No name 2.časť

Čauko :) 100% zamilovaná do cup songu vás zdravím s novou časťou. Som unavená .. mama ma zobudila -.- vraj si mám zvykať na školský čas -.- a i tak som zaspala :P muhehehe 3:) tak bežte čítať :)) a ospravedlňujem sa za čakanie ale nebola som doma ://

2.časť

"Môžeš ísť. Ale ! Pod podmienkou... chcem tvoje číslo." zasmiala sa. Vymenili sme si čísla a rozlúčili sa. Išla som na pohovor do jedného časopisu z módou. Zatiaľ ako sekretárka. No aspoň niečo, nie? Vošla som dnu veľkými točivými dverami, vyšla na 8. poschodie a ohlásila sa. Po chvíli ma zavolali dnu. Keď som vyšla von... hádajte, čo... mám nové miesto sekretárky. Navonok som sa usmievala no vnútri som bola celá šťastná z toho že rybka v tom meste začína...Like a Boss ;)

Prvý deň  v novej práci bol únavný. Behala som z miesta na miesta a to si vyžadovalo... nákupy! ... Práve som sa prechádzala po uliciach s minimálne desiatimi taškami. Unavená z dnešného dňa som išla domov, prezliekla sa, odmaľovala a zaľahla do postele....
Bŕŕŕm... vrŕŕŕm... chŕŕŕm....
"Prestaňte vŕtať. Človek sa snaží ešte spať" hovorila som si v hlave. No nešlo to zvonku ale z môjho otravného žalúdka.
"Buď ticho!" prehodila som sa na druhú stranu.
Bŕŕŕm... vrŕŕŕm... chŕŕŕm.... vžžžžm...
Ono to pokračovalo!!!!
Nasledujúcu hodinu som sa to snažila ignorovať.
Píp!! Píp!! Píp!!
Otvorila som oči na budík, ktorý mi nedal spať. Mala som pohľad a lá - are you kidding me?!!!
Vstala som z postele, ktorá bola po nákupoch a náročnom dni ako spanie na bielom, rozprávkovom mráčiku plávajúcom po jasnej oblohe, ktorú nezatemnil ani jeden sivý, zlý mrak. Podišla som k oknu a odhrnula z neho svetlo zelenú záclonu ladiacu síce bielymi stenami no zdobenými ornamentmi rôznych tvarov, či tenšou alebo hrubšou čiernou čiarou. Oknom prenikali teplé lúče slnka, ktoré žiarilo ako najšťastnejšia vec na svete. Vošla som do kuchyne a zapla rádio. Akurát tam hrali  Ariana Grande - Baby I. Napadlo ma, že by som mohla zavolať Mayi. Mojej kamarátke už zo základnej. Už sme mali svoje šarvátky no stále by som ju ani za nič nevymenila. Stála som v strede kuchyne, v ktorej sa mi pripravovali wafle. V tom ma napadlo..
"Kde som dala ten poondený mobil?!" začala som ho hľadať. Presnorila som snáď každý kút, vysypala na seba celú nevybalenú krabicu s nápisom "Oblečenie" ... a verte mi toto upratať mi chvíľu potrvá... , pozrela sa snáď aj do sprchy a stále som ho nikde nenašla. Nakoniec som si sadla na podlahu v obývačke a oprela sa o stenu. Asi po desiatich minútach sa mi niečo začalo hýbať pod zadkom. Zľakla som sa, že som prisadla veveričku alebo nejakú úbohú sýkorku. Zvýskla som a prehýbala sa akoby mi niekto hodil kúsky ľadu do nohavíc. Mala som rukami zakrytú tvár a vyskočila som na gauč ako mačka, keď ju ideme namočiť. Pomaly som sa začala obzerať, čo to je. Stále sa to hýbalo a zrazu som o spoznala. Známa pesnička od The Wanted - We own the night, ktorú mám ako zvonenie na mobil.
"íííííp!" zviskla som znovu no tentoraz od šťastia
"Zlato ja som ťa našlááá!!" rozbehla som sa k nemu, zabudla som zastaviť a ako mucha čapnutá novinami som nabúrala do steny.
"Au!" chytila som sa nosa, keď som už sedela na zemi. Natiahla som sa druhou rukou pre mobil a zdvihla ho.
"Prosím?" profesionálne som sa ozvala. Že aká paníííí ...
"Dobrý tu Angie. Chcela som sa spýtať, či by ste nešli pre obálku za Johnathanom. Súrne to potrebujeme pre tohto mesačné vydanie." Angie je moja šéfka. Je celkom milá
"Dobrý. Jasné. Oblečiem sa a padám z bytu"
"Vďaka, tak vás očakávame." z jej hlasu bolo počuť úľavu. Zložila.
"Toto mi už nerob!" pohrozila som prstom mobilu....
Skočila som do sprchy, umyla tvár a zuby, obliekla si kvietkované legíny s bielou blúzkou, ktorú som si nakreslila a vyrobila ešte doma v Bristole. Obula som si čierne topánky na opätku, ktoré boli vzadu vybíjané. Vlasy som si dala do drdola a všetko dozdoila náramkami, čiernou taškou a čiernymi náušnicami...
Zamkla som byt a vybrala sa na cestu. Prešla som plnými ulicami... Zahla som za roh a uvidela som obrovskú budovu návrhára Josepheho, ktorý je známi svojou eleganciou ajednoduchosťou.Vošla som do budovy a ohlásila sa.
"Bonne journée" pozdravil ma.
"Dobrý" usmiala som sa. "Posiela ma sem..."
"Stop." pozrel sa na mňa hlavou otočenou v bok. "Musím pochváliť tvoj vkus. Je to v skutku facile. Páči sa mi to! Kto to navrhoval?" opýtal a zvedavo a spojil ruky. Bola som mierne šokovaná.
"No. Pravdu povediac ja." cítila som ako sa mi červeň hrnie do tváre.
"Oooo ste veľmi talentovaná dame. Budem rád ak sa sem tam zastavíte a pomôžete mi doladiť niektoré chybičky." vypúlila som oči a prestala dýchať.
"Takže, toto je pre Angie a toto pre vás." v jednej ruke držal obálku a  v druhej vizitku.
"Zavolajte." žmurkol na mňa.
"Samozrejme." usmiala som sa a odišla. Celý deň som premýšľala nad tým ako sa mu mohlo páčiť to čo som mala na sebe. Bola to obyčajná blúzka s legínami.
Vyčerpaná som prišla domov, prezliekla som a zaspala... Takto ubiehali týždne až z toho bol mesiac. Stále som niekoho zháňala. Chodila sa Josephom, ktorý bol z mojich návrhov totálne nadšený,
"Bravissima" Hovorieval. Vtedy som si nebola istá či je talian alebo Francúz.
Jedného dňa som zavítala znovu za Josephom. Vošla som do veľkej sály so stovkami ľudí, ktorý tu pracovali od rána do neskorého večera. Spadli mi na zem papiere, keď som uvidela kto sedí na otočnej stoličke a čaká dokým Erika (pomocná krajčírka) začne získavať jeho mieri. Všetci sa otočili mojim smerom
"Moja chyba" krivo som sa usmiala a začala zbierať rozsypané papiere. Na stoličke sedel.. počkať ako sa to volal... Liam. a pri ňom stálo pekné dievča so žiarivým úsmevom a kučeravou hrivou. Držala ho za ruku a hrdo sa na neho usmievala. Na druhej stoličke... dotyčného merala Mary... sedel Harry, ktorý ako ma mal ako prvý vo výhľade.Ostatný sa vyvaľovali na gauči a čakali kým pôjde posledný z nich na radu. Cestou mi ešte spadlo pero, ktoré som rýchlo zdvihla a išla k Sare. Tá ma na starosti dohľad na pracujúcich.
"Čauko. ČO tu robia?" opýtala som sa zvedavo.
"Získavame mieri na kostýmy do ich filmu." usmiala sa na mňa.
"Aha" povedala som zarazene. Oni budú mať film?
"Ten s tou zmrzlinu namiesto ofiny je celkom zlatý nie?" Sara sa zahryzla do pera dívajúc sa naň.
"Sara, zobuď sa. Veď ma frajerku" potriasla som ňou. Nad Zaynom / ten s tou zmrzlinou / sa skláňala blondínka s ružovým melírom. Ten rozkošný blondiačik sa napchával koláčikmi pre hostí. A Harry ma celý čas sledoval. .. aaaa!!! on si práve kusol do pery!!!!.... otočila som sa.
"Dobre postaraj sa o to. Idem prezrieť návrhy." povedala som jej a odišla...Mám v sále 1D?!!!....

Páčila sa aspoň trošičkuuu? :)))

Zatiaľ bez názvu 1.časť

Noooo :D akosi ma to zatiaľ baví. Sadnúť si k svojmu zošitu alebo notebooku s čajíkom :3 alebo jablkovým džúsom. Písať a písať :33 Dúfam to bude každý deň ... to moje písanie :D baví ma to veľmi :) už som zabudla aké je to super. Podička :D aaa neuverite... NAUČILA SOM SA CUP SONG :333 s Miškou a s pohárom od Mc Donalds :OO jaké paničky :DDDD včera na preliezkach som sa asi 10x tresla do hlavy :(( chudák ja :D no ok som žvanil tak čítajte :)) aa ak budete mať čas napíšte komentár aj SEM  O:) Budem veľmi vďačná :))) 
1.časť 

Podišla som k veľkému francúzskemu oknu a pri myšlienkach ako skrášliť svoj nový byt som sa dívala von oknom.
"To zvládneš... to zvládneš" opakovala som si...

Prechádzala som slnečnými ulicami rušného Londýna a myslela len na jediné... I need some coffe!!! ... okolo mňa prechádzali ľudia s mobilami pri uchu, pozerajúc sa do čerstvo vydaných novín a tí čo nemali raňajky doma , jedli cestou. Každý sa niekam ponáhľal. Bristol a Londýn si boli dosť podobný. Dali sa vyznačovať jedným slovom. Tým spoločným. Rušné...

Zvýskla som od radosti, keď som napravo uvidela veľkými písmenami napísané Starbuck. ... áágrr! že sa za mnou ten ujko práve neobzrel... no čo nevidel ešte tešiaceho sa človeka ?! ...
Vošla som dnu a objednala si ľadovú kávu. Sadla som si k oknu a sledovala ďalej ľudí. Dokým dnu nevošla menšia skupinka ľudí. Boli mi povedomí no určite som ich nepoznala osobne. Jeden z nich bol starší ako ostatní. Mohol mať asi 50 rokov a ostatní? tí mali okolo 20. všetci boli v ošiale akonáhle ich uvideli. Sú známi? Alebo som len ja mimo a jediná nevidím malinkých rozkošných Chipmankov, ako ostatní. Nechcela som ich sledovať no bola som mimoriadne zvedavá. Medzi mojím (ne)sledovaním mi čašníčka priniesla moju ľadovú kávu. Sadli si neďaleko mňa. Stále som mala na nich výhľad a bola som rada, že oni nevidia mňa. Vytiahla som svoj skicár a otvorila ho na čistej, nedotknutej a bielej strane. Spravila som pár čiar, niekde to viac obtiahla, trochu dozdobila a vua lá ... na predtým čistej strane sa objavili večerné šaty. Keď som zavrela oči predstavila som si ich červené. Mali hodvábnu sukňu padajúcu po členky. Boli na ramienka zdobené krajkovou stuhou pod prsiami.
"Dokonalé" okamžite som otvorila oči a hľadala hlas dotyčného. Vedľa mňa stálo dievča s dlhými vlasmi a miernymi kučerami. Malo milý úsmev a nebola oveľa staršia odomňa. Na výške jej dodávali topánky na opätkoch. Bola jednoducho no módne oblečená. Vyzerala milo.
"Prepáč, že som sa za tebou tak vplazila no nemohla som odolať pokušeniu pozrieť sa čo kreslíš. Máš talent" usmiala sa. Nevedela som čo povedať. Určite som sa červenala. Tí, ktorých som donedávna tak sledovala sa pozerali mojím smerom a na niečom sa zabávali. Sklonila som hlavu.
"Neber ich vážne. Správajú sa ako deti. Môžem si k tebe prisadnúť?"
"Jasné" usmiala som sa na ňu a posunula sa viac k oknu. Tašku, ktorá bola vedľa mňa som položila na druhú stranu.
"Si odtiaľto? Nevyzeráš, že y si to tu až tak poznala..." zasmiala sa ".. mimochodom som Eleanor, ale hovor mi El. A tvoje meno?" vau. Už dlho som nestretla, tak ukecaného človeka.
"Nie, vážne nie som odtiaľto. Som z Bristolu..." usmiala som sa a odpila si z kávy. "A moje meno je Arriana. No hovor mi Arria."
"Teší ma Arria." poriadne ma objala.
"Aj mňa. Inač kto sú tí chalani, čo sa za tebou stále obzerajú?" bola som strááááášne zvedavá. Zvláštne na mňa pozerala.
"No ten kučeravý sa volá Harry. Drž sa od neho radšej ďalej. Je to riadny uchýl..." zasmiala sa "Ale je s ním sranda."
"Potom. Vedľa neho na ľavo. Volá sa Liam. Je vážne milý a drzí..." pozorne som ju počúvala a snažila sa spracovať mená.
"Ten, čo mu vlasy stoja bez pohnutia... Ver tomu že ani za tornáda, by sa to na jeho hlave nepohlo ... volá sa Zayn." musela som sa zasmiať.
"Vidíš toho rozkošného blondiačika? Je trošku hanblivý no ver tomu nuda s ním nikdy nie je. A ver tomu, že ma strašne dobrý apetít. Volá sa Niall." poriadne som na neho nevidela.
"A vidíš toho, čo si dáva slamky do uší?" s otázkou v očiach sa na mňa dívala.
"Áno, kto je to?" zvedavo som sa spýtala a takmer sa zadrhla, keď som si všimla tie slamky v jeho ušiach a prekrútené oči.
"Neviem či sa mám čím chváliť ale chodím s ním. Je to riadne decko. Volá sa Louis." tuším som práve dopila kávu...
"Prepáč El, ale mám pohovor. Rada som ťa spoznala. Dúfam sa ešte niekedy stretneme.." usmiala som sa na ňu "..a ďakujem , že si mi ich predstavila. Inač kto je ten najstarší?" zvedavo som sa zastavila v obliekaní bundy. El sa zasmiala
"Aj ja som ťa rada spoznala Arria z Bristolu. Ten najstarší sa volá Paul. Je to ich manažér. Sú totiž skupina." začudovane som as na ňu pozrela...
"Volajú sa One Direction." žmurkla na mňa. Pozrela som sa smerom na nich. Zase hľadeli na mňa a El a ten kučeravý mi začal kývať. El zadržala smiech. Zasmiala som sa.
"Tak musím ísť inak to nestihnem."
"Môžeš ísť. Ale ! Pod podmienkou... chcem tvoje číslo." zasmiala sa. Vymenili sme si čísla a rozlúčili sa. Išla som na pohovor do jedného časopisu z módou. Zatiaľ ako sekretárka. No aspoň niečo, nie? Vošla som dnu veľkými točivými dverami, vyšla na 8. poschodie a ohlásila sa. Po chvíli ma zavolali dnu. Keď som vyšla von... hádajte, čo... mám nové miesto sekretárky. Navonok som sa usmievala no vnútri som bola celá šťastná z toho že rybka v tom meste začína...Like a Boss ;)

Čo poviete? :D Je to dobré? :D tak napíšte názor ak budete mať čas :)

Promo

Viem dlho som tu nebola. Zanedbala som to. Povedala som si ,že to už nemá cenu no stále ma ťahá vziať pero a papier. Tak :) očividne pokračujem. Nekončím.. no je možné ,že sa tam bude menej objavovať 1D :/ Dúfam vám to nebude veľmi vadiť :/ a dúfam si to niekto aspoň niekto prečíta :) takže tu máte promo k ... ešte netuším ani názov :) skúste mi pomôcť ;)

Človek by si myslel, že dospelí sa bude chovať... dospelo. No toto veľké dieťa nikdy. Smeje sa ako naspeedovaná veverka, skáče do nafukovacieho kruhu, aj keď vie, že sa zasekne... No vždy ,keď sa mu zahľadím do jeho jasno modrých očí som si istá, že vidím šibalstvo, bláznovstvo, nehu a to, že ho milujem.
No je tu jeden "malinký" problém. On to ani netuší...
Vyzerám asi ako normálne dievčatá. Hnedé vlasy, jamky v líciach a čokoládové hnedé oči. Pracujem pre jeho otca, keďže je jeho .. ich manažérom. Som ich stylistka no hlavne návrhárka. Takže ,čo si oblečú je z mojej hlavy. No je strašné, keď niektorý z nich schmatne sveter alá dedko Feri. Naháňam ho po celej budove a kričím na neho.. "Harry!!! snáď nechceš mať na titulke napísané: Styles sa chystá do dôchodku..." vtedy zastane s vygúlenými očami ma sleduje a natiahne ku mne ruku s tým strašným vypelichaným svetrom ... tým sa dostávame k...
"Doparoma!!! Adam ako si mohol niečo také dať na vešiak?!!!!" a je to tu ... zase sa zľakol tak, že ponad hlavu mi preletelo latté našťastie uzavreté a skončí na Jeffreym... Pomalými pohybmi som si pomasírovala spánky a odprevadila sama seba do svojej "kancelárie" čiže najbližšej komore, kde na mňa čumeli pári mopov. Zviezla som sa na zem po dverách a premýšľala ako som sa sem dostala...

Takže, začalo to, keď som mala 19. Moji rodičia konečne uznali, že mám vykročiť vlastnou nohou. Kúpili mi byt na predmestí Londýna s pekným výhľadom. Bol priestorný no zatiaľ plný krabíc. Keďže sú z Bristolu, ostala som tu sama. Sama ako rybka vo veľkom svete...tak sa to hovorí, či? ... moje ciele? Nájsť si prácu, konečne sa vybaliť a neprísť o prácu..
Podišla som k veľkému francúzskemu oknu a pri myšlienkach ako skrášliť svoj nový byt som sa dívala von oknom.
"To zvládneš... to zvládneš" opakovala som si...

To be continued. Zatiaľ len také krátke no vyčkaj času ako husa klasu nie? :D Dúfam sa aspoň tento malinky úbohy kus textu páčil :) ak si to niekto prečíta.. pomôžte mi s názvom pre... toto :D vďaka vopred :) 

Helemese :DD

Ok baby :D včera som tu celý deň nebola :D mala som súťaž v Bardejove a prišla som až pred druhou. Celé týždne som mala samé tréningy :D á no .. nestíhala som + prímačky :D AAAAAAAAAAAAAAAAA prijali ma na obidve gymnáziá :33 som strašne happy :D čo vy? :D ide niekto tiež na gymnázium? :) prosím napíšte ešte nejaké komentáre ja idem hneď teraz pokračovať v písaní!! :))**

heh

Prosím komentujte :/ :D bude skoršie časť :P

The Princess

Prepáčte, prepáčte, prepáčte, skutočne prepáčte :/ :D Vážne som to teraz nestíhala. Preto som pre vás písala. Idem ešte pokračovať aby som čoskoro mohla niečo znovu pridať. Prosím prečítajte si to a komentujte :)) Ďakujem vám, že ste to zatiaľ so mnou ešte vydržali. ;) Tak bežte čítať. :D 

Všetko to začalo keď mala 17. Dokonalá rodinka, dom/hrad, všetko. Až kým neprišiel on. Ten, ktorý jej zmenil život. Zamilovala sa do neho. On do nej... Lenže.. jej rodičia. Tí ho nechceli prijať. Jej rodina plná šľachtických predkov. A on.. úbohý rytier vojska jej otca. Lenže oni sa nevzdali. Bojovali za svoju lásku. Nedali sa nimi ovplyvniť. Nepočúvali ich. Záležalo im na tom aby boli spolu. Dokým ho jej otec nevyhnal z hradu. Povedala mu, že ho nenávidí zato čo spravil. Ona prebývala v svojej komnate veľmi veľa dní. Preplakala ich. Nejedla, nepila.. len nasilu. Každý deň sa snažila o úsmevy. No s otcom sa nerozprávala. Stále myslela len na neho.

........

Prechádzala som v ťažkých bielych šatách. Korzet zaviazaný akoby som v ňom schválne nemohla ani dýchať. Biele topánky s opätkom. Vlasy spustené a dokonale upravené. Všetky oči na mne. Stovky schodov predo mnou. FU.. teraz nesmiem zakopnúť. Takže.. vyrovnať sa. Spevniť celé telo. Ruku položiť na zábradlie a dávať pozor ako pokladať nohu na schod za schodom. Jeden, druhý, tretí, štvrtý,... Už som bola v polke, no moja noha nedávala pozor falošnom pri úsmeve na všetkých vítaných v tomto... hrade. Stúpla som si na šaty a trochu sa pomotala. No ustala som tu. Zatvárila som sa ako - Ha! nikto nič nevidel, že? .. alebo teda výraz - veverička hľadá oriešok. Zišla som dole a uklonila sa im. Otec vyhlásil aby sa všetci išli zabávať. Stála som tam rukou som si prechádzala po rameni z chladu. 

"Smiem prosiť, princezná?" zachechtala som sa. Predo mnou sa klaňal mladý princ zo susedného kráľovstva. Mohol mať asi 13. Jeho výška bola nízka. No bol milý a zábavný. Podala som mu ruku.
"Budem mi cťou, princ." obidvaja sme sa zasmiali....

....
Po tanci sme sa všetci usadili k stolu. Sedela som po boku môjho otca a z jeho druhého boku vykúkala moja matka. Zhrbene som si sadla a dívala sa okolo.
"Zaria! vyrovnaj sa" povedal potichšie no prísne otec. Prevrátila som očami a vyrovnala sa.
"A neprevracaj očami!" vzdychla som si.
"Je tu niečo, čo aj môžem?!" hundrala som si sama pre seba. Celú večeru som správala slušne. Ako chceli. Celý čas odkedy.. odkedy "odišiel" sme sa s otcom normálne neporozprávali. Stále sme sa naťahovali a on mi stále ako vždy rozkazoval. Všetci sa postavili, uklonili. Potom my. To isté. Celá časť hradu bola plná smiechu, tancovania. Len ja. Ja som sedela na svojom mieste vedľa otca. Dívala som sa ako sa všetci smejú.  Ako tancujú.. Do hlavy mi prišla spomienka...

"Počkaj tu máš ešte lupeň" natiahol sa rukou a z vlasov mi jemne vytiahol ružovkastý lupienok z kvitnúcej čerešne. Usmieval sa tak dokonalo. Zdvihla som ruku a prešla mu po jeho blonďavých vlasoch. Zahryzla som si do pery. On sa priblížil. Priložil svoje pery na tie moje. V najkrajšom bozku. 

Prešla som si po perách. Akoby som to práve cítila. Akoby ma teraz pobozkal. Horeli...
"Zaria. Toto je princ Harold. Je z kráľovstva 7 hôr" (inšpirácia by Shrek :DD )  Postavila som sa znovu úctivo poklonila. Falošný úsmev... Nevyzeral zle. Kučeravé vlasy, zelené oči, jamky v lícach a oblečený vo večernej róbe.
"Teší ma princezná" vzal si do dlane moju ruku a pobozkal ju na jej vrch.
"Zaria. Toto je tvoj budúci ženích." oči mi takmer vybehli z jamiek. Ako mohol... bolo to ako bodnutie tisíckami nožov priamo do chrbta.
"Otec!! Vždy budem milovať len jedného!!!" skríkla som. Niektorí prestali tancovať a pozorne nás sledovali.
"Ako si mohol!!!" z očí mi vytrieskli slzy. Zdvihla som si šaty a utekala. Utekala som preč. Zahla som do v ľavo, bežala rovno cez drevené dvere vedúce z kuchyne som vybehla von. Začalo som zúfalo plakať. Jedným trhom som si roztrhla šnurovanie na korzete. Konečne som sa nadýchla. Začala som utekať do stajne. Podišla som k môjmu koňovi. Lee Diamond, bolo jeho meno. Nasadla som na neho. Vlasy mi viali rýchlosťou. Bez prestania sme utekali z kráľovstva. Bola tmavá noc. Na oblohe svietil mesiac....
Už, už svitalo, keď sme dorazili do vzdialenej dediny. Unavená, hladná. Aj Lee bol. Bolo to na ňom vidno. Išiel pomaly. Prechádzajúci v dedine na nás hľadeli bez prestania.
Zliezla som z koňa a išla k najbližšiemu hostinci. Rýchlo som si skryla korunku. Ubytovala som sa a pre Leeho som vzala jablko.
"Lee. My to zvládneme" hladila som ho a kŕmila...
...
Večer som sedela pri okne a dívala sa von z okna. V ruke som zvierala náhrdelník od mojej matky.
"Ľúbim ťa mami, oci." povedala som so slzami v očiach. Ľahla som si do postele. Vtom ma napadlo.. čo asi práve robí moja láska. Kde asi je?... Ľúbi ma ešte? .. s týmito otázkami som pomaly zaspala...
Ráno ma zobudil kohút, ktorý kikiríkal ako zmyslov zbavený. Poriadne som sa ponaťahovala. Vyliezla som z postele a podišla k bedni pri posteli. Otvorila som ju. V nej boli obyčajné šaty, obyčajných žien. Bez váhania som si ich obliekla. Poskladala som šaty a korunku vložila medzi ne. Uložila som ich do plátenej tašky, ktorú som skryla pod vankúš. Zbehla som dole, dala raňajky Leemu a naraňajkovala sa.
Prechádzala som sa a dúfala že späť nejako trafím. Obzerali sa.. no vôbec netušili kto som. A mne sa to páčilo. Po prvý krát sa všetko netočilo okolo mňa. Znovu som premýšľala nad tým čo večer. No z môjho premýšľania ma vytrhla žena stredného veku. Odetá v šatách obyčajného obyvateľa tejto dediny. Vlasy mala na každú stranu a krivý nos. Naliehavý pohľad. 
„Slečna.. potrebujeme výpomoc v našej krčme...“ krčme? Tam som ešte nepracovala. Síce ja som vôbec nepracovala. Otec bol zato, že princezná má panovať a nie pracovať....
„Nebojte. Budete len roznášať pitie a jedlo.“ Usmiala sa. To odbilo tú strašlivú masku z jej tváre. 
„T-t-ak fajn“ váhala som. Schmatla ma za ruku . Vošli sme dnu. Všade bolo plno. V rohu boli privoňaní alkoholom. Ďalej od nich sa asi štyria muži väčšej váhy napchávali kuracími nožičkami. Ešte viac od nich sedeli muži, ktorí sa len rozprávali a sem tam niečo popíjali no bolo tu plno. Už som sa nečudovala, že tak narýchlo potrebujú výpomoc. 
„Moje meno je Sophia.“ Znovu sa usmiala a hodila do mňa kus látky. Nečujne som naň hľadela. 
„To je zástera. Opášeš si ju okolo pasu.“ Zasmiala sa. Och jasné. To mávajú aj naše kuchárky v hrade. Zaviazala som si ju a ďalej Sophiu nasledovala. Zašli sme až k pultíku. 
„Tak toto je Joe. Joe toto je .....“ zadívala sa na mňa. Ešte stále som jej nepovedala svoje meno. Mala by som jej ho povedať? Alebo sa zahrať na niekoho úplne iného a prezradiť mu cudzie meno?
„Katie. Som Katie.“ Podala som mu zdvorilo ruku. 
„Dobre takže. Joe ti bude dávať veci na túto tácku a ty ju budeš odnášať. Jasné?“ 
„Úplne, vážne, jasné.“ Usmiala som sa.
„Tak držím palce“ zasmiala sa a odišla. Pozrela som sa na Joa
„Neboj to zvládneš“ usmial sa a na tácku mi položil 6 pív.
„Tam v rohu. Buď opatrná“ prikývla som vzala tácku. Bála som sa, že ju vytrasiem. Došla som k cieľu a poukladala som pred nich pivo. Hneď som sa otočila a mierila späť... Takto to išlo celý deň. Unavená a nezvyknutá na prácu no odhodlaná im ešte pomôcť som šla domov. Stmievalo sa. Krásna noc. Začula som hlasy. Jeden z nich... bol mi povedomý. Hladil ma. Ale kde?... Otočila som sa. Pri hostinci stáli dvaja muži. Jedného som poznala. Bol to Harry. No druhému som do tváre ani nevidela. Stál ku mne chrbtom. Moje nohy.. chceli ísť k nim. Ale prečo?.. otvorili sa dvere hostinca. V svetle sálajúceho z neho osvetľovalo druhého muža. Bol o trochu nižší ako Harry. No mal blond vlasy a jeho smiech.. rozpoznala by som ho všade. Nohy sa mi podlamovali, dych zastavil a srdce zrýchlilo. Keď som sa už chcela vybrať k nemu... vošiel dnu. Stála som tam ako oparená. V tom prišiel Harry.
„Princezná Zaria.. čo tu... čo tu robíte?“ díval sa mi priamo do očí. Krivo som sa na neho pozrela
„Čo by som... Harry povedz mi kto bol ten muž stojací pred chvíľkou pri tebe.“ Naliehala som. Harry premýšľal či mi to má povedať. Vzdychol si
„Poďte... a sadnite si..“ prikývla som a sadla si na lavičku vedľa neho.
„Takže chcete vedieť kto to bol... tak fajn.... Jedného dňa, keď som prechádzal hradbami nášho kráľovstva.. uvidel som vonku zroneného muža môjho veku. Môj otec ho privítal s otvorenou náručou. Hovoril, že je len potulný... no keď sme sa stali dobrými priateľmi... povedal mi, že v ten deň ako sem prišiel. Nebol len potulný. Bol rytier z vášho kráľovstva. Vraj sa zamiloval do nádhernej princeznej. A tak ho vyhnali. Celú cestu vraj len prežíval a myslel na princeznú. Chcel sa otočiť a vrátiť sa za ňou. No hovoril, že si zaslúžite viac ako obyčajného rytiera.. tak tam poslal mňa. Aby som žiadal vašu ruku princezná. Keď sa dozvedel, že ste ma odmietla. A vypovedala, že chcete len jedného ktorého skutočne miluješ.. slzy. Tie mal na tvári... No bojí sa o vás princezná. Vie, že ste utiekli. Chce vás hľadať. Aj vás hľadá.. preto je práve tu... Vážne vás miluje, princezná“ povzbudivo mi stisol ruku.
Takže ma predsa stále miluje. Hľadá ma .. 
„Princ Harry. Som vďačná za všetko.“ Usmiala som sa. Slzy mi tiekli po tvári.
„Choďte sa vyspať.. Zajtra možno uvidíte svojho milovaného“ usmial sa. Prikývla som a postavila sa. Už som bola otočená k nemu chrbtom, prichystaná na odchod
„Harry, chcela by som vás pozvať na ples.“ Usmiala som sa od ucha k uchu.
„Budem tam, princezná“ poklonili sme sa. Odišla som späť. Lee si ležal, tak som ho iba pohladila a vošla dnu. Vybehla som do izby. Sadla som si k oknu. 
„Ďakujem ti Bože, ďakujem“ šťastná som zo seba radostne vydrala a sadla si na posteľ. Skontrolovala som  či je všetko na svojom mieste. Bolo.. Korunka stále zabalená v šatách a šaty v platenej taške. Prikryla som sa. Zaspala som...
Slnečné lúče ma zobudili. Vyskočila som z postele, umyla si tvár, zobrala veci spod vankúša a vybehla k Leemu. 
„Tak ideme sa prebehnúť“ veci som dala do vačku na jeho sedle a vyskočila na neho. Najprv som cválala aby som nevystrašila mešťanov. No potom som sa napriek toľkým ľuďom rozbehla. Išla som až do neďalekého lesa. Bolo tam krásne. Slnko cez listy svietilo a všetkému dodávalo na kráse kvety, stromy a malé huby. „HIO!“ skričala som a Diamond sa ešte viac rozbehol. Bolo to super. Vlasy mi viali vedľa hlavy a cítila som sa tak voľná. Pocit, že ma nikto v okolí nespoznáva. Dobrý deň, moje meno je Katie... Zasmiala som sa. Zrazu sa spoza stromov vynoril ďalší kôň s jazdcom. Tesne pred ním som zastala.
„Dávaj pozor!“ prehrabla som si vlasy a pozrela na dotyčného.
„Za...Zaria?“ Mal slzy na krajíčku. Tie známe modré oči, blond vlasy.. Bol to on.
„Niall.“ Stisla som sedlo. Zliezol dolu z koňa a podišiel ku mne. Natiahol ruky 
„Poď dole“ a zniesol ma z Leeho. Postavil si ma oproti sebe
„SI blázon. Ako si mohla len tak ujsť. Tvoji rodičia sa o teba neskutočne boja.“ 
„Nemali... nemali ma mať chuť vydávať“ Niall sa zasmial.
„Och. Ako si mi len chýbala. Bál som sa, že už nikdy sa ti nepozriem do tých krásnych očí, tváre...“ Prerušila som ho. Bolo to príliš dlhé rozdelenie. Schytila som ho za zátylok a pritiahla k perám. Postavila sa na špičky a pobozkala ho. Hneď ma chytil za pás. Keď sme sa odtiahli..dúfala som, že toto nie je len sen..
„Prečo neotváraš oči?“ zasmial sa
„Áá nie je to sen“ poskočila som. On ma vzal do náručia a zatočil sa so mnou. 
„Tak... Zaria.. mala by si ísť domov.“ Pohladil ma po líci.
„Nie. Ja ťa už nechcem stratiť“ Chytil ma za dlane
„Nestratíš. Budeme o to bojovať. Aby sme mohli byť spolu“ usmial sa a znovu ma pobozkal. Pomohol mi vysadnúť na koňa a on sám vysadol na svojho.....
Prechádzali sme bránami hradu.. Pozrela som sa na Nialla. Perami naznačil „všetko bude v poriadku..“ verila som mu...
Zosadli sme z koňov a vošli dnu. Išli sme rovno za kráľom. Mojím otcom. 
„Preboha dcérka čo to máš na sebe“ pribehla ku mne mama
„A ako to vyzeráš..“ zhíkla.  Otec sa postavil. Myslela som, že bude naštvaný no namiesto toho ma medvedím objatím privítal.
„Otec.. Ja ho milujem.“ Podišla som k Niallovi a chytila som pevne za ruku.
„Pane aj ja ju.“ Preplietol si so mnou prsty. 
Čo sa dialo potom? Niektorí by povedali, že ho odsúdili na smrť kvôli tomu, že si začal s princeznou.. Iný zase, že ma vyženú z hradu spolu s ním. No pravda je iná. Otec vyhlásil ak sa tak skutočne veľmi milujeme ako hovoríme tak budíš. Poznal ho dlho.. Niall bol vždy dobrý rytier. Obetavý, slušný, milý.. mal všetky vlastnosti budúceho vládcu a vládcu môjho srdca. Skutočne som ho milovala. Už od prvej chvíle čo som ho uvidela na našom dvore. 
Prešlo pár dní a otec sa rozhodol... Rozhodol sa, že ho medzi nás príjme. 
Prišiel ples na ktorí boli pozvaný takmer všetci na koho by ste si spomenuli. Mala som modré šaty a znovu rozpustené vlasy no niektoré z vrchu zopnuté. Modré lodičky a náhrdelník na krku hodný princeznej. Bol to dar od otca na narodeniny. Tancovala som v strede časti hradu určenej na tancovanie, plesy, báli s mojím princom... keď otec všetkých poprosil aby prestali tancovať a počúvali jeho. Vyhlásil svadbu mňa a Nialla. Usmievali sme sa na otca. Boli sme šťastný....

.......

Kráľ dal Zarii a Niallovi po svadbe kráľovstvo. Bolo veľké, hojné. Po pár rokoch po hradbách ich kráľovstva behali detské nožičky. Ich syn a dcéry. Syn bol čistý otec. A dcéry boli podobné mame. No mali niečo z otca. Verili, že ich deti budú jedného dňa dobrými panovníkmi. A vedeli, že oni dvaja nebudú stáť bokom ich láske. 
Deti sa hrali v svojej komnate. Ich rodičia na nich pyšne hľadeli. Teraz boli skutočne a nevyslovene šťastný. Láska z nich sálala. Tí dvaja boli pre seba ako stvorený. Pobozkal ju. Stále akoby prvý krát. Ohňostroje, motýliky...
 

 - šaty z plesu

 - šaty z narodenín

Páčila sa aspoň trochu? :)

Hate 2.časť

Čaukó babuľky :P ďakujem za komentáre :3 keďže mám teraz zaracha :D tak budem častejšie písať takže sa budem snažiť aj častejšie pridávať :D prímačky 13.steho a 16.steho :D kto má tiež  ? :P 

„Lili musím ti niečo povedať.“ Pozeral sa na TV......

„No?“ pozrela som sa na neho
„S chalanmi odchádzame na turné... Na 4 mesiace do Austrálie. No nechcem aby si tu ostala. Teraz, keď si ležala v nemocnici ťa tu nenechám samú...“ čo ?! 4?
„Oni mi ťa iba kradnú! Už so mnou nie si tak často ako kedysi!! A ja tu  mám Emily. I tak väčšinu času trávim s ňou“ moja reakcia sa dala čakať. Tí chalani mi ho iba kradnú! Kedysi sme chodili na túry, učila som ho ako správne behať, chodili sme na piknik a s spolu Em na výlety. Neznesiem ich! Neznesiem One Direction! Pravdou je že proti nim nič nemám ako v rámci hudby. Ich hudba je fajn no môjho ocka mi nebudú kradnúť!
„Lili! Mám len veľa práce. A nenechám ťa tu! Ideš s nami! Odlietame zajtra poobede tak sa zbaľ!“ hovoril nahnevane
„Ale oci!!“
„Žiadne ale!“ skričal.
„Dovoľ aby išla so mnou Em. Nebudem tam mať čo robiť!“  hodila som na neho psie oči.
„Prosím!“
„Tak dobre!“ povolil mi to a ja som ho objala. Vybehla som hore do izby aby som to mohla povedať Emily. Zavrela som dvere od mojej honosnej izby a sadla si na huňatý koberec. Vytiahla mobil a vytočila Emiline číslo.
„Emily?“
„Ahoj Lili.“
„Musím ti niečo povedať.“
„Mám sa báť?“ zasmiala som sa
„Trochu...“
„No hovor“
„Ocko ide na turné s tými chalanmi...“
„Tými čo tak nemusíš? ...“
„Bingo... no a chce aby som išla aj ja“
„Čo? A ja tu budem sama?“ bolo počuť že zosmutnela
„No ale chcem aby si išla s nami...“
„Wuhuuu ! a môžem nebudem prekážať?“
„Prepáč? Ja s tými chalanmi neprehovorím ani slovo!“
„Jupiii! Ideme do .... Kam to vôbec ideme?“
„Do Austrálie“
„Waaa mi ideme do Austrálie“ rozprávali sme si kým  mi nedošlo, že sa ešte musím zbaliť. Zložila som a vytiahla kufre.  Nahádzala so tam ¾ šatníka. Horko ťažko som ich zavrela a unavená si ľahla do postele. Hneď som zaspala.... V strede večera som sa zobudila. Znovu ma strašne bolela hlava. Zišla som dole do kuchyne s cieľom nájsť niečo na hlavu. Zrazu som sa o niečo potkla a spadla na niečo po okrajoch tvrdé a v strede mäkké. Vydýchla som si a postavila sa. Nechcela som zapínať svetlo a tak som s prižmúrenými očami prezrela ceduľku na kufri.
„Harry Styles...“ prečítala som. To sa mi len zdá!! Dúfam tu má len kufre a nie svoju maličkosť!
„Ahoj“ pozdravil ma. Zľakla som sa a zamávala rukami.
„Si normálny?!“ hovorila som tichým nahnevaným hlasom.
„Nie...“ a vošiel do kuchyne. Hej tam tom chcela ísť ja! Rýchlo som ho obehla a natiahla sa do poličky. Vytiahla som paralen.
„Bolí ťa hlava?“ aj v tme som videla jeho zmetený výraz.
„ČO ťa do toho.“ Povedala som čo najviac arogantne a zapila tabletku. Už som chcela odísť, keď ma ten idiot chytil za ruku a potiahol späť
„Nemusíš byť taká odmeraná“ díval sa mi do očí
„Vieš čo radšej mi povedz prečo si tu?“ hovorila som nahnevane.
„Aby sme to všetko stihli Paul nás ubytoval vo svojich teda vašich hosťovských izbách.“ Trhla som rukou aby mi ju pustil. Ruka padla vedľa môjho tela.
„Tak tie kufre daj nabok lebo sa na nich niekto prizabije...“ pri odchode som ho drgla do ramena a vyšla hore do svojej izby. Ľahla som si na posteľ a pozerala do stropu. Čakala som kým tabletka zaberie a rozmýšľala aký to je idiot...
Bum! Buchlo niečo zdola a ja som sa prudko posadila. Hľadela som ako vyoraná myš okolo seba. Zrazu sa rozleteli aj moje dvere a v nich stál.... ocko...
„Lili! Vstávaj! Ma si už byť dávno hore! Máme ísť ešte pre Emily a ty tu vyspávaš?! ČO keby som si teraz aj ja išiel ľahnúť?“ zavčas rána je môj otec podráždený .... čo vyviedli? Typujem že nasypali múku do jeho kávy alebo niečo podobné....Hľadela som na neho a len sledovala ako sa mu hýbu pery. Počula som len bla bla bla blaaaa blabala bla bla.....
„Počúvaš ma vôbec?!“ nemo som prikývla a radšej si to namierila do kúpeľne. Vykonala som rannú hygienu a vyšla von. Podišla som k skrini.
„Ehm Ehm!“ zakašľal niekto za mnou práve, keď som s rozviazávala župan. Hneď som ho zaviazala a otočila sa.
„Čo tu chceš?! To je moja izba! Bye!“ tlačila som ho k dverám.
„Tvoj otec ma poslal aby som ti povedal, že si máš pohnúť.“ Otočil sa tesne pred dverami ku mne.
„Ďakujem za odkaz môžeš ísť!“ vyhodila som ho za dvere a práve keď sa chystal niečo povedať som tresla dverami.
„AU!“ bolo počuť z druhej strany. Otvorila som ich. Harry ležal na zemi a šúchal si nos
„Prepáč“ povedala som ironicky so smiechom a zavrela dvere. Pre istotu som zamkla aby mi sem „náhodou“ znovu nevbehol. Prezliekla som sa do letných šiat a zobrala si tašku. Zišla som dole.... Harry mal na tvári ľad.... chudák to som ho až tak buchla?....Tak mu treba! .... ale bolelo ho to, mohla som mu ublížiť..... viac ako on tebe ubližuje sa to už nedá.....Obielka som si čierne tričko s podtlačou a červené nohavice. Pozrela som sa do mobilu a rýchlo zapla gombík na nohaviciach. Rýchlo som si zaviazala čierne topánky na opätku. Zobrala som si cestovnú tašku spolu s kabelou a utekala dole. Všetci nervózne pochodovali a stáli pri svojich veciach.
„No že sme sa dočkali“ zahundral Niall a zobral si svoje veci. Vyplazila som im jazyk a obliekla si kabát. Zobrala som si svoje kufre a snažila sa ich všetky vyniesť naraz.
„Počkaj zoberiem ti jeden“ povedal ocko a zobral mi ho. Neviem ako ale dali sme ich všetky do kufru auta. Sadla som si a hľadela von oknom na cestu. Keď sme zastali pred jej domom práve zatvárala dvere a lúčia sa s rodičmi. Ocko vystúpil a napchal jej veci do kufra. Všetci sa potlačili aby si mohla k nám sadnúť, keďže na druhej strane už bolo všetko plné. Bola som úplne natlačená na dverách a Harry zase na mne. Modlila som sa aby sme rýchlo zastali na letisku a ja som nemusela cítiť jeho dych na mojom krku.... proste jeho.... Pri každej zákrute som bola nacapená na okne a on na mne. Vytáčalo ma to a práve, keď som mu niečo chcela povedať zastavili sme a ja som okamžite vystúpila. Poriadne som sa nadýchla a vytiahla svoje veci.
„Tak čo? Aká bola noc s One Direction?“ opýtala sa s úškrnom
„Buď ticho“ zasmiala som sa a buchla do nej. Sadli sme si svoje miesta v lietadle. Našťastie som sedela pri Emily a nie jedným z nich. Nasadila som si slúchadlá a čakala kedy pristaneme. Keď so msa konečne dočkala obzerala som sa po okolí. Je to tu nádherné......
„Aký bol let srdiečko?“ opýtal sa ma ocko
„Fajn“ stále som bola mierne nahnevaná za to, že musím ísť s nimi no šťastná za to kde som a že tu je aj Em.
„Je to tu nádherne“ objala som ho.
„Dobre tak poďme do hotela...“ prikývla som a vyzdvihla si svoju batožinu. S dvoma taxíkmi sme zastali pred obrovským, nádherným hotelom. Dívala som sa spoza okna až na vrchol budovy.

Nemohla som sa dočkať ako to vyzerá zvnútra. Obsluha stojacia vonku nám zobrala kufre a odniesli do pripravených izieb.
„Tak dievčatá oznamujem vám, že máme izby na najvyššom poschodí, kde nikto nebude otravovať...Každý máte vlastné izby...“ ocko podal nám kľúče od našich izieb a každý sa rozbehol do svojej izby.
„Lili!“ zakričal na mňa ocko. Zastala som a otočila sa za ním
„Áno?“ usmiala som sa
„Zla správa pre teba.... máme spolu spoločenskú miestnosť a kuchyňu...“ vyvalila som na neho oči. Tak to budem tráviť viac času v izbe.... otočila som sa a išla výťahom hore. Vošla som do spoločenskej miestnosti, kde sedeli všetci. Em sa s nimi bavila a smiala. Pochytila ma žiarlivosť... Prevrátila som očami a vošla do svojej izby. Otvorila som oči od krásy. Cez okno som mala výhľad na Sydney Operu.  Bolo to nádherné. Kufre mi ležali pri posteli. Otvorila som ich a postupne si ukladala veci do šatníku. 

Bola som zvedavá čo je v dverách vedľa šatníku. Nedočkavo som ich otvorila. Sánka mi padla až k zemi, keď som uvidela tú nádhernú kúpeľňu.

Na stene viselo zrkadlo. Veľký sprchový kút a neďaleko od neho bola vaňa. Chodila som po kúpeľni s otvorenými ústami. Neviem prečo no páčila sa mi. Bola väčšia a luxusnejšia ako u mňa doma.
„Lili? Lili!“ niekto vošiel do mojej izby a volal moje meno. Vyšla som z kúpeľne a uvidela Zayna.
„Ideme do štúdia ideš aj ty?“ opýtal sa opatrne akoby sa bál, že ho udriem alebo niečo podobné.
„Nie vďaka“ krivo som sa usmiala a vyšla popri ňom z izby. Vošla som do kuchyne a vytiahla si z chladničky džús. Sadla som si do obývačky a dívala do stropu.
„Dobre tak mi ideme“ zakričali od dverí chalani.
„Maj sa zlatko. Daj si pozor“ odkričal mi ocko a už som začula len zabuchnutie dverí. Počkať! Ja som tu ostala sama? Kde je Emily? Jasné išla s nimi....
Vzdychla som si a odišla do svojej nádhernej kúpeľne. Zhodila som zo seba oblečenie a vošla o sprchy.
Potrebovala som odplaviť všetky myšlienky. Ok. Toto zvládnem. Nenechám sa rozhádzať chalanmi. A už vôbec nie Harrym....

Páčila sa? :) minimálne 4 komentáre O:) pohnite ;) :D 

Hate 1.časť

Ďakujem za komentáre :3 niečo som vám sľúbila :D .. novú story :D dúfam sa vám bude páčiť :) 

4 komentáre plosím O:)

Ešte o niečo vás poprosím. http://natalystories-1d.blogspot.sk/ - prosím kliknúť, rozposielať. Je to blog Naty, ktorá sa ho snaží znovu rozbehnúť :) Píše vážne skvelo ;)

Lili. Dcéra Paula Higginsa. Manažéra hviezd... Lili je 18 ročné dievča, ktoré má iba otca. Chodí do umeleckej školy. Presnejšie maľuje. Otec jej obrazy zavesil v štúdiu, kde pracuje. Aby si na ňu vždy spomenul. Sú tam obrazy aj jej najlepšej kamarátky. Chodia spolu do tej istej školy a ten istý odbor. Ich obraz je v strede veľkej steny a znázorňuje vysnené miesto. Emily pozná už dávno. V škole má kamarátky no myslí si že tie sa s ňou priatelia práve pre otca. Neznáša skupinu 1D. Nie kvôli tomu žeby sa jej nepáčili jej pesničky... Kvôli tomu lebo si myslí, že jej kradnú otca....

*Lili*

„Zavolajte sanitku!“ kričala Emily na okoloidúcich ľudí. Bolo to posledné čo som počula. Upadla som do bezvedomia....

*Emily*
Boli sme na oslave Sharlotti. Lili mi povedala, že sa ide prevetrať lebo jej bolo zle. Prechádzala som okolo vchodových dverí, keď som začula buchot. Mala som zlé tušenie . Vybehla som von a uvidela ležať na zemi. Rozťatý štvorček na jej čele ma dohnal k panike.
„Lili počuješ ma?“ zatriasla som s ňou no nevnímala. Ležala tam a nehýbala som. Strach ... bolo jediné čo som cítila. Strach že ju stratím.
„Zavolajte sanitku!“ kričala som so slzami na ľudí prechádzajúcich okolo.
V nemocnici ju zobrali so slovami „Počkajte v čakárni.“
Sadla som si na stoličku a tvár schovala do dlaní. Bála som sa o ňu....
„Prečo plačeš?“ opýtal sa ma mužský hlas.
„Moja najlepšia kamarátka je tam a ja nemôžem byť pri nej...“ hovorila som cez plač a ukázala hlavou na dvere, kam pred 20 minútami vzali Lili. Dotyčný mi zdvihol hlavu. Zeleno- modré oči ma sa vpíjali do mojich.
„Ste Emily?“ zrazu z tamať vyšiel doktor. Utrela som si slzy z tváre a prikývla
„Lili je už v poriadku. Mala len malé poranenie. Našťastie to nebol otras mozgu. Už je na izbe...“ prerušila som ho
„Môžem ísť za ňou?“
„Práve spí. Potrebuje oddych. Aj vy. Prídete za ňou zajtra“ prikývla som a išla preč. Vonku som si sadla na lavičku. Napadlo ma, že by som to mala povedať jej otcovi. Vytiahla som mobil a po 5 pípnutí zložila. Skúsila som to ešte pár krát no neúspešne. Pán Hidggins povedal, ak nebude dvíhať mobil a bude to vážne máme prísť za ním. Zavolala som si taxík a odviezla sa pred budovu, kde pracuje. Výťahom som vyšla hore a zaklopala na dvere s uslzenými očami. Otvorila mi Lou. Pár krát som ju tu videla a sem tam sme prehodili pár slov.
„Preboha Em čosa ti stalo?...“ pozerala na moje šaty špinavé od kľačania pri Lili.
„...A kde je Lili?“ znovu som sa rozplakala a objala ju.
„Poď dnu“ povedala a ja som prikývla
„Sadni si“ ukázala na stoličku. Sadla som si a ona mi podala pohár vody.
„Je tu otec Lili?“
„Áno práve je v štúdiu a nahrávajú pesničky so skupinou.“
„Em čo sa stalo?“ sadla si oproti mne.
„Lili je v nemocnici“ neveriacky na mňa pozrela a ruku si dala na ústa. Vtedy vošiel dnu pán Hidggins so spomínanou skupinou.
„Emily! Čo sa stalo?“ pozrel na mňa a niečo tušil
„Lili... ona je v nemocnici“ sklonila som hlavu. Nevidela som ako zareagoval a tak som pokračovala
„Doktor povedal, že už je v poriadku. Zajtra ju môžeme navštíviť.“
„Čo sa stalo?“ opýtal sa tichším a vyplašeným tónom
„Boli sme na Sharlotinej oslave. Povedala, že jej je zle a ide sa prevetrať. Keď som začula buchot vyšla som von a Lili ležala na zemi...“ počula som ako plače.
„Mala by som ísť domov.“ Vstala som a zobrala si veci.
„Emily... ďakujem. Zajtra ťa vyzdvihnem a pôjdeme za Lili.“ Prikývla som.
„Počkaj odveziem ťa..“ povedala Lou. Išla som za ňou. Odviezla ma domov. Rozlúčili sme sa a vošla som dnu.
„Emily kde si bola?“ opýtala sa podráždene mama
„Zajtra ti všetko vysvetlím“ povedala som jej
„Ale...!“ zakričala za mnou no to som už zabuchla dvere od izby. Prezliekla som sa a ľahla si do postele. Po chvíli som zaspala....
Ráno som sa zobudila a vošla som do kúpeľne. Vykonala som rannú hygienu a vlasy dala do copu. Vyšla som von v uteráku a vytiahla si zo skrine sivé nohavice, rúžové tričko na ramienka a sivý sveter. Obliekla som sa a obula balerínky. Zobrala som si rúžovú kabelku. Zobrala som tašku, kde mala Lili šaty a zišla som dole.
„Dobré ráno“ pozdravila som sa rodičom. Otec zdvihol zrak od dnešných novín a spýtavo sa na mňa pozrel
„AJ teba. Tak povieš nám, kde si včera bola tak dlho?“
„Fajn. Tak Lili je v nemocnici...“ prerušili ma
„ČO?“ povedali naraz
„Včera počas tej oslavy.... som ju našla ležať s rozťatým čelom. Zrejme sa udrela. Dnes pre mňa príde pán Higgins a ideme za ňou.“ Vydýchla som. Slzy ma štípali no potlačila som ich. Mama mi podala džús. Práve, keď som pila zazvonil zvonček.
„Ahoj Paul“ pozdravil ho môj oco.  Poznajú sa. Sem- tam sme boli na návšteve u nich alebo oni u nás.
„Prišiel som pre Emily. Ideme za Lili.“
„Dobre zavolám ju.“
„Už som tu oci“ objavila som sa  pri ňom skôr ako stihol zakričať moje meno.
„Neviem kedy prídem“ zakričala som mu a nastúpila do auta. Zaparkovali sme pred nemocnicou a vošli dnu...

*Lili*

Píp...píp.. pípalo mi pri hlave. Liezlo mi to na nervy. Otvorila som jedno oko a biela farba po stenách ma oslepila. Otvorila som druhé a znovu som ho zatvorila. Otočila som sa na chrbát a otvorila obe.
„AU Moja hlava!“ povedala som, keď som ucítila strašnú bolesť hlavy.
„Už ste sa prebrali? Ako vám je?“ opýtala sa milá sestrička
„Už to tak vyzerá ... strašne ma bolí hlava“
„Dobre zavolám doktora aby sa na vás pozrel“ Ako som sa tu vôbec dostala? Pamätám si ako mi bolo zle. Vyšla som von a poriadne nadýchla. Zakrútila sa mi hlava a spadla som. Udrela som si hlavu. Potom vyšla Emily... plakala a volala o pomoc...
„Dobrý ako vám je?“ vošiel dnu doktor.
„Bolí ma hlava“ zopakovala som. Z baterkou mi pozrel do očí a skonštatoval
„Vyzerá to dobre.  Sestrička vám dá niečo proti bolesti. Vyzerá to, že dnes pôjdete domov...“ usmiala som sa.
„Inač máte skvelú kamarátku. Presedela tu hodinu. Dnes vás príde navštíviť.“
„Ďakujem“ usmiala som sa a oprela sa. Sestrička mi dala niečo proti bolesti a odišla. Dvere sa roztvorili a dnu vošiel môj ocko a Em.
„Ahojte“ usmiala som sa.
„Ahoj. Ako sa cítiš?“ opýtal sa ocko a sadol si na stoličku. Em si sadla na posteľ.
„Dobre. Práve mi dala sestrička niečo proti bolesti hlavy.“
„Bolí ťa to?“ ukázala na ranku. Viem že zle znáša krv. Musela byť riadne statočná...
„Trochu“ jemne som si prešla po ranke
„Em ďakujem“ usmiala som sa
„Nemáš začo.“ Objala ma. Po chvíľke dnu vošiel znovu doktor
„Lili. Môžem vám povedať, že už ste v poriadku. Môžete ísť domov.“
„Yeeees!“ tešili sme sa s Em. Samozrejme aj ocko.
„Dobre idem von aby si sa mohla prezliecť“ povedal a vyšiel von.
„Doniesla som ti oblečenie. Idem aj ja von.“ Podala mi tašku Emily a vyšla z izby. Prezliekla som sa a veci zo včerajška dala do tašky. Vyšla som z nemocničnej izby.
„Odveziete ma domov?“ opýtala sa Em. Ocko prikývol. Odviezli sme Em domov. Zaparkovali sme pred domom.
„Ani nevieš ako si ma vystrašila.“ Povedal ocko, keď sme sedeli pred TV s vlastnou čokoládou.
„Prepáč...“
„Lili musím ti niečo povedať.“ Pozeral sa na TV......

(Lili)

(Emily)

Páčila sa? :) Prosím zanechajte komentár ;) 

Názov

Nóó už len 2 komentáre tak si pohnite a už pridám časť O:) ;) ďakujem :)

Diary 1.časť

I´m baaaack :DD nó takže :D niečo som začala znovu písať a ak k tomu napíšete minimálne 4 komentáre dnes pridám aj prvú časť novej story :3 tak dúfam sa posnažíte O:) :D Toto je viacdielovka ešte stále je rozpísaná no kvôli vám ti pohnem :D :D inač kto z vás nemá rád oblievačku? :D ja nepúšťam spolužiakov k nám od vtedy čo mi jeden na hlavu vylial pol litovku :DDD ale i tak som obliata stále :/ :D koľký vás zvyknú prísť obliať??? :D ... tak bežte čítať a nezabudnite minimálne 4 komentáre O:) :D  PS: veľa bomparíí ;)
Sadla som si na gauč, zabalila sa dekou, zavrela som oči a nasávala vôňu čerstvej kávy.... Teraz by ste chceli asi vedieť kto som. Hmm v skratke... Moje meno je Chloe White. Od včera mám presne 19. Školu som skončila a teraz pomáham v rodinnom obchode...
Otvorila som oči a pozrela sa cez okno prepúšťajúce slnko. Pousmiala som sa a odvrátila zrak od hravých a teplých slnečných lúčov. Prechádzala som očami po byte a odchlipla si z tmavej, horkej tekutiny. Môj pohľad sa zasekol na kope darčekov. Všade okolo boli roztrhané ozdobné papiere. Položila som hrnček na stolík, zhodila zo seba deku a po štvornožky sa vybrala ku kope darčekov. Začala som v nich hrabať. Ani neviem čo som v nich chcela nájsť no po chvíli som z tamať vytiahla jeden nerozbalený darček. Na obale bolo veľkým napísané „OD DAN  ♥“. Nechápem ako som ho mohla prehliadnuť... Pousmiala som sa. Chytila som obal za kraj a trhla ním. Ukázal sa mi zdobený denník. Ale prečo denník? Strhla som posledný kúsok obalu a odhodila ho na kopu. Prešla som po celom denníku prsom a tvorila ho. V tej chvíli  neho vypadla obálka. Znovu som sa pozrela na deník a položila ho bokom. Schytila som obálku, prudko sa postavila až sa mi zatočila hlava. Postavila som sa k oknu a obálku zdvihla nad hlavu do svetla. Lúče cez ňu prechádzali a odhaľovali jemne rúžovú farbu. Hodila som sa na gauč a s váhaním obálku otvorila. V nej bol rúžový.... list. Roztvorila som ho...

„Milá Chloe,
 Teším sa až sa stretneme. Áno zajtra prilietam. Keď nebudeš na letisku tak ti neprečítam rozprávku!  Priletím presne o ôsmej večer. Pokiaľ tento list Liam nepoplietol, tak pri ňom by mal byť denník. Možno sa pýtaš prečo práve deník...
BINGO!
No preto ty trúba aby si zapísala všetko! Všetko čo sa tu stalo! Všetko! Tvoje pocity, čo sa stalo, čo robíš... Och zlatko je mi to ľúto... Samozrejme! Všetko mi ešte vyrozprávaš. Denník máš nato aby si, si uvedomila – bolo zle, bude horšie no ak si všetko v tej tvojej hlavičke urovnáš a rozhodneš sa, bude to lepšie. Takže trúba vidíme sa zajtra. Nemeškaj!
                                                              DAN ♥

Zasmiala som sa. Moja zlatá Dan. Nevidela som ju od konca školy a to vám poviem je riadne dlho. Utrela som si slzu, ktorá sa mi popri čítania listu vykotúľala z oka. Zošuchla som sa z gauča a tento krát list položila nabok. Rukami som oblepila denník. Natiahla som sa po pero. Koniec malo zdobený bielim perím. Oprela som sa o gauč, narovnala si tričko veľkosti XXXXXXXL a otvorila denník. Pokývala som hlavou
„Som blázon“ zasmiala som sa. Priložila som na papier pero a vpustila sa do spomienok....


................

Bola to presne jeseň. Obloha bola tmavá a zvláštnym spôsobom temná a nádherná. Stromy boli napoly holé a ich listy boli popadané na zemi v rôznych odtieňoch. Tráva bola zeleno hnedej farby.
Prechádzala som parkom. Okolo sa prechádzali ľudia, či s deťmi alebo bez nich. Ich smiech sa ozýval spolu s vánkom, ktorý mi rozvieval vlasy na všetky strany. Vytiahla som z vreciek na čiernej bunde ruky obalené v teplých rukaviciach, aby som si čiapku zosunula späť na uši. Prešla som ešte pár krokov a zastavila sa pri fontáne. Sadla som si na jej okraj no hneď som sa postavila. ZIMA – skonštatovala som. Chodila som z miesta na miesto a netrpezlivo čakala svoju kamarátku
„Ak do piatich minút nepríde, odchádzam!“ Je to z dôvodu zmrznutých prstov na nohách.
„Ale vážne? Nehovor. Ty by si ani muche neublížila.“ Zasmiala sa. Otočila som sa za hlasom a uvidela tam vysmiatu Danielle
„Kde trčíš?“ opýtala som sa zmrznutým hlasom.
„Pekné to privítanie“ zasmiala sa a objala ma
„Prepáč, ahoj“ ... Vyšli sme z parku a zakotvili pred malou kaviarňou. Otvorila som dvere a zvonček  nad nimi zazvonil. Doteraz sme sa hádali či je krajší batman alebo superman. Ja som bola za supermana. So smiechom sme sa posadili do zadnej časti.
„Tak a Liam sa zosypal z prvého schodu“ smiali sme sa. Zložili sme z rúk rukavice a položili ich bokom.
„Dobrý deň. ČO si dáte?“ zastavila sa pri nás sympatická čašníčka.
„Dva krát latté“ usmiala sa Dan.
„Chloe. Nezabi ma za to čo ti práve poviem ale odchádzam.“ Povedala to tichšie a zadívala sa do práve prineseného hrnčeka
„Kedy? Ako? prečo?“ neveriacky som sa opýtala
„Pozajtra.“ Odchlipla si z hrnčeka
„Na ako dlho?“ opýtala som sa smutnejšie. S kým si budem robiť srandu z Nialla, keď dostane záchvat smiechu?!!
„Rok“ odvrátila pohľad od hrnčeka, pozrela sa na mňa a krivo sa usmiala.
„A kam?“ tento krát som si odchlipla ja.
„Ideme na turné do Ameriky. Bála som sa ti to povedať skôr... neboj niečo ti prinesiem..“ usmiala sa a stisla mi ruku.
„Liam o tom vie?“ opýtala som sa a mierne sa usmiala.
„Áno no nebol z toho nadšený.“ Odpili sme si z hrnčekov........

Na ďalší deň:

Išli sme s Dan ku chalanom. No s malým prekvapením... Natiahla som ruku k zvončeku a stisla som ho. Známa hudba sa rozliehala po ich dome. Opreli sme sa každá na opačnú stranu popri dverách. O chvíľku sa dvere otvorili. S Dan sme na seba bleskovo pozreli, zahnali rukou a do dvoch tvári vpálili dve koláče so šľahačkou.
„UTEKAJ!“ zakričala som na ňu, keď som pod tvárami spoznala Zayna a Louisa. Nebezpečná kombinácia.... Chalani na mierne naštvane a so zákerným úsmevom zotreli z očí koláč a rozbehli sa za nami. Utekala som kade sa dalo. Asi päť krát som obehla celé auto a rozbehla sa na záhradu. Utekala som čo najrýchlejšie. Sem tam som sa pošmykla na mokrej tráve. Utekala som až dozadu za malý domček. Skryla som sa za stenu ktorá bola najďalej. Oprela som sa o ňu a zrýchlene dýchala. Kroky zoslabli až som si myslela, že si to Louis rozmyslel. Pomaly som išla k rohu a opatrne vysunula hlavu
„BAF!“ Louis na mňa skočil. Skričala som a dopadla na zem. Otvorila som oči a zadívala sa do tých príťažlivých modrých. Stále som rýchlo dýchala a srdce mala v krku no nebola som si istá či z toľkého naháňania sa.
„Louis, kde si?“ začula som ako El kričí na Louisa z domu. Zakašľala som si
„Ehm. Louis, nechceš zo mňa zliezť?“ opýtala som sa. Bol na mne tak nalepený až som cítila tlkot jeho srdca. Hralo nádhernú pieseň.
„Prečo?“ zašepkal mi pri uchu. Jeho hlas mi spôsobil zimomriavky. Mráz mi prešiel po celom tele a zanechal zvláštny a príjemný pocit.
„Lebo ťa volá El“ rovnako som mu pri uchu zašepkala. Cítila som ako sa mierne zachvel no pomaly sa zo mňa zdvihol a postavil sa na nohy. Pomohol mi postaviť sa.
„Ehm... mali by sme ísť“ povedala som a vybrala sa k domu. Chvíľu tam ešte stál no potom ma nasledoval. Keď som prišla do obývačky, zastala som a začala sa smiať. Dan mala vlasy plné šľahačky, nad obočím mala kečup a na krku ... horčicu?
„Vy ste ale labužníci“ podotkol Louis a sadol si k El. Ona sa k nemu prisunula čo najviac. Prevrátila som očami no cítila som pálivý pocit pri srdci. Žiarlivosť? .... No jasné že žiarlivosť! ..... Z kade vieš?.....Hm práve si to povedala..... ha! Pravda.....
„Do kelu!“ Povedala som sama pre seba keď som uvidela fľaky od blata na mojom oblečení. GRRR! Ja toho Louisa zabijem.
„ČO je?“ opýtala sa El.
„Ale... kvôli NIEKOMU som celá špinavá“ zahučala som a zdôraznila to slovo.
„To nevadí. Poď ! Dám ti niečo na prezlečenie“ El vyskočila na nohy a hneď ma za ruku ťahala preč. Vyšli sme hore. El otvorila dvere do Louisovej izby a začala hrabať v jeho skrini
„Tu máš niečo moje. Dúfam ti to bude dobré. Môžeš sa tu prezliecť.“ Usmiala som sa. El mi podala šaty a vybehla z dverí. Vzdychla som si a do nosa mi udrela ta úžasná vôňa. STOP! El je dobré dievča a s Louisom im to sekne. A ešte k tomu, ľúbia sa. To im nespravím.... Pokývala som hlavou a začala sa prezliekať. Práve, keď som si cez hlavu pretiahla tričko dnu vošiel Louis.
„Prepáč...Ja nechcel som.... vrátim sa neskôr...“ povedal a už zatváral dvere.
„Nie to je v pohode. Už som oblečená.“ Zasmiala som sa. Louis vošiel dnu a začal hrabať v stolíku. Zvedavo som na neho striedavo pozerala a do rúk brala špinavé oblečenie.
„Dobre.. tak ja idem“ povedala som mu a skôr ako niečo stihol odpovedať som zavrela dvere... Fu.... vyfúkla som a dala do pračky svoje šaty...

Keď sa zotmelo išli sme domov aby si stihla Dan ešte pobaliť veci. Ja som už musela ísť za svojim miláčikom. Teda domácim miláčikom. Môj malinký Beny. 

S Dan sme sa rozlúčili a každá išla svojim smerom.... Zahrabala som v kabelke po kľúčoch a odomkla si dvere do bytu. Na privítanie sa ku mne rozbehol Beny.
„Ahoj zlatko. Chýbala som ti?“ čupla som si k nemu a prehrabávala jeho jemnú, bronzovo hnedú srsť. Kýval s chvostom a jeho očičká v svetle žiarili ako malé briliantíky. Nohou som zabuchla dvere a ako kačka.... logika..... sa presunula ku skrinke v kuchyni. Otvorila som ju a hrsť granúl som dala môjmu malému plyšáčikovi. Všetko hneď spapal. Postavila som sa a ponaťahovala. Umyla som si ruky od granúl a hodila tašku pod kabáty na stoličku. Zamkla som dvere a pozhasínala som svetlá. Vošla som do kúpeľne a dala si sprchu. Obliekla som si nočnú košeľu a ľahla do postele. Po chvíli som zaspala s mojim huňatým miláčikom pri nohách. Verný to strážca.....
..............


Odstrčila som pero od bielej strany denníka. Bolelo ma celé zápästie a spomienky na neho mi pripomenuli city, ktoré som k nemu vtedy prechovávala. Pokývala som hlavou a zahnala horúce slzy. Môj malinký Beny, ktorý už mimochodom taký malý nebol,  ku mne pribehol.
„Aspoň ty ma ľúbiš“ odula som spodnú peru, objala ho a dala mu pusu do jeho mäkkej srsti......

Tak páčila sa aspoň trošku? :) 

It´s the end? ...or... start??

Jasné času stále menej :/ ale snažila som sa a tak vám sem pridám toto :D neviem či sa vám to bude páčiť a či si to vôbec niekto prečíta ale budem rada ak áno. A samozrejme ak napíšete aj komentár :)  Ďakujem, že to ešte komentujete :) Prepáčte za to čakanie!!! Ja sa polepšim!!! :D
Je to koniec?... Kráčala som smerom do domu. Oblečená v temných čiernych šatách, v čiernych lodičkách. Tvár mi nezdobil make up ani úsmev. Priam jej odopieral radosť... plač.. smútok... to jediné som vtedy cítila. Rukou som si prikryla nahé ruky v snahe zacítiť trochu tepla. Chlad... Sklonila som hlavu...
Tromi schodmi som sa dostala na verandu nášho „letného“ domčeka. Leto už nebolo. Začínala sa chladná a mrazivá jeseň po ktorej príde ešte mrazivejšia zima. Teraz som bola osamelá. Obzrela som sa do ľava. Hojdačka, kde som trávila letné večeri s knihou „Charlie a továreň na čokoládu“...
Ďalší potok sĺz... S mojou babkou sme tu raz do roka sedávali. Ležala som v jej náručí zatiaľ čo ona mi ako malej čítala knižku... Spadla som na kolená...Čo budem teraz robiť? ... Babka bola jediná, ktorá sa ma ujala. Inač by som išla do sirotinca. Moji rodičia sa ma vzdali skôr ako som začala veci chápať.... chrbtom ruky som stierala z tváre more sĺz. Nikoho iného som okrem nej nemala. No teraz? Nemám ani tu. Opustila ma ... ako všetci ostatný... Sadla som si na hojdačku. Už tu chýbalo len babkine štrikovanie a káva, ktorej vôňa bola lákavá no chuť vôbec. Zdvihla som kolená až k brade a objala nohy rukami. Je jej tam hore lepšie? Sleduje ma práve teraz? Láme si nado mnou hlavu? ... Čo ak bol ešte niekto kto ma mal rád. Odohnala som ho a ostala sama. Úplne sama. .....

......

Všetko sa začalo v deň letných prázdnin tohto roku. Balili sme si s babičkou veci aby sme mohli odísť do našeho „letného sídla“.
„Ella si už zbalená?“ babka dychtivo kráčala k dverám a späť na koniec chodby.
„Áno“ konečne som dotrepala svoju tašku k dverám. Nastúpili sme do taxíku a viezli sa na letisko. Vošli do lietadla...
„Babi? Čo máš naplánované na toto leto?“ opýtala som sa jej
„No ... asi štrikovať a...“ vedela som čo chce povedať „piť kávu“ povedali sme naraz.  Zasmiali sme sa
„Dôležité je že tam budeme spolu“ pohladila mi ruku. Usmiala som sa na ňu a položila hlavu na jej rameno
„To je“ ... cesta netrvala dlho. Zobrali sme si kufor a nedočkavo išli do našeho malého letného domčeka....
 Večer, keď sme boli vybalené a chystali sa na príchod našich hostí som stála pred zrkadlom. Obzerala som sa v nových šatách od babky. Boli jednoduché ale nádherné.
„Si nádherná“ povedala babka stojaca za mnou. Stisla mi ramená a pyšne sa dívala na odraz v zrkadle.
„Som na teba hrdá Ella“ pobozkala ma na vrch hlavy a otočila si ma k sebe. Slzy ma štípali v očiach.
„Ako malá si okolo mňa behala s tým, že budeš princezná. Teraz verím že si sa ňou stala. Tu“ prstom ukázala na moje srdce.
„Raz budeš kráľovná. Budeš sedieť na mojom mieste obklopená deťmi, vnúčatami a pravnúčatami...Zvládneš to. Som si istá, že z teba bude skvelá právnička, matka a manželka.“ Prečo tak hovorí? Ona bude pri mne. Celý ten čas...
„Ako to vieš?“ otočila ma späť k zrkadlu.
„Vidíš to?“ opýtala sa.
„Čo mám vidieť?“
„Vidíš tu iskru v tvojich očiach? Podľa nej viem, že to zvládneš. Si silná Ella. Premýšľaj hlavou ale aj srdcom a všetko čo chceš, dosiahneš.“ Slza sa mi skotúľala z oka. Pevne som ju objala
„Ľúbim ťa babi.“
„Aj ja teba dcérka.“

............

Nohy som zložila z hojdačky a v ruke zovrela náhrdelník. Bol od babky. Dostala som ho v ten večer. Pripla mi ho so slzami v očiach a láskou v srdci. Bola na mňa pyšná.... A ja som ju sklamala. Neuspela som... Pred týždňom ma vyhodili z práce...

............

Išli sme do mesta. Slnko nám hrialo tváre, na ktorých sme mali náš typický úsmev. Zdravili sme každého okolo idúceho. Známych, priateľov, všetkých...
„Ahoj Joe“ pozdravili sme predavača a vlastníka malého obchodu s potravinami.
„Ahojte.“ Odkričal zo skladu. Zrazu sa z tamade ozval buchot a vykukla hlava Joa.
„Čo to preboha bolo?“ opýtala sa vyľakane babka.
„Ále... prišiel nový tovar a akurát sa na mňa zosypala hora gumených kačičiek. Tak. Aké je ráno?“ opýtal sa. A pritom mal jednu kačičku strčenú za opaskom. Zasmiali sme sa.
„Dosť zaujímavé... inač tá kačička... chystáš sa s ňou hrať vo vani?“ opýtala som sa ho. ON ju vybral a hodil do miestnosti kde sa zrútila lavína..... Prešli sme ešte par obchodov a išli do domu dôchodcov. Cez leto im tam chodíme vypomáhať.
„Ahojte Margarét“ pozdravila som starú pani, ktorá práve sedela v kresle a prepínala na TV kanáli.
„Ahoj Ella. Ako si sa mala?“ opýtala sa.
„Skvelo. Uspela som. Pracujem ako právnička“ radostne som poskočila a sadla si k nej.
„Tak to ti gratulujem“ poriadne ma vystískala.....
Asi dva týždne nato som sa bola prejsť po meste. Babka vykecávala s kamarátkami jej veku.
Práve som prechádzala okolo obchodu s náradím, keď som do niekoho narazila. Obal na gitaru mu spadol na zem.
„Och prepáč. Som nešikovná“ ospravedlňovala som sa mu.
„To nevadí....“ keď som uvidela jeho oči a ten úsmev.  Ako mi len chýbal... „Ella!! Ahoj!!“
„Ahoj Harry“ cítila som ako mi červeň stúpa do tváre.
„Ako sa máš? Čo si celý ten čas robila? Kedy si prišla?“ dával otázku za otázkou.
„Mám sa skvelo. Prišla som asi pred dvoma týždňami a mám prácu. Dívaš sa na čerstvo prijatú právničku.“ Poskočila som.
„Och to je skvelé“ okamžite ma objal. Jeho vôňa. Roztriasli sa mi kolená... Zahryzla som si do spodnej pery.
„A čo si robil ty?“ opýtala som sa ho ako sa odo mňa odtiahol.
„Mali sme koncerty s kapelou.“ Usmial sa. Myslela som, že sa roztopím. No vtedy som si spomenula...
„Prepáč Harry ale musím ísť...“ chytila som sa za hlavu.
„To je v poriadku no musíš mi dať svoje číslo.“ Žmurkol na mňa. .... áách.... drž sa!!
„Jasné“ určite som vyzerala ako čerstvo dozretá paradajka. Z kabelky som vytiahla pero a číslo mu napísala na ruku.
„Zavolám ti“ znovu na mňa žmurkol
„Tak ahoj“ usmiala som sa a odišla. Cítila som na sebe jeho pohľad....
Domov som prišla k večeru. V kuchyni rozvoniaval babkin slávny broskyňový koláč. Kabelku som hodila k stene a rozbehla sa k nej. Položila som jej hlavu na rameno a sledovala ako roztiera na koláči čokoládu.
„Ahooj“ dala som jej pusu na líce
„Ahoj ako bolo?“ opýtala sa.
„Stretla som Harryho.“ Oprela som sa o linku.
„Toho som dlho nevidela. Ako sa má?“ opýtala sa
„Celý ten čas bol na koncertoch s kapelou áá má mi zavolať“ zazubila som sa.
„Už od mala ťa mal viac než rád...“ zasmiala sa babka.
„Ukáž pomôžem ti“ podišla som k nej a spolu s ňou roztrela čokoládu....

.......

Pozrela som sa cez okno do domu. Akoby som nás videla stáť pri linke a roztierať čokoládu. Spievať si a rozprávať o tom aký sme mali deň. Znovu som cítila tu vôňu čerstvo upečeného koláča. Znovu som si zotrela slzy z tváre.

.......

Píííp.... píííp.... vypnite to!! .... pííp.... pííp.... parkuje u nás nakladiak??!!! .... píííp.... piííp....
Naštvane a nešikovne som sa posadila a schmatla do ruky mobil.
„Dnes o pol 1. Nechcem počuť/ čítať žiadne nie! H xx“ usmiala som sa nad správou a podskočila na posteli.
„Búraš bytovku?“ kričala babka asi z obývačky. Tsss .... odhrnula som perinu a pristúpila k oknu. Slnko priemne hrialo a stromy sa pohybovali vo veternom tanci. Fiijúú... nie, nie som zhúúlenááá...
Išla som teda do sprchy, umyla tvár a zuby. Obliekla som si kraťasi a modré tričko s nápisom NEW YORK CITY. Obula som si biele coversy a vlasy zopla do vysokého copu.

Zišla som dole, kde už rozvoniavali babkine skvelé lievance s jahodami, šľahačkou a javorovým sirupom.
„Mňáám. Dobre ránko.“ Dala som jej pusu na líce a sadla si za stôl.
„Aj tebe. Kam si tak vyobliekaná?“ spýtala sa aa... žmurka? Ííp ona žmurkla !
„Idem von s Harrym.“ Neodolala som a usmiala sa.
„S malým Harrym? S tým, ktorý ti stále kradol lízanky??“ zasmiala sa.
„Áno s tým“ zaškerila som sa. Skontrolovala som si hodinky a takmer sa zadrhla jahodou pokrytou veľkou vrstvou šľahačky.
„Tak zabav sa. A dávaj na seba pozor.“ Pevne ma objala.
„Ách aká si už veľká. Pred nedávnom si za mnou behala, že chceš otvoriť krabicu s tvojimi omaľovánkami. Už vtedy som vedela , že z teba niečo dobré vyrastie. Mala si vodcovské schopnosti. A teraz si právnička.“ Pohladila ma po vlasoch
„Vážne som na teba pyšná.“ Pobozkala ma na temeno hlavy. Slzy ma zaštípali v očiach
„Ľúbim ťa, babi“ objala som ju a v ruke zovrela tú jej.
„Aj ja teba“ zasmiala sa.
„Tak bež aby na teba dlho nečakal“ zasmiala sa. Zobrala som si tašku na rameno a poškrabala sa na krku. Otočila som sa a znovu objala babku. Smiali sme sa
„Tak už bež. A ak ti zlomí srdce... ja mu niečo zlomím po svojom“ nedalo mi sa znovu nezasmiať.
„To si netrúfne. Ahoj“ ....
.....
Ponáhľala som sa. Tešila som sa ako malé dieťa. Zašla som za roh a z diaľky uvidela kučeravú hlavu. Úzke džínsy a priliehavé biele tričko. Zahryzla som si do pery a pomaly išla k nemu. Bol ku mne otočený chrbtom a v ruke sa hral so slnečnými okuliarmi. Podišla som k nemu viac, postavila sa na špičky a zakryla mu oči.
„Kto som?“ snažila som sa napodobniť hrubý hlas. Pravdupovediac? Znelo to ako krížený Jim Carrey ,ako muž v Maske, s Antoniom Banderasom.
„Hmm. Miss America?“ zazubil sa.
„Tesne vedľa“ zašepkala som mu do ucha a zložila mu ruky z očí.
„Ahoj. Už si mi chýbala“ usmial sa a díval sa mi do očí. Akoby chcel vedieť či aj ja jemu.
„Ahoj. Tak kam pôjdeme?“ opýtala som sa a upravila si tašku na ramene.
„TU neďaleko je jedna talianska reštaurácia. Myslel som... mohli by sme si dať špagety.“ Nevinne sa na mňa zahľadel.
„Tak teda poďme“ mykla som hlavou...

Čakali sme kým nám donesú naše špagety. Harry mi hovoril o koncerte v Toronte. Ako sa Zayn pošmykol na šľahačkovej kôpke, ako Niall spadol do vane, kde sa práve Harry kúpal. Ako Louis rozsadol gumenú kačičku a Liam z toho bol smutný. Bol to darček pre jeho psíka Lokiho...
Odpila som si z vody a cítila som sa divne, že som v reštaurácii takto oblečená. Úsmev mi z tváre neskĺzol. Priam sa zväčšil pri pohľade na veľký tanier plný špagiet. Harry sa zasmial na mojom výraze a ja som sa na neho urazene pozrela.
„Dobrú chuť“ žmurkol na mňa. Bol tak rozkošný. Najme keď mu špageta pristála na nose..
Pustila som sa do toho. Bolo to vážne dobré... Keď sme dojedli mala som pocit, že puknem.
„Neverím, že som toto všetko zjedla“ zasmiala som sa
„Tak to ani ja“ zazubil sa. Poobzerala som sa dookola. Bolo tu vážne krásne. Bolo síce len pol druhej, no tu bola tma a všetko svetlo vychádzalo zo sviečok položené na každom stole, poličke, bare. Stoličky a stoly boli z dubového dreva. Voňalo to tu prírodne a gurmánsky. Sťažka som odfúkla
„Tak čo? Chutilo?“ opýtal sa
„Ani nevieš ako“ zasmiala som sa... Harry po dlhom prehováraní zaplatil. Prechádzali sme sa po lúke, ktorá teraz bola nádherná. Slnko skrývajúce sa za obzorom svietilo na kvety, ktoré sa za jeho lúčmi obracali. Harry sa len tak v strede ničoho hodil medzi kvety.... Keď som si všimla tie púpavy napadlo ma či na tom bielom tričku nebude mať žlté fľaky....
Sadla som si k nemu do tureckého sedu. On si medzi tým ruky založil za hlavu.
„Aké to je žiť tak rušný život?“ hľadela som pred seba. Vietor sa mi jemne hral s vytŕčajúcimi vlasmi.
„Chýba ti rodina. Chýba ti obyčajný život. No tento život je super. Nenudím sa a robím to čo ma baví. Hudbu.“ Usmial sa a sadol si. Usmiala som sa. Zrazu bolo ticho a slnko zachádzalo. Obloha nadobudla krásne červeno rúžovej farby.
„Neviem nad tým prestať premýšľať. Si iná...“ keď som sa na neho pozrela... hľadel pred seba.
„V-v tom zmysle, že ... jednoducho keď sme to seba vrazili spomenul som si aké to bolo kedysi. Ako som ti kradol lízanky.“ Zasmiali sme sa „ako som sa prvý krát zamiloval do tvojich očí...“ zaskočil ma. Srdce mi bilo rýchlo, v hrdle som mala sucho a jeho pery akoby ma volali. Žeby som sa do neho zamilovala? Je to možné? Tak rýchlo? Zahryzla som si do pery
„Ella. Asi som sa do teba zamiloval. Neviem kedy.. a ako... ale som si istý že k tebe niečo cítim“ tak uprene mi hľadel do očí. On nevedel klamať. A ani neklamal. Začal sa približovať. Bol čoraz bližšie. Každučký milimeter čo bol bližšie som bola čoraz nervóznejšia. Dúfala som nech si to nerozmyslí a nepovie že to bol len žart. No keď už sme sa dotýkali nosmi pootvorila som pery
„Harry Styles si blázon“ zašepkala som. On rozbil aj ten kúsoček a vpil sa do mojich pier. Bozkával nežne a pri tom vášnivo. Chytil mi tvár do rúk aby bozk ešte trochu prehĺbil a potom sa odtiahol. Čakal na moju reakciu.
„Blázon do teba“ jeho úsmev žiaril. Usmiala som sa a natiahla sa k nemu. Znovu som ho pobozkala....

..........

Dych sa mi zastavil pri spomienke na tú lúku, na jeho pery a na neho. Ten bozk pre mňa znamenal veľa. Od vtedy neprešla chvíľa kedy by som si na neho nespomenula. Znovu som sa rozplakala pri spomienke....

...........

Chodili sme na prechádzky, trávili sme čas doma. No jedného dňa kedy sa babke stav zhoršil a ona ležala v nemocnici sa všetko pokazilo. Svet sa mi rútil. Nevedela som čo robiť. Chodila som z miesta na miesto v našej obývačke s mobilom v ruke. Mali mi zavolať ako je na tom.  Zatiaľ som za ňou ísť vraj nemohla.  Musí byť v poriadku. Veď predsa nikoho iného nemám. Zastala som pri stene a oprela sa o ňu. Čo ak... nie!!
Slzy si našli cestu po mojej tvári. Skĺzla som po stene až na zem. Rukou som si podoprela tvár a plakala. Dokým nezazvonil zvonček.
„Je otvorené“ zakričala som. Zrazu sa z chodby vynorila Harryho ustráchaná hlava.
„Si v poriadku sweety?“ kľakol si ku mne.
„Nie. Nič nie je v poriadku.“ Povedala som zlyhávajúcim hlasom.
„Ale bude uv....“ prerušila som ho. Neviem, kde sa to vo mne nabralo.... Postavila som sa a dívala na neho.
„Nie Harry nič nebude v poriadku...“
„Tak nehovor...“ postavil sa tiež.
„Nie! Ona je jediné čo mám... leží v nemocnici. Je vážne chorá! Toto malo byť naše posledné spoločné leto!!  Nebude to v poriadku!! Neboli sme ešte pozrieť pani Fridrichovú! Neboli sme spolu na jahodovo vanilkovom koláči! Nestihli sme nič čo sme si naplánovali! Takto to nemôže skončiť!!“ vzlykala som a čudovala som sa ako ešte dokážem kričať. Harrymu sa vydrala slza z oka.
„Ella ja to chápem....“ pohladil ma po chrbte a išiel ma objať. No ja som sa mu vymanila
„Nechápeš.. nevieš čo to je nemať rodinu. Mamu ani otca. Ty máš všetko. Máš priateľov, rodinu, chalanov zo skupiny.. máš všetko čo potrebuješ aby si bol šťastný!! Nemôžeš to chápať!!“ rozkričala som sa. Chudák ostal zaskočený. Nemala som na neho tak vyskočiť.
„Prepáč ja...“ hovorila som už tichšie s menším chrapľákom...
„Takže nechápem... Vieš ... to najhlavnejšie si nepovedala. Mám teba. A ty mňa... Nikdy by som ťa nenechal samú, nikdy by som ťa neopustil. Ale teraz ani neviem čo som si myslel.. Celkom šťastný som jedine s tebou!“ poslednú vetu zdôraznil. Otočil sa a odišiel. Keď som začula buchod vchodových dverí... na zem mi dopadol mobil. Ruku som si priložila k ústam. Čo som to spravila?!!!
Odohnala som človeka, ktorý je jediný čo tu pre mňa bol. On a babka. Ako som mohla byť taká hlúpa.... Chcela som sa za nim rozbehnúť a ospravedlniť sa mu. No ostala som ako oparená stáť... dokým som nepadla na kolená a neprehla sa v kŕči strachu, smútku. Držala som sa za brucho a plakala.... a plakala......
Neskôr, keď sa neozval ani jeden telefonát od Harryho ani z nemocnice, som ležala na zemi. Nemala som chuť do života. Všetko dobré čo mám v živote zrazu strácam.. Horko ťažko som si skočila pre deku a ľahla si k telefónu do obývačky na gauč. Zaspala som.
Cŕŕŕŕn Cŕŕŕŕŕn
Vyľakane som sa posadila a prezrela izbu. Všade bola chladná až strašidelná tma no bolo tu jedno svetlo. Svetlo vychádzajúce z môjho mobilu. Rýchlo som sa k nemu natiahla a zdvihla.
„Ahoj Ella.“ Bola to doktorka Stela.
„Dobrý. Tak ako je na tom?“ hlas sa mi triasol.
„Ella... Nie je na tom dobre. Vôbec. Mala by si prísť. Čoskoro. Stráv s ňou posledné chvíle“ nie.... to nie je pravda! .... nič som nevnímala. Ani doktorku Stelu. Svet sa prestal točiť...

.............

Od vtedy som strávila každučkú minútu pri nej. Zjedli sme spolu jahodovo vanilkový koláč. No mesiac po tom. Ku koncu letných prázdnin sa všetko pokazilo. Ostala som na svete sama.... Teraz tu sedím a plačem na hojdačke. Je mi zima a vôbec neviem čo robiť. Ako žiť ďalej. Bez milovanej osoby... Jedna by tu ešte bola ale tú som odhnala.
„Styles!! Prečo mi neopustíš hlavu! Prečo si sa vtedy nevrátil! Prečo som sama?! Prečo sa cítim tak chladná a sama.“ Kričala som na terasu. Nemal to nikto počuť. No predsa...
„Presne to si hovorím aj ja sám...“ z tmy vystúpila tá známa postava. Jeho hlas ma pohladil. Otočila som k nemu hlavu. Vietor mi rozfúkal vlasy a odhalil červenú tvár celú uslzenú.
„Prečo si tu?“ uprene som sa mu dívala do očí. Mal v nich smútok a vyzeral akoby práve tiež plakal.
„Myslíš, že som dokázal odísť? Odísť od teba. Ella ľúbil som ťa...“ vyšiel po jednom schode.
„Budem ťa ľúbiť...“ vyšiel znovu jeden schod. „A z celého srdca ťa milujem“ už stál predo mnou.
Z tváre mi odhrnul vlasy „... pohľad na teba. Ako si smutná ma ničí. Ella už ťa nikdy nechcem vidieť smutnú. Už nikdy“ nahol sa a priblížil. Srdce mi znovu bilo ako splašené. Pootvorila som pery
„Tak mi nezlom srdce a nenechaj ma nikdy samú“ prosebne som sa mu zadívala do zelených očí. Chcela som už aby ma pobozkal. Chcela som ho znovu cítiť tesne pri mne... Namiesto odpovede ma pobozkal. Bozk bol plný túžby, lásky,...

O pár dní:                                                                                                    

„Zvládneš to sweety.“ Objal ma zozadu a pobozkal na líce. Dívala som sa na otvorenú skriňu. Babkinu skriňu. Strácala som dych akoby som cítila jej parfum. Akoby som cítila ju... Harry sa posadil na posteľ. Vystrela som ruku a prešla po šatách v šatníku. Zobrala som prvé marhuľové šaty. Nosila ich keď sme spolu išli do kostola. K nemu mala podobnej farby ladený klobúk. Zvesila som ich z vešiaka, poskladala a jemne položila do krabice. Takto pokračovalo. Až šatník ostal prázdny. Bolo jasné, že už tu nie je. Že je na lepšom mieste. Usmiala som sa. V očiach sa mi mihali slzy. Je jej lepšie. Nikdy ma neopustila. Posledný jej deň mi stisla ruku a povedala: „Nikdy ťa neopustím. Pamätaj, že ja budem tá, ktorá na teba bude dozerať.... Pre mňa budeš vždy moje malé dievčatko. Nezabúdaj, že tu máš ľudí, ktorým na tebe záleží. Ľúbim ťa Ella.“...
Zavrela som krabicu a obzrela sa za Harrym. Ten mal pyšný výraz. Podišiel ku mne a pobozkal ma.
„Milujem ťa“ zašepkal a zobral jednu z krabíc. Ja som zobrala druhú a pribehla k nemu.
„Ja teba viac“ zašepkala som mu. Vyšli sme von, krabice poukladali do kufru auta a nastúpili. Pripútala som sa a pozrela na dom. Harry mi stisol ruku položenú na sedadle a usmial sa. Dala som mu pusu na líce.... Teraz som šťastná. Milovaná osobou, ktorá mi ukradla srdce. A milovaná osobou, ktorá na mňa dáva pozor... 

THE END