Čauko :) 100% zamilovaná do cup songu vás zdravím s novou časťou. Som unavená .. mama ma zobudila -.- vraj si mám zvykať na školský čas -.- a i tak som zaspala :P muhehehe 3:) tak bežte čítať :)) a ospravedlňujem sa za čakanie ale nebola som doma ://
2.časť
"Môžeš ísť. Ale ! Pod podmienkou... chcem tvoje číslo." zasmiala sa. Vymenili sme si čísla a rozlúčili sa. Išla som na pohovor do jedného časopisu z módou. Zatiaľ ako sekretárka. No aspoň niečo, nie? Vošla som dnu veľkými točivými dverami, vyšla na 8. poschodie a ohlásila sa. Po chvíli ma zavolali dnu. Keď som vyšla von... hádajte, čo... mám nové miesto sekretárky. Navonok som sa usmievala no vnútri som bola celá šťastná z toho že rybka v tom meste začína...Like a Boss ;)
Prvý deň v novej práci bol únavný. Behala som z miesta na miesta a to si vyžadovalo... nákupy! ... Práve som sa prechádzala po uliciach s minimálne desiatimi taškami. Unavená z dnešného dňa som išla domov, prezliekla sa, odmaľovala a zaľahla do postele....
Bŕŕŕm... vrŕŕŕm... chŕŕŕm....
"Prestaňte vŕtať. Človek sa snaží ešte spať" hovorila som si v hlave. No nešlo to zvonku ale z môjho otravného žalúdka.
"Buď ticho!" prehodila som sa na druhú stranu.
Bŕŕŕm... vrŕŕŕm... chŕŕŕm.... vžžžžm...
Ono to pokračovalo!!!!
Nasledujúcu hodinu som sa to snažila ignorovať.
Píp!! Píp!! Píp!!
Otvorila som oči na budík, ktorý mi nedal spať. Mala som pohľad a lá - are you kidding me?!!!
Vstala som z postele, ktorá bola po nákupoch a náročnom dni ako spanie na bielom, rozprávkovom mráčiku plávajúcom po jasnej oblohe, ktorú nezatemnil ani jeden sivý, zlý mrak. Podišla som k oknu a odhrnula z neho svetlo zelenú záclonu ladiacu síce bielymi stenami no zdobenými ornamentmi rôznych tvarov, či tenšou alebo hrubšou čiernou čiarou. Oknom prenikali teplé lúče slnka, ktoré žiarilo ako najšťastnejšia vec na svete. Vošla som do kuchyne a zapla rádio. Akurát tam hrali Ariana Grande - Baby I. Napadlo ma, že by som mohla zavolať Mayi. Mojej kamarátke už zo základnej. Už sme mali svoje šarvátky no stále by som ju ani za nič nevymenila. Stála som v strede kuchyne, v ktorej sa mi pripravovali wafle. V tom ma napadlo..
"Kde som dala ten poondený mobil?!" začala som ho hľadať. Presnorila som snáď každý kút, vysypala na seba celú nevybalenú krabicu s nápisom "Oblečenie" ... a verte mi toto upratať mi chvíľu potrvá... , pozrela sa snáď aj do sprchy a stále som ho nikde nenašla. Nakoniec som si sadla na podlahu v obývačke a oprela sa o stenu. Asi po desiatich minútach sa mi niečo začalo hýbať pod zadkom. Zľakla som sa, že som prisadla veveričku alebo nejakú úbohú sýkorku. Zvýskla som a prehýbala sa akoby mi niekto hodil kúsky ľadu do nohavíc. Mala som rukami zakrytú tvár a vyskočila som na gauč ako mačka, keď ju ideme namočiť. Pomaly som sa začala obzerať, čo to je. Stále sa to hýbalo a zrazu som o spoznala. Známa pesnička od The Wanted - We own the night, ktorú mám ako zvonenie na mobil.
"íííííp!" zviskla som znovu no tentoraz od šťastia
"Zlato ja som ťa našlááá!!" rozbehla som sa k nemu, zabudla som zastaviť a ako mucha čapnutá novinami som nabúrala do steny.
"Au!" chytila som sa nosa, keď som už sedela na zemi. Natiahla som sa druhou rukou pre mobil a zdvihla ho.
"Prosím?" profesionálne som sa ozvala. Že aká paníííí ...
"Dobrý tu Angie. Chcela som sa spýtať, či by ste nešli pre obálku za Johnathanom. Súrne to potrebujeme pre tohto mesačné vydanie." Angie je moja šéfka. Je celkom milá
"Dobrý. Jasné. Oblečiem sa a padám z bytu"
"Vďaka, tak vás očakávame." z jej hlasu bolo počuť úľavu. Zložila.
"Toto mi už nerob!" pohrozila som prstom mobilu....
Skočila som do sprchy, umyla tvár a zuby, obliekla si kvietkované legíny s bielou blúzkou, ktorú som si nakreslila a vyrobila ešte doma v Bristole. Obula som si čierne topánky na opätku, ktoré boli vzadu vybíjané. Vlasy som si dala do drdola a všetko dozdoila náramkami, čiernou taškou a čiernymi náušnicami...
Zamkla som byt a vybrala sa na cestu. Prešla som plnými ulicami... Zahla som za roh a uvidela som obrovskú budovu návrhára Josepheho, ktorý je známi svojou eleganciou ajednoduchosťou.Vošla som do budovy a ohlásila sa.
"Bonne journée" pozdravil ma.
"Dobrý" usmiala som sa. "Posiela ma sem..."
"Stop." pozrel sa na mňa hlavou otočenou v bok. "Musím pochváliť tvoj vkus. Je to v skutku facile. Páči sa mi to! Kto to navrhoval?" opýtal a zvedavo a spojil ruky. Bola som mierne šokovaná.
"No. Pravdu povediac ja." cítila som ako sa mi červeň hrnie do tváre.
"Oooo ste veľmi talentovaná dame. Budem rád ak sa sem tam zastavíte a pomôžete mi doladiť niektoré chybičky." vypúlila som oči a prestala dýchať.
"Takže, toto je pre Angie a toto pre vás." v jednej ruke držal obálku a v druhej vizitku.
"Zavolajte." žmurkol na mňa.
"Samozrejme." usmiala som sa a odišla. Celý deň som premýšľala nad tým ako sa mu mohlo páčiť to čo som mala na sebe. Bola to obyčajná blúzka s legínami.
Vyčerpaná som prišla domov, prezliekla som a zaspala... Takto ubiehali týždne až z toho bol mesiac. Stále som niekoho zháňala. Chodila sa Josephom, ktorý bol z mojich návrhov totálne nadšený,
"Bravissima" Hovorieval. Vtedy som si nebola istá či je talian alebo Francúz.
Jedného dňa som zavítala znovu za Josephom. Vošla som do veľkej sály so stovkami ľudí, ktorý tu pracovali od rána do neskorého večera. Spadli mi na zem papiere, keď som uvidela kto sedí na otočnej stoličke a čaká dokým Erika (pomocná krajčírka) začne získavať jeho mieri. Všetci sa otočili mojim smerom
"Moja chyba" krivo som sa usmiala a začala zbierať rozsypané papiere. Na stoličke sedel.. počkať ako sa to volal... Liam. a pri ňom stálo pekné dievča so žiarivým úsmevom a kučeravou hrivou. Držala ho za ruku a hrdo sa na neho usmievala. Na druhej stoličke... dotyčného merala Mary... sedel Harry, ktorý ako ma mal ako prvý vo výhľade.Ostatný sa vyvaľovali na gauči a čakali kým pôjde posledný z nich na radu. Cestou mi ešte spadlo pero, ktoré som rýchlo zdvihla a išla k Sare. Tá ma na starosti dohľad na pracujúcich.
"Čauko. ČO tu robia?" opýtala som sa zvedavo.
"Získavame mieri na kostýmy do ich filmu." usmiala sa na mňa.
"Aha" povedala som zarazene. Oni budú mať film?
"Ten s tou zmrzlinu namiesto ofiny je celkom zlatý nie?" Sara sa zahryzla do pera dívajúc sa naň.
"Sara, zobuď sa. Veď ma frajerku" potriasla som ňou. Nad Zaynom / ten s tou zmrzlinou / sa skláňala blondínka s ružovým melírom. Ten rozkošný blondiačik sa napchával koláčikmi pre hostí. A Harry ma celý čas sledoval. .. aaaa!!! on si práve kusol do pery!!!!.... otočila som sa.
"Dobre postaraj sa o to. Idem prezrieť návrhy." povedala som jej a odišla...Mám v sále 1D?!!!....
Páčila sa aspoň trošičkuuu? :)))
štvrtok 29. augusta 2013
štvrtok 22. augusta 2013
Zatiaľ bez názvu 1.časť
Noooo :D akosi ma to zatiaľ baví. Sadnúť si k svojmu zošitu alebo notebooku s čajíkom :3 alebo jablkovým džúsom. Písať a písať :33 Dúfam to bude každý deň ... to moje písanie :D baví ma to veľmi :) už som zabudla aké je to super. Podička :D aaa neuverite... NAUČILA SOM SA CUP SONG :333 s Miškou a s pohárom od Mc Donalds :OO jaké paničky :DDDD včera na preliezkach som sa asi 10x tresla do hlavy :(( chudák ja :D no ok som žvanil tak čítajte :)) aa ak budete mať čas napíšte komentár aj SEM O:) Budem veľmi vďačná :)))
1.časť
Podišla som k veľkému francúzskemu oknu a pri myšlienkach ako skrášliť svoj nový byt som sa dívala von oknom.
"To zvládneš... to zvládneš" opakovala som si...
Prechádzala som slnečnými ulicami rušného Londýna a myslela len na jediné... I need some coffe!!! ... okolo mňa prechádzali ľudia s mobilami pri uchu, pozerajúc sa do čerstvo vydaných novín a tí čo nemali raňajky doma , jedli cestou. Každý sa niekam ponáhľal. Bristol a Londýn si boli dosť podobný. Dali sa vyznačovať jedným slovom. Tým spoločným. Rušné...
Zvýskla som od radosti, keď som napravo uvidela veľkými písmenami napísané Starbuck. ... áágrr! že sa za mnou ten ujko práve neobzrel... no čo nevidel ešte tešiaceho sa človeka ?! ...
Vošla som dnu a objednala si ľadovú kávu. Sadla som si k oknu a sledovala ďalej ľudí. Dokým dnu nevošla menšia skupinka ľudí. Boli mi povedomí no určite som ich nepoznala osobne. Jeden z nich bol starší ako ostatní. Mohol mať asi 50 rokov a ostatní? tí mali okolo 20. všetci boli v ošiale akonáhle ich uvideli. Sú známi? Alebo som len ja mimo a jediná nevidím malinkých rozkošných Chipmankov, ako ostatní. Nechcela som ich sledovať no bola som mimoriadne zvedavá. Medzi mojím (ne)sledovaním mi čašníčka priniesla moju ľadovú kávu. Sadli si neďaleko mňa. Stále som mala na nich výhľad a bola som rada, že oni nevidia mňa. Vytiahla som svoj skicár a otvorila ho na čistej, nedotknutej a bielej strane. Spravila som pár čiar, niekde to viac obtiahla, trochu dozdobila a vua lá ... na predtým čistej strane sa objavili večerné šaty. Keď som zavrela oči predstavila som si ich červené. Mali hodvábnu sukňu padajúcu po členky. Boli na ramienka zdobené krajkovou stuhou pod prsiami.
"Dokonalé" okamžite som otvorila oči a hľadala hlas dotyčného. Vedľa mňa stálo dievča s dlhými vlasmi a miernymi kučerami. Malo milý úsmev a nebola oveľa staršia odomňa. Na výške jej dodávali topánky na opätkoch. Bola jednoducho no módne oblečená. Vyzerala milo.
"Prepáč, že som sa za tebou tak vplazila no nemohla som odolať pokušeniu pozrieť sa čo kreslíš. Máš talent" usmiala sa. Nevedela som čo povedať. Určite som sa červenala. Tí, ktorých som donedávna tak sledovala sa pozerali mojím smerom a na niečom sa zabávali. Sklonila som hlavu.
"Neber ich vážne. Správajú sa ako deti. Môžem si k tebe prisadnúť?"
"Jasné" usmiala som sa na ňu a posunula sa viac k oknu. Tašku, ktorá bola vedľa mňa som položila na druhú stranu.
"Si odtiaľto? Nevyzeráš, že y si to tu až tak poznala..." zasmiala sa ".. mimochodom som Eleanor, ale hovor mi El. A tvoje meno?" vau. Už dlho som nestretla, tak ukecaného človeka.
"Nie, vážne nie som odtiaľto. Som z Bristolu..." usmiala som sa a odpila si z kávy. "A moje meno je Arriana. No hovor mi Arria."
"Teší ma Arria." poriadne ma objala.
"Aj mňa. Inač kto sú tí chalani, čo sa za tebou stále obzerajú?" bola som strááááášne zvedavá. Zvláštne na mňa pozerala.
"No ten kučeravý sa volá Harry. Drž sa od neho radšej ďalej. Je to riadny uchýl..." zasmiala sa "Ale je s ním sranda."
"Potom. Vedľa neho na ľavo. Volá sa Liam. Je vážne milý a drzí..." pozorne som ju počúvala a snažila sa spracovať mená.
"Ten, čo mu vlasy stoja bez pohnutia... Ver tomu že ani za tornáda, by sa to na jeho hlave nepohlo ... volá sa Zayn." musela som sa zasmiať.
"Vidíš toho rozkošného blondiačika? Je trošku hanblivý no ver tomu nuda s ním nikdy nie je. A ver tomu, že ma strašne dobrý apetít. Volá sa Niall." poriadne som na neho nevidela.
"A vidíš toho, čo si dáva slamky do uší?" s otázkou v očiach sa na mňa dívala.
"Áno, kto je to?" zvedavo som sa spýtala a takmer sa zadrhla, keď som si všimla tie slamky v jeho ušiach a prekrútené oči.
"Neviem či sa mám čím chváliť ale chodím s ním. Je to riadne decko. Volá sa Louis." tuším som práve dopila kávu...
"Prepáč El, ale mám pohovor. Rada som ťa spoznala. Dúfam sa ešte niekedy stretneme.." usmiala som sa na ňu "..a ďakujem , že si mi ich predstavila. Inač kto je ten najstarší?" zvedavo som sa zastavila v obliekaní bundy. El sa zasmiala
"Aj ja som ťa rada spoznala Arria z Bristolu. Ten najstarší sa volá Paul. Je to ich manažér. Sú totiž skupina." začudovane som as na ňu pozrela...
"Volajú sa One Direction." žmurkla na mňa. Pozrela som sa smerom na nich. Zase hľadeli na mňa a El a ten kučeravý mi začal kývať. El zadržala smiech. Zasmiala som sa.
"Tak musím ísť inak to nestihnem."
"Môžeš ísť. Ale ! Pod podmienkou... chcem tvoje číslo." zasmiala sa. Vymenili sme si čísla a rozlúčili sa. Išla som na pohovor do jedného časopisu z módou. Zatiaľ ako sekretárka. No aspoň niečo, nie? Vošla som dnu veľkými točivými dverami, vyšla na 8. poschodie a ohlásila sa. Po chvíli ma zavolali dnu. Keď som vyšla von... hádajte, čo... mám nové miesto sekretárky. Navonok som sa usmievala no vnútri som bola celá šťastná z toho že rybka v tom meste začína...Like a Boss ;)
Čo poviete? :D Je to dobré? :D tak napíšte názor ak budete mať čas :)
1.časť
Podišla som k veľkému francúzskemu oknu a pri myšlienkach ako skrášliť svoj nový byt som sa dívala von oknom.
"To zvládneš... to zvládneš" opakovala som si...
Prechádzala som slnečnými ulicami rušného Londýna a myslela len na jediné... I need some coffe!!! ... okolo mňa prechádzali ľudia s mobilami pri uchu, pozerajúc sa do čerstvo vydaných novín a tí čo nemali raňajky doma , jedli cestou. Každý sa niekam ponáhľal. Bristol a Londýn si boli dosť podobný. Dali sa vyznačovať jedným slovom. Tým spoločným. Rušné...
Zvýskla som od radosti, keď som napravo uvidela veľkými písmenami napísané Starbuck. ... áágrr! že sa za mnou ten ujko práve neobzrel... no čo nevidel ešte tešiaceho sa človeka ?! ...
Vošla som dnu a objednala si ľadovú kávu. Sadla som si k oknu a sledovala ďalej ľudí. Dokým dnu nevošla menšia skupinka ľudí. Boli mi povedomí no určite som ich nepoznala osobne. Jeden z nich bol starší ako ostatní. Mohol mať asi 50 rokov a ostatní? tí mali okolo 20. všetci boli v ošiale akonáhle ich uvideli. Sú známi? Alebo som len ja mimo a jediná nevidím malinkých rozkošných Chipmankov, ako ostatní. Nechcela som ich sledovať no bola som mimoriadne zvedavá. Medzi mojím (ne)sledovaním mi čašníčka priniesla moju ľadovú kávu. Sadli si neďaleko mňa. Stále som mala na nich výhľad a bola som rada, že oni nevidia mňa. Vytiahla som svoj skicár a otvorila ho na čistej, nedotknutej a bielej strane. Spravila som pár čiar, niekde to viac obtiahla, trochu dozdobila a vua lá ... na predtým čistej strane sa objavili večerné šaty. Keď som zavrela oči predstavila som si ich červené. Mali hodvábnu sukňu padajúcu po členky. Boli na ramienka zdobené krajkovou stuhou pod prsiami.
"Dokonalé" okamžite som otvorila oči a hľadala hlas dotyčného. Vedľa mňa stálo dievča s dlhými vlasmi a miernymi kučerami. Malo milý úsmev a nebola oveľa staršia odomňa. Na výške jej dodávali topánky na opätkoch. Bola jednoducho no módne oblečená. Vyzerala milo.
"Prepáč, že som sa za tebou tak vplazila no nemohla som odolať pokušeniu pozrieť sa čo kreslíš. Máš talent" usmiala sa. Nevedela som čo povedať. Určite som sa červenala. Tí, ktorých som donedávna tak sledovala sa pozerali mojím smerom a na niečom sa zabávali. Sklonila som hlavu.
"Neber ich vážne. Správajú sa ako deti. Môžem si k tebe prisadnúť?"
"Jasné" usmiala som sa na ňu a posunula sa viac k oknu. Tašku, ktorá bola vedľa mňa som položila na druhú stranu.
"Si odtiaľto? Nevyzeráš, že y si to tu až tak poznala..." zasmiala sa ".. mimochodom som Eleanor, ale hovor mi El. A tvoje meno?" vau. Už dlho som nestretla, tak ukecaného človeka.
"Nie, vážne nie som odtiaľto. Som z Bristolu..." usmiala som sa a odpila si z kávy. "A moje meno je Arriana. No hovor mi Arria."
"Teší ma Arria." poriadne ma objala.
"Aj mňa. Inač kto sú tí chalani, čo sa za tebou stále obzerajú?" bola som strááááášne zvedavá. Zvláštne na mňa pozerala.
"No ten kučeravý sa volá Harry. Drž sa od neho radšej ďalej. Je to riadny uchýl..." zasmiala sa "Ale je s ním sranda."
"Potom. Vedľa neho na ľavo. Volá sa Liam. Je vážne milý a drzí..." pozorne som ju počúvala a snažila sa spracovať mená.
"Ten, čo mu vlasy stoja bez pohnutia... Ver tomu že ani za tornáda, by sa to na jeho hlave nepohlo ... volá sa Zayn." musela som sa zasmiať.
"Vidíš toho rozkošného blondiačika? Je trošku hanblivý no ver tomu nuda s ním nikdy nie je. A ver tomu, že ma strašne dobrý apetít. Volá sa Niall." poriadne som na neho nevidela.
"A vidíš toho, čo si dáva slamky do uší?" s otázkou v očiach sa na mňa dívala.
"Áno, kto je to?" zvedavo som sa spýtala a takmer sa zadrhla, keď som si všimla tie slamky v jeho ušiach a prekrútené oči.
"Neviem či sa mám čím chváliť ale chodím s ním. Je to riadne decko. Volá sa Louis." tuším som práve dopila kávu...
"Prepáč El, ale mám pohovor. Rada som ťa spoznala. Dúfam sa ešte niekedy stretneme.." usmiala som sa na ňu "..a ďakujem , že si mi ich predstavila. Inač kto je ten najstarší?" zvedavo som sa zastavila v obliekaní bundy. El sa zasmiala
"Aj ja som ťa rada spoznala Arria z Bristolu. Ten najstarší sa volá Paul. Je to ich manažér. Sú totiž skupina." začudovane som as na ňu pozrela...
"Volajú sa One Direction." žmurkla na mňa. Pozrela som sa smerom na nich. Zase hľadeli na mňa a El a ten kučeravý mi začal kývať. El zadržala smiech. Zasmiala som sa.
"Tak musím ísť inak to nestihnem."
"Môžeš ísť. Ale ! Pod podmienkou... chcem tvoje číslo." zasmiala sa. Vymenili sme si čísla a rozlúčili sa. Išla som na pohovor do jedného časopisu z módou. Zatiaľ ako sekretárka. No aspoň niečo, nie? Vošla som dnu veľkými točivými dverami, vyšla na 8. poschodie a ohlásila sa. Po chvíli ma zavolali dnu. Keď som vyšla von... hádajte, čo... mám nové miesto sekretárky. Navonok som sa usmievala no vnútri som bola celá šťastná z toho že rybka v tom meste začína...Like a Boss ;)
Čo poviete? :D Je to dobré? :D tak napíšte názor ak budete mať čas :)
streda 21. augusta 2013
Promo
Viem dlho som tu nebola. Zanedbala som to. Povedala som si ,že to už nemá cenu no stále ma ťahá vziať pero a papier. Tak :) očividne pokračujem. Nekončím.. no je možné ,že sa tam bude menej objavovať 1D :/ Dúfam vám to nebude veľmi vadiť :/ a dúfam si to niekto aspoň niekto prečíta :) takže tu máte promo k ... ešte netuším ani názov :) skúste mi pomôcť ;)
Človek by si myslel, že dospelí sa bude chovať... dospelo. No toto veľké dieťa nikdy. Smeje sa ako naspeedovaná veverka, skáče do nafukovacieho kruhu, aj keď vie, že sa zasekne... No vždy ,keď sa mu zahľadím do jeho jasno modrých očí som si istá, že vidím šibalstvo, bláznovstvo, nehu a to, že ho milujem.
No je tu jeden "malinký" problém. On to ani netuší...
Vyzerám asi ako normálne dievčatá. Hnedé vlasy, jamky v líciach a čokoládové hnedé oči. Pracujem pre jeho otca, keďže je jeho .. ich manažérom. Som ich stylistka no hlavne návrhárka. Takže ,čo si oblečú je z mojej hlavy. No je strašné, keď niektorý z nich schmatne sveter alá dedko Feri. Naháňam ho po celej budove a kričím na neho.. "Harry!!! snáď nechceš mať na titulke napísané: Styles sa chystá do dôchodku..." vtedy zastane s vygúlenými očami ma sleduje a natiahne ku mne ruku s tým strašným vypelichaným svetrom ... tým sa dostávame k...
"Doparoma!!! Adam ako si mohol niečo také dať na vešiak?!!!!" a je to tu ... zase sa zľakol tak, že ponad hlavu mi preletelo latté našťastie uzavreté a skončí na Jeffreym... Pomalými pohybmi som si pomasírovala spánky a odprevadila sama seba do svojej "kancelárie" čiže najbližšej komore, kde na mňa čumeli pári mopov. Zviezla som sa na zem po dverách a premýšľala ako som sa sem dostala...
Takže, začalo to, keď som mala 19. Moji rodičia konečne uznali, že mám vykročiť vlastnou nohou. Kúpili mi byt na predmestí Londýna s pekným výhľadom. Bol priestorný no zatiaľ plný krabíc. Keďže sú z Bristolu, ostala som tu sama. Sama ako rybka vo veľkom svete...tak sa to hovorí, či? ... moje ciele? Nájsť si prácu, konečne sa vybaliť a neprísť o prácu..
Podišla som k veľkému francúzskemu oknu a pri myšlienkach ako skrášliť svoj nový byt som sa dívala von oknom.
"To zvládneš... to zvládneš" opakovala som si...
To be continued. Zatiaľ len také krátke no vyčkaj času ako husa klasu nie? :D Dúfam sa aspoň tento malinky úbohy kus textu páčil :) ak si to niekto prečíta.. pomôžte mi s názvom pre... toto :D vďaka vopred :)
Človek by si myslel, že dospelí sa bude chovať... dospelo. No toto veľké dieťa nikdy. Smeje sa ako naspeedovaná veverka, skáče do nafukovacieho kruhu, aj keď vie, že sa zasekne... No vždy ,keď sa mu zahľadím do jeho jasno modrých očí som si istá, že vidím šibalstvo, bláznovstvo, nehu a to, že ho milujem.
No je tu jeden "malinký" problém. On to ani netuší...
Vyzerám asi ako normálne dievčatá. Hnedé vlasy, jamky v líciach a čokoládové hnedé oči. Pracujem pre jeho otca, keďže je jeho .. ich manažérom. Som ich stylistka no hlavne návrhárka. Takže ,čo si oblečú je z mojej hlavy. No je strašné, keď niektorý z nich schmatne sveter alá dedko Feri. Naháňam ho po celej budove a kričím na neho.. "Harry!!! snáď nechceš mať na titulke napísané: Styles sa chystá do dôchodku..." vtedy zastane s vygúlenými očami ma sleduje a natiahne ku mne ruku s tým strašným vypelichaným svetrom ... tým sa dostávame k...
"Doparoma!!! Adam ako si mohol niečo také dať na vešiak?!!!!" a je to tu ... zase sa zľakol tak, že ponad hlavu mi preletelo latté našťastie uzavreté a skončí na Jeffreym... Pomalými pohybmi som si pomasírovala spánky a odprevadila sama seba do svojej "kancelárie" čiže najbližšej komore, kde na mňa čumeli pári mopov. Zviezla som sa na zem po dverách a premýšľala ako som sa sem dostala...
Takže, začalo to, keď som mala 19. Moji rodičia konečne uznali, že mám vykročiť vlastnou nohou. Kúpili mi byt na predmestí Londýna s pekným výhľadom. Bol priestorný no zatiaľ plný krabíc. Keďže sú z Bristolu, ostala som tu sama. Sama ako rybka vo veľkom svete...tak sa to hovorí, či? ... moje ciele? Nájsť si prácu, konečne sa vybaliť a neprísť o prácu..
Podišla som k veľkému francúzskemu oknu a pri myšlienkach ako skrášliť svoj nový byt som sa dívala von oknom.
"To zvládneš... to zvládneš" opakovala som si...
To be continued. Zatiaľ len také krátke no vyčkaj času ako husa klasu nie? :D Dúfam sa aspoň tento malinky úbohy kus textu páčil :) ak si to niekto prečíta.. pomôžte mi s názvom pre... toto :D vďaka vopred :)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)