Warzone 9.časť

Prepáčte že mi to tak dlho trvalo ale sviatky a bla bla bla :D I´m crazy :D ale to ste už zistili :D Posielam vám oneskorené VESELÉ VIANOCE :*** a pochváľte sa čo ste dostali? :)

Časť od Mišky :)) príjemné čítanie :) Miši ! Super časť! I love it :))

*Cherry*

Otočila som sa a uvidela Nathana, ako beží ku mne. Čo tu robí??? Veď ku Scarlet za mnou ešte nikdy neprišiel. Ani som nevedela že vie, kde Scarlet býva...Ale to je jedno. A ako vôbec vedel, že som u nej? Oco zasa veľa kecal? Nevadí no. Vlastne som bola rada, že Nathan je tu. Ale aj tak som nemienila vysypať na neho všetko, čo mi kázala Scarlet. Na to zabudnite. Príliš sa bojím jeho reakcie. Proste keby som mu to povedala a on by nebol do mňa zaľúbený, čo je viac než isté, tak neviem čo by som spravila. Asi by som sa už nevedela na neho pozrieť. Už by som ho nemohla mať ani ako kamaráta. Proste mu to nepoviem a všetko bude v poriadku...Budem skrátka len kľudne sedieť vedľa neho, pokúšať sa vnímať ho, keď mi bude niečo hovoriť, snažiť sa nevrhnúť na jeho pery vždy, keď sa mu pozriem do tých jeho nádherných očí... jednoducho sa budem pokúšať v jeho prítomnosti správať tak, ako zvyčajne. Držte palce, nech sa mi to podarí.
„Ahoj, čo ty tu?“ spýtala som sa, keď dobehol ku mne.
„No... Tvoj oco povedal, že si u Scarlet...“ že ma to neprekvapilo, „...tak som si povedal, že ti pôjdem naproti.“ Odpovedal mi. Niečo mi ale našepkávalo, že toto nie je pravý dôvod, prečo prišiel. Zaujímalo ma, prečo je tu naozaj. No vyzeralo, že Nathan sa už nechystá nič povedať.
„Aha. Okej.“ Povedala som. „Nenápadne“ som si ho obzrela. Páni ako to, že mi tak dlho trvalo uvedomiť si, že som do neho zamilovaná? Tie jeho krásne oči... ten zlatý úsmev...tie jeho pery... prečo je taký dokonalý? Prečo som sa do neho musela zamilovať? Potriasla som hlavou, aby som zahnala tieto dotieravé myšlienky. Nathan si asi ani nevšimol, že na neho čumím. Vyzeral dosť nervózne. Čo sa deje? Dúfam, že sa nič nestalo. Chvíľu som čakala, či mi to povie. Stále bol ticho.
„Nathan?“
„Hm?“
„Deje sa niečo?? Si nejaký nervózny.“
„Ale nič. Všetko je v poriadku.“ Povedal, ale obaja sme vedeli, že klame. Nechala som to tak, keď mi to bude chcieť povedať, tak mi to povie. Dúfam...
„Cherry?“ oslovil ma asi po piatich minútach tichej chôdze. “Musím ti niečo po...“ začal, keď ho prerušil blesk a hneď nato dunenie hromu.
„No super... Dáždnik ostal u Scarlet.“ Zašomrala som si popod nos. Keď ma vyhadzovala, nestihla som si ho zobrať z jej postele. Dúfam, že aspoň nezačne pršať, lebo k nám domov to bolo ešte asi desať minút chôdze. Upriamila som pozornosť späť na Nathana. Práve pozeral na oblohu, na ktorej sa rýchlo zhromažďovali tmavé dažďové mraky. Bol taký zlatý...Ticho tam! Čakala som, čo spraví. Pozrel späť na mňa.
„Musím ti niečo povedať, “ dokončil. Sledovala som jeho tvár. Vyzeral, že v hlave mu chodí kopa myšlienok, ktoré sa snaží nejako poskladať tak, aby dávali zmysel, keď ich vysloví. Ten pocit veľmi dobre poznám. Bola som zvedavá, čo z neho vypadne.
„Vieš...nóó...ja...“ hľadal slová.
„Skrátka... To vtedy na chate...“ No zbohom. Teraz sa spýta čo to malo znamenať a podobne. Rýchlo Cherry vymysli si nejakú výhovorku, ktorú ti aj tak Nathan neuverí ale aspoň sa nebude ďalej vypytovať... Akože je normálne sa zo sebou rozprávať v tretej osobe?  Vlastne je vôbec normálne rozprávať sa sama zo sebou?!  Moje zaujímavé myšlienky prerušil Nathanov hlas.
„...myslím, že by bolo lepšie, keby nás tvoj mobil neprerušil. Nemusel by som ako debilko stáť tu uprostred cesty...“  Vážne, stáli sme uprostred cesty. Že som si to nevšimla...počkať čo? Mobil? Neprerušil? On ma teda chcel pobozkať?
 „...a vymýšľať, ako ti mám povedať, že som sa do teba zamiloval....“ Čože??? Si zo mňa robíte srandu? To naozaj? Neverím!!! Celý čas, keď rozprával, pozeral do zeme a jeho líca chytali jemne červenkastý odtieň. Bol taký zlatučký. Musela som sa usmiať. Tak preto sem prišiel za mnou. Preto bol taký nervózny. Nevedel, ako mi to má povedať. Ani nechcem vedieť, ako dlho sa odhodlával mi to povedať. Myslím, že riadne dlho. Uvedomila som si, že ešte niečo rozprával. Radšej som ho znovu začala počúvať.
„...a tým pokaziť celé naše kamarátstvo. Lenže ja som to zo seba musel dostať.“ Pomaly dvihol hlavu a pozrel sa na mňa. Potom zavrel oči: „ už od včera nad tým vkuse premýšľam a dnes ráno keď mama sledovala nejaký z tých jej nezmyselných romantických filmov, pri ktorých minie celý les papierových vreckoviek, tak som sa k nej pridal a pozeral som tiež no ale to je teraz jedno, skrátka mi vtedy konečne došlo, že čo to so mnou je. Ani nevieš ako dlho mi trvalo prinútiť sa ti to povedať...“ prečo je ten chlapec taký ukecaný? Myslím, že je načase ho prerušiť. Podišla som o krok bližšie, stúpla si na špičky a letmo sa obtrela perami o tie jeho, aby pochopil, že má sklapnúť. Odstúpila som. On otvoril oči a usmieval sa.
„Niekedy fakt veľa kecáš.“ oplatila som mu úsmev.
„No a toto je pekný spôsob ako dať najavo, aby som bol ticho.“ Pristúpil bližšie ku mne, chytil ma za ruky a začal sa pomaly približovať. Už bol iba kúsoček od mojich pier, keď zasa zahrmelo. Obaja sme sa zľakli. Hneď nato začali z oblakov padať drobné ľadové dažďové kvapky. Veľa drobných ľadových dažďových kvapiek.
„Dokelu to vždy musí niečo prerušiť?!“ hnevala som sa. Nathan sa iba zasmial a konečne ma pobozkal. V tom momente som zabudla na všetko okolo seba. Celým telom mi prebehla elektrina a v hlave mi vybuchovali ohňostroje.
Po chvíli sme sa od seba odtiahli. Pozreli sme sa na oblohu. Stále pršalo, ale spoza mrakov už vykukovalo slnko. Postupne sa na nebi začalo črtať niečo farebné. Dúha. Naraz sme sa pozreli späť na seba. Vpila som sa do tých jeho zelených okáľov a znova som ho pobozkala. Mohli by sme tam stáť aj hodiny, lenže stále pršalo a mne už začínala byť zima. K tomu sme ešte vždy stáli uprostred cesty a práve sem bočilo auto, ktoré na nás naštvane trúbilo. Bože to ešte nevidel nikoho bozkávať sa v strede cesty?!  :D  Zo smiechom som sa od Nathana odlepila a potiahla ho na chodník. Na už aj tak mokré vlasy som si dala rovnako mokrú kapucňu z mikiny.
„Vyzeráš ako zmoknutý rapper!“ smial sa zo mňa Nathan, ktorému ofina momentálne vďaka dažďu padala do očí.
„A ty ako ten pes, čo má vždy ofinu cez oči a vďaka tomu nič nevidí!“ vyplazila som mu jazyk. Nathan sa nato otriasol presne ako psy, keď majú mokrý kožuch a vlasy mu ostali trčať na všetky strany. Začala som sa z neho smiať.  Keď som sa ukľudnila, pristúpila som bližšie a trochu mu ich opravila.
„Nemali by sme ísť domov?“ spýtala som sa ho.
„Prečo?“
„No lebo prší?“
„Jáj... veď tak či tak si už mokrá!“
„Dobre ale ty tiež... a keď budete najbližšie koncertovať a kvôli chrípke nebudeš môcť spievať? Vieš aké budú vaše fanúšičky sklamané?!“
„Najbližšie turné je v novembri a dovtedy sa snáď vyliečim a... dokelu! Koľko je hodín?!“
„Budú štyri. Čo je?“ povedala som, keď som pozrela na hodinky.
„Do kelu! Ja mám stále domáce väzenie. Mohol som byť vonku iba hodinu. Už hodinu meškám...“
„Ty si šikovný.“ Smiala som sa z neho. „To radšej rýchlo poďme, nech mi ťa tvoja mamča neuškrtí.“ Potiahla som ho za ruku a ťahala smerom k našej ulici. To by sme ale neboli my dvaja, keby sme  sa nezastavili a nečľapli do každej mláky a k Nathanovi domov nedošli s komplet premočenými teniskami. Vlastne mokrí sme boli celí a na chodbe, ktorá smerovala do obývačky za nami ostávali mláčky vody. Nathanova mama nás zabije...
„Nathan! Cherry! Preboha to ste v takomto počasí boli vonku?! Pozrite ako to tu vyzerá! Okamžite berte handry a vedrá a dajte tú chodbu pôvodného stavu!“  skríkla, keď vykukla z obývačky aby sa pozrela, kto prišiel.
„Okej.“ Povedali sme obidvaja naraz.
„Asi na to domáce väzenie zabudla.“ Pošepkal mi Nathan, tesne pred tým, ako som mu prikázala, aby doniesol vedro. Ja som išla zohnať nejaké handry. Keď som sa vrátila na chodbu ešte tam nebol. Po chvíli som začula kroky a hneď na to vošiel pochodujúci Nathan s obráteným vedrom na hlave.  Vybuchla som do takého smiechu, že som si až musela sadnúť na zem.
„To akože čo má byť?“ podarilo sa mi vykoktať, keď som sa trochu ukľudnila.
„Nevieš? Ja som ten vojak čo stojí pred kráľovniným palácom...“ zvyšok odpovede som prepočula, lebo na mňa prišiel nový záchvat smiechu.  Nathan si medzitým dal to vedro dole a sadol si vedľa mňa.
„Ty si blázon.“ Povedala som, utierajúc si slzy smiechu.
„Na teba nemám.“
„Neviem kto tu behal s vedrom na hlave.“
„To nie je vedro!  To malo symbolizovať tú prachovku čo nosia na hlave!“
„Nathan ale oni to nemajú až na nose aby nič nevideli.“
„Čo ty vieš...Možno keď chcú byť tajní. Si tam do toho vystrihnú také otvory na oči a stiahnu si to dole až na nos aby ich nik nespoznal.“  Pozreli sme na seba a znovu vyprskli do smiechu.
„Počúvajte vy dvaja, tá chodba sa sama neuprace! A čím skôr to bude, tým skôr dostanete koláč!“ počuli sme hlas jeho mamy. Keď sme počuli slovo koláč, okamžite sme obidvaja vyskočili, zobrali handry a začali vytierať chodbu do sucha. Viete Nathanova mamka pečie najlepšie koláčiky na svete. Teda, hneď po tej mojej samozrejme :D 
Keď na chodbe nebola už ani kvapka vody, obaja sme sa dovalili do kuchyne rovno ku plechu koláča. No nijaký plech tam nebol.
„Mami?“ Nathan vošiel do obývačky so mnou v pätách.
„Áno?“
„Kde je ten koláč?“
„Aký koláč?“
„Veď si nám kričala, že keď upraceme chodbu dostaneme koláč.“
„No lebo kebyže vám to nepoviem, upratujete to ešte týždeň.“
„Chcete povedať, že nijaký nie je?“ spýtala som sa smutne.
„Nie.“ Odpovedala mi s úsmevom.
„Tak ho idem upiecť!“ skríkol Nath nadšene.
„Panebože len to nie!“ vykríkla som naraz spolu s jeho mamou. Viete, Nathanove schopnosti v kuchyni sú niekde v podobnom bode ako tie môjho oca... aj keď Nath je na tom o malinko lepšie.
„To vám ho radšej idem upiecť ja.“ Povedala mamča.
„Jupíííííí!“ skríkli sme nadšene ako Ben, keď dostane darček.
Keď sa jeho mamka zavrela v kuchyni, my dvaja sme sa rozvalili na gauči. Oprela som sa o Nathana a on ma objal.
„Mali by sme to povedať ostatným.“ Povedal po chvíli.
„A čo ako?“
„Jááj! Ja som magor. Zabudol som sa ťa niečo spýtať!!!“  Začudovane som na neho pozrela.
„Chceš byť moja priateľka?“ pýtal sa so strachom v hlase.
„Jasné že áno!“ natiahla som sa a dala mu pusu.
Viem, vždy som tvrdila, že kamarátstvo medzi chlapcom a dievčaťom existuje. Pravdupovediac, stále si to myslím. Len nám dvom to skrátka nevyšlo. Ale namiesto môjho úžasného kamaráta mám teraz  toho najlepšieho frajera a už konečne (aj vďaka Scar) viem, že ho ľúbim najviac na svete...

Páčilo sa? :) I love you PUSS! :D