhnať ich z nej. Márne. Všimol som si, že už sme pri jej dome. Keď som vošiel dnu, akoby ma prevalcoval nákladiak.  Zvyšné 4/5 našej skupiny ma začali pučiť v hromadnom objatí a navzájom sa prekrikovať, takže som nerozumel ani jednému z nich. Po chvíli, keď už som nevedel dýchať a bol červený ako rak, ma konečne pustili. Posadali sme si do veľkej obývačky. Všetci ľudia v nej na mňa upierali zrak a čakali, kedy začnem vysvetľovať, čo sa stalo a kde som bol celý deň. Práve som sa nadychoval, že s tým začnem, keď buchli domové dvere a dnu vošla moja mamka.
„Nathan James Sykes!!! Ako si to predstavuješ odísť a celý deň sa neukázať bez toho aby niekto vedel kde si?!! Vieš ako som sa o teba bála?! Máš domáce väzenie až po najbližšie turné!“ začala po mne kričať. Všimol som si, že chalanom pošklbáva kútikmi.
„Ale ma...“
„Ticho ešte som neskončila! Kde si mal mobil?! Volali sme ti najmenej stokrát! Ach keď si predstavím, čo s tebou mohlo byť...“ čakal som kým sa upokojí. Keď si konečne sadla (šťastie, že u Cherry majú takú veľkú obývačku) a vyzerala, že už sa vykričala, Max sa spýtal: „Vysvetlíš už konečne, kde si bol???“
„Rebecca ma podviedla.“ V obývačke nastalo ohromené ticho, prerušované pradením Colina, ktorý spal rozvalený v košíku na ovocie (našťastie momentálne bez ovocia). Čudoval som sa, že mu je takto pohodlne, ale neriešil som to. Poobzeral som sa po mojom „obecenstve“. Všetci vyzerali ešte nechápavejšie ako pred chvíľou. Vzdychol som si a spustil:
„Takže ráno som sa rozhodol, že pôjdem za Rebeccou no a keď som vošiel, našiel som ju v obývačke bozkávať sa s nejakým tmavovlasým fešáčikom. Nepýtajte sa ma kto to je, nepoznám ho,“ povedal som, keď som videl, že Jay otvára ústa.
„Bol som strašne nahnevaný a chcel som byť sám, preto sa mi nechcelo ísť domov. Túlal som sa po Londýne. Potom ma napadlo, že by som mohol na chvíľu ísť na našu chatu, pretože tam teraz nikto nebol. Tam ma našla Cherry.“ Pozrel som na ňu. Celý čas ma sledovala, rovnako ako ostatní, ale keď sa nám pohľady stretli, uhla. Zosmutnel som, ale teraz som sa nad tým nemohol zamýšľať, lebo všetci očakávali, že konečne dopoviem.
„Povedala mi, že ste mi volali, ale mne mobil nezvonil. Keď som ho skontroloval, zistil som, že mám vybitú baterku. No a Cherry sa ma snažila rozveseliť a tak trochu sme sa na tej chate zabudli.“ Previnilo som sa usmial.
„Takže ak tomu dobre rozumiem,“ začal Tom „my tu šalieme, že kde si a ty sa poflakuješ Londýnom s vybitou baterkou v mobile?! Sykes ja ťa prizabijem!“
„Ale nooo... Veď už som doma!“ hodil som na neho psie oči.
Zvyšok dňa prebehol pokojne. Všetci sme ostali v Cherrinom dome. Chalani sa bláznili s Benom. Jay si dokonca sadol vonku do jeho hojdačky a tá sa pod ním takmer pretrhla :D Radšej rýchlo vstal. A Max sa skoro zabil na Colinovi, ktorý spal (ako môže toľko drichmať?) uprostred chodby. Chudák, mal drsné prebudenie, keď sa oňho potkol. Našťastie, stihol sa zobudiť a zdrhnúť skôr, než z neho Max pri dopade spravil chlpatú ryšavú placku. Všimol som si, že Cherry sa mi celý zvyšok dňa vyhýbala. Dosť ma to mrzelo.
Až keď som došiel domov, do svojej izby, uvedomil som si, aký som unavený. Celý tento deň bol úplne vyčerpávajúci. Najprv to s Rebeccou, potom takmer bozk z Cherry, doma všetko to vysvetľovanie a upokojovanie...Vôbec sa mi ani nechcelo ísť ani do kúpeľne, len som sa hodil na posteľ a unavene pozeral do stropu. V hlave som mal úplný chaos. Čo to do mňa v tej chate vošlo? Je možné, že som sa zrazu zamiloval? A do Cherry? Do mojej kamošky Cherry?  A keď náhodou áno, mohli by sme stále ostať kamarátmi? To sa predsa nedá... a keby Cherry cítila to isté? Ale to určite nie...Veď ona ťa chcela pobozkať prvá! Dobre ale to mohlo byť len tak...Ako? ...Nóó...ja neviem. Skrátka nevedela, čo robí. A chceš povedať, že ty áno? Bože ja neviem, ja sa v sebe už vôbec nevyznám, daj mi pokoj chcem spať... Dóóóbre. Ale ráno sa vrátim. Dobrú!... Grrrrr!... Aj ja ťa mám rád... Fajn, lebo ja teba nie a už padaj!“  Bože už mi vážne šibe. S týmito myšlienkami som sa snažil zaspať. Nakoniec sa mi to nejako podarilo...

Páčila sa ? :) píšte čo najviac komentárov :))