Diary 1.časť

I´m baaaack :DD nó takže :D niečo som začala znovu písať a ak k tomu napíšete minimálne 4 komentáre dnes pridám aj prvú časť novej story :3 tak dúfam sa posnažíte O:) :D Toto je viacdielovka ešte stále je rozpísaná no kvôli vám ti pohnem :D :D inač kto z vás nemá rád oblievačku? :D ja nepúšťam spolužiakov k nám od vtedy čo mi jeden na hlavu vylial pol litovku :DDD ale i tak som obliata stále :/ :D koľký vás zvyknú prísť obliať??? :D ... tak bežte čítať a nezabudnite minimálne 4 komentáre O:) :D  PS: veľa bomparíí ;)
Sadla som si na gauč, zabalila sa dekou, zavrela som oči a nasávala vôňu čerstvej kávy.... Teraz by ste chceli asi vedieť kto som. Hmm v skratke... Moje meno je Chloe White. Od včera mám presne 19. Školu som skončila a teraz pomáham v rodinnom obchode...
Otvorila som oči a pozrela sa cez okno prepúšťajúce slnko. Pousmiala som sa a odvrátila zrak od hravých a teplých slnečných lúčov. Prechádzala som očami po byte a odchlipla si z tmavej, horkej tekutiny. Môj pohľad sa zasekol na kope darčekov. Všade okolo boli roztrhané ozdobné papiere. Položila som hrnček na stolík, zhodila zo seba deku a po štvornožky sa vybrala ku kope darčekov. Začala som v nich hrabať. Ani neviem čo som v nich chcela nájsť no po chvíli som z tamať vytiahla jeden nerozbalený darček. Na obale bolo veľkým napísané „OD DAN  ♥“. Nechápem ako som ho mohla prehliadnuť... Pousmiala som sa. Chytila som obal za kraj a trhla ním. Ukázal sa mi zdobený denník. Ale prečo denník? Strhla som posledný kúsok obalu a odhodila ho na kopu. Prešla som po celom denníku prsom a tvorila ho. V tej chvíli  neho vypadla obálka. Znovu som sa pozrela na deník a položila ho bokom. Schytila som obálku, prudko sa postavila až sa mi zatočila hlava. Postavila som sa k oknu a obálku zdvihla nad hlavu do svetla. Lúče cez ňu prechádzali a odhaľovali jemne rúžovú farbu. Hodila som sa na gauč a s váhaním obálku otvorila. V nej bol rúžový.... list. Roztvorila som ho...

„Milá Chloe,
 Teším sa až sa stretneme. Áno zajtra prilietam. Keď nebudeš na letisku tak ti neprečítam rozprávku!  Priletím presne o ôsmej večer. Pokiaľ tento list Liam nepoplietol, tak pri ňom by mal byť denník. Možno sa pýtaš prečo práve deník...
BINGO!
No preto ty trúba aby si zapísala všetko! Všetko čo sa tu stalo! Všetko! Tvoje pocity, čo sa stalo, čo robíš... Och zlatko je mi to ľúto... Samozrejme! Všetko mi ešte vyrozprávaš. Denník máš nato aby si, si uvedomila – bolo zle, bude horšie no ak si všetko v tej tvojej hlavičke urovnáš a rozhodneš sa, bude to lepšie. Takže trúba vidíme sa zajtra. Nemeškaj!
                                                              DAN ♥

Zasmiala som sa. Moja zlatá Dan. Nevidela som ju od konca školy a to vám poviem je riadne dlho. Utrela som si slzu, ktorá sa mi popri čítania listu vykotúľala z oka. Zošuchla som sa z gauča a tento krát list položila nabok. Rukami som oblepila denník. Natiahla som sa po pero. Koniec malo zdobený bielim perím. Oprela som sa o gauč, narovnala si tričko veľkosti XXXXXXXL a otvorila denník. Pokývala som hlavou
„Som blázon“ zasmiala som sa. Priložila som na papier pero a vpustila sa do spomienok....


................

Bola to presne jeseň. Obloha bola tmavá a zvláštnym spôsobom temná a nádherná. Stromy boli napoly holé a ich listy boli popadané na zemi v rôznych odtieňoch. Tráva bola zeleno hnedej farby.
Prechádzala som parkom. Okolo sa prechádzali ľudia, či s deťmi alebo bez nich. Ich smiech sa ozýval spolu s vánkom, ktorý mi rozvieval vlasy na všetky strany. Vytiahla som z vreciek na čiernej bunde ruky obalené v teplých rukaviciach, aby som si čiapku zosunula späť na uši. Prešla som ešte pár krokov a zastavila sa pri fontáne. Sadla som si na jej okraj no hneď som sa postavila. ZIMA – skonštatovala som. Chodila som z miesta na miesto a netrpezlivo čakala svoju kamarátku
„Ak do piatich minút nepríde, odchádzam!“ Je to z dôvodu zmrznutých prstov na nohách.
„Ale vážne? Nehovor. Ty by si ani muche neublížila.“ Zasmiala sa. Otočila som sa za hlasom a uvidela tam vysmiatu Danielle
„Kde trčíš?“ opýtala som sa zmrznutým hlasom.
„Pekné to privítanie“ zasmiala sa a objala ma
„Prepáč, ahoj“ ... Vyšli sme z parku a zakotvili pred malou kaviarňou. Otvorila som dvere a zvonček  nad nimi zazvonil. Doteraz sme sa hádali či je krajší batman alebo superman. Ja som bola za supermana. So smiechom sme sa posadili do zadnej časti.
„Tak a Liam sa zosypal z prvého schodu“ smiali sme sa. Zložili sme z rúk rukavice a položili ich bokom.
„Dobrý deň. ČO si dáte?“ zastavila sa pri nás sympatická čašníčka.
„Dva krát latté“ usmiala sa Dan.
„Chloe. Nezabi ma za to čo ti práve poviem ale odchádzam.“ Povedala to tichšie a zadívala sa do práve prineseného hrnčeka
„Kedy? Ako? prečo?“ neveriacky som sa opýtala
„Pozajtra.“ Odchlipla si z hrnčeka
„Na ako dlho?“ opýtala som sa smutnejšie. S kým si budem robiť srandu z Nialla, keď dostane záchvat smiechu?!!
„Rok“ odvrátila pohľad od hrnčeka, pozrela sa na mňa a krivo sa usmiala.
„A kam?“ tento krát som si odchlipla ja.
„Ideme na turné do Ameriky. Bála som sa ti to povedať skôr... neboj niečo ti prinesiem..“ usmiala sa a stisla mi ruku.
„Liam o tom vie?“ opýtala som sa a mierne sa usmiala.
„Áno no nebol z toho nadšený.“ Odpili sme si z hrnčekov........

Na ďalší deň:

Išli sme s Dan ku chalanom. No s malým prekvapením... Natiahla som ruku k zvončeku a stisla som ho. Známa hudba sa rozliehala po ich dome. Opreli sme sa každá na opačnú stranu popri dverách. O chvíľku sa dvere otvorili. S Dan sme na seba bleskovo pozreli, zahnali rukou a do dvoch tvári vpálili dve koláče so šľahačkou.
„UTEKAJ!“ zakričala som na ňu, keď som pod tvárami spoznala Zayna a Louisa. Nebezpečná kombinácia.... Chalani na mierne naštvane a so zákerným úsmevom zotreli z očí koláč a rozbehli sa za nami. Utekala som kade sa dalo. Asi päť krát som obehla celé auto a rozbehla sa na záhradu. Utekala som čo najrýchlejšie. Sem tam som sa pošmykla na mokrej tráve. Utekala som až dozadu za malý domček. Skryla som sa za stenu ktorá bola najďalej. Oprela som sa o ňu a zrýchlene dýchala. Kroky zoslabli až som si myslela, že si to Louis rozmyslel. Pomaly som išla k rohu a opatrne vysunula hlavu
„BAF!“ Louis na mňa skočil. Skričala som a dopadla na zem. Otvorila som oči a zadívala sa do tých príťažlivých modrých. Stále som rýchlo dýchala a srdce mala v krku no nebola som si istá či z toľkého naháňania sa.
„Louis, kde si?“ začula som ako El kričí na Louisa z domu. Zakašľala som si
„Ehm. Louis, nechceš zo mňa zliezť?“ opýtala som sa. Bol na mne tak nalepený až som cítila tlkot jeho srdca. Hralo nádhernú pieseň.
„Prečo?“ zašepkal mi pri uchu. Jeho hlas mi spôsobil zimomriavky. Mráz mi prešiel po celom tele a zanechal zvláštny a príjemný pocit.
„Lebo ťa volá El“ rovnako som mu pri uchu zašepkala. Cítila som ako sa mierne zachvel no pomaly sa zo mňa zdvihol a postavil sa na nohy. Pomohol mi postaviť sa.
„Ehm... mali by sme ísť“ povedala som a vybrala sa k domu. Chvíľu tam ešte stál no potom ma nasledoval. Keď som prišla do obývačky, zastala som a začala sa smiať. Dan mala vlasy plné šľahačky, nad obočím mala kečup a na krku ... horčicu?
„Vy ste ale labužníci“ podotkol Louis a sadol si k El. Ona sa k nemu prisunula čo najviac. Prevrátila som očami no cítila som pálivý pocit pri srdci. Žiarlivosť? .... No jasné že žiarlivosť! ..... Z kade vieš?.....Hm práve si to povedala..... ha! Pravda.....
„Do kelu!“ Povedala som sama pre seba keď som uvidela fľaky od blata na mojom oblečení. GRRR! Ja toho Louisa zabijem.
„ČO je?“ opýtala sa El.
„Ale... kvôli NIEKOMU som celá špinavá“ zahučala som a zdôraznila to slovo.
„To nevadí. Poď ! Dám ti niečo na prezlečenie“ El vyskočila na nohy a hneď ma za ruku ťahala preč. Vyšli sme hore. El otvorila dvere do Louisovej izby a začala hrabať v jeho skrini
„Tu máš niečo moje. Dúfam ti to bude dobré. Môžeš sa tu prezliecť.“ Usmiala som sa. El mi podala šaty a vybehla z dverí. Vzdychla som si a do nosa mi udrela ta úžasná vôňa. STOP! El je dobré dievča a s Louisom im to sekne. A ešte k tomu, ľúbia sa. To im nespravím.... Pokývala som hlavou a začala sa prezliekať. Práve, keď som si cez hlavu pretiahla tričko dnu vošiel Louis.
„Prepáč...Ja nechcel som.... vrátim sa neskôr...“ povedal a už zatváral dvere.
„Nie to je v pohode. Už som oblečená.“ Zasmiala som sa. Louis vošiel dnu a začal hrabať v stolíku. Zvedavo som na neho striedavo pozerala a do rúk brala špinavé oblečenie.
„Dobre.. tak ja idem“ povedala som mu a skôr ako niečo stihol odpovedať som zavrela dvere... Fu.... vyfúkla som a dala do pračky svoje šaty...

Keď sa zotmelo išli sme domov aby si stihla Dan ešte pobaliť veci. Ja som už musela ísť za svojim miláčikom. Teda domácim miláčikom. Môj malinký Beny. 

S Dan sme sa rozlúčili a každá išla svojim smerom.... Zahrabala som v kabelke po kľúčoch a odomkla si dvere do bytu. Na privítanie sa ku mne rozbehol Beny.
„Ahoj zlatko. Chýbala som ti?“ čupla som si k nemu a prehrabávala jeho jemnú, bronzovo hnedú srsť. Kýval s chvostom a jeho očičká v svetle žiarili ako malé briliantíky. Nohou som zabuchla dvere a ako kačka.... logika..... sa presunula ku skrinke v kuchyni. Otvorila som ju a hrsť granúl som dala môjmu malému plyšáčikovi. Všetko hneď spapal. Postavila som sa a ponaťahovala. Umyla som si ruky od granúl a hodila tašku pod kabáty na stoličku. Zamkla som dvere a pozhasínala som svetlá. Vošla som do kúpeľne a dala si sprchu. Obliekla som si nočnú košeľu a ľahla do postele. Po chvíli som zaspala s mojim huňatým miláčikom pri nohách. Verný to strážca.....
..............


Odstrčila som pero od bielej strany denníka. Bolelo ma celé zápästie a spomienky na neho mi pripomenuli city, ktoré som k nemu vtedy prechovávala. Pokývala som hlavou a zahnala horúce slzy. Môj malinký Beny, ktorý už mimochodom taký malý nebol,  ku mne pribehol.
„Aspoň ty ma ľúbiš“ odula som spodnú peru, objala ho a dala mu pusu do jeho mäkkej srsti......

Tak páčila sa aspoň trošku? :) 

It´s the end? ...or... start??

Jasné času stále menej :/ ale snažila som sa a tak vám sem pridám toto :D neviem či sa vám to bude páčiť a či si to vôbec niekto prečíta ale budem rada ak áno. A samozrejme ak napíšete aj komentár :)  Ďakujem, že to ešte komentujete :) Prepáčte za to čakanie!!! Ja sa polepšim!!! :D
Je to koniec?... Kráčala som smerom do domu. Oblečená v temných čiernych šatách, v čiernych lodičkách. Tvár mi nezdobil make up ani úsmev. Priam jej odopieral radosť... plač.. smútok... to jediné som vtedy cítila. Rukou som si prikryla nahé ruky v snahe zacítiť trochu tepla. Chlad... Sklonila som hlavu...
Tromi schodmi som sa dostala na verandu nášho „letného“ domčeka. Leto už nebolo. Začínala sa chladná a mrazivá jeseň po ktorej príde ešte mrazivejšia zima. Teraz som bola osamelá. Obzrela som sa do ľava. Hojdačka, kde som trávila letné večeri s knihou „Charlie a továreň na čokoládu“...
Ďalší potok sĺz... S mojou babkou sme tu raz do roka sedávali. Ležala som v jej náručí zatiaľ čo ona mi ako malej čítala knižku... Spadla som na kolená...Čo budem teraz robiť? ... Babka bola jediná, ktorá sa ma ujala. Inač by som išla do sirotinca. Moji rodičia sa ma vzdali skôr ako som začala veci chápať.... chrbtom ruky som stierala z tváre more sĺz. Nikoho iného som okrem nej nemala. No teraz? Nemám ani tu. Opustila ma ... ako všetci ostatný... Sadla som si na hojdačku. Už tu chýbalo len babkine štrikovanie a káva, ktorej vôňa bola lákavá no chuť vôbec. Zdvihla som kolená až k brade a objala nohy rukami. Je jej tam hore lepšie? Sleduje ma práve teraz? Láme si nado mnou hlavu? ... Čo ak bol ešte niekto kto ma mal rád. Odohnala som ho a ostala sama. Úplne sama. .....

......

Všetko sa začalo v deň letných prázdnin tohto roku. Balili sme si s babičkou veci aby sme mohli odísť do našeho „letného sídla“.
„Ella si už zbalená?“ babka dychtivo kráčala k dverám a späť na koniec chodby.
„Áno“ konečne som dotrepala svoju tašku k dverám. Nastúpili sme do taxíku a viezli sa na letisko. Vošli do lietadla...
„Babi? Čo máš naplánované na toto leto?“ opýtala som sa jej
„No ... asi štrikovať a...“ vedela som čo chce povedať „piť kávu“ povedali sme naraz.  Zasmiali sme sa
„Dôležité je že tam budeme spolu“ pohladila mi ruku. Usmiala som sa na ňu a položila hlavu na jej rameno
„To je“ ... cesta netrvala dlho. Zobrali sme si kufor a nedočkavo išli do našeho malého letného domčeka....
 Večer, keď sme boli vybalené a chystali sa na príchod našich hostí som stála pred zrkadlom. Obzerala som sa v nových šatách od babky. Boli jednoduché ale nádherné.
„Si nádherná“ povedala babka stojaca za mnou. Stisla mi ramená a pyšne sa dívala na odraz v zrkadle.
„Som na teba hrdá Ella“ pobozkala ma na vrch hlavy a otočila si ma k sebe. Slzy ma štípali v očiach.
„Ako malá si okolo mňa behala s tým, že budeš princezná. Teraz verím že si sa ňou stala. Tu“ prstom ukázala na moje srdce.
„Raz budeš kráľovná. Budeš sedieť na mojom mieste obklopená deťmi, vnúčatami a pravnúčatami...Zvládneš to. Som si istá, že z teba bude skvelá právnička, matka a manželka.“ Prečo tak hovorí? Ona bude pri mne. Celý ten čas...
„Ako to vieš?“ otočila ma späť k zrkadlu.
„Vidíš to?“ opýtala sa.
„Čo mám vidieť?“
„Vidíš tu iskru v tvojich očiach? Podľa nej viem, že to zvládneš. Si silná Ella. Premýšľaj hlavou ale aj srdcom a všetko čo chceš, dosiahneš.“ Slza sa mi skotúľala z oka. Pevne som ju objala
„Ľúbim ťa babi.“
„Aj ja teba dcérka.“

............

Nohy som zložila z hojdačky a v ruke zovrela náhrdelník. Bol od babky. Dostala som ho v ten večer. Pripla mi ho so slzami v očiach a láskou v srdci. Bola na mňa pyšná.... A ja som ju sklamala. Neuspela som... Pred týždňom ma vyhodili z práce...

............

Išli sme do mesta. Slnko nám hrialo tváre, na ktorých sme mali náš typický úsmev. Zdravili sme každého okolo idúceho. Známych, priateľov, všetkých...
„Ahoj Joe“ pozdravili sme predavača a vlastníka malého obchodu s potravinami.
„Ahojte.“ Odkričal zo skladu. Zrazu sa z tamade ozval buchot a vykukla hlava Joa.
„Čo to preboha bolo?“ opýtala sa vyľakane babka.
„Ále... prišiel nový tovar a akurát sa na mňa zosypala hora gumených kačičiek. Tak. Aké je ráno?“ opýtal sa. A pritom mal jednu kačičku strčenú za opaskom. Zasmiali sme sa.
„Dosť zaujímavé... inač tá kačička... chystáš sa s ňou hrať vo vani?“ opýtala som sa ho. ON ju vybral a hodil do miestnosti kde sa zrútila lavína..... Prešli sme ešte par obchodov a išli do domu dôchodcov. Cez leto im tam chodíme vypomáhať.
„Ahojte Margarét“ pozdravila som starú pani, ktorá práve sedela v kresle a prepínala na TV kanáli.
„Ahoj Ella. Ako si sa mala?“ opýtala sa.
„Skvelo. Uspela som. Pracujem ako právnička“ radostne som poskočila a sadla si k nej.
„Tak to ti gratulujem“ poriadne ma vystískala.....
Asi dva týždne nato som sa bola prejsť po meste. Babka vykecávala s kamarátkami jej veku.
Práve som prechádzala okolo obchodu s náradím, keď som do niekoho narazila. Obal na gitaru mu spadol na zem.
„Och prepáč. Som nešikovná“ ospravedlňovala som sa mu.
„To nevadí....“ keď som uvidela jeho oči a ten úsmev.  Ako mi len chýbal... „Ella!! Ahoj!!“
„Ahoj Harry“ cítila som ako mi červeň stúpa do tváre.
„Ako sa máš? Čo si celý ten čas robila? Kedy si prišla?“ dával otázku za otázkou.
„Mám sa skvelo. Prišla som asi pred dvoma týždňami a mám prácu. Dívaš sa na čerstvo prijatú právničku.“ Poskočila som.
„Och to je skvelé“ okamžite ma objal. Jeho vôňa. Roztriasli sa mi kolená... Zahryzla som si do spodnej pery.
„A čo si robil ty?“ opýtala som sa ho ako sa odo mňa odtiahol.
„Mali sme koncerty s kapelou.“ Usmial sa. Myslela som, že sa roztopím. No vtedy som si spomenula...
„Prepáč Harry ale musím ísť...“ chytila som sa za hlavu.
„To je v poriadku no musíš mi dať svoje číslo.“ Žmurkol na mňa. .... áách.... drž sa!!
„Jasné“ určite som vyzerala ako čerstvo dozretá paradajka. Z kabelky som vytiahla pero a číslo mu napísala na ruku.
„Zavolám ti“ znovu na mňa žmurkol
„Tak ahoj“ usmiala som sa a odišla. Cítila som na sebe jeho pohľad....
Domov som prišla k večeru. V kuchyni rozvoniaval babkin slávny broskyňový koláč. Kabelku som hodila k stene a rozbehla sa k nej. Položila som jej hlavu na rameno a sledovala ako roztiera na koláči čokoládu.
„Ahooj“ dala som jej pusu na líce
„Ahoj ako bolo?“ opýtala sa.
„Stretla som Harryho.“ Oprela som sa o linku.
„Toho som dlho nevidela. Ako sa má?“ opýtala sa
„Celý ten čas bol na koncertoch s kapelou áá má mi zavolať“ zazubila som sa.
„Už od mala ťa mal viac než rád...“ zasmiala sa babka.
„Ukáž pomôžem ti“ podišla som k nej a spolu s ňou roztrela čokoládu....

.......

Pozrela som sa cez okno do domu. Akoby som nás videla stáť pri linke a roztierať čokoládu. Spievať si a rozprávať o tom aký sme mali deň. Znovu som cítila tu vôňu čerstvo upečeného koláča. Znovu som si zotrela slzy z tváre.

.......

Píííp.... píííp.... vypnite to!! .... pííp.... pííp.... parkuje u nás nakladiak??!!! .... píííp.... piííp....
Naštvane a nešikovne som sa posadila a schmatla do ruky mobil.
„Dnes o pol 1. Nechcem počuť/ čítať žiadne nie! H xx“ usmiala som sa nad správou a podskočila na posteli.
„Búraš bytovku?“ kričala babka asi z obývačky. Tsss .... odhrnula som perinu a pristúpila k oknu. Slnko priemne hrialo a stromy sa pohybovali vo veternom tanci. Fiijúú... nie, nie som zhúúlenááá...
Išla som teda do sprchy, umyla tvár a zuby. Obliekla som si kraťasi a modré tričko s nápisom NEW YORK CITY. Obula som si biele coversy a vlasy zopla do vysokého copu.

Zišla som dole, kde už rozvoniavali babkine skvelé lievance s jahodami, šľahačkou a javorovým sirupom.
„Mňáám. Dobre ránko.“ Dala som jej pusu na líce a sadla si za stôl.
„Aj tebe. Kam si tak vyobliekaná?“ spýtala sa aa... žmurka? Ííp ona žmurkla !
„Idem von s Harrym.“ Neodolala som a usmiala sa.
„S malým Harrym? S tým, ktorý ti stále kradol lízanky??“ zasmiala sa.
„Áno s tým“ zaškerila som sa. Skontrolovala som si hodinky a takmer sa zadrhla jahodou pokrytou veľkou vrstvou šľahačky.
„Tak zabav sa. A dávaj na seba pozor.“ Pevne ma objala.
„Ách aká si už veľká. Pred nedávnom si za mnou behala, že chceš otvoriť krabicu s tvojimi omaľovánkami. Už vtedy som vedela , že z teba niečo dobré vyrastie. Mala si vodcovské schopnosti. A teraz si právnička.“ Pohladila ma po vlasoch
„Vážne som na teba pyšná.“ Pobozkala ma na temeno hlavy. Slzy ma zaštípali v očiach
„Ľúbim ťa, babi“ objala som ju a v ruke zovrela tú jej.
„Aj ja teba“ zasmiala sa.
„Tak bež aby na teba dlho nečakal“ zasmiala sa. Zobrala som si tašku na rameno a poškrabala sa na krku. Otočila som sa a znovu objala babku. Smiali sme sa
„Tak už bež. A ak ti zlomí srdce... ja mu niečo zlomím po svojom“ nedalo mi sa znovu nezasmiať.
„To si netrúfne. Ahoj“ ....
.....
Ponáhľala som sa. Tešila som sa ako malé dieťa. Zašla som za roh a z diaľky uvidela kučeravú hlavu. Úzke džínsy a priliehavé biele tričko. Zahryzla som si do pery a pomaly išla k nemu. Bol ku mne otočený chrbtom a v ruke sa hral so slnečnými okuliarmi. Podišla som k nemu viac, postavila sa na špičky a zakryla mu oči.
„Kto som?“ snažila som sa napodobniť hrubý hlas. Pravdupovediac? Znelo to ako krížený Jim Carrey ,ako muž v Maske, s Antoniom Banderasom.
„Hmm. Miss America?“ zazubil sa.
„Tesne vedľa“ zašepkala som mu do ucha a zložila mu ruky z očí.
„Ahoj. Už si mi chýbala“ usmial sa a díval sa mi do očí. Akoby chcel vedieť či aj ja jemu.
„Ahoj. Tak kam pôjdeme?“ opýtala som sa a upravila si tašku na ramene.
„TU neďaleko je jedna talianska reštaurácia. Myslel som... mohli by sme si dať špagety.“ Nevinne sa na mňa zahľadel.
„Tak teda poďme“ mykla som hlavou...

Čakali sme kým nám donesú naše špagety. Harry mi hovoril o koncerte v Toronte. Ako sa Zayn pošmykol na šľahačkovej kôpke, ako Niall spadol do vane, kde sa práve Harry kúpal. Ako Louis rozsadol gumenú kačičku a Liam z toho bol smutný. Bol to darček pre jeho psíka Lokiho...
Odpila som si z vody a cítila som sa divne, že som v reštaurácii takto oblečená. Úsmev mi z tváre neskĺzol. Priam sa zväčšil pri pohľade na veľký tanier plný špagiet. Harry sa zasmial na mojom výraze a ja som sa na neho urazene pozrela.
„Dobrú chuť“ žmurkol na mňa. Bol tak rozkošný. Najme keď mu špageta pristála na nose..
Pustila som sa do toho. Bolo to vážne dobré... Keď sme dojedli mala som pocit, že puknem.
„Neverím, že som toto všetko zjedla“ zasmiala som sa
„Tak to ani ja“ zazubil sa. Poobzerala som sa dookola. Bolo tu vážne krásne. Bolo síce len pol druhej, no tu bola tma a všetko svetlo vychádzalo zo sviečok položené na každom stole, poličke, bare. Stoličky a stoly boli z dubového dreva. Voňalo to tu prírodne a gurmánsky. Sťažka som odfúkla
„Tak čo? Chutilo?“ opýtal sa
„Ani nevieš ako“ zasmiala som sa... Harry po dlhom prehováraní zaplatil. Prechádzali sme sa po lúke, ktorá teraz bola nádherná. Slnko skrývajúce sa za obzorom svietilo na kvety, ktoré sa za jeho lúčmi obracali. Harry sa len tak v strede ničoho hodil medzi kvety.... Keď som si všimla tie púpavy napadlo ma či na tom bielom tričku nebude mať žlté fľaky....
Sadla som si k nemu do tureckého sedu. On si medzi tým ruky založil za hlavu.
„Aké to je žiť tak rušný život?“ hľadela som pred seba. Vietor sa mi jemne hral s vytŕčajúcimi vlasmi.
„Chýba ti rodina. Chýba ti obyčajný život. No tento život je super. Nenudím sa a robím to čo ma baví. Hudbu.“ Usmial sa a sadol si. Usmiala som sa. Zrazu bolo ticho a slnko zachádzalo. Obloha nadobudla krásne červeno rúžovej farby.
„Neviem nad tým prestať premýšľať. Si iná...“ keď som sa na neho pozrela... hľadel pred seba.
„V-v tom zmysle, že ... jednoducho keď sme to seba vrazili spomenul som si aké to bolo kedysi. Ako som ti kradol lízanky.“ Zasmiali sme sa „ako som sa prvý krát zamiloval do tvojich očí...“ zaskočil ma. Srdce mi bilo rýchlo, v hrdle som mala sucho a jeho pery akoby ma volali. Žeby som sa do neho zamilovala? Je to možné? Tak rýchlo? Zahryzla som si do pery
„Ella. Asi som sa do teba zamiloval. Neviem kedy.. a ako... ale som si istý že k tebe niečo cítim“ tak uprene mi hľadel do očí. On nevedel klamať. A ani neklamal. Začal sa približovať. Bol čoraz bližšie. Každučký milimeter čo bol bližšie som bola čoraz nervóznejšia. Dúfala som nech si to nerozmyslí a nepovie že to bol len žart. No keď už sme sa dotýkali nosmi pootvorila som pery
„Harry Styles si blázon“ zašepkala som. On rozbil aj ten kúsoček a vpil sa do mojich pier. Bozkával nežne a pri tom vášnivo. Chytil mi tvár do rúk aby bozk ešte trochu prehĺbil a potom sa odtiahol. Čakal na moju reakciu.
„Blázon do teba“ jeho úsmev žiaril. Usmiala som sa a natiahla sa k nemu. Znovu som ho pobozkala....

..........

Dych sa mi zastavil pri spomienke na tú lúku, na jeho pery a na neho. Ten bozk pre mňa znamenal veľa. Od vtedy neprešla chvíľa kedy by som si na neho nespomenula. Znovu som sa rozplakala pri spomienke....

...........

Chodili sme na prechádzky, trávili sme čas doma. No jedného dňa kedy sa babke stav zhoršil a ona ležala v nemocnici sa všetko pokazilo. Svet sa mi rútil. Nevedela som čo robiť. Chodila som z miesta na miesto v našej obývačke s mobilom v ruke. Mali mi zavolať ako je na tom.  Zatiaľ som za ňou ísť vraj nemohla.  Musí byť v poriadku. Veď predsa nikoho iného nemám. Zastala som pri stene a oprela sa o ňu. Čo ak... nie!!
Slzy si našli cestu po mojej tvári. Skĺzla som po stene až na zem. Rukou som si podoprela tvár a plakala. Dokým nezazvonil zvonček.
„Je otvorené“ zakričala som. Zrazu sa z chodby vynorila Harryho ustráchaná hlava.
„Si v poriadku sweety?“ kľakol si ku mne.
„Nie. Nič nie je v poriadku.“ Povedala som zlyhávajúcim hlasom.
„Ale bude uv....“ prerušila som ho. Neviem, kde sa to vo mne nabralo.... Postavila som sa a dívala na neho.
„Nie Harry nič nebude v poriadku...“
„Tak nehovor...“ postavil sa tiež.
„Nie! Ona je jediné čo mám... leží v nemocnici. Je vážne chorá! Toto malo byť naše posledné spoločné leto!!  Nebude to v poriadku!! Neboli sme ešte pozrieť pani Fridrichovú! Neboli sme spolu na jahodovo vanilkovom koláči! Nestihli sme nič čo sme si naplánovali! Takto to nemôže skončiť!!“ vzlykala som a čudovala som sa ako ešte dokážem kričať. Harrymu sa vydrala slza z oka.
„Ella ja to chápem....“ pohladil ma po chrbte a išiel ma objať. No ja som sa mu vymanila
„Nechápeš.. nevieš čo to je nemať rodinu. Mamu ani otca. Ty máš všetko. Máš priateľov, rodinu, chalanov zo skupiny.. máš všetko čo potrebuješ aby si bol šťastný!! Nemôžeš to chápať!!“ rozkričala som sa. Chudák ostal zaskočený. Nemala som na neho tak vyskočiť.
„Prepáč ja...“ hovorila som už tichšie s menším chrapľákom...
„Takže nechápem... Vieš ... to najhlavnejšie si nepovedala. Mám teba. A ty mňa... Nikdy by som ťa nenechal samú, nikdy by som ťa neopustil. Ale teraz ani neviem čo som si myslel.. Celkom šťastný som jedine s tebou!“ poslednú vetu zdôraznil. Otočil sa a odišiel. Keď som začula buchod vchodových dverí... na zem mi dopadol mobil. Ruku som si priložila k ústam. Čo som to spravila?!!!
Odohnala som človeka, ktorý je jediný čo tu pre mňa bol. On a babka. Ako som mohla byť taká hlúpa.... Chcela som sa za nim rozbehnúť a ospravedlniť sa mu. No ostala som ako oparená stáť... dokým som nepadla na kolená a neprehla sa v kŕči strachu, smútku. Držala som sa za brucho a plakala.... a plakala......
Neskôr, keď sa neozval ani jeden telefonát od Harryho ani z nemocnice, som ležala na zemi. Nemala som chuť do života. Všetko dobré čo mám v živote zrazu strácam.. Horko ťažko som si skočila pre deku a ľahla si k telefónu do obývačky na gauč. Zaspala som.
Cŕŕŕŕn Cŕŕŕŕŕn
Vyľakane som sa posadila a prezrela izbu. Všade bola chladná až strašidelná tma no bolo tu jedno svetlo. Svetlo vychádzajúce z môjho mobilu. Rýchlo som sa k nemu natiahla a zdvihla.
„Ahoj Ella.“ Bola to doktorka Stela.
„Dobrý. Tak ako je na tom?“ hlas sa mi triasol.
„Ella... Nie je na tom dobre. Vôbec. Mala by si prísť. Čoskoro. Stráv s ňou posledné chvíle“ nie.... to nie je pravda! .... nič som nevnímala. Ani doktorku Stelu. Svet sa prestal točiť...

.............

Od vtedy som strávila každučkú minútu pri nej. Zjedli sme spolu jahodovo vanilkový koláč. No mesiac po tom. Ku koncu letných prázdnin sa všetko pokazilo. Ostala som na svete sama.... Teraz tu sedím a plačem na hojdačke. Je mi zima a vôbec neviem čo robiť. Ako žiť ďalej. Bez milovanej osoby... Jedna by tu ešte bola ale tú som odhnala.
„Styles!! Prečo mi neopustíš hlavu! Prečo si sa vtedy nevrátil! Prečo som sama?! Prečo sa cítim tak chladná a sama.“ Kričala som na terasu. Nemal to nikto počuť. No predsa...
„Presne to si hovorím aj ja sám...“ z tmy vystúpila tá známa postava. Jeho hlas ma pohladil. Otočila som k nemu hlavu. Vietor mi rozfúkal vlasy a odhalil červenú tvár celú uslzenú.
„Prečo si tu?“ uprene som sa mu dívala do očí. Mal v nich smútok a vyzeral akoby práve tiež plakal.
„Myslíš, že som dokázal odísť? Odísť od teba. Ella ľúbil som ťa...“ vyšiel po jednom schode.
„Budem ťa ľúbiť...“ vyšiel znovu jeden schod. „A z celého srdca ťa milujem“ už stál predo mnou.
Z tváre mi odhrnul vlasy „... pohľad na teba. Ako si smutná ma ničí. Ella už ťa nikdy nechcem vidieť smutnú. Už nikdy“ nahol sa a priblížil. Srdce mi znovu bilo ako splašené. Pootvorila som pery
„Tak mi nezlom srdce a nenechaj ma nikdy samú“ prosebne som sa mu zadívala do zelených očí. Chcela som už aby ma pobozkal. Chcela som ho znovu cítiť tesne pri mne... Namiesto odpovede ma pobozkal. Bozk bol plný túžby, lásky,...

O pár dní:                                                                                                    

„Zvládneš to sweety.“ Objal ma zozadu a pobozkal na líce. Dívala som sa na otvorenú skriňu. Babkinu skriňu. Strácala som dych akoby som cítila jej parfum. Akoby som cítila ju... Harry sa posadil na posteľ. Vystrela som ruku a prešla po šatách v šatníku. Zobrala som prvé marhuľové šaty. Nosila ich keď sme spolu išli do kostola. K nemu mala podobnej farby ladený klobúk. Zvesila som ich z vešiaka, poskladala a jemne položila do krabice. Takto pokračovalo. Až šatník ostal prázdny. Bolo jasné, že už tu nie je. Že je na lepšom mieste. Usmiala som sa. V očiach sa mi mihali slzy. Je jej lepšie. Nikdy ma neopustila. Posledný jej deň mi stisla ruku a povedala: „Nikdy ťa neopustím. Pamätaj, že ja budem tá, ktorá na teba bude dozerať.... Pre mňa budeš vždy moje malé dievčatko. Nezabúdaj, že tu máš ľudí, ktorým na tebe záleží. Ľúbim ťa Ella.“...
Zavrela som krabicu a obzrela sa za Harrym. Ten mal pyšný výraz. Podišiel ku mne a pobozkal ma.
„Milujem ťa“ zašepkal a zobral jednu z krabíc. Ja som zobrala druhú a pribehla k nemu.
„Ja teba viac“ zašepkala som mu. Vyšli sme von, krabice poukladali do kufru auta a nastúpili. Pripútala som sa a pozrela na dom. Harry mi stisol ruku položenú na sedadle a usmial sa. Dala som mu pusu na líce.... Teraz som šťastná. Milovaná osobou, ktorá mi ukradla srdce. A milovaná osobou, ktorá na mňa dáva pozor... 

THE END

Disappointment, Friendship, Love. 32.časť

Naozaj je mi to ľúto. Nestíham nič... :/ ani písať. Len čo prídem domov.. musím znovu ísť preč.. a to stále dookola. Potom prídem unavená... Dúfam to ešte chvíľku zvládnete :/ :) ospravedlňujem sa za  to dlhé čakanie :/ čakala som na nové komentáre pre Mišku ale akosi ste nič nenapísali :/ ... Asi ste chceli vedieť čo je s  Amy  a Liamom :) Bežte čítať aby ste o tom mohli napísať v komentároch O:) nech vás je čo najviac :D .. pridám vám sem ešte niečo ak tu bude minimálne 5 komentárov  O:) :D taaak príjemné čítanie :)


*Liam*

Mala pravdu. Mal som jej to povedať skôr. Mal som nabrať odvahu.. Nechcel som ju nechať tak dlho v klamstve... Konečne ju mám pri sebe. Cítim ju vo svojom náruči. Už nikdy ju neopustím. Moje srdce poskočilo pri tom, že ma po tom všetko ľúbi. Jej pery... mal som chuť sa ich znovu dotknúť. Čo i len na sekundu. Nechcel som ju už stratiť....
Pomaly sa ochladilo. Cítil som ako sa v mojom náručí chveje.
„Amy. Si celá premrznutá“ pošúchal som ju po ramene.
„Nie to je v poriadku“ usmiala sa na mňa. Pri tom jej poskakovala spodná pera. Zasmial som sa natom aká je tvrdohlavá a postavil sa. Zarazene na mňa pozrela.
„Ideme dnu.“ Oznámil som jej.
„Zbláznil si sa? Zima mi bola pred pol hodinou. Teraz som chodiaci cencúľ“ striaslo ju.
„Tak vstávaj, ideme dnu.“ Podal som jej ruku.
„Liam... mám pocit, že som k tej lavičke pri...primrzla“ mal som pocit že jej drkotajúce zuby počujem až sem.
„Sú dve možnosti. Buď prinesiem fén alebo ťa prenesiem...“ tento krát to bol pohľad – to myslíš vážne?

*Amy*
Po dlhej dobe premýšľania pri ktorom nakoniec zvolil prenesenie „ako nevestu cez prah“ pri čom mi asi dva krát udrel hlavu o zárubňu, sme ležali v posteli. Ležali sme tvárou k sebe a dívali sa jeden druhému do očí. Prikrytá snáď tromi prikrývkami a objatím svojho milovaného. Chýbali mi jeho oči. Jeho prenikavo orieškovo hnedé oči. Nemyslela som nato čo sa stalo.... Len na túto chvíľu.... na neho a a na mňa. Boli sme ticho. Vystačili sme si sami. Bez slov. Jemný úsmev, ktorý mal na perách budil motýliky v bruchu. ON.
„Ľúbim ťa“ naznačil mi perami. Srdce mi búšilo akoby búšilo na zvony.
„AJ ja teba“ zahryzla som si do pery. Pomaly sa prisunul ku mne a chytil mi tvár do rúk. Začal sa približovať. Z blízkosti jeho pier a dychu na mojom krku a tvári sa mi točila hlava. Ak ma teraz nepobozká asi sa zbláznim...
„Už ťa nenechám čakať... sľubujem“ do očí sa mi hrnuli slzy. Pritisol sa perami k mojim... Vybuchli okolo nás ohňostroje. Viem, že ma nenechá čakať... Viem že bude stále pri mne. A viem že mne by to nespravil....

O mesiac:

„Louis!!!“ kričala som na neho, keď okusoval mrkvový záhon na našom balkóne. Áno našom... Liamovom a mojom. Týždeň po tom, nám Liam kúpil byt.... Vo vašich hlavách asi vrú otázky: Mrkový záhon? Na balkóne? ... tu máte vysvetlenie. Keď sme sa sem s Liamom nasťahovali.. Louis nám doniesol „doplnok“ na balkón. No myslím, že to je len pre jeho vlastné účely alá škvŕkanie v bruchu a chuť na mladé mrkvičky.
„Ale Amy!!“ postavil sa na nohy. Ruky preložil na prsiach a odul peru z ktorej mu trčal dlhý zelený list.
„Tomlinson!!! Vieš o tom, že sa je to čo je dóóle a nie listy?!“ vytiahla som mu list  z úst.
„A-haaa“ na chvíľku sa zamyslel. Mykol plecami a vytiahol jednu celú malú mrkvičku. Odtrhol jej listy a podal mi ich.
„Prijmeš moju ružu?“ vyvalil svoje kukadlá.
„Louis ale to sú lis...“ neubránila som sa pohľadu ublíženému dieťaťu.  „Ďakujem“ pobozkala som mu na líce a zobrala si od neho listy.
„Yes!! Like a booooss“ vykrikoval po byte a chodil ako Rambo krížený s Goblinom.
„Niall nohy dole z operadla!!“ Liam kričal na Nialla, ktorý mal hlavu spustenú z gauča a nohy vyložené na operadle.
„Dóbre.“ Hundral ale sadol si normálne.
„Harry polož ten kalendár s mačkami!!“ zakričala som na neho, keď si ho do batohu snažil „nenápadne“ vopchať.
  Prevrátil očami a kalendár vrátil na miesto. Otočila som sa na päte a zmätene hľadela na obláčik idúci z chodby. Zvraštila som obočie a išla za obláčikom. Mal vôňu laku na vlasy miešaného voňavkou. Keď som došla až ku kúpeľni otvorila som dvere.  Bol tam Zayn. S kúpacou čiapkou na hlave. Spieval si Tacatu do voňavky a na tú kúpaciu čiapku si striekal lak na vlasy. Okolo nôh mal už dve prázdne fľašky laku.
„Zayn?“ oprela som sa o zárubňu a zapchala si nos.
„Uhm?“ podskočil, vypleštil oči a otočil sa ku mne.
„Nezabudol si na niečo?“ Ukázala som na kúpaciu čiapku, ktorú si zrejme zabudol dať dole z hlavy. Jeho pohľad.... myslela som, že puknem od smiechu. Zrazu sa pri mne objavil Harry s Liamom.
„Pekná práca, bro“ smial sa Harry a snažil sa rozdeliť obláčiky. Vyzeral ako besná mačka....
Liam sa opieral o druhú stranu zárubne a chytal sa za bruchu.
„Tak fájn fájn.“ Tváril sa urazene ale ťahalo mu kútikmi. O hodinu, keď boli pootvárané dvere v obývačke a aj balkón sme sedeli na našom rohovom gauči a pozerali film. Film o tom ako sa dvaja spoznali. Cítili sa tak rozdielny a pri tom taký blízky. Skôr ako sa stihli dať dokopy a začali žiť svoj nádherný spoločný život ich rozdelili. Nakoniec si k sebe cez to všetko našli cestu. Ááá neviem zaspala som....
„Som Rosamunde Pilcherová“ vykríkla som a prudko sa posadila.... To sa mi len zdá alebo pršia pukance? Mala som ich všade ... vo vlasoch, na zemi, vo výstrihu a jeden aj v ústach...
„Heej!“ zahučal Niallovi, ktorému som vybila z rúk misku s pukancami, ktoré sú teraz všade.
„Na teba trošku stará nemyslíš?“ zasmial sa Zayn a z mojich vlasov si vytiahol pukance. Prevrátila som očami a išla sa postaviť.
„Stoj!! V mene zákona sa okamžite prestaň hýbať. Máš na sebe dôkazy!!“ pozerala som na neho pohľadom – are you kidding me??? Samozrejme ich vytiahol z mojich vlasov a dal späť do misky. Musí byť riadne hladný...
„Ako dlho som spala?“ zašepkala som Liamovi, ktorý si položil ruku na môj pas a pritisol si ma k sebe.
„Nie dlho...ale prešvihla si Harryho tanec so Zaynom.“ Zasmial sa
„Pššt!!!“ výhražne nám pohrozili prstom a naraz si vytiahli papierové vreckovky aaa oni plačú?? ... Liam si moju tvár otočil k sebe. Zahryzol si do pery a pobozkal ma. Vášnivo a nežne. Prešla som rukou po jeho zátylku. Zo zvyku. Ale už mu rastú!!! .... to hovoríš tým pichliačikom na jeho hlave?? ... nie!! On má vlasy!! Mal aaa zanedla ich bude mať!! ...  to si ešte počkáš.... aj ježkovi rýchlo rastú vlasy!!! .... veď žiadne nemá.... jáááj čt!! Chcem vidieť film.....
Cítila som sa schizofrenicky. No len čo som sa obzrela kútikom oka na TV.. išli titulky a všetci revali do vreckoviek. Zasmiala som sa do Liamových pier a opätovala mu bozk.... O ďalšiu hodinu, keď Niall konečne vysvetlil, že na zajtrajší obed chce ísť do Nandos a nie Mcdonaldu, sme ich odprevadili k dverám... S Liamom sme si sadli na gauč.
„Sú ako deti“ podotkla som.
„Ďalšia puberta...“ zasmial sa Liam.
„Kde sme prestali?“ usmial sa a pritisol sa mi na pery. Smiali sme sa a znovu spoznávali. Znovu a po tisíc krát som vedela, že on je ten s ktorým chcem sedieť na verande a pliesť svetríky. Že s ním chcem prežiť celý život. Že on je ten pravý...

O päť minút neskôr:

Celá miestnosť sa ozývala ich chrápaním. Sedeli vyvalený na gauči a Liamovy liezla von slinka. Na jej prste... Bolo niečo žiarivé. Niečo podstatné a dôležité pre jej život. Pre ich život... Po tých vášnivých bozkoch (spred piatich minút) si pred ňu kľakol. Bol to jeho bláznivý nápad z lásky. A túžby stráviť s ňou celé okamihy života. Zo zadného vrecka nešikovne vytiahol krabičku v tvare srdca zamatovo červenej farby. Otvoril ju so slovami
„Asi si myslíš, že som sa zbláznil no bez teba čo i len deň, je deň o ničom. Moje srdce vždy kričí tvoje meno. Ty si tá, ktorá mi celé dni chodí v mysli. Tvoj úsmev, oči... TY. Ty si tá, ktorá si ukradla moje srdce. A ty si tá s ktorou chcem tráviť svoj život. Takže Amy Olivia Grace, vezmeš si ma?“ Líca mal mierne červené no na perách mu pohrával úsmev, v srdci nekonečný plameň lásky. Hľadela na neho aj keď vedela odpoveď. Odpoveď, ktorú jej srdce kričalo okamžite svoje „áno“ no vychutnávala si pohľad na neho. Ako ju žiada aby bola jeho. Že z celé sveta si vybral práve ju. Úbohé dievča, ktoré odkopol chalan. Dievča s nie veľmi ľahkým životom dokým nestretla jeho. On jej zmenil život. Kvôli nemu sa donútila k svojej vášni spievať. Kvôli nemu si vychutnala minulo týždňový benefičný koncert, kde zahliadla jeho hlavu. Jeho pyšný a smutný úsmev. No teraz. Teraz je pripravená byť s ním. Celý život iba jeho. Pootvorila ústa
„Áno“ z očí jej vybehla slza. Slza radosti. On ju s nadšením objal, vyzdvihol ju a zakrútil sa s ňou. Ozíval sa ich smiech. Pobozkal ju na slzu, ktorá jej vyšla z oka a vyhľadal jej pery. Z krabičky vytiahol prsteň. Pomaly jej ho nasunul na prst... Teraz prsteň lásky zdobí jej ruku, ktorú tak stíska v spánku. Sníva o nej. A ona o ňom. Patria k sebe... a oni to vedia.....

THE END 

Tak čo ? Páčila sa? :) ešte raz prepáčte za to dlhé čakanie :/ Píšte komentáte prosím nech viem, že to mám ešte pre koho písať a že nemám prestať :)

Prečítate si? (psie očká)

Acchhh!!! som naštvaná !! na seba!!! som leniváá a nemám čas. Monitor, tréningy, priatelia. Je toho veľa :/ No od teraz sa budem snažiť pridávať čo najviac no prosím komentujte. Pomáha mi to v písaní .. motivácia :) ... tak prosím bežte okomentovať čo najviac Miškinu jednodielku aby som vám sem mohla pridať niečo odo mňa. :)) ďakujem :) aaa hlasujte v ankete ;) :D