You lie!

Prepáčte ale musela som opravovať známky tak som nič nestíhala. :// Je mi to strašne ľúto :(( 
Naozaj sa snažím medzi tým aj písať... tak z niečoho vzniklo toto :D
Dúfam sa bude páčiť :) a prosím komentár (psie oči) :D 



„Si klamár! Sprostý klamár!!“ kričala som a balila si kufre. Ako ma mohol tak zradiť.... Slzy ma v očiach štípali, nohy podlamovali a srdce bolelo. Chcela som odísť a riadne ďaleko. Nezvládla som to... zvalila som sa na zem a zvierala prikrývku. Slzy mi tiekli po tvári a ja som bola maximálne zmetená. Čo sa to stalo? Prečo sa všetko pokazilo?.....

Hľadela som na biely strop nadomnou. Premýšľala som čo som spravila zle...
„Alyssa poď na raňajky!“ kričala na mňa moja sesternica.
„Hneď..!“ odkričala som jej a ťažko som sa zdvihla z postele. Vošla som do kúpeľne a vykonala rannú hygienu. Podišla som k zrkadlu. Pod mojimi hnedými očami svietili veľké kruhy. Vydýchla som a tvár opláchla vodou. Jemne som sa namaľovala a vošla do izby.  Podišla ku skrini a vytiahla som si rifle so svetlo modrou blúzkou. Na nohy som natiahla hnedé topánky na opätku a do tašky hodila peňaženku spolu s mobilom.

 Rýchlosťou som zbehla dolu, tašku hodila k zrkadlu čo viselo v chodbe a sadla si k stolu.
„Dobrú chuť.“ Usmiala sa na mňa Sophie – moja sesternica.
„Aj tebe“ opätovala som jej úsmev a pustila sa do waflí.
„Alyssa... musím ti niečo pov...“ prerušila som ju. .... Ponáhľala som sa a tak som sa neunúvala vypočuť čo mi chcela povedať. Niečo čo mi zmení dnešok a určite aj život...
„Prepáč Soph. Ale nestíham. Vidíme sa“ zakývala som jej, tašku prehodila cez rameno a obliekla si čierny kabát.
„PA!“ zakričala som jej a narýchlo zobrala kľúče z poličky. Zabuchla som dvere a kľúče založila do tašky. Vietor sa mi pohrával s vlasmi a spôsobil zimomriavky. Pozrela som na hodinky...
„Do riti!!“ bolo jediné čo som povedala a začala utekať do práce. No neviem či sa to dalo nazvať utekaním... vyzeralo to ako kačka so zlomenou nohou skrížená s ponáhľajúcim sa oslíkom...
Zadýchaná som zastala pred vysokou budovou v ktorej dnes fotím. Hm... fotím? Bola vaša prvá otázka. No ja vám nato poviem... Fotila som...  Keď som konečne vyšliapala na šieste poschodie.... výťah bol z bezpečnostných dôvodov uzavretý.... päty ma neskutočne boleli. Ledva som došla ku sekretárke na tomto poschodí už ma zastavila šéfka.
„Kde si toľko? Ach výťah... preboha aká si červená...“ zhrozila sa „No poď už ťa čakajú“ a hneď trielila po chodbe. Musela som dávať veľký pozor aby som za ňou stíhala. Chytila som si líca... naozaj som až taká červená?...
„Tak sme tu“ šéfka otvorila dvere. Vošli sme dnu... Všade boli ľudia a pri stene biele foto plátno s piatimi stoličkami a nádhernou zrkadlovkou. Podišla som k nej a začala ju obdivovať.

„Hmm kedy prídu? Musím ešte niečo vybaviť.“ Šéfka si odkašľala. A vtedy sa to stalo. Keď som sa obzrela ostala som zarazená. Ani som nedýchala. Nemohla som uveriť. Štipla som sa a dúfala, že to čo vidím nie je pravda.
„Alyssa“ povedali radostne tí štyria.
„Al“ povedal rovnako prekvapene, zarmútene a so smútkom v hlase. Svoje modro sivé oči vpíjal do tých mojich. Zmenil sa... Jeho vlasy.. jeho telo.. a jeho výraz. Všetko bolo nádherné. Teda až na ten výraz. Bol bolestný. Oči mal ako pred búrkou... odvrátila som zrak.
„To nemyslíte vážne“ povedala som chrapľavo.
„Ehm vy sa poznáte?“ opýtala sa šéfka.
„Och... nie...“ rýchlo som povedala. To zase zarazilo päticu stojacu priamo predo mnou.
„Som Alyssa a vy?“ vtedy som spravila niečo... načo som hrdá nebola. Moje slová ma boleli rovnako ako ich.
„Ty ... veď... vieš....“ hovoril Niall. Áno poznala som ich. Až príliš dobre no šéfka je šéfka.
„Poďme radšej fotiť“ zakašľala som. Chalani si sklamane posadali na stoličky. Až na Louisa. Stál na mieste a stále na mňa hľadel. Privrela som oči, sklopila hlavu a akoby som opúšťala svoj život, postavila som sa k fotoaparátu. Lou si po chvíli sadol na miesto.
„Úsmev“.....
...............
 Fotenie skončilo a všetci pomaly odchádzali.
„Fotky sú naozaj vynikajúce.“ Usmievala sa šéfka. „Výplata ti príde čoskoro“ dodala. Prikývla som. Vyšla som z miestnosti a išla pomaly po schodoch dolu. Zatlačila som do dverí, ktoré sa s vrzgotom otvorili. Obloha sa v okamihu zamračila, vietor zosilnel a rozpútala sa vojna dažďových kvapiek. Prešla som pár schodov a na ďalší si sadla. Podoprela som si bradu a sledovala dážď. Akoby aj počasie vedelo, že niečo je nesprávne.
„Čo tu robíš?“ opýtal sa ma niekto dievčenským hlasom. Otočila som zaslzenú tvár k dotyčnému.
„Megan...“ usmiala som sa. Megan je sekretárka na šiestom.
„Sedím a sledujem dážď“ hlavou som ukázala na chladné kvapky padajúce z oblohy. Meg si prisadla.
„Je to akési smutné...“ povedala
„To je“ dodala som. No vtom sa Meg vyrovnala
„Počúvaj, čo sa stalo medzi tebou a tou skupinou? One Direction však?“ mierne som sa zasmiala
„Je to nadlho...“ znovu som si podoprela bradu. Ona sa oprela o schod za ňou.
„Mám čas..taxík bude meškať.“ Usmiala sa. Zaváhala som... no nakoniec som začala...

....
„Všetko sa to začalo, keď som sa prechádzala popri zamrznutého jazera vo Švédsku. Všetko sa mi zdalo také chladné a upokojujúce. Ten chladný vietor, ktorý mi spôsobil hniezdo vo vlasoch mi vzal šál. Bral si ho. Vznášal sa s ním... rozbehla som sa na svojim šálom no on zľahka asi desať metrov predo mnou dopadol na chladnú zem. Zastala som a sledovala mocné ruky, ktoré ho dvíhali. Prebehla som po ňom očami a zastala na jeho očiach. Boli zvláštne, fascinujúce a nádherné. Ich modro sivá farba zapadala do jeho tváre akoby boli pre seba stvorené. Jemné črty tváre ktoré sedeli s jeho vlasmi... Začal kráčať smerom ku mne.
„Ten je asi tvoj.“ Krásne sa usmial a mne sa podlamovali kolená. Iba som prikývla a išla si ho vziať no on ho nepustil.
„Najprv chcem vedieť tvoje meno princezná.“ V očiach mal iskričky šibalstva a radosti.

„Som Alyssa. Tak dáš mi ho?“ zasmiala som sa. On ho napokon pustil a podal mi jeho pravú ruku.
„Nádherné meno. Som Louis“ žmurkol na mňa. Zasmiala som sa a svoju ruku vložila do jeho. Jemne nimi potriasol a zasmial sa...
Po pár dňoch strávených spolu, kedy sme vystrájali a on ma zoznámil so svojimi “bratmi“ sme sa boli prejsť k jazeru. K zamrznutému jazeru, z ktorého ľad opadol no stále bolo poriadne ľadové.
„Al..“ bol jediný kto ma tak volal a mne sa to zapáčilo... Chytil moju ruku a tým ma zastavil. Stála som oproti nemu.
„Áno Louis?“ jemne som sa usmiala.
„Musím ti niečo povedať.“  Trochu ma to znervóznilo.
„Lou dúfam mi nechceš povedať, že odchádzate. Viém aj ja o chvíľu odchádzam a možno sa už nevidíme...“ dupol si, niečo zahučal a jednoducho chytil moju tvár do dlaní a pobozkal ma.  Mala som zavreté oči. V bruchu sa mi rozvírili tie povestné motýliky a všade okolo vybuchli ohňostroje. Myslela som, že spadnem na kolená no Louis ma už držal za pás. Držal ma akoby sa bál, že mu ujdem. No keď som mu ruky zamotala do vlasov a bozk opätovala, uvedomil si, že mu neutečiem. Jeho jemný bozk bol zároveň nežný a vášnivý. Jeho pery žiaduce.  Keď sme sa od seba odtiahli Louis ma chytil za ruky
„Chceš byť moja?“ premýšľala som no po chvíli som sa usmiala a prikývla. Louis ma okamžite schytil do náruče.... Bolo na ňom niečo iné ako na všetkých ostatných. Bola som s ním šťastná...
Chodili sme spolu dlho až si to všimla tlač. V novinách sa  objavovali moje, jeho alebo spoločné fotky s popismi : Sú ty dvaja spolu? ... Mala som pocit akoby nikde nie sme sami. No zvládali sme to. SPOLU. Až jedného dňa neprišiel s tým, že  odchádza do Londýna ale že sa po mňa vráti. Bola som zničená z toho že odchádza. Myslela som si, že bez neho nevydržím tak dlho.. Keď odišiel musela som zvládať útoky novinárov sama. No jedného dňa, keď pre mňa mal prísť a ja som mala zbalené veci sa mi do rúk dostali noviny. Noviny na ktorých bol on a dievča. Eleanor a Louis are together. Všetko sa zmenilo. K horšiemu... Plakala som celý deň až ma napadlo niečo šialené. V malom denníku som našla číslo svojej sesternice Sophie. Tá ma spovedala čo sa stalo. Nechcela som jej nič povedať len či môžem ísť k nej. Povedala že áno. Tak som zložila a dobalila si kufor so slovami „Si klamár! Sprostý klamár!!“... Na letisku som si kúpila lístok do Londýna, kde ma už čakala Sophie. Doma ma vyspovedala a ukázala mi moju izbu.
....
A od vtedy bývam s ňou. S Louisom ani chalanmi som sa  od vtedy nevidela teda až doteraz. No  mám pocit, že ho stále rovnako milujem. Dneska, keď som ho uvidela som si spomenula na moje pocity a lásku k nemu. A neviem....“ hlas mi zlyhal. Megan ma celý čas pozorne počúvala. Myslela som si, že ma už bude mať po krk no jej tvár bola rovnako zaslzená ako moja a v očiach mala pochopenie.
„To je magor..“ povedala. Išla som jej nato niečo povedať no niečo teda niekto ma zarazil...
„Ty... po tom všetkom ... stále?“ opýtal sa zmätene
„Vždy“ povedala som potichu. Megan vstala popriala mi veľa šťastia a odišla. Louis sa postavil predo mňa.
„Al nebolo to tak ako si myslíš. To s Eleanor...“ prerušila som ho.
„Lou nič mi nevysvetľuj. Chápem to... Zaľúbil si sa a ja som sa pre teba stala vzduchom. Nič zložité“ postavila som sa, že odídem no chytil ma za ruku.
„Miloval som len jednu a aj milujem.“ Zašepkal
„Tak za ňou choď“ krivo som sa usmiala a v očiach ma štípali slzy.
„Ako môžem ísť za niekým koho šialene milujem, keď mi práve uteká“ zakričal za mnou hlasom sĺz. Zastala som. Naozaj ľúbi mňa? Celý ten rok.... Stála som na daždi a oblečenie bolo mokré spolu s vlasmi. Otočila som sa.
„I love you!“ zakričala som mu a rozplakala sa. On sa usmial a začal pomaly kráčať ku mne. No potom sa rozbehol a zastal presne predo mnou.
„Milujem ťa“ povedal a vpil sa do mojich pier. Bozkával vášnivo. Znovu som cítila všetko ako pri prvom bozku.
„Navždy“ povedal keď sa odo mňa odtiahol
„Navždy“ usmiala som sa a znovu ho pobozkala....

Páčilo sa? :) pekne prosím vydržte to so mnou určite sa polepším a keby nie asi ma Naty prizabije :D