Warzone 5.časť

Uuuu táto je krásna časť Miši :) ... ako všetky :)))) :DD ale fakt! :D že mám pravdu!!! :D
Nebojte sa čoskoro pridám aj niečo zo svojej tvorby :)) keď nadíde tá správna chvíľa muhahaha :D prepáčte dnes mi drbe :DD (prepáčte za výraz :) )
Takže príjemné čítanie :))
Čím skôr tu budú 4 komentáre tým skôr bude pokračovanie :)

„Nathan! Tak tu sííí! Toto mi už nikdy, nikdy, nikdy neurob!!!!“ okamžite som sa rozbehla k nemu a hodila sa mu okolo krku. Takmer kvôli mne spadol aj so stoličkou rovno na klavír.
„Cherry!...Nemôžem!...Dýchať!“ zaznelo pridusene. Radšej som ho pustila, nechcela som môjho znovu nájdeného kamoša udusiť.
„A teraz hovor! Čo sa stalo? Prečo si tu? Prečo nedvíhaš  mobil? Kde si bol ce....“ položil mi dlaň na ústa, lebo som otázky dávala takým tempom, že ich ani nestíhal zaregistrovať.
„Upokoj sa Cherry! Vysvetlím všetko ale až keď dôjdeme domov, nechce sa mi to hovoriť dvakrát. A mobil? Veď mi nikto nevolal!“  s týmito slovami vytiahol mobil z vrecka a hneď na to mu aj vypadol z ruky. Keď ho konečne dvihol povedal: „No jasné. Vybitá baterka!“
„Sykes! Ja ťa prizabijem!!! My sa tu ideme zblázniť od strachu prečo nám nedvíhaš a ty máš len vybitú baterku?! To nemyslíš vážne!“ naoko nahnevane som ho karhala. Napriek tomu, že mal stále smutnučký pohľad opusteného šteniatka som videla, že mu pošklbáva kútikmi. Vedela som, že je smutný, ale nemohla som si pomôcť, musela som sa smiať a poskakovať okolo neho. Bola som strašne šťastná, že som ho našla a že je v pohode. No viac menej v pohode. Chcela som ho nejako rozveseliť. Podišla som k rádiu a zapla ho. Akurát hrali Michel Teló – Ai se eu te pego. Zasmiala som sa a začala tancovať ten tanček k pesničke. „No poďme Nathan! Tancujeme!“ povedala som zo smiechom. Pokrútil hlavou: „Ja sa budem len prizerať!“ vyplazil mi jazyk. No to určite! Podišla som k nemu, chytila ho za ruky a vytiahla zo stoličky. „Nechcem počuť nijaké námietky! Celý týždeň sme neboli spolu takže teraz pekne tancuješ so mnou!“
„No dóóóóbre!“ povedal a konečne sa zasmial. Jupííí! :D:D:D Takto sme tam tancovali, skákali, robili hovadinky a smiali sa zo seba navzájom pokým dávali zaujímavé pesničky. Po asi pól hodinke sme vyčerpane klesli na gauč. Pohľad mi padol na malú skrinku so sklenenými dvierkami, v ktorej boli uložené šálky a hrnčeky. Na spodnej poličke boli šálky na kávu pre našich rodičov a na vrchnej boli pekne vedľa seba Benov, môj a Nathanov obľúbený hrnček na čaj. Keď som si všimla Nathanov hrnček, ktorému chýbalo uško, znovu som sa začala smiať. Nathan od ľaku nadskočil.
„Čo sa smeješ?“
„Spomenula som si, ako si vtedy vyvádzal, keď sa ti rozbil tvoj hrnček.“ Povedala som zo smiechom a ukazovala na poličku. No to ste mali vidieť :D Nechápala som, prečo vtedy tak vyvádzal veď to bol len hrnček! 

Boli sme na chate a ja s Benom sme si kotúľali loptičku pred Colinovým ňufákom. On len hlavou kmital sprava doľava podľa toho, kto z nás mal loptičku.... úprimne čudujem sa mu že ho z toho nebolí krk.... Zrazu mu pred ňufákom začala krúžiť otravná mucha a on sa začal oháňať labkami. Mucha vletela dovnútra a Colin za ňou cez obývačku, chodbu až do kuchyne. V nej boli na linke práve vyložené čerstvo umyté poháre pripravené na čaj. Mucha lietala rovno nad nimi. Colin vyskočil na linku a znovu sa po nej začal oháňať labkami až kým neodletela. Keď chcel zoskočiť spolu s ním spadol na zem aj Nathanov pohár. Napodiv sa nerozbil, len sa mu odbilo uško. Až vonku sme počuli buchot pohárov a všetci sme sa dovalili do kuchyne. Keď Nathan videl, čo sa stalo, kľakol si na zem a zobral do rúk obe časti pohára. Položil ich späť na linku. Potom skríkol: „Colin!!!“ a začal chudáka kocúra naháňať po dome. „Colin! Už ti nikdy nedám mäsovú guličku!“ kričal na neho. Začala som utekať za Nathanom, chcela som vedieť, čo spraví a uistiť sa, že obidvaja z toho vyjdú živí (Colin) a bez škrabancov (Nathan). Rodičia nás len sledovali. Prebehli sme snáď všetky kúty domu. Nakoniec sme dobehli do obývačky.  Colin vyskočil na TV stenu a ostal na najvyššej poličke.
„Colin! Zlez dole!“ kričal na neho Nathan. Bezvládne som sa hodila do gauča.
„Nathan nechaj môjho kocúra... kúpim ti nový..... bude tam čo chceš.... ken, barbie, mačka...“
„Žiadna mačka! Ja chcem svoj pohár“ hodil sa do kresle, kde som prekvapivo sedela ja
„Počúvaj, ak si ma nechceš nalepiť na stenu ako plagát, tak zo mňa zlez“ snažila som sa mu dohovoriť. Prekvapivo zliezol a sadol si nadurdene na zem. Hodila som do neho vankúš.
„Nebuď smutný!“ Pozrel na mňa pohľadom raneného jeleňa ponad okraj vankúša.
„Nathan!“ pohrozila som mu prstom. Nakoniec som si k nemu sadla a upokojovala ho ako bábo čakajúce v čakárni k lekárke.

„Nechápem, čo je na tom také smiešne!“
„Všetko!“ povedala som pomedzi smiech.
„Pche! Chudák môj hrnček! Bol taký mladý...“
„Bože Nathan veď je to len hrnček! A mladý? Máš ho od ôsmich rokov pokiaľ viem.“
„Pre teba možno. Veď má len 11 rokov. To nie je tak veľa! A kvôli tvojmu nemotornému kocúrovi nemá uško! Chudáčik!
„Opakujem! Je to len hrnček!!! Je mu jedno či má uško alebo nie! A Colin nie je nemotorný!“ povedala som zadržiavajúc smiech.
„Ale je!“ vykríkol a vyplazil mi jazyk.
„Nie je!“
„Je!“
„Nie je!“
„Je!“
„Nie je!“
„Je!“
„Nie je!“
„Je!“ začala som ho štekliť. Vedela som, že to neznáša, lebo je strašne šteklivý, rovnako ako ja. Ale nikto nebude urážať nášho kocúra! Dóóóbre, viem, že ja mu niekedy poviem lenivec, ale ja môžem :P a to nie je urážka, to je fakt :D v lenivosti môže kľudne konkurovať Garfiedlovi... ale zasa som odbočila.
„Cherrýýýýý! Niéééé! Prestááááň!“ kričal pomedzi smiech.
„Keď povieš, že Colin nie je nemotorný.“
 „Dobre! Nie je nemotorný!!!! Neštekli ma už!!!!“ na chvíľku som prestala. Nathan to využil, skočil na mňa a teraz začal so šteklením on. Dokelu! Vždy sa nechám nachytať!
„Nathan! Prestaň ty magor! Dóósť!“ kričala som, ale pochybujem, že pomedzi môj smiech niečo rozumel. Našťastie som aj ja mala jednu fintu na ktorú vždy naletí on.
„Prestáň lebo sa pocikám!“ vysúkala som zo seba pri lapaní po dychu. Hneď ma prestal štekliť. Chvalabohu!
„Si hrozný!“
„Ty si začala!“
„Urazil si môjho kocúra!“
„Urazila si môj hrnček!“ dobre, neviem,  či bol môj mozog taký odkysličený po tom šteklení alebo čo, ale teraz som nechápala.
„Čo? Kedy?!“
„Povedala si že je starý!“ zatváril sa ako Ben, keď ho oco núti namiesto obľúbenej rozprávky robiť si úlohy.
„Bože Nathan! Si horší ako môj brat!“ smiala som sa z neho. No uznajte, kto sa urazí, keď niekto povie, že jeho hrnček je starý? Vlastne keď tak rozmýšľam, kto normálny sa baví o hrnčekoch? Radšej som tú debatu nechala tak.
„Čo som?!“ spýtal sa zo smiechom. „Cherry toto si nemala!“ chcel ma zas začať štekliť ale rýchlo som vyskočila z gauča a zdrhala von na záhradu s Nathanom v pätách.
„Nechytíš ma!!!“ provokovala som ho. Vošla som naspäť do chaty a rýchlo do mojej detskej. Zabudla som ale, že jediný iný východ ako dvere, je okno, ktoré je v dvojmetrovej výške.  Prudko som pribrzdila a chcela sa otočiť a zistiť, či nestíham zavrieť dvere. Ešte som sa ani poriadne neotočila, zrazu do mňa niečo, teda niekto prudko narazil a už som padala na posteľ, a ten niekto(mimochodom dosť ťažký) dopadol rovno na mňa.
„Au! Sykes nemáš brzdy?“
„Prepáč.“ Povedal ale nejako nevyzeral, že sa chystá zo mňa zliezť.
„Padaj dole! Nevážiš 5 kíl!“ povedala som pridusene.
„A keď nie?“
„Tak ma asi pripučíš! Nebola by škoda takej úžasnej kamošky ako som ja?“ hodila som naňho psie oči.
„Hmmm... Fajn!“
„No vidíš!“ konečne zliezol a znova som mohla normálne dýchať. Počula som kroky, takže Nath asi išiel preč.
Pretočila som sa na chrbát a kukala do stropu. Už som takmer zabudla akú tu mám pohodlnú posteľ. Dlho sme tu neboli. Práve, keď som rozmýšľala, prečo je môj strop  taký fľakatý a že by ho asi trebalo vymaľovať nejakou inou farbou ako nudná biela, sa mi do výhľadu dostala strapatá ofina a zelené oči.
„Vstávame!“
„Prečo?“
„Lebo!“
„Prečo lebo?“
„Lebó...Skrátka vstávame! Get up!“ s tými slovami ma chytil za ruky a potiahol ma aby som vstala. Lenže ma potiahol príliš prudko a teraz som ja nabúrala doňho. Ešte nikdy sme neboli pri sebe tak blízko. Zadívala som sa do jeho krásnych zelených očí. Tá farba ma zhypnotizovala, cítila som sa ako v tranze. Prepadla ma neodolateľná chuť ho pobozkať. Priblížila som sa teda mojimi perami k tým jeho...

Páčila sa? :))

Disappointment, Friendship, Love. 21.časť

Fuuuha :D potrebujem coluu :D prosím :D vtedy píšem jak naspeedovaná veverička :D no ale teraz je tu pokračovanie :D
Príjemné čítanie :))

*Liam*

„Člen britsko- írskej skupiny One Direction, Liam Payne bol prichytený pri čine! Videli sme ho s neznámym dievčaťom. Bolo nám však jasné, že to nie je  Amy Olivia Grace. Rozišli sa? Podviedol svoju priateľku Amy? Alebo Sú to len priatelia?...“ ukončila svoj monológ a teóriu fotkami z dneška. Bol som na nej s Jasmine. Obímali sme sa no na tej fotke to tak nevyzeralo.....
„Nezatajil si nám niečo braček?“ opýtal sa šokovane Niall.......

V tú chvíľu som nevedel čo robiť. Mal som plakať.... mal som im to vysvetliť? ... nie!! Musím zavolať Amy!!! Ona je najdôležitejšia časť môjho života a nehodlám o ňu prísť. Nechal som ich v tej istej neznámej a odbehol k sebe do izby. Schytil som okamžite mobil a nervózne preklikával na meno mojej priateľky. Vytočil som ho a netrpezlivo čakal. Dúfam som, že to nevidela. Dúfal som aspoň v malinkú nádej no, keď po asi 20 pípnutí pri ktorom stále neprichádzal jej zvonivý smiech a čo i len jej krásny hlas, nedvíhala. Skúsil som to ešte raz. No znovu neúspešne. Volal som a skúšal to znovu a znovu...panika  mnou celou silou lomcovala. Slzy mi tiekli po tvári a nervózne som sa pohojdával a držal sa za hlavu.
„Toto len tak nenechám! Milujem Amy. Veď tá fotka je lož!“ hovoril som si no jedno mi bolo isté Amy si budem musieť vybojovať.....

*Amy*
Opierala som si hlavu oblapenú rukami o posteľ a vzlykala. Nemohla som uveriť, že to urobil. Veď mi sľúbil, že bude verný. Klamal mi, že ma miluje....
V tom ma z mojej beznádeje vytiahol zvoniaci mobil na druhom konci postele. Prehrabla som si vlasy, ktoré som zanechávala cestičkou dozadu. Opatrne som sa postavila na roztrasené nohy a držala sa za drevenú kostru postele. Posadila som sa do stredu mäkkého matraca a schmatla do ruky mobil. To som zrejme nemala lebo moje srdce.... akoby sa rozbilo na milióny malých kúskov. Jeho meno s našou spoločnou fotkou žiarili na display. Slzy mi tiekli znovu a znovu po tvári. Radšej som mobil vypla... Ako čas ubiehal, s nimi aj moja energia do života. Len tak som si ľahla do postele a hlavu položila na vankúš. Prikryla som sa a upadala do spánku....

Zobudilo ma až ranné svetlo. Šteklilo ma na tvári a pripekalo mi ucho. Otočila som sa teda na druhú stranu ale to mi už pripekalo aj na chrbát. TO ma naštvalo a tak som sa postavila a odkráčala do kúpeľne. Pozrela som sa do zrkadla a nemohla uveriť svojim očiam. Teda ak sa to dá nazvať oči. Boli celé opuchnuté akoby som nespala mesiac. Pod nimi som mala čierne fliačiky od špirály. Radšej som od zrkadla odvrátila zrak a zhodila zo seba šaty. Vliezla som do sprchy a pustila na seba teplú vodu. Tá mi pripomenula čo sa udialo včera a tak som okamžite prešla z teplej vody na ľadovú. Tá však môj pocit sklamania a lásky k Liamovi neodohnala. Znovu som sa rozplakala...
„Amy si v pohode?“ počula som hlas z mojej izby.
„Uhm“ povedala som a vypla vodu. Zabalila som sa do osušky a vlasy dala na bok. Pozrela som sa do zrkadla ... znova ...... voda zmyla aspoň čiastočne môj smútok..... ten ktorý voda nezmyje je v mojom srdci.... Obliekla som sa, utrela som si slzu a vyšla von... Lou sedela na mojej posteli a ustarane hľadela pred seba  na jednu z mojich vyplagátovaných stien.
„Ach Amy si v poriadku?“ opýtala sa a pribehla ku mne
„Čo myslíš?“ opýtala som sa s malinkou dávkou irónie.
„Ach Amy!“ objala ma tak tuho až som nevedela dýchať
„Lou. Dusíš ma“ povedala som jej a snažila sa aspoň trochu uvoľniť jej zovretie.
„Ticho!! Upokojujem! Nerušiť!!“ povedala. Vedela som, že rozpráva ako šiši len kvôli tomu aby ma rozosmiala. Nedalo mi to musela som sa aspoň uchechtnúť...

Sedeli sme na posteli a Lou ma držala za ruku.
„Am.... viem, že ťa to bolí ale...“ prerušila som ju
„Nie Lou. Verila som mu. Neviem mu odpustiť.... aspoň nie tak rýchlo....“ prikývla
„Počuj Lou. Nemohla by si ma na chvíľu nechať samú?“ opýtala som sa a snažila sa aspoň napodobniť psie oči.
„Fajn. Ale príď na obed dole. Bude tvoje obľúbené jedno..“ prikývla som. Ešte raz na mňa ustarostene pozrela a zmizla za zatvorenými dverami /samozrejme ich otvorila a vyšla von a zavrela :D. Bolo by trocha bolestivé keby do nich len tak vpálila nie?/.
Vytiahla som sa vyššie na posteľ, sadla si do tureckého sedu a nervózne si hrýzla necht. Priamo som sledovala svoj mobil položený predo mnou. Nervózne som pohybovala nohami ako motýľ a schytila mobil do rúk. Zadala som pin kót a mobil sa rozozvučal tónmi. Objavili sa tam asi 50 neprijatých hovorov a množstvo správ. Moja zvedavosť ma prinútila ich otvoriť.
„Amy! Prosím! Zdvihni to! Musím ti to vysvetliť... nie je to tak ako to vyzerá.... prosím!! L xx“ podobné správy plné zúfalstva. Ale veď on je ten, ktorý mi sľúbil vernosť a i tak zradil....

*Liam*

Celú noc som nespal. Volal som jej a ona stále nedvíhala. Po asi 30 pokuse mi monotónny hlas ženy hovoril „ Linka je dočasne nedostupná...“ stále to iste dookola a dookola. Ja som ale potreboval počuť len jeden hlas!!! Ten hlas patril Amy!!
„Liam. Mal by si sa vyspať. Vidno aký si vyčerpaný...“ hovoril Paul, keď mi vošiel do izby. Vydesil sa pri pohľade na moje oči. Boli plné paniky a smútku.
„Si v poriadku?“ opýtal sa
„Nie Paul. Nie som v poriadku....“ zložil som si tvár do dlaní.
„Vysvetli mi to. To dievča... je tvoja nová priateľka?...“ chcel sa ešte niečo pýtať no prerušil som ho
„Nie! Je to len stará známa zo školy. Stretol som ju v parku, keď mi Harry vrazil loptou do tváre. Bolo to len objatie nič viac!“ Jediné čo by som v tej chvíli potreboval bola Amy
„Musíš to čím skôr vysvetliť Amy....Určite je sklamaná a smutná. Možno ešte viac ako ty“ mal pravdu.
„Som hlupák Paul....“ krútil som hlavou a so slzami v očiach sa díval na fotku priradenému k jej číslu. Paul mi poprial veľa šťastia a povzbudil ma. Odišiel a ja som ostal sám. Mal pravdu... mal by som si oddýchnuť. Vytiahol som sa na posteľ a schúlil sa do klbka. Po chvíli som zaspal....

Prechádzal som tmavými ulicami. Bola chladná noc plná párikov. Každý mal svoju vyvoleného alebo vyvolenú. Ja jediný som kráčal sám. V tom oproti mne išlo nemotorné dievča. Každému navôkol sa ospravedlňovalo. Zrazu sa rozbehla ku mne. Zastala tesne predo mnou
„Amy“ šepol som
„Liam“ usmiala sa.
„Prepáč ja som nechcel....“ povedal som, keď som ju mal vo svojom náručí. Zrazu sa rozplakala a doslova mizla v mojich rukách. Bola ako hmla.
„Verila som ti...“ povedala posledný krát a zmizla. V mojom srdci nebolo nič iné len diera. To na čom mi najviac záležalo zmizlo.... Padol som na kolená....

Prudko som si sadol. Hľadel som okolo seba. Bola noc. Pretrel som si rukami spotenú tvár a posadil sa na kraj postele. Postavil som sa a namieril si to k oknu. Medzi tým som zo seba zhodil spotené tričko a odhodil ho niekam ku kreslu. Sledoval som ako kvapky padajú na zem a vytvárajú mláky. Neustále som pri tom myslel na Amy. Teraz by som ju chcel ma pri sebe. Dotknúť sa perami tých jej...
Vzdychol som si a vošiel do kúpeľne. Dal som si sprchu a obliekol pyžamové nohavice. Znovu som si ľahol do postele. Chvíľu som len sledoval strop a následne znovu zaspal....

„Niall! Prestaň veď ešte spí“ povedal Zayn.
„Ale, keď mne tá šľahačka spadla na jeho tvár!“
„Bože Niall!“ povedal som a pomaly otvoril oči.
„Prepáč“ nevinne sa usmial a podal mi servítku. Utrel som si šľahačku a prešúchal si dlaňami oči.
„Liam?“ opýtal sa opatrne Harry
„Hm?“ ľahol som si späť a prikryl sa viac.
„Vysvetlíš nám to....ale ak nechceš nemusíš...“ hovoril pre zmenu Louis. Keďže na mňa hádzali svoje psie pohľady pustil som sa do vysvetľovania.....

Páčila sa? :)

Prečítate si ? :)

Chcela by som vám jednu vec objasniť. Ako ste si všimli ja sem pridávam menej častí ako bolo mojim zvykom... a dôvod? jedine moja lenivosť. Písanie milujem a je to jediná vec, ktorá ma niektoré dni dokáže priviesť k lepšej nálade. Sama neviem kam chodím na tie hlášky ale to samo :DD Takže moja lenivosť.... kedysi som mala predpísané časti a tak sa mi ľahko pridávalo. Potom som začala byť lenivá, chodila som cez leto vonku a nemala som veľmi čas no teraz sa to všetko snažím dobehnúť :) dúfam mi budete držať palce a počkáte chvíľku. Jasné že tu budem stále niečo pridávať... ale medzi tým budem doháňať :) takže prosím choďte komentovať  zatiaľ Now I know what is love :) čoskoro sa dočkáte aj ďalších častí ;)

Now i know, what is love.... 3.časť

No konečne! :D to som si povedala aj ja :D Viete aká som bola šikovná? Ja som bola nahnevaná že nemám časť a išla som ju napísať a čo nevidím ? Ja som ju už dávno napísala :D šikulka som že? :D
Takže príjemné čítanie :D

*Nathan*

Ráno som sa zobudil na to ako chalani vykrikujú
„ITS WANTED WEDNESDAY!“ Práve som ležal v posteli, keď mi vpálil Max do izby s kamerou a poskakoval ako opica zvesená z konára. Vydesene som na neho pozeral. Práve, keď som mu išiel niečo povedať otočil sa a vykrikoval ďalej. Podľa kriku dosť podobnému 30 ročnej žene som usúdil že naháňa Sivu. Hodil som sa na posteľ a zaujato sledoval strop. Premýšľal som nad tým, prečo sa mi zdá Zoey taká iná, výnimočná. No keď som začul ako kričí Jay na Toma či sa pomiatol, že chodí s rúžovou šatkou na hlave a metlou. Hneď som vybehol z postele a pozrel sa do chodby. Tom upratoval!! Zametal chodbu a spieval si pri tom „Baby, baby, ooooo“ /Justin Bieber – Baby/ Musel som sa zasmiať.
„Tom ty upratuješ?“ opýtal som sa ho s potláčaným smiechom
„Nie.... češem kozu....“ poznamenal ironicky. Z jeho poznámky sa všetci váľali vo vlastných kŕčoch smiechu. Jay sa postavil a radšej zapol rádio. No to zrejme nemal lebo keď sme začuli tóny Balada Boa Tom strhol šatku z hlavy a začal ju krútiť nad hlavou. Spieval do metly a zvádzal čudné tance. Keď skončilo toto ranné šialenstvo a Tom dohral svoju poslednú úlohu zlovestného „Gargamela“ sme sa všetci poobliekali a išli do štúdia na posledné skúšky.  Spievali sme asi do 15:50. Mal som naponáhlo. Práve keď som vyrážal do mňa narazila Chloe.
„Ahoj zlatko“ pribehla späť ku mne a pobozkala ma.
„Chloe! My sme to už skončili“ objasňoval som jej situáciu, ktorú zrejme ona nepochopila.
„Ale prečooo?“ odula spodnú peru a pohladila ma po líci.
„Prepáč Chloe ponáhľam sa“ slušne som sa jej ospravedlnil a išiel svojou cestou. Zrazu ma chytili chalani a vo vzduchu ma niesli. Nešňupli si niečo?
„Hej hou! Hej hou! Už trpaslíci jdou!“ spievali si. Ja som na nich pozeral so zdvihnutým obočím. Po chvíli ma konečne pustili s tým, že som šmoulinka som nasadol do auta a išiel pre Zoe s Pray.
Zastal som pred jej domom a pozrel na hodinky 16:10. Do riti!!! Meškám! Zrazu som uvidel ako Pray sedí na hojdačke a mierne sa odbíja nohou. Zoey prechádzala z nohy na nohu a bola opretá o zábradlie terasy. Podišiel som k nej a jemne jej prikryl oči.....


*Zoey*

„Kto som?“ opýtal sa piskľavým hlasom
„Ten ktorý mešká?“ opýtala som sa s malou dávkou irónie.
„Presne!“ povedal a odkryl mi oči.
„Prepáčte, že meškám ale chalani ma zdržali...“ Bol zlatý. Čierne nohavice a biele tričko.
„Nevadí ideme?“ opýtala som sa.
„Jasné...“  povedal. Išla som smerom k autu.
„Inak vyzeráte skvelo“  cítila som ako sa mierne červenám.
„Ďakujeme“ povedali sme takmer naraz. Nath nám gentlemansky otvoril dvere a počkal kým si sadneme. Sedela som na mieste spolujazdca a on vedľa mňa. Celú cestu sme sa rozprávali, spoznávali a zistila som, že má rád conversy a huňaté mačičky. Zastali sme pred ooobrovskou budovou. Vystúpili sme pri zadnom vchode. Tam stáli dve veľké noo človiečoobričatá ala ochranka.  Ochranka nás všetkých zaviedla k dverám s hviezdou. Vošli sme dnu a Pray ma poťahala za rukáv
„Dobre som videla, že tá hviezda bola vysvietená a rúžová?“ zachichotala sa a pozrela mi svojimi veľkými okálmi do očí.
„Myslím, že áno“ pošepkala som jej a zasmiala sa. Poobzerala som sa dookola. Okamžite som pribehla k Nathanovi, nahla sa k nemu a pošepkala mu
„Nevošli sme náhodou do ZOO?“ usúdila som z toho čo som mala pred očami. Max a Tom hrali Torea Dore a dokonca to aj spievali. Jay behal do kolečka s krabicou na hlave a nejakým ksichtíkom. A Siva? Ten sedel na gauči a hral sám so sebou karty.
„Toto mám každý deň“ povedal a hodil sa ku Sivovi. No hneď sa postavil.
„AU!! Ktorý pako sem dal špendlík?!!“ držal v ruké špendlík a vraždil pohľadom všetkých štyroch.  Max sa začal smiať a vtedy do neho napálil Tom. Skončili na zemi pri čom potkli Jaya, ktorý spadol presne na ochranku. Tí prekvapivo ostali na mieste. Čierne okuliare im zakrývali oči v ktorých bola určite bolesť, keďže im Jay stúpe na nohy. Nohy Jetiho! S Pray sme sa už váľali po zemi.
„Takže Zoey už poznáte....“ začal, keď sa každý z nás ako tak ukľudnil.
„Ahoj Zoey“ cítila som sa ako na nejakom kurze pre alkoholikov :D 
„Toto je Pray“ dodal. Chalani k nej prišli
„Ahoj Pray“ začali sa jej venovať. Ja som si zatiaľ sadla na gauč.
„Máš priateľa Zoey?“ jeho otázka ma zaskočila.
„Nie. A ty Nathan máš priateľku?“ prečo som sa ho opýtala?! To je ako či má na sebe boxerky! Jasné, že má priateľku....
„No nie...“ pozrel sa do zeme a usmial sa. Potom pozrel na mňa a úsmev sa mu z tváre nestrácal.
„Nathan ideme!“ zakričal na neho ďalší z vysokých zošúverených dedkov. No dobre nebol až taký zošuverený :D .  No dobre nebol to ani dedko. Len človek nad 40. A ako som zistila je to ich manažér. Že ups? Opice, ktorých som sa chcela opýtať načo im sú v tme čierne okuliare nás viedli na naše miesta. Sadli sme si s Pray a čakali kedy sa začne to šialenstvo.  Začalo sa to tým, že Tom zakričal
„Max ma plešinu!!“ vtedy sa po celej hale rozoznieval iba smiech. Keď začali spievať len som si pohmkávala lebo som ich pesničky nepoznala. Boli chytľavé. Pray vedľa mňa si spievala každé jedno slovo. Asi v strede koncertu začali tancovať gangnam style a SEXY AND I KNOW IT. Naše záchvaty smiechu prekrikovali iba fanúšičky. Skončil koncert a všetci stále kričali
„THE WANTEEEED.“ a „MORE!!“ no chalani vyzerali byť unavený a tak sa s nimi rozlúčili. Tie opice /ochrankári/ pre nás prišli a odviedli nás do šatne. Mali sme tam na chalanov počkať s tým, že po autogramiáde sem prídu. Keď  ochranka vyšla von s Pray sme sa usadili na gauč a ruky položili na kolená. Pozreli sme sa na seba
„A čo teraz?“ Povedali sme naraz. No naše ústa sa roztvorili do úsmevu plného dobrodružstva a zákernosti. Postavili sme sa a zapli hudbu nahlas. Pray si zobrala Jayovu gitaru a začala po nej „rockersky“ brnkať. Ja som si obmotala niečiu kravatu okolo hlavy teda čela a do rúk vzala vešiakový stojan /neviem ako sa to volá :D/ AAAA sme rockerky!!!.... takto začalo naše „nudenie sa“....

Viem že je to zlé :D no tak skúsim i tak :D Páčila sa? :)

Warzone 4.časť

Miši? :D Ja ti to už sem napíšem :D túto časť proste zbožňujem :) Že nám napíšeš aspoň jednodielkuuu :DD
No takže mrkvičky moje zlaté :D / teraz sa cítim ako babka :D / je tu nová časť od Mišky. 
Príjemné čítanie :))

Ostala som šokovane stáť s otvorenými ústami, vyvalenými očami a nebola schopná niečo povedať. „Č-č-čože? A-ako to myslíš, že zmizol?!“ vykoktala som nakoniec.
„Skrátka zmizol. Nie je doma a mobil nedvíha. Celý deň sme ho vôbec nevideli.“ Odpovedal mi Tom.
„Ráno odišiel so slovami, že ide za Becky a odvtedy sa neozval.“ Dodala Nathanova mama.
Vybrala som z vrecka mobil a vytočila jeho číslo. Päť párov očí ma napäto sledovalo. „Volaná stanica je dočasne nedostupná.“ Ozvalo sa v mobile. Pomaly som spustila ruku. Od strachu sa mi podlomili kolená, tak som sa zviezla na schody pred dverami. Do očí sa mi tisli slzy. Preboha! Kde je? Ak sa mu niečo stalo...Nedokázala som na to ani pomyslieť. Neboj sa! Určite je stále s tou svojou Barbie a má vybitý mobil alebo niečo podobné! Presviedčala som samú seba. Niečo mi ale našepkávalo, že to nie je pravda. Nemohla som tam len tak sedieť a strachovať sa, musela som ho ísť hľadať.
„Chalani!“ skríkla som, až Max, Siva, Jay a Tom od ľaku nadskočili. „Zvolávam pátraciu akciu! Ide sa hľadať Nathan Sykes!“
„Ehm...Cherry... išli by sme ho hľadať, ale kam?“ spýtal sa Jay. To je fakt. Zapojila som tie mozgové bunky, ktoré ešte neboli kompletne osprostené strachom o Natha a začala rozmýšľať, kde by mohol byť. Ako prvé musí niekto ísť za tou blonďavou. Keď nebude tam, možno by mohol byť na našom mieste v parku. Alebo možno zašiel do ich domu medzitým, čo oni došli tu. Niekto by sa tam mal ísť pozrieť...
„Takže! Tom, Max! Choďte za tou jeho Rebeccou, či nie je tam! Jay, Siva! Vy dvaja choďte k vám domov a pozrite sa, či tam náhodou nedošiel! O pol hodinu sa stretneme tu dúfam, že už aj s ním!“
„Rozkaz šéfe!“ zasalutoval Tom a ťahal Maxa späť do auta.
 „Okej.“ Povedali naraz Jay a Siva a vybrali sa k nim. Uvedomila som si, že nemajú auto a pešo by to k ich domu chvíľku trvalo. Možno by im oco požičal naše.
„Počkajte! Choďte za mojím ocom a vypýtajte si naše auto. Pešo domov tak skoro nedôjdete.“ Zakričala som za nimi. Ja sama som zbehla do našej garáže a vytiahla odtiaľ bicykel. Nasadla som naň a namierila si to do parku...

*Nathan*

„Mamí idem za Becky!“ zakričal som smerom do kuchyne a hneď na to zavrel dvere. Mal som sa s ňou stretnúť až poobede ale povedal som si, že ju prekvapím a strávime spolu celý deň. Bol pekne slnečno, tak som sa rozhodol, že idem pešo. S dobrou náladou som si vykračoval po chodníku. Keď som prišiel k jej dverám, zaklopal som a čakal. Keď dlho neotvárala, skúsil som, či je odomknuté. Bolo. Premkol ma zlý pocit, všetka dobrá nálada sa vyparila ako mávnutím prútika. Pomaly som vošiel do chodby a mieril k obývačke. Pohľad, ktorý sa mi naskytol mi vyrazil dych. Becky sedela na kolenách nejakému tmavovlasému chalanovi a...a... bozkávala sa s ním. Vyzeralo to tak, že keby som prišiel len o pár minút neskôr, už by to nebol iba bozk... Pocítil som príšerný smútok, ktorý sa za okamih zmenil na poriadnu zlosť. Cherry mala pravdu! Táto blonďavá krava ma celý čas len využívala kvôli mojej sláve a za mojím chrbtom sa flákala s týmto tu! Ani jeden z nich si ma zatiaľ nevšimol.
„Ehm...Becky?! Čo má toto do kelu znamenať?!!“ hlúpejšie som sa spýtať nemohol... Ona sa pomaly odtiahla od toho chalana a otočila sa. Keď ma uvidela stáť vo dverách, okamžite od neho odskočila, pribehla ku mne a chytila ma za ruky. Vytrhol som sa jej a odstrčil ju od seba. Hnusila sa mi. Otočil som sa a zamieril k dverám
„Nathan! Nathan stoj! Nie je to tak ako to vyzerá! Prosím nechaj ma nech ti to vysvetlím!“ kričala za mnou. Nazúrene som sa obzrel a prepichol ju vražedným pohľadom: „Nie je to tak ako to vyzerá? A ako to potom je?!“ spýtal som sa.
„No...Ja...On...Ehm....“ koktala. Prevrátil som očami vyšiel von a poriadne tresol dvermi. Našťastie už za mnou nešla...Asi bola príliš zamestnaná tým tmavovlasým idiotom.... Bolo mi to jedno. Celý môj svet sa zrútil, nikoho som nechcel vidieť, skrátka len som chcel byť sám. Domov som teda nemohol ísť. Rozmýšľal som nad naším obľúbeným miestom v parku. Ale tam by bolo dnes príliš rušno. Nie tam  nejdem. Len tak som sa začal túlať po uliciach. Zazvonil mi mobil. Keď som ho chcel vybrať, z vrecka mi spolu s ním vypadli aj kľúče. Rýchlo som ich zdvihol. Pohľad mi padol na kľúč od našej chaty. Moja a Cherrina rodina sme tam spolu chodili vždy, keď sme mali pár dní voľno. Tá chata sa nachádzala na kraji Londýna na krásnom, pokojnom mieste. Ako stvorené na prečistenie myšlienok. Teraz bola prázdna. Už som vedel, kam pôjdem. Mobil mi medzitým prestal zvoniť. Pozrel som sa, kto mi volal. Tom. Skontroloval som čas. Páni to už je dva hodín? To som sa tak dlho túlal? Odložil som mobil a vydal sa na cestu k chate. Po pol hodine som už strkal kľúč do zámku. Vstúpil som dnu a ovanul ma pocit pokoja a bezpečia. Tá chata bola jedno z mojich obľúbených miest. Prešiel som cez kuchyňu von na záhradu. Do nosa mi udrela vôňa ruží, ktoré tu kedysi nasadili moja a Cherrina mama. Poobzeral som sa tam. Záhrada mierne zarastená trávou, pomedzi ktorú viedol kľukatý kamenný chodníček k malému altánku. Na opačnom konci bola pod vysokým dubom hojdačka, na ktorej sme vždy sedeli a rozprávali sa. Zamieril som k nej, sadol si a len tak pozeral do blba. Pred očami sa mi zjavili všetky chvíle strávené s Rebeccou. Hneď na to sa obraz rozplynul a nahradil ho ten spred niekoľkých hodín. Stále som nemohol uveriť, čo mi spravila. Každou myšlienkou na ňu vo mne stúpala zlosť. Potriasol som hlavou, aby som ich z nej vyhnal. Vstal som z hojdačky a zamieril dnu do obývačky. V jej rohu stál obrovský klavír. Pamätal som sa, ako som vždy pri ňom sedel a len tak hral, čo ma napadlo. Aj teraz som si sadol na stoličku a prstami prešiel po klávesoch. Pri jeho zvuku som privrel oči. Moje prsty zrazu začali hrať nejakú smutnú melódiu. Pred očami sa mi začali zjavovať slová, ktoré vyjadrovali môj smútok. Začal som spievať:

„I can't believe I had to see
The girl of my dreams cheating on me
The pain you caused has left me dead inside
I'm gonna make sure you regret that night

I feel you close, I feel you breathe
And now it's like you're here
You're haunting me
You're out of line
You're out of sight
You're the reason that we started this fight

But I know I just gotta let it go
I should'a known
I gotta learn to say goodbye now
I throw my armour down
And leave the battleground
For the final time now
I know I'm running from a warzone...“

Keď som dohral a dospieval akoby sa mi uľavilo. Za sebou som počul tiché smrknutie. Otočil som sa a...

*Cherry*

Prehľadala som celý náš obrovský park ale Natha som nikde nevidela. Nejaká babka na mňa divne pozerala, keď som prechádzala pomedzi kríčky a pozerala pod ne. Bolo mi to jedno nech si kuká. Vedela som, že tam Nathan určite nebude ale nechcela som nič vynechať. Po pol hodine som smutne sadla naspäť na bicykel a pobrala sa domov. Dúfala som, že chalani mali viac šťastia a privedú ho. Keď som zabočila na našu ulicu, videla som, že už tam sú obe autá. Bicykel som oprela o stenu domu a utekala pohľadať moju rodinu a chalanov. Našla som ich v obývačke. Bohužiaľ, Nathan medzi nimi nebol. Smutne som sa hodila do najbližšieho kresla a spýtavo som pozerala na chalanov, ktorí sedeli na gauči. Siva povedal, že u nich doma ho nenašli a Max začal rozprávať, že u tej blonďavej bol ale odišiel už dávno. Hovoril, že len čo to dopovedala, zabuchla im dvere pred nosom. Bolo mi to divné, ale nemala som silu ani chuť sa nad tým zamýšľať. Vnímala som, že všetci v obývačke sa rozprávajú, no nevnímala som nijaké ich slová. Skrátka som bola úplne mimo, v hlave sa mi premietalo len, čo všetko môže byť s mojím Nathom. Očami som len tak blúdila po obývačke, až som zastavila na fotkách v rámikoch na poličke. Bola som na nich ja, keď ma oco učil bicyklovať, ako som na rukách držala polročného Bena, Ben na svoje siedme narodeniny, s malou ryšavou guľou chlpov (Colin – jeho darček na narodeniny), Nathan a ja na hojdačke na našej chate... Pár krát do roka sa tam obidve rodiny zastavíme na niekoľko dní. Tá hojdačka, to je naše obľúbené miesto, vždy, keď sme na chate tam sedíme a kecáme alebo sa spolu so zvyškom oboch našich rodín len smejeme na „perfektnom“ grilovaní môjho ocka... Akoby mi v hlave zrazu zablikala žiarovka, došlo mi kde ho nájdem. Vyskočila som z gauča a šesť párov očí na mňa uprelo zvedavý a zmätený pohľad. „Už viem kde je Nathan!“ skríkla som, keď som zatvárala domové dvere. Uháňala som k bicyklu, rýchlo na neho nasadla a čo najrýchlejšie šliapala do pedálov. Vedela som, že je na tej chate. Musel tam byť. Bola som si tým na 100% istá. Cesta tam na bicykli trvá maximálne 15 minút, lenže dnes, keď som sa tam tak ponáhľala, som mala pocit, že každá sekunda má najmenej hodinu. A keď som musela prejsť cez cestu, kde sa z obidvoch strán rútili desiatky  áut, pripadalo mi to, ako keby som tam čakala celú večnosť. „No ták! Stojte už konečne!“ hundrala som si potichu. Po niekoľkých dlhokáááánskych sekundách, som konečne mohla prejsť cez cestu a pokračovať ďalej, až k našej chate. Keď som ju zbadala v diaľke, konečne som spomalila. Už som aj tak nevládala. Došla som k bráničke a otvorila ju. Bicykel som len tak hodila na trávnik pred chatou, a pomaly došla k dverám. Cestou som si bola úplne istá, že je tu ale čo ak som sa mýlila? Nemala som odvahu stlačiť kľučku. Namiesto toho som zavrela oči a len tak sa započúvala do zvukov prírody. Ako obyčajne. Spev vtákov, šum vetra v korunách stromov, v diaľke hukot áut... Počkať?! Nie je to náš klavír? Áno je! Už som neváhala a stisla som kľučku. Neprekvapilo ma, že bolo odomknuté. Len čo som otvorila dvere, začula som zvuky klavíra hlasnejšie. Už nebolo pochýb, že to ide z našej obývačky. Nathan strašne rád hrával na tomto klavíri ale už fakt dávno som ho hrať nepočula. Prikradla som sa k dverám obývačky. Nathan sedel na stoličke pri klavíri a hral nejakú neznámu, smutnú ale krásnu melódiu. Po chvíli začal aj spievať tým svojím nádherným hlasom. Z tej piesne sa mi tisli do očí slzy. Pár z nich si našlo cestičku von. Už som pochopila, prečo sa celý deň neukázal doma a s nikým nekomunikoval. Niečo sa stalo medzi ním a tou blonďavou. Skrátka sa chcel prevetrať, utriediť si myšlienky, chcel byť sám. Ohromene som počúvala jeho hru a spev, všetky pocity, ktoré do neho dával. Bolo to jednoducho dokonalé. Po chvíli prestal spievať, aj zvuk klavíra ustal. Utrela som si pár slzičiek a potichu zasmrkala. Nathan sa začudovane otočil za tým zvukom a jeho smutnými, veľkými, zelenými kukadlami pozeral rovno na mňa...

Páčila sa? :)) 

Disappointment, Friendship, Love. 20. časť

Všimla som si ako ste ma chceli prizabiť /zjemnila som to :D /. Aby ste ma nezabili! tak sem pridávam pokračovanie :D Ja chcem žiť!! :D Stihla som to ešte dnes a tak dúfam, že napätie čiastočne odľahčím :D
Takže príjemné čítanie a som zvedavá na názory :))

*Amy*

Vošla som do obývačky a zarazene zastala. Lou, Candy a Sara na mňa hľadeli. Sledovala som len to čo bolo v TV. Do očí sa mi nahrnuli slzy a roztriasli sa mi ruky. Z ruky mi vypadli poháre, ktoré s neskutočným rachotom dopadli na podlahu.....

Bolo to ako vrazenie dýky do srdca, ktorá sa zarezávala sakra hlboko. Bezradne som si trasúce sa ruky zamotala do vlasov na vrchu hlavy. Slzy mi samovoľne tiekli....
„Amy“ pribehli ku mne baby a chceli ma objať no ja som potrebovala byť sama. Vybehla som hore do izby, ktorej dvere sa buchnutím zavreli. Hodila som sa na zem a hlavu skryla do rúk na posteli. Prečo, prečo to spravil?!! Hovorili sme spolu a on sa o tom ani nezmienil..... nezmienil sa o tom! ...... Zmáčala som celú posteľ slzami. Stále som cítila pocit ..... pocit zrady? ..... sľúbil mi tú najdôležitejšiu vec! A? On to nedodržal..... moje obavy sa stali skutočnosťou... chcete vedieť čo bolo v televízii?
Tej prekliatej televízii bola fotografia môjho priateľa a nejakej ženy. Najhoršie na tom bolo to, že to vyzeralo akoby sa spolu bozkávali a....a....a vyzerali šťastný..... 

*Liam*

Bol som šťastný, že som ju konečne počul, že už len necelý mesiac a uvidím jej anjelskú tvár. 
„Liam chytaj!“ zakričal na mňa Harry. Zmätene som sa na neho pozrel a v tom buuuum. A hlavne aaaaau!! Do tváre ma udrela polo vyfučaná futbalová lopta. 
„SI v pohode?“ opýtal sa so smiechom Louis.
„V úplnom“ povedal som zachrípnutým hlasom a snažil sa vstať. Úspešne. 
„Budeš hrať  ďalej?“ opýtal sa Niall a zobral do rúk loptu, ktorá ma trafila medzi oči. 
„Viete čo? Ja si dám menšiu prestávku“ povedal som, keď sa mi mierne zatočila hlava. 
„Dobre ale dávaj si pozor. Čo, keď ťa Harry znovu trafí?“ povedal Zayn a uchechtol sa. Pokrútil som nad nimi hlavou a išiel sa trochu prejsť. Díval som sa okolo seba a sledoval ako veverička nešikovne berie oriešok na strom. Až som mal nervy aká je nešikovná. Radšej som išiel ďalej a nevenoval jej pozornosť. Sadol som si na lavičku pod vysokým rozvetveným stromom. 
„Liam?“ ozval sa povedomý hlas spoza môjho chrbta. Obzrela som sa. 
„Jasmine?“ opýtal som sa s viditeľnou otázkou v očiach. Bez slov s úsmevom prikývla. Postavil som sa a išiel ju objať. 

„Môžem si prisadnúť?“ opýtala som.
„Jasné“ usmial som sa. Sadli sme si a začali sa rozprávať.
„Počul som, že po škole si odcestovala do Austrálie.“ Povedal som... Jasmine je moja známa zo strednej.
„No áno. Dostala som ponuku, ktorá sa neodmieta.“ Povedala a hľadela na svoj pohár kávy.
„Lekárka?“ opýtal som sa.
„Uhm“ usmiala sa a prameň vlasov skryla za ucho. Vždy chcela byť lekárkou. A teraz sa jej to očividne aj splnilo. Začal mi zvoniť mobil.
„Prepáč“ ospravedlnil som sa jej a zdvihol telefonát.
„Čo chceš Louis?“
„Ideme do hotela a potom na skúšku, kde si?“
„Počkajte ma hneď som pri vás“ povedal som a zložil.
„Prepáč mi Jasmine ale už musím ísť. Dáš mi aspoň svoje číslo?“ opýtal som sa s Paynovským úsmevom
„Jasné“ dala mi svoje číslo.
„Rád som ťa znovu videla Liam. Ahoj“ objali sme sa a ja som už utekal za chalanmi.
„Kde si bol?!“ opýtali sa, keď som ich dobehol pri východe z parku.
„Prechádzal som sa...“ aby sa ma zbytočne nevypytovali išiel som viac dopredu a nastúpil do auta. Zviezli sme sa až k hotelu, kde sme zaparkovali. Z prednej strany bolo snáď tisícky novinárov a fanúšičiek, preto sme išli zadným vchodom. Vyšli sme výťahom hore. Každý vošiel do svojej izby a išiel sa prezliecť. V kúpeľni som si dal sprchu a obliekol sa do čistých vecí v podobe riflí a košele. Obul som si conversy a išiel sa učesať. No v tom mi došlo, že vlastne nemám čo česať.... V predsieni som čakal na chalanov. Keď konečne prišli Niall básnil o tom či si kúpi kebab, hamburger alebo tacos. Na tacos reagoval Harry a na hamburger , môj žalúdok. Nasadli sme znovu do auta a viezli sa do reštaurácie, kde sme si objednali všetko po čom náš žalúdok ráčil :D. S plnými rukami sme sa vybrali na skúšku do budovy našeho koncertu, ktorý bude pozajtra.

Po skúške:

„Niall ale prdnúť si, si v strede moments nemusel“ povedal Zayn, ktorý mal záchvat smiechu
„Ale ono to na mňa nečakane prišlo.“ Obhajoval sa blondiačik.
„Dobre! Nechajte moje šteniatko“ prišiel Louis a objal ho okolo ramien
„To ten hamburger!“ povedal Niall
„Ale fajnú šupu si dal“ zasmial sa Louis. Niall zhodil jeho ruku z pliec a urazene odkráčal do auta.
„Ja zato nemôžem!“ zdvihol ruky Louis na obranu....

„Konečne“ zhodil som sa na gauč v obývačke našeho apartmánu. Zobral som ovládač  a chalani si posadali spolu s Paulom ku mne. Prepínal som znudene programy
„STOP!“ zakričal Paul a postavil sa. Všetci s otvorenými ústami sledovali TV. Ja tiež...

„Člen britsko- írskej skupiny One Direction, Liam Payne bol prichytený pri čine! Videli sme ho s neznámym dievčaťom. Bolo nám však jasné, že to nie je  Amy Olivia Grace. Rozišli sa? Podviedol svoju priateľku Amy? Alebo Sú to len priatelia?...“ ukončila svoj monológ a teóriu fotkami z dneška. Bol som na nej s Jasmine. Obímali sme sa no na tej fotke to tak nevyzeralo.....
„Nezatajil si nám niečo braček?“ opýtal sa šokovane Niall.......

Disappointment, Friendship, Love. 19. časť

Prepáčte, že som sem nič dlho nepridala no včera som prišla neskoro domov a snažila som sa upraviť časť. Práve som sa na ňu pozrela... nie som s ňou spokojná a tak nezaručujem že sa vám bude páčiť ://
I tak prajem príjemné čítanie a za koniec ma nezabite :D

*Amy*
Presne v čase aký nám povedali chalani sa objavili v TV. So Sarou sme sa chytili za ruky a s červenými líčkami sme sledovali chalanov. Liam vyzeral skvele. Len niečo mu chýbalo. Kde má vlasy?

Hľadela som do obrazovky a šúchala si oči či dobre vidím. Baby sa zo mňa smiali... Keď som prišla na verziu stále je zlatý už som si to ani nevšímala. Toho sa chcem chytiť! Ja chodím s ježkooom....
Sledovali sme koncert. Spievali Little things tak krásne. Aj keď som nevedela slová musela som si aspoň mrmlať ... no dobre! Tak som si vymýšľala vlastné slová, ktoré sa točili o tom ako som hladná....
.... aaaa reklama.... vtedy sme sa otočili so Sarou k sebe a začali pišťať.
„Aaaa sú úžasný!!“ hovorili sme samé chváli
„A ten Zayn aaaach! Už sa ho nemôžem dočkať“ Sara obdivovala Zayna
„Aj Liam. Tie jeho okáliky....“ zasnívala som sa a akoby pred sebou videla jeho nádherne oči. Zrazu mi do hlavy udrel vankúš.
„Zobuď sa Amy“ hovorila Sara a v ruke držala vankúš. Candy a Lou sa rehotali na druhej strane gauča. Zobrala som vankúš do ruky
„To bolelo!“ povedala, keď som ju trafila.
„Hm.... a čo myslíš že mňa nie?!“ hovorila som naštvane no na konci som sa neubránila smiechu.

.....

Chvíľu nato som dostala ďalší úder. Nešiel od Sari ale od Lou.
„Spiknutie!“ povedala som a začala s vankúšom pri hlave naháňať Lou. Asi päť krát som narazila do posuvných plastových dverí predeľujúcich obývačku a kuchyňu. Asi v polke našej záhrade som ju trafila a utekala späť do domu. Tam som sa skryla za Candy, ktorá sa celý čas smiala. Zrazu ju ale udrela Sara a vtedy sa začala naša „menšia“ vankúšová vojna. Práve keď sme znovu začuli ako hovoria svoj príhovor „a tento program pre vás pripravil...“ sme si len tak sadli. Chápete... akože zastanete v strede niečoho a len tak si sadnete. ... Poobzerala som sa a zistila som, že Sara sedí na operadle, Lou na zemi, Candy na stolíku a ja? Ja som sedela v kvetináči..... áno v kvetináči.... Hneď som sa postavila a oprášila zadok od hliny. Všade leteli pierka
„Ups“ povedala som a presne vtedy dnu vošiel Tom
„Panebože. Kto vypelichal?“ opýtal sa, keď pomaly vchádzal do obývačky.
„To vankúš!“ ukázala som na poloprázdny natrhnutý vankúš.  Tom prevrátil očami a vybehol hore s tým, že je unavený a nech nenarobíme väčší neporiadok. Cestou hore si zamrmlal niečo typu: väčší neporiadok? To sa už nedá....
Poslušne sme si posadali na gauč a naďalej sledovali našich chalanov. Najviac sme sa smiali asi, keď všetci popadali na zem. Prekvapil nás pohľad na Niallovu rozopnutú košeľu.
„Candy tečú ti slinky“ poznamenala som, keď uprene sledovala Niallovu odhalenú hruď. Vtedy som schytala akurát vražedný pohľad. Vyplazila som jej jazyk a ďalej sledovala koncert. To čo sme poznali sme si spievali. Teraz prišlo na klasiku. What makes you beautiful spoznala som ju podľa prvých tónov. Spievali sme si ju...
„To kto ich maľoval?! Nemyslíte vážne?! Zayn a Louis majú tiene?! Sa zbláznili?!!“ začala sa hnevať Lou. To vidí ? Pozrela som sa na TV svojim jastrabím zrakom
„Lou veď to je len čmuha“ jasné .... Candy a Sara sa rozrehotali. No Lou to až také smiešne nebolo....
Ľúto nám bolo, keď sa s nami o hodinu rozlúčili chalani. My sme naďalej sedeli na gauči a papali prichystané občerstvenie. No asi po pol hodine sme dostali strašnú chuť na poriadne jedno. Nakoniec sme sa rozhodli zájsť si pre večeru do Nando´s. Prehodili sme cez seba kabát a nasadli do auta Lou. V aute sme si spievali všetko čo išlo v rádiu. Zastali sme pred spomínanou reštauráciu a vošli dnu. Objednali sme si fuuuha kopu jedla, ktorú by zjedol maximálne Niall.

.....

Zabuchli sme dvere od domu a hrnuli sa do kuchyne vybaľovať tašky. Vytiahli sme z nich jedlo a pekne poukladali na taniere. Sadli sme si na gauč každá so svojim tanierom. Práve, keď som si chcela zahryznúť do hranolčeka zazvonil mi mobil.
„Liam“ prečítala som nahlas. Všetci okamžite položili taniere a pozorne ma sledovali.
„Ahoj princezná.“
„Ahooj“ natešene som poskočila
„Tak čo páčili sme sa?“ opýtal sa a za ním som už len počula krik
„Ja som bol najkrajší!!! Že Amy!!“ kričal mu do telefónu Niall až som musela odtrhnúť mobil od ucha.
„Niall áno, áno.... kamoška z teba slintala“ povedala som takých hlasom že uuuuu :DD a popri tom sa smiala.
„Vážne? Ktorá? Poznám ju? že nás zoznámiš, že??? prosííím!“ úplne som si predstavila jeho modré psie oči, ktorým nikdy neodolám
„Dobre ale dúfam si tento krát nestrčíš slané tyčinky do uší a nebudeš sa tváriť ako „ET““ upozornila som ho na nedávnu udalosť. Nie nebojte nezjedol to.
„Dobre...“ povedal mierne zahambene a konečne nechal Liama hovoriť
„Tak čo robíte?“ opýtal sa
„Práve sme si doviezli jedlo z Nando´s“  povedala a už som začula len tiché mňam. Čiže Niall
„Tak to som vás zrejme vyrušil...“ prerušila som ho
„Ty nikdy nerušíš“  usmiala som sa  a nohy dala do tureckého sedu
„A čo vy?“ opýtala som sa
„Práve sme prišli do hotela....“ nejako sme sa rozkecali. Rozprávali sme sa a rozprávali dokým mi nepovedal, že musí ísť na autogramiádu.  Tak sme sa rozlúčili s tým, že mi zavolá neskôr. Hodila som mobil vedľa seba a pár minút sa pohojdávala s úsmevom. Zobrala som hranolček a konečne si ho hodila do úst. V tom som sa pozrela na baby. Boli trochu ticho a stále na mňa hľadeli. Oni zamrzli?
„What?“ opýtala som sa s plnou pusou.
„Tak?“ opýtala sa Sara
„No išli na autogramiádu“ zobrala som si ďalší hranolček.
„No povedal, že mi neskôr zavolá“ povedala som na ich naliehavé pohľady pri čom som sa takmer zadusila.
„Čo budeme robiť?“ opýtala sa Candy, keď sme len tak ležali najedené na gauči.
„Čo nevidíš? Predsa vyvaľovať pupky“ povedala Lou. My sme iba so smiechom prikývli. No asi po pol hodine naše „vyvaľovanie pupkami“ skončilo a rozhodli sme sa hrať známi twister. Viem nie veľmi príjemná činnosť po jedle. Lenže niekto sa nám nešiel prehovoriť. Naša hiperaktívna Sara...

„Lou! Na červenú nie na modrú!“ upozornila som ju, keď som sa obzrela dookola. Bola som niečo ako v mostíku. Jednoducho „zlomená“ :D
„Hej? A ty ma chceš niesť na chirurgiu?“ opýtala sa s veľkou dávkou irónie.
„Nie....“ povedali sme nevinne naraz.

....

Po asi pol hodine, keď sme sa rehotali na každej blbosti ma pochytil smäd.
„Kto je smädný?“ opýtala som sa, postavila a jednu ruku len tak zdvihla do vzduchu pri čom som sa ako opilec zatackala. A to som ani nepila ....
„Ja!.....Ja!!....Jaaaa!!“ všetky zakričali cez smiech zo mňa. Vošla som do kuchyne a vytiahla poháre. Zobrala som jablkový džús a naliala ho. Zobrala som dve a išla odniesť.
„YES! Ty si to nevyliala“ povedala Lou, keď som pokladala poháre na stolík. No ako vždy som sa rozosmiala a predsa len vyliala.
„Tak zakríkla som to“ to sa už so mnou všetky smiali. Ja som bez slova stále smejúc sa odišla pre zvyšné poháre do kuchyne. Podľa toho čo som počula zapli TV. Práve hrala pesnička Kesha – Summer Of Love. Spievala som si ju a zobrala do ruky poháre. Vtedy pesničky skončili. Vošla som do obývačky a zarazene zastala. Lou, Candy a Sara na mňa hľadeli. Sledovala som len to čo bolo v TV. Do očí sa mi nahrnuli slzy a roztriasli sa mi ruky. Z ruky mi vypadli poháre, ktoré s neskutočným rachotom dopadli na podlahu.....

Warzone 3.časť

Takže :D žiadny dlhý príhovor :D dnes neviem čo napísať asi len toľko že som čiastočne naštvaná na učiteľku lebo som nestihla tréning :// 
AAaaaaa ..... umelecká pauza ..... fanfári ...... pauza ...... nová časť našej spisovateľky Mišky :)) Príjemné čítanie :))

Ubehol presne týždeň od nášho výletu. Nathan trávil čím ďalej, tým viac času s tou hlúpou Rebeccou. Pár krát som mu volala, či nejde von ale vždy ma odmietol, že ide niekam s ňou. A keď som v stredu večer išla k nim, otvorila mi jeho mama, vošla som do obývačky a uvidela som ju sedieť na mojom kresle (nebolo doslovne moje ale vždy som tam sedela, keď som bola uňho), mala som chuť sa otočiť a ísť preč. Namiesto toho som si tam sadla a chvíľku ich sledovala. Nechápem, čo na nej Nath vidí. Peroxidové blond vlasy, kilo make-upu na ksichte, na nohách stále 15 centimetrové štekle...  To akože on nepočuje ten odporne podlízavý tón v jej hlase? A keď sa začne smiať tým jej afektovaným smiechom, pripomínajúcim pískaciu psiu hračku vážne nemá chuť si zapchať uši? Po piatich minútach sedenia tam, som sa rozhodla, že toto fakt nemusím počúvať ani sledovať a šla som naspäť domov.
Dnes som mu už ani nevolala, bolo by to zbytočné. Raz, keď sa mi podarilo vystihnúť chvíľu, keď tam nebola tá blonďavá, zistila som, že mi Natha úplne pokazila. Už to nebol môj starý dobrý, šibnutý, ukecaný kamoš, ktorý ma vedel stále rozosmiať. Nie, tento Nathan kecal stále dookola len o „Becky“ až mi to liezlo na nervy. A keď som mu povedala, čo si o nej myslím, že podľa mňa je to len namyslená, afektovaná, otravná Barbie, ktorá ho len využije a odkopne, normálne na mňa nakričal a poslal ma preč. Chýba mi ten starý Nathan...
Výnimočne som vstala pred desiatou a nudila sa. Namiesto Nathana som teda zavolala Scarlet. Našťastie bola doma, tak som sa vybrala k nej. To ale nebol dobrý nápad. Neurobila to naschvál ale nahnevala ma ešte viac. Posťažovala som sa jej na to, ako so mnou Nath už vôbec nikam nechodí, že mi chýba naše doberanie, naše každodenné somarinky, čo sme spolu robili. Scarlet mi na to povedala, že som do neho celý čas zamilovaná, že si to nechcem priznať a jednoducho na tú Barbie žiarlim. Tak ma to nahnevalo, že som vybehla z jej izby, poriadne buchla dverami a vybrala sa domov. Tam som sa zvalila na posteľ a čumela do stropu. Prečo je moja najlepšia kamoška taká nechápavá a tvrdohlavá? Ja do neho NIESOM zamilovaná! A na tú blonďavú nežiarlim! Lenže vysvetliť také niečo Scarlet... Ona skrátka neverí, že chlapec a dievča by sa mohli normálne kamarátiť. Lenže ja a Nath sme nikdy neboli nič viac. Keby ste videli aké somarinky sme spolu robili :D Raz sme jedli pukance ale takým spôsobom, že každý sedel na opačnej strane gauča a navzájom sme si ich triafali do úst. On trafil skoro vždy, kým tie moje stále preleteli mimo neho. Obývačka potom vyzerala akoby nasnežilo a tie pukance sme nachádzali ešte aj týždeň po tom :D Alebo sme spolu boli v parku a začali sme na celý park vyspevovať Barbie girl :D:D Niekoľko babiek a dedkov na nás pohoršene pozeralo ale nám to bolo jedno, len sme sa z toho smiali...Chcem späť svojho kamaráta! Teraz bez  Nathana ktorý bol zaneprázdnený tou jeho blonďavou trúbou a bez Scarlet, ktorá sa so mnou asi nerozpráva, som nemala čo robiť, tak som sa rozhodla, že idem upratovať. Ja a upratovať! To robím, len keď sa vážne veľmi nudím. A podľa toho aj vyzerá moja izba. Skriňa je poloprázdna a na mojom kresle pod oknom sa kopí halda oblečenia... Minule, keď mi zvonil mobil som sa musela prehrabať až na jej spodok aby som ho mohla zdvihnúť. Na stole boli ako vždy porozhadzované kopy zošitov, aj keď už tri týždne máme prázdniny. A okolo koša sa váľali obaly od chipsov, gumových medvedíkov a všelijakých čokoládových tyčiniek, pretože sa mi nikdy nechce vstávať, tak to jednoducho pokrčím a snažím sa trafiť do koša. Bohužiaľ, ako som už spomínala mám mizernú mušku a takmer vždy trafím mimo. Tak som si zapla rádio na plné pecky a pustila sa do upratovania môjho kráľovstva. Popri skladaní všetkých tých tričiek a kraťasov som začala tancovať po celej izbe. Práve, keď som bola uprostred otočky otvorili sa dvere a ja som sa tak zľakla, že som nohou nabúrala do stola.
„Au! Dokelu Ben nevieš klopať?! Vieš ako som sa zľakla?!“ skríkla som na brata a skackala pritom na jednej nohe ako nejaký popletený klokan.
„Prepáč Cherry ja len, že či si nechceš zahrať so mnou futbal.“ Aj by som šla ale keď som sa popozerala po mojej izbe, kde momentálne vládol ešte väčší neporiadok, ako keď som začala upratovať musela som mu povedať, že si zahráme až neskôr. Po asi pol hodine som mala všetko oblečenie celkom úhľadne uložené v skrini. Som zvedavá ako dlho mi to vydrží. Ešte som chcela pozbierať odpadky okolo koša. Rozhodla som sa, že si budem trénovať hádzanie, tak som kôš postavila do jedného kúta, seba do druhého a snažila sa doň trafiť tie obaly. Akurát keď sa mi konečne začínalo dariť, niekto mi znovu otvoril dvere a obal od gumových medvedíkov trafil moju návštevu rovno do hlavy.
„Ups prepáč...Scarlet? Čo ty tu? Prišla si zas vyrývať?!“
„Preboha Cherry čo skúšaš s tými obalmi? A nie neprišla som vyrývať ale ospravedlniť sa ti.“
„Fajn, takže chápeš konečne, že s Nathanom sme len kamaráti?“
„Áno Cherry.“
„A že som do neho nikdy nebola zamilovaná?
„Áno Cherry.“
„A že nežiarlim na tú Rebeccu?“
„Áno Cherry.“
„No vidíš! Bolo to také ťažké?“
„Áno Cherry...tedááá nie nebolo. Takže odpustené?“
„Samozrejme!“ S výskotom sa mi hodila okolo krku a keďže som to nečakala, obidve sme spadli na moju posteľ. Pozreli sme na seba a vybuchli do smiechu. Do izby nakukol Ben a začudovane na nás pozeral. Keď som sa konečne dosmiala, spýtala som sa, čo sa deje.
„Už ideš hrať?“ prosebne na mňa pozrel.
„Jasné, poďme! Scarlet, ideš aj ty hrať futbal?“ spýtala som sa jej. No potom som si všimla jej krásne, nové sandáliky na opätku a kvietkované letné šaty. V tom by asi nebolo veľmi bezpečné hrať futbal.
„Budem sa len pozerať.“ Povedala a nenápadne si zobrala pár módnych časopisov z môjho stola. Tipujem, že hneď ako vyjdeme na záhradu sa vyvalí na našu hojdačku a bude ich čítať.
„No ideme Ben! Kto bude prvý vonku!“ zavelila som. Braček sa okamžite rozbehol a ja za ním. No v obývačke som sa musela zastaviť, pretože som sa začala smiať (a vďaka tomu do mňa Scarlet narazila a takmer sme opäť spadli). Uvidela som nášho Colina, rozvaleného na gauči s hlavou na vankúši, ako pozerá na telku, v ktorej bežal film Garfield. Myslím, že Ben to predtým pozeral tiež a zas to zabudol vypnúť. No ale to je jedno. V tej chvíli som si všimla, že Colin a Garfield vyzerajú ako dvojčatá. Obidvaja ryšaví, leniví a večne hladní. Colin sa ani nepohol, keď sme prebehli cez obývačku a vyšli von do slnečného letného dňa. Ako som hovorila, Scarlet zamierila rovno na našu hojdačku a otvorila si časopis. Ben išiel označiť bránky a mne nakázal pohľadať loptu. Tak som vošla do našej  garáže a začala sa prehrabávať všetkými tými haraburdami. Bolo tam všetko možné: moje a Benove hračky a staré oblečenie, kopy maminých kníh, ockove veci do auta, naše bicykle, korčule... Nájsť v tom všetkom jednu futbalovú loptu mi zabralo minimálne desať minút. Konečne som vyšla z garáže a loptu som víťazoslávne držala nad hlavou. Keď som videla Benove bránky takmer som si ju pustila na hlavu. Radšej som dala dole ruky.
„Ben? Prečo má moja bránka veľkosť najmenej 5 metrov a tvoja sotva pol metra?“ spýtala som sa ho so zdvihnutým obočím.
„Ja som mladší, musím mať väčší priestor!“ povedal mi.
„Áno ale ja som dievča a do takej malej bránky sa určite netrafím. To nie je fér!“ dohadovali sme sa tam. Všimla som si, že Scarlet prestala čítať časopis a pozerala striedavo na toho, kto práve rozprával. Nakoniec sa mi ho podarilo presvedčiť aby sme mali obidvaja rovnaké bránky. Po asi desiatich minútach Ben vyhrával 3:0 ale po ďalších piatich bol stav už 3:2. Vtedy to Bena prestalo baviť a s výhovorkou, že je hladný sa pobral do kuchyne. Pche! Že hladný! Môj braček sa bál, že by som náhodou vyhrala. Pravdu povediac nevadilo mi to, že sme hru už ukončili. Pozrela som sa cez plot, či niekde na dvore neuvidím Natha. Nikde nikoho. Trošku som zosmutnela. Asi je zasa s tou blonďavou...Radšej som zamierila k hojdačke, posunula ďalej Scarletine nohy, zobrala jeden časopis a sadla si vedľa nej. Ďalšiu hodinu sme strávili čítaním a hádaním sa, ktorý časopis má krajšiu titulku. Ách tie naše hádky... :D Potom sa Scarlet rozhodla, že mi ide urobiť inventúru môjho šatníka. No zbohom... Len som sa zdesene prizerala ako vyberá jedno tričko za druhým, každé si poobzerala a hodila ho za seba buď na pravo (pekné veci) alebo naľavo (otrasné!). Môj poriadok mi nevydržal ani jeden deň. Rezignovane som si sadla na posteľ. Všimla som si, že kôpka „Otrasné!“ sa zväčšuje oveľa rýchlejšie ako tá druhá. Som zvedavá, kto to bude upratovať. Ja rozhodne nie! Na dnes mi už stačilo. Scarlet mala po asi pätnástich minútach vyhádzanú a pretriedenú celú moju skriňu. Pozrela som na tú kôpku, kde boli veci, čo sa jej páčili. Bolo tam maximálne 20 kusov oblečenia. Scarlet začala rozprávať: „Cherry preboha ako môžeš niečo také nosiť? Veď to bolo v móde pred dvoma mesiacmi! A táto sukňa? Nehovor mi, že si také niečo niekedy mala na sebe....“ prestala som ju počúvať, len som neprítomne prikyvovala a čakala kým sa vykecá.
„Scarlet ale keď si mi to vyhádzala, pekne mi to aj poskladáš naspäť!“
„Čo? Ja? Prečo? No doooobre!“ povedala, keď videla môj vražedný pohľad. Aj tak neposkladala všetko, len tie veci, čo sa jej páčili. Potom mi zdrhla z izby a všetko som zas musela upratovať sama. „Už ju nikdy nepustím do mojej izby! Alebo si pred ňou zamknem skriňu a schovám kľúč! Aj keď to radšej nie, lebo ešte zabudnem kam som ho dala a nebudem môcť otvoriť skriňu...“ hovorila som si v duchu pri skladaní tej veľhory. Potom som sa vybrala hľadať Scarlet. Našla som ju v kuchyni ako si nalieva pohár pomarančového džúsu.
„Aj ja chcem!“ povedala som. Asi som ju vystrašila, lebo nadskočila a trochu džúsu sa vylialo na podlahu.
„Charlotte! Chceš aby som dostala infarkt?!“ skríkla na mňa nahnevane. Radšej som jej neodpovedala, len som zobrala handru a utrela podlahu. Ona nám zatiaľ naliala džús a do pohárov dala slamky. Ako vždy, mne červenú k vlasom a jej modrú k očiam. Sadli sme si do obývačky a pustili telku. Nič zaujímavé nešlo. Pozreli sme sa na seba obidve s úsmevom. Vedeli sme, čo bude nasledovať. Obidve sme zobrali slamky do úst a začali do nich fúkať vytvárajúc vo vode bublinky. Vždy sme takto súťažili ktorá dlhšie vydrží. Väčšinou sme sa rozosmiali skôr, ako by sme stihli zistiť ktorá vyhrala. Práve keď sme boli uprostred našej „súťaže“ do izby vbehla mamka. Pozrela na nás a krútila hlavou. „Vy ste horšie ako Ben...“ povedala vychádzajúc z izby. To sme už nevydržali a vyprskli sme do smiechu. Akurát, keď sme dopíjali, Scarlet zavolal oco a povedal jej, nech už ide domov. Zaujímalo by ma, prečo tak skoro, bolo ešte len niečo po tretej. Vyprevadila som ju k bránke. Akurát, keď zašla za roh ulice z opačného konca sa vyrútilo Maxovo auto. Vystúpili z neho všetci štyria chalani a nahrnuli sa k dverám Nathanovho domu. Vyzerali, že si ma nevšimli. Začudovane som ich sledovala. Otvorila im jeho mama. Nepočula som o čom sa rozprávali ale vyzerali vystrašene. Bola som strašne zvedavá, čo sa deje, tak som pribehla k nim.
„Ahojte chalani! Čo sa deje?“ spýtala som sa.
Všetci štyria na mňa pozerali, no vyzeralo, že ani jeden sa mi nechystá odpovedať. Preskakovala som pohľadom z jedného na druhého a čakala. Nakoniec sa ozval Tom:
„Cherry! Nathan zmizol!!!“

Tak? Páčilo sa? :))

Disappointment, Friendship, Love. 18.časť

Ok mrkvičky :D po dlhej dobe sem pridávam niečo aj zo svojej tvorby :D Prepáčte, že sem väčšinou pridávam Miškine časti, ktoré sú úžasné!! (Opováž sa so mnou hádať na skype!!!) ale medzi tým dopisujem časti. Aby som ich sem mohla častejšie pridávať a tak. Doteraz som bola lenivá a tak som všetko písala na poslednú chvíľu a tak teraz predpíšem a budem pridávať poctivo :)) Takže.... nie je to vôbec dobré a tak sa vopred ospravedlňujem :))
Príjemné čítanie :))
*Amy*

„To bol aj jej nápad!“ povedala som cez smiech. Tom prestal a začal naháňať Lou. Som ja ale zákerná.... zasmiala som sa.

Sedela som na vysokej stoličke v kuchyni. Okolo mňa behala jačiaca Lou a za pätami mala Toma. Ja som sa na nich zabávala a dusila sa chrumkami. Bez slova som si zobrala misku s chrumkami a vošla do obývačky. Tí dvaja sa stále naháňali a ja som si ich s radosťou ignorovala. O asi pol hodinu Tom dobehol Lou a tá si chvíľu nato premočená sadla ku mne.
„Vďaka“ povedala a pozerala so mnou TV
„Nemáš začo“ mykla som ramenami no začala sa smiať. Bola mokrá a momentálne na gauči vytvorila Tichý Oceán.  Pozrela som sa na ňu ako do tváre a až som sa zľakla! Jej oči horeli zlosťou a zákernosťou
„Môžem ťa objať?“ opýtala sa nastavila ruky a usmiala sa. Jej oči sa zmenil na nevinné no stále v nej driemalo to zlo!
„NIE!“ rázne som povedala a zdvihla sa z gauča
„Ale ja chcééém“ išla ďalej za mnou.
„Ale ja  nie“ išla som rýchlim krokom za nosom a ona za mnou. Prešla som kuchnu, celú obývačku a keď ma stále nasledovala tak som mierila do kúpeľne. Otvorila som dvere a....
„TOM!!! Zamykaj sa!!!“ vybehla som hore po schodoch do izby so zakrytými očami. Počula som zdola už len smiech Lou. Ja som si sadla do kresla v rohu izby a objala si nohy. Tak toto budem z hlavy odháňať ešte dlllllho....

Prešiel ďalší mesiac a Liam stále na turné. Práve dnes sme sa dohodli s Lou a chalanmi, že si ich večer pozrieme v TV..... Vošla som do Caffe podniku, kde pracujem.
„Ahoj Candy“ pozdravila som svoju kolegyňu.
„Ahoj, kde je Sara? Mešká...“ opýtala sa. Áno Sara sa doma nudila. Chýbal jej Zayn a neboli sme spolu tak často. Preto som jej tu vybavila miesto.
„Nie....“ vošla som do šatne a odložil si veci do šatne. Obviazala som si zásteru okolo pasu a vyšla za Candy.
„Tak čo... ako sa máš?“ opýtala som sa jej a ako každý deň ráno som pripravovala náš pracovný pul /nevedela som ako to nazvať/
„Ale dobre. Len som bola včera vo fontáne a neviem v ktorej....“ zafunela no rozosmiala sa rovnako so mnou.
„Nebola si náhodou v tej mestskej? Alebo v tej na konci Londýna?“ začala som jej vymenúvať fontány, ktoré som tu spozorovala až kým dnu nevošla Sara.
„Preboha...“ povedali sme naraz s Candy. Sara mala modré vlasy, každú podkolienku inej farby a natrhnutý rukáv.
„Nič! Nehovorte!“ vystrela prst a išla radšej do šatne. Vtedy sme sa rozosmiali.
„Nebola s tebou vo fontáne?“ opýtala som sa.
„Ja neviem. Možno..“ smiali sme sa dokým ma niekto nepoklepkal po ramene. Vydýchla som na upokojenie a pomaly sa otočila.
„ČO si dáte?“ opýtala som a čakala na odpoveď hnedovlasého dievčaťa. Bola mi povedomá no nevedela som rozoznať kto to je. Povedala mi svoju objednávku. Pripravila som ju a podala jej v malom poháriku.
„Nech sa páči“ povedala som. Rovnako skúmavo na mňa hľadela. 
„Ďakujem“  napokon povedala a sadla si k stolu.
„Prečo na teba tak pozerala?“ opýtala sa Sara, ktoré svoje modré vlasy skrývala v drdole.
„Ja neviem...“ povedala som a mykla plecami.

 Sara teraz :D

Stále som rozmýšľala kto je to dievča, že mi je tak povedomé. Candy sedela na stoličke a hrabala sa vo svojom mobile a Sara si prehrabovala svoje modré vlasy a vydýchavala aby nevybuchla zlosťou.
„Sara?“ odlepila pohľad od vlasov a pozrela sa na mňa
„Ako si, si pre boha mohla dať modré vlasy?“ povedala som čo som mala na mysli
„Ja ani neviem kedy a kto mi ich spravil“  nevinne sa na mňa pozrela.
„Inač celkom ti pristanú“ zasmiala som sa.
„Súhlas“ dvihla ruku Candy no stále pozerala do mobilu. Pozrela som sa na Saru a na šľahačku položenu na pulte. Mala rovnako zákerný pohľad ako ja. Ona vola prvá ktorá zobrala šľahačku. Pomaly sme išli ku Candy.
„Candy? Zlatko...“ konečne sa na nás pozrela. Oči jej vybehli, keď videla už nastavenú šľahačku oproti nej
„To nespravíte...“ povedala a pohľad jej preskakoval zo šľahačky na nás dve.
„To si píš že áno“ povedala som a vtedy Sara stlačila šľahačku, ktorá pristála presne v strede tváre Candy. Po chvíli, keď snáď všetko bolo biele zobrala Candy do ruky mlinček na kávu.
„Mám mlinček a nebojím sa ho použiť.“ Radšej sme všetko so smiechom položili.
„Tak a teraz máte právo nevypovedať. Všetko čo poviete môže byť použité proti vám“ pozreli sme na Candy ako na blázna.
„Nepozeráš veľa CIS?“ musela som sa opýtať.
„Nie....“ povedala. Poobzerala som sa dookola. Zem bola od šľahačky, my sme boli od šľahačky a ups aj stena bola od šľahačky. Ľudia sa venovali svojej káve no hnedovlasé dievča sa chichotalo.
„Poďme to radšej upratať.“ Povedala Sara. Prikývli sme a pustili sa do toho.
„Kto sme?“ opýtala sa Candy
„Blázni?“ opýtala som s nádejou
„Aj to. Ale mala si povedať ženy!!“ povedala a pri tom sa zasmiala.
„Aj to sme“ povedala som a tiež sa so Sarou zasmiala. Keď sme konečne dopratali dievča od stola prišla k nám
„Koľko?“ opýtala sa a stále sa chichotala.
„2,50“ povedala som napokon.
„Ja už viem kto si!“ povedala po chvíli. Nechápavo som na ňu pozrela.
„No predsa Amy. Liamova priateľka že? O ničom inom nebásni len o tebe“ povedala a pri tom sa usmievala ako slniečko.
„No áno...“ stále som nevedela, kto je ona. Asi to zistila lebo mi podala ruku
„Som Eleanor Calder ale hovor mi El“ usmiala sa
„Som Amy Olivia Grace ale hovor mi Amy“ usmiala som sa a potriasla jej rukou.
„Toto sú moje kamarátky Sara a Candy“ predstavila som ich.
„Ahojte... Preboha... dievča... z kade si nabrala odvahu na modrú?“ opýtala sa spontánne
„Moja odvaha? Skôr som sa trochu pripila“ zasmiala sa a zdvihla obočie.
„Aj také sa stáva“ zasmiala sa.
„Dobre ja musím ísť tak sa majte“ povedala a už bola na odchode. Celý deň sme strávili v práci a neskôr sme sa už vybrali tmavými ulicami domov.
„Hej baby. Nechcete sa pridať dnes večer k nám? S Lou pozeráme chalanov v telke“  navrhla som. Sara poskočila a bolo jasné akú odpoveď z jej strany budem počuť
„Jasné prídeme“ zahlásila Sara a Candy prikývla.
„Tak sa zatiaľ majte. Vidíme sa“ povedala som a každá sa vybrala svojou cestou. Keď som vošla dnu. Lou behala s Lux na rukách.
„Ahoj Lou. Ahoj poklad“ dala som Lux pusu na čelo a zobrala si ju na ruky
„Ahoj.“ Povedala a vrátila sa do kuchyne.
„Pozvala som k nám ešte Saru a Candy z obchodu.“ Sadla som si s malou na zem k jej hračkám.
„Dobre. Prosím pomôž mi. Upraceš obývačku?“ opýtala sa a nazrela do obývačky.

„Jasné“ povedala som a pustila sa do upratovania. Fuuuha mi tu máme ale vecí. Pod gaučom som napočítala snáď 200 korún...Keď som dopratala zhodila som sa na gauč. Lux sedela vedľa mňa a očká jej upadali do spánku. Zobrala som ju na ruky a odniesla po schodoch do jej izbičky. Uložila som ju a opatrne zavrela dvere. Zišla som dole a Lou už s nadšením hodina zásteru na vešiak.
„Kde je Lux?“ opýtala sa, keď som ju nemala na rukách
„Uložila som ju do postieľky.“  Spokojne sme spravili ešte pukance a položili ich s chipsami na stolík v obývačke. Štyri poháre s kofolou sme uložili vedľa misiek. Rozprávali sme a čakali naše spoločníčky.

Keď zazvonil zvonček hneď som sa rozbehla k dverám a otvárala Candy a Sare.
„Ahojte!“ vyobímali sme sa. Candy a Sara sa vyzuli v predsieni a posadali sme si na gauč. Zapli sme TV a čakali na začiatok. Medzi tým sme sa rozprávali. Presne v čase aký nám povedali chalani sa objavili v TV. So Sarou sme sa chytili za ruky a s červenými líčkami sme sledovali chalanov. Liam vyzeral skvele. Len niečo mu chýbalo. Kde má vlasy? 

Páčila sa? :) som pripravená na všetku kritiku :))

Warzone 2.časť

Včera sme s Miškou boli kúpiť darček kamarátke :D Sme si kúpili vodu a chipsy v Bile a išli do panta rhei :DD Hneď ako sme vošli Miška bola smädná a tak som jej dala kofolu z mojej maaaxi tašky :DD Musela sa otočiť aby smiechom neopľula knihy xDD potom sme išli ďalej a prezerali si regál s knihami. Ona zobrala jednu a ja som začala čítať obal a som prečítala že krízla a  to boli kúzla :D neevadi :D Sme išli ďalej a tam boli také malé stoličky :D do jednej som si sadla a cítila som sa ako dieťa :D no myslím že to bolo preto lebo vedľa mňa jedno sedelo a čítalo si knihu :DDD Ideme ďalej a tam!! Plyšáci!!! :D Miška stlačila jedného a on zapískal!! :D Potom som vzala také rúžové prasiatko ako maňuška to bola :D a jemu padala hlava!! a nevošla sa tam ani ruka!! :///
Potom sme prezerali také deníky :DD a tam bol taký na magnet :D idem ho otvoriť no ta sa nezavrie?!! a to furt!! Potom príde Miška a akčne otvorí deník :D a čo sa nestane? Zavrie sa!! :D Sme sa rehotali na celý obchod. Som medzi smiech len povedala "Poď bo nás z tade vyhodia" a sme potom hľadali východ :D Viete aké je to ťažké?!!!
Už už sme išli že vídeme až sme zase zastali a prezerali knihy. Miška si tam našla ďalšiu, ktorú si kúpi a ja som zatiaľ zobrala do ruky knihu s menom "Moja Prvá angličtina" už názov hovoril za všetko :DD
Hneď úvodná straba!! :D a tam bolo že nemé e, znelé a neznelé th :DDD no nemohla som ako sme sušali vysloviť tieto veci :DD a neviete ako sa vlastne povie nemé e? :DD No nemohla som :D Neviem si predstaviť život bez mojej bambuľky :DD
No k veci...
 Prepáčte, že to tak neskoro pridávam ale mala som plný program a keď som prišla domov zaspala som....
No ale teraz pridávam novú časť mojej spisovateľky Miški. :) 

Ráno nastal poriadny zmätok, ale to nakoniec vždy, keď sa niekam chystáme. Keď som vstala a dala sa do poriadku, zistila som, že moja mama bláznivo pobehuje po dome a hľadá nejaký batoh či čo a oco sa snažil urobiť niečo na jedenie. Preboha kto ho tým poveril? Veď okrem prípravy kávy a čaju sa v kuchyni vôbec neorientuje! Radšej som ho poslala prezliecť sa, pretože tu stále pobehoval v pyžame. A aj preto, lebo som nechcela celý deň jesť rožky s maslom, džemom, kečupom a šunkou alebo niečím podobným. Keď sa niekto čudujete, ešte ste nevideli jeho kuchárske pokusy. Raz chcel robiť koláč, ale namiesto cukru do cesta nasypal soľ. Radšej si ani nepredstavujte ako to chutilo. Alebo jedného dňa sa rozhodol, že uvarí špagety a hoci sme mu aj ja aj mama hovorili, že sa majú vysypať až do vriacej vody, nedal si povedať. Keď som videla ako k nim robil omáčku, rozhodla som sa že dnes nevečeriam. Dával tam všetko, čo mu prišlo pod ruku: pretlak, soľ, cukor, peper, mrkvu, kúsky hrozna, kakao a takmer tam pridal aj mlieko ale to mu našťastie mama zobrala z ruky skôr, než ho nalial do tej neidentifikovateľnej zmesi, čo pôvodne mala byť omáčka. Preto som ho radšej poslala von z kuchyne a desiatu spravila sama. Nechápem síce načo, keď v ZOO sú aj bufety ale nechcela som sa nič pýtať mamy, zvlášť preto, že by ma ani nepočúvala. Vždy keď niekam ideme chytí cestovnú horúčku a ráno pobehuje po celom dome, všetko možné hľadá a nikoho nevníma. Radšej som nachystala rožky do tašky, pohľadala Bena, posadila ho za stôl a postavila pred neho misku cereálií rovnako ako sebe. Práve, keď som Colinovi sypala do jeho misky granule ozval sa zvonček. Granule som nechala granulami a išla otvoriť Nathanovi. „Ahoj, konečne si tu!“ chytila som ho za ruku a vtiahla dovnútra.
„Vidím, že tvoja mama má zas tú svoju slávnu cestovnú horúčku.“ povedal pri pohľade na 3 prepchaté batohy hodené na chodbe. Ani som si ich nevšimla. Čo v nich je? Radšej som šla hľadať mamu a spýtať sa jej to.
„Takže v tomto je opaľovací krém, 2 dvojlitrové fľaše vody, vreckovky, moja kniha na cestu, slnečné okuliare, v ďalšom Benov obľúbený plyšák a jeho vankúšik, keby v aute zaspal a v poslednom sú ďalšie dve fľaše vody, nejaké sladkosti a ešte tam pôjdu tie rožky.“  Celý jej monológ sme na ňu spolu s Nathanom neveriacky kukali. „Čo je?“
„Mami načo bude Benovi plyšák? A tie sladkosti chceš iba tak nechať v batohu? Vonku má byť 33 stupňov, vieš si predstaviť aké to bude roztopené? A 4 dvojlitrové fľaše? Veď tam sú aj bufety! Kto to všetko bude vláčiť?  Stačí nám jeden batoh, nemusíme zo sebou ťahať tri!“ prisahám, väčšinou je úplne praktická toto s ňou robí len tá jej cestovná horúčka. Keď ideme niekam na dovolenku niekedy mi to pripadá ako keby sme sa tam rovno sťahovali. A baliť začína väčšinou už týždeň dopredu. Hlavne, že tie najdôležitejšie veci vždy zabudneme. Minule sa oco musel v polovici cesty vrátiť, lebo sme zistili, že sme zabudli pasy a raz si mamka na dovolenke spomenula, že Colinove granule nechala otvorené na linke. Keď sme sa vrátili, boli rozsypané po celej kuchyni a Colin spal rozvalený medzi nimi.
„Tak fajn Cherry, máš pravdu.“ povedala a povyťahovala všetky tie haraburdy z batohov, vytriedila to, čo nám bolo nanič a všetko pekne napchala do jedného z nich. Keď sme konečne sedeli v aute a boli pripravení vyraziť, bolo už takmer pol jedenástej. Uvedomila som si, že keďže sme piati asi nebudeme mať až takú pohodlnú cestu. Najprv som rozmýšľala, či rodičom nenavrhnem, že by Ben mohol vliezť do kufra ale radšej som bola ticho. Nakoniec sme sedeli oco a mama vpredu a my traja vzadu. Na tom by nebolo nič, ale keď sa môj braček rozhodol, že si chce ľahnúť a rozvalil sa tak, že na mojich nohách mal hlavu a na Nathových nohy, už to také pohodlné nebolo. A keď sa z Benovej zadnej časti začala šíriť aróma včerajšej večere, začínala som vážne ľutovať, že sme ho nedali do toho kufra...
Konečne sme boli na mieste. Oco ešte ani poriadne nezastavil a Nathan už otváral dvere. Vyskočil z auta (nie doslovne) a zakričal na celé parkovisko: „Vzduch! Konečne!“ vyslúžil si za to niekoľko začudovaných pohľadov a môj smiech. Aj keď neviem prečo som sa smiala, lebo keby ma nepredbehol, asi urobím to isté :D Pár minút sme stáli pri aute, ktoré malo všetky dvere otvorené dokorán, potom sme ja, Nath a mama pobrali všetky veci a oco išiel medzitým kúpiť lístky. Ben poskakoval okolo nás a tešil sa, kedy sa konečne zas pozrie na svoje obľúbené zvieratká. Došli sme k ocovi, vzali lístky a pustili sa objavovať krásy londýnskej zoologickej záhrady... No dobre tak poeticky to neprebiehalo najprv sme sa asi 10 minút hádali kto bude vláčiť ten obrovský a ťažký batoh (mama v ňom nechala 3 dvojlitrové fľaše) a potom sme museli ďalších 10 minút hľadať Bena, pretože za ten čas, čo sme sa hádali, sa odbehol pozrieť na svojich obľúbených tučniakov. Po rušnom začiatku sme sa všetci piati vybrali  prechádzať po ZOO v jednej skupinke. No, nie tak celkom. Mama šla s Benom vpredu a držala ho za ruku aby niekam nezdrhol, chudák oco s tým ťažkým batohom pár krokov za nimi a my dvaja z Nathanom sme si od nich držali odstup a robili sa, že ich nepoznáme. Čudujete sa, keď môj malý braček každú chvíľku vykrikuje: „Aha mami! Slon! Pozri mami ako ten tučniak skáče! Sleduj tú opicu ako lezie!“ ďalej mamine: „Ben, ako robí macko? Brum brum. A ovečka? Béééé!“ ako keby mal 4 a nie o mesiac desať. A do toho ockove stonanie, že čo všetko preboha nabalila do toho batohu... Jednoducho šialená rodinka :D Našťastie Nathana tam nikto nespoznal, keďže väčšinou tam boli deti do 8 rokov, takže sme mali viac menej pokoj. Práve keď sme sa hádali, či tá zebra v ohrade je bielo –čierna (môj názor) alebo čierno-biela (Nathanov názor) sa ozvalo: ,,Panebože! To je Nathan Sykes!“ Obidvaja sme sa obzreli za hlasom. Stála tam akási blondína asi v mojom veku. Nevyzerala, že by sa mala celý deň potĺkať v zoologickej, pretože na nohách mala minimálne 10 centimetrové opätky, oblečené doslova mikrošaty a na tvári kilo make-upu. Nebola mi nejako extra sympatická. Odtrhla som od nej pohľad a pozrela na Nathana. Musela som si poriadne zakusnúť do pery aby som nevyprskla do smiechu. Ústa mierne pootvorené, oči vypúlené a dvihnuté obočie. Mala som strašnú chuť mu zamávať rukou pred tvárou aby sa prebral, ale ovládla som sa. Tá blonďavá zatiaľ došla až k nám.
„Ahoj Nathan, “ povedala odporne podlízavým hlasom a zaklipkala očami s riasami zlepenými od toľkej maskary. Keď na neho prehovorila, konečne sa prebral.
„Ehm...Ahoj...?“
„Ou prepáč. Som Rebecca ale pokojne ma volaj Becky.“ Usmiala sa na neho a v tej  chvíli som zatúžila po slnečných okuliaroch v ocovom batohu.
„Ahoj Becky. Teší ma.“ Podal jej ruku a ona mu ňou potriasla. Všimla som si, že nechty mala nalakované lakom s rovnakým žiarivo ružovým odtieňom ako rúž na ústach. Začali sa tam spolu rozprávať a Rebecca celý čas na Nathana klipkala očami, usmievala sa na neho a afektovane sa smiala. Skrátka ho balila rovno pred mojimi očami. Nie som síce jeho priateľka ale ona to nemala  odkiaľ vedieť, jednoducho ma úplne odignorovala. Zaujímavé bolo, že Nathan jej na to skočil. Úprimne, myslela som, že chlapec má lepší vkus. Keď ma omrzelo prepichovať Rebeccu pohľadom, poobzerala som sa po okolitých výbehoch zo zvieratami a zistila, že moja šialená rodinka sa mi stratila z dohľadu. Bolo načase Natha od tej namachlenej baby odtiahnuť a pohľadať ich.
„No Rebecca, Nathan ťa rád spoznal, ale už musí ísť že?“ Nathan sa chystal odporovať, ale keď videl môj pohľad zavrel ústa a prikývol.
„Nedáš mi svoje číslo?“ spýtal sa jej a ja som len dvihla obočie. To akože myslí vážne? Počkala som, kým mu vrátila mobil a potom som ho chytila za lakeť a ťahala za sebou.
„To akože myslíš vážne?“ povedala som nahlas, keď nás už nemohla počuť.
„Čo ako?“ spýtal sa nechápavo.
 „Tá baba.“
„Čo s ňou?“  Pánečku, ako sa za pár minút tej Barbie z môjho kamoša podarilo spraviť takého nechápavca?
„Bože Nathan! Čo to malo znamenať s tou blondínou!“
„Ahá! Poviem rovno nie?,“ odignoroval môj veľavýznamný pohľad, ktorý som na neho hodila a pokračoval: „Nó... Myslím, že som zamilovaný.“ No super. Nathan sa nám zamiloval do nejakej namyslenej, namachlenej Barbie.
„Nathan?“
„Áno?“
„Ty máš úpal? Ja som ti hovorila, že si máš zobrať tú šiltovku!“
„Nie nemám!“ odpovedal mi naduto. Všimla som si ale, že sa snaží nerozosmiať.
„Jasné, jasné... No poď ideme pohľadať tých troch.“ Po asi pol hodine túlania sa po celej zoologickej sme moju rodinku konečne našli pri vlkoch. Oco sedel v chládku na tom jeho batohu, v ruke mal už takmer prázdnu fľašu vody a vyzeral, že toho má už dosť. Mama tam zavýjala a jeden vlk ju zamračene sledoval zatiaľ čo druhý pokukoval po Benovom šunkovom rožku, ktorý jedol.
„Ocí? Koľko je hodín?“
„Pol štvrtej.“ Povedal, keď pozrel na hodinky.
„Nemohli by sme už ísť?“ prosebne som na neho pozrela.
„Ja by som aj išiel, ale pýtaj sa ich.“ Prázdnou fľašou ukázal na tých dvoch.
„A nemôžeme ich tu nechať? Oni si to ani nevšimnú. A aspoň nebudeme celú cestu dýchať Benove plyny.“ Odpovedala som a vyslúžila si ocov zamračený pohľad a Nathanove chechtanie. Vedela som, že mamu a Bena musíme odtiahnuť von, oni by totiž boli schopní celú zoologickú prejsť ešte raz a na to som vážne nemala náladu.
„Mami? Nechce sa ti už ísť?“
„Cherry! Ticho! Nevidíš že teraz sa rozprávam z vlkom?“ No...vyzerá to tak, že Nathan nie je jediný, kto dnes dostal úpal...
Keď sa nám konečne podarilo dostať zo ZOO bolo takmer pol šiestej. Ja, oco a Nathan kompletne unudení, zatiaľ čo mama mala toľko energie, že by zrejme kľudne zabehla ešte aj maratón. Ben sa zasa rozvalil tak, ako pri ceste sem a po chvíli zaspal. V aute som rozmýšľala nad tou blondínou. Čo sa Nathovi na nej tak páči? Nikdy som si nevšimla, že má taký mizerný vkus. No možnože na ňu už aj zabudol. Za celé dve hodiny ju vôbec nespomenul.

Doma

Práve sme vybalili a upratali všetky veci a momentálne ležím na posteli s notebookom na kolenách. Zrazu niekto otvoril dvere takou silou, že až buchli o stenu (už je tam poriadna diera od kľučky) a vzápätí sa mi do izby vrútil pojašený Nathan. „Ja som jej zavolal! Zajtra sa máme stretnúť!“ kričal na celý dom.
„Nathan! Kľud! komu si zavolal? S kým sa máš stretnúť?“ nechápala som.
„Predsa Becky! Zajtra ideme spolu do kina!“ medzitým si sadol na moju posteľ a nadskakoval na nej. Takže na ňu nezabudol, zdá sa, že práve naopak. Ešte som nevidela, žeby sa chalan tak tešil z nejakého rande :D A ešte s takou babou...
„Super!“ vykúzlila som niečo, čo malo pripomínať úsmev. Tá Rebecca mi skrátka vôbec nebola sympatická. Ten typ, čo s chalanom chodí len pre slávu a peniaze. A keď ju to už nebude baviť, jednoducho ho odkopne. Čo sa Nathovi v tej hlavičke porobilo, že sa buchol práve do takejto barbiny?


Tak čo páčilo sa? :) Mne strašne :DD

Warzone 1. časť

Slávnostne vám predstavujem Story mojej "Dvojičky" teda Mišky :D Toto bude síce kratší príbeh no je úžasný! :) Ona tomu neverí tak ju o tom presvedčte. :)) 

Bola som rozvalená vonku na záhradnom ležadle a snažila som sa nezaspať. Júlové slnko mi pripekalo na tvár, pofukoval jemný vetrík... ,,Ááá!!! To studí!!!“ skríkla som, lebo niekto mi odrazu vyšplechol ľadovú vodu rovno do tváre. Otvorila som oči a uvidela Nathana s prázdnym pohárom v ruke ako sa na mne smeje. ,,Sykes! Toto si nemal!“ skríkla som a začala som ho naháňať po záhrade. Všimla som si, že na hlave mal svoju obľúbenú šiltovku. Keď som ho konečne dobehla, strhla som mu ju z hlavy a utekala opačným smerom. Keď si všimol, že čiapku nemá na hlave okamžite sa rozbehol za mnou a kričal: „Cherry! Tú čiapku nie! Urobím hocičo ale moju čiapočku nechaj na pokoji!“ Začala som sa na ňom strašne smiať a takmer som sa zabila na našom kocúrovi Colinovi, ktorý sa mi nečakane priplietol pod nohy. Radšej som zastavila, jednak preto aby som sa nadýchla, pretože výbuch smiechu mi vyrazil dych a jednak preto aby som upokojila chudáka Colina. Nathan ma medzitým dobehol. „Cherry, daj  mi moju čiapku!“
„Nedám! Už je moja. Nemal si ma ošpliechať!“ vyplazila som mu jazyk.
„Ja som ťa chcel len zobudiť!“ hodil na mňa psí pohľad.
„Tak po 1. nespala som, po 2. keby som spala, zobudiť ma sa dalo aj menej mokro a po 3. nepozeraj na mňa tak! Na mňa psie oči nezaberajú!“ dobre to som trošku klamala. Takmer žiadne psie oči na mňa nezaberajú. Okrem tých jeho.
„Ale no! Cherry...“ ďalej na mňa tak pozeral.
Možno sa pýtate, prečo ma Nathan volá Cherry. Keď už sme pri tom rovno sa vám predstavím. Moje celé meno je Charlotte, lenže každý ma volá Cherry vďaka žiarivo červenej farbe mojich vlasov. Tú prezývku má na svedomí práve Nathan. Moje mierne kučeravé vlasy pôvodne boli tmavohnedé, no raz som si ich chcela zafarbiť na blond. Ale to by som nebola ja, keby sa niečo nepokazilo. Vlasy som opláchla o pár minút skôr, než som mala a výsledok? Červené! Najprv som spanikárila, ale keď som si ich obzrela, zapáčili sa mi. Keď to prvý krát videli moji rodičia, mama takmer odpadla, ale po počiatočnom šoku sa aj im začali moje vlasy páčiť. No a keď ma s novou farbou videl Nathan, prvé čo povedal, keď sa mu vrátila reč, bolo: „Nazdar čerešnička!“ No a odvtedy mi každý hovorí Cherry. Mám osemnásť rokov, veľké sivo-modré oči a podľa mňa som dosť nízka...Rodičia mi vždy hovoria, že ešte vyrastiem, lenže už od štrnástich som zaseknutá na blbých 160-tich centimetroch, takže o tom silne pochybujem. Ale vráťme sa späť k tomu poobediu.
„A čo tu vlastne robíš?“ spýtala som sa ho. Niežeby som nebola rada že svojho najlepšieho kamaráta po dvoch mesiacoch zasa vidím, ale opätovné stretnutie som si predstavovala trošku inak.
„Máme s chalanmi pár týždňov voľno, tak som si povedal, že ťa prídem pozrieť. Vrátiš mi už tú čiapku?“
„Aha. Super!“ usmiala som sa a ignorovala jeho prosenie nech mu vrátim šiltovku. Hoci som vedela, že mi ju odtiaľ hneď vezme, nacapila som si ju na hlavu a ďalej hladkala Colina, ktorý začal spokojne priasť. Ako som čakala, Nath mi hneď vzal čiapku z hlavy a s priblblým úsmevom si  ju nasadil.
„Aj ja chcem takú čiapku!“
„Veď je chlapčenská!“
„No a? Mne sa páči. Aspoň vieš, čo mi máš kúpiť na narodeniny.“
„Narodeniny si mala pred mesiacom.“
„Áno, ale ty si tu vtedy nebol. A môže to byť oneskorený darček!“ zasmiala som sa.
„Ešte uvidím.“ teraz mi vyplazil jazyk on.
„Dobre nechajme to teraz tak. No hovor! Ako bolo?“ asi hodinu mi rozprával zážitky z koncertov.
S Nathanom sme kamaráti vyše roka. V podstate odkedy som sa sem prisťahovala. Jeho rodina býva v dome oproti nám. Pamätám si naše prvé stretnutie. Môj malý braček Ben si kopal na dvore loptu a prekopol ju až k nim a kto musel ísť pre ňu? Ja, kto iný...Zazvonila som u nich a von vyšiel Nath. Nebola som nejakou extra fanúšičkou The Wanted, ale pár pesničiek som poznala. Nathana som spoznala podľa klipu pesničky Gold forever. Nechcelo sa mi veriť, že bývam vedľa hviezdy. Vypýtala som si loptu naspäť a šla domov. Raz ma mama poslala na nákup do neďalekého obchodíka a tam som sa s ním stretla druhý krát. Celú cestu domov sme prekecali o všetkom možnom. Zistili sme, že si dobre rozumieme a odvtedy sme kamaráti. Párkrát ma s ním odfotili novinári a už tu boli fámy, že má novú priateľku. Ale my dvaja sme nikdy neboli viac ako najlepší kamaráti. Keď som videla v novinách tie články, len som sa smiala na tom, ako novinári robia unáhlené závery. Potom ma zoznámil s ostatnými chalanmi aj ich priateľkami. Zo všetkými som si celkom dobre rozumela.
No a dnes konečne dorazili domov z dvojmesačného turné. Strašne som sa na neho tešila. Niežeby som nemala iných kamarátov, jasné že mám. Moja najlepšia kamoška Scarlet je úžasná, len niekedy ma nebaví dookola kecať o tom, aká farba laku na nechty sa hodí k jej novému tričku, alebo počúvať donekonečna o nejakých nádherných topánkach, ktoré minule videla v obchode. Skrátka s ňou som rozoberala len babské somarinky a s Nathanom som kecala o všetkom ostatnom. Mali ste vidieť ich prvé stretnutie. Pri tej spomienke sa ešte stále musím smiať.

„Scarlet tvoje topánky nepotrebujú vyleštiť“ kričala som za ňou, keď u mňa zazvonil zvonček. Išla som otvoriť. Otvorila som dvere a pred nimi stál človek, ktorému som nevidela do tváre, pretože mal pred ňou kopu ľalií.
„Pre slečnu Charlotte“  povedal hrubým hlasom no jeho neskutočne veľké číslo topánok ho odhalilo.
„Ďakujem Nathan“ zobrala som si od neho kyticu a išla ju dať do vázy , ktorá bola v kuchyni. Nechala som otvorené dvere aby mohol vojsť.
„Áááá“ keď som začula kričanie Scarlet okamžite som prišla do obývačky.
„Áááá“ zakričal Nathan...dievčenským hlasom?
„Áááááá!“
„Áááááá!“ zobral vankúš a dal si ho pred tvár.
„Nathan ty nie si normálny. Je to moja kamarátka. Zlý Nathan zlý“ zobrala som od neho vankúš a  pohrozila som mu prstom.
„Takže Nathan toto je Scarlet. Scarlet to...“ prerušila ma
„Bože veď to je Nathan Sykes!!! Si robíš srandu?!! Charlotte!!! Odkiaľ ho poznáš??!!! Ty s ním chodíš!!!! Ááááá moja naj kamoška chodí s Nathanom Sykesom!!“ Celý čas pišťala a poskakovala až si Nath zakryl uši. Prevrátila som očami a vrátila sa späť do kuchyne ku kytici....

„Nad čím sa smeješ?“ spýtal sa Nathan a tým ma vrátil naspäť do prítomnosti.
„Len som si spomenula na tvoje prvé stretnutie so Scarlet.“
„Ešte stále si myslí, že spolu chodíme?“
„Poznáš ju. Snažila som sa jej aspoň dvestokrát vysvetliť, že sme len kamaráti, ale keď si ona niečo vezme do hlavy...Stále omieľa že chlapci a dievčatá nemôžu byť kamaráti.“ Nathan len pokrútil hlavou. Začala som sa hrať s kučeravým pramienkom mojich vlasov, ktorý sa mi uvoľnil z vrkoča.
„Stále nechápem ako sa to robí! Kedy ma to konečne naučíš?!“ povedal  Nathan sledujúc, ako si upravujem svoj vrkoč.
„Nathan! Už som ťa to raz učila a pamätáš sa ako to dopadlo!“ Nikdy opakujem NIKDY neučte nijakého chalana robiť vrkoč na svojich vlastných vlasoch!!! Hodinu som ich vtedy rozmotávala...
„No ale nakoniec si ich rozmotala!“ povedal zo smiechom.
„Nechápem čo je na tom také smiešne. Keby som si moje vlásky kvôli tebe musela ostrihať, tak by som ťa prizabila!“ povedala som, ale aj mne trhalo kútikmi. Ten chalan má neskutočne nákazlivý smiech.  Čakala som kým sa upokojí a začala som sledovať Colina, ktorý medzitým odo mňa odťapkal, ako ho, chudáka otravuje mucha a on sa oháňa labkami aby ju odohnal.  Začal sa krútiť dokolečka, pretože mu pristála na chrbte a nechcela odletieť. Potom Colinovi krúžila pred ňufákom a on začal poskakovať aby ju chytil. Chudák kocúr. Neznášam muchy. Nathan sa konečne prestal smiať.
„Hej vy dvaja! Poďte dnu! Práve som dopiekla koláč!“ zakričala zo zadných dverí moja mama.
„Kto bude prvý v kuchyni!“ zavelila som a už som bežala k dverám. Nathan vyštartoval sekundu po mne: „Hej! To nie je fér!“ kričal. Aj keď som mala náskok, on bol rýchlejší a tesne pred kuchynskými dverami ma predbehol. „Som prvý! Som prvý!“ pospevoval si ako malý chlapec a už si bral kus koláča od mojej mamy. „Nathan! Ten koláč je ešte hor...“
 „Aúúú! Houhe!!“ vykríkol s plnými ústami. Ja s mamou sme vybuchli do smiechu. Oco nato zdvihol hlavu od novín, ktoré čítal na kuchynskom stole a začudovane pozeral striedavo z jedného na druhého. Keď má svoju chvíľku zo šálkou kávy a novinami, nevníma okolitý svet. Zobrala som si svoj kus koláča a na rozdiel od môjho šibnutého kamoša som počkala, kým aspoň trošku vychladne. Po naplnení našich žalúdkov sme sa všetci štyria rozvalili v obývačke a sledovali nejaký nezaujímavý film. Nathan u nás sedí tak často, že rodičia ho už pomaly pokladajú za ďalšie dieťa. No rovnako to je aj so mnou u nich. Keď film skončil, Nath sa rozhodol, že už ide domov. Keď odišiel, začala som sa nudiť, tak som zavolala Scarlet, či sa jej nechce niekam ísť. Samozrejme že chcelo. Myslím, že sme prešli asi všetky obchody v Londýne a obidve sme sa vrátili ovešané každá najmenej dvadsiatimi taškami. Podotýkam, že ja som niesla aj polovicu Scarletiných, pretože keby ich má všetky niesť sama, asi by sa ani nepohla z miesta. Som zvedavá, ako všetko to oblečenie narve do svojej skrine. Veď už teraz je napchatá na prasknutie. Minule, keď som bola u nej a ona sa rozhodovala, čo si oblečie, otvorila skriňu a z nej sa vyvalila doslova lavína šiat. Zaujímalo by ma, ako dlho to potom skladala naspäť :D Odprevadila som ju k ich domu, nechala som jej tam celý jej nákup (do domu to snáď nejako odnesie) a vybrala k nám.
„Ahojte všetci už som doma!“ skríkla som do zdanlivo prázdneho domu. Akurát Colin bol rozvalený na strede chodby s hlavou v otcovej papuči. Aspoň sa mu lepšie spalo :D Vybehla som po schodoch do svojej izby a zložila všetky tašky. Nemala som ich ani zďaleka toľko ako Scarlet. Zišla som dole a hľadala, kam zmizla moja rodina. Našla som ich v kuchyni ako večerajú.
„Ahoj Cherry, konečne si doma. Počúvaj, zajtra si spravíme rodinný výlet. Ideme do ZOO. Všetci! O desiatej ráno nástup!“ slovo všetci mama poriadne zdôraznila, takže šanca, že by som sa z toho vyvliekla je minimálna. Ach jaj veď v ZOO zomriem od nudy! Už som v nej bola asi 10x vďaka Benovi, ktorého nikdy neomrzí sledovať tučniaky zebry, levy, slony, medvede a neviem čo všetko ešte. No... možno keby s nami mohol ísť aj Nath, nejako by som to prežila. „Mamí? A mohol by ísť aj Nathan? Prosím!“ mama sa tvárila, že rozmýšľa. Nakoniec našťastie povedala: „Fajn, keď sa mu bude chcieť...“
„Super! Idem mu zavolať!“ povedala som a už som trielila pohľadať mobil. Ešte som začula oca ako kričí, že načo mu preboha idem volať, keď býva cez ulicu ale neodpovedala som mu. Doteraz som obehovala celý Londýn, takže jediná dráha, ktorú momentálne dokážem prejsť je po schodoch do svojej izby. Keď som konečne našla mobil, vytočila som Nathanovo číslo a čakala kým dvihne.
„Haló?“ ozval sa asi po štvrtom zazvonení.
„Čauko Nath nechce sa ti ísť zajtra do ZOO? Prosím! Mama chce ísť na rodinný výlet. Bez teba sa tam unudím! Prosíííííííím!“
„Počkaj opýtam sa....“ prosím poď, prosím poď, prosím poď! Opakovala som si v duchu. Konečne sa ozval jeho hlas :,,Môžem ísť, kedy vyrážame?“
„Supéééér!“ skríkla som do slúchadla. Chudák :D „No o 10tej. Nezabudni. Takže zajtra. Ahoj!“ Stlačila som červené tlačítko, ani mi nestihol odzdraviť. Ešte som si nastavila budík, pretože cez prázdniny málokedy vstanem pred jedenástou. Vybrala som si nejaké oblečenie na zajtra, ráno by som to určite nestíhala a zavrela som sa v kúpeľni. Vykúpaná a prezlečená do pyžama som zaliezla do postele. O pár minút som už bola v ríši snov. 

Páčila sa? :) .... moja časť by mala pribudnúť už zajtra :) dúfam sa tešíte :)