Je to koniec?... Kráčala som smerom do domu. Oblečená v temných čiernych šatách, v čiernych lodičkách. Tvár mi nezdobil make up ani úsmev. Priam jej odopieral radosť... plač.. smútok... to jediné som vtedy cítila. Rukou som si prikryla nahé ruky v snahe zacítiť trochu tepla. Chlad... Sklonila som hlavu...
Tromi schodmi som sa dostala na verandu nášho „letného“ domčeka. Leto už nebolo. Začínala sa chladná a mrazivá jeseň po ktorej príde ešte mrazivejšia zima. Teraz som bola osamelá. Obzrela som sa do ľava. Hojdačka, kde som trávila letné večeri s knihou „Charlie a továreň na čokoládu“...
Ďalší potok sĺz... S mojou babkou sme tu raz do roka sedávali. Ležala som v jej náručí zatiaľ čo ona mi ako malej čítala knižku... Spadla som na kolená...Čo budem teraz robiť? ... Babka bola jediná, ktorá sa ma ujala. Inač by som išla do sirotinca. Moji rodičia sa ma vzdali skôr ako som začala veci chápať.... chrbtom ruky som stierala z tváre more sĺz. Nikoho iného som okrem nej nemala. No teraz? Nemám ani tu. Opustila ma ... ako všetci ostatný... Sadla som si na hojdačku. Už tu chýbalo len babkine štrikovanie a káva, ktorej vôňa bola lákavá no chuť vôbec. Zdvihla som kolená až k brade a objala nohy rukami. Je jej tam hore lepšie? Sleduje ma práve teraz? Láme si nado mnou hlavu? ... Čo ak bol ešte niekto kto ma mal rád. Odohnala som ho a ostala sama. Úplne sama. .....
......
Všetko sa začalo v deň letných prázdnin tohto roku. Balili sme si s babičkou veci aby sme mohli odísť do našeho „letného sídla“.
„Ella si už zbalená?“ babka dychtivo kráčala k dverám a späť na koniec chodby.
„Áno“ konečne som dotrepala svoju tašku k dverám. Nastúpili sme do taxíku a viezli sa na letisko. Vošli do lietadla...
„Babi? Čo máš naplánované na toto leto?“ opýtala som sa jej
„No ... asi štrikovať a...“ vedela som čo chce povedať „piť kávu“ povedali sme naraz. Zasmiali sme sa
„Dôležité je že tam budeme spolu“ pohladila mi ruku. Usmiala som sa na ňu a položila hlavu na jej rameno
„To je“ ... cesta netrvala dlho. Zobrali sme si kufor a nedočkavo išli do našeho malého letného domčeka....
Večer, keď sme boli vybalené a chystali sa na príchod našich hostí som stála pred zrkadlom. Obzerala som sa v nových šatách od babky. Boli jednoduché ale nádherné.
„Si nádherná“ povedala babka stojaca za mnou. Stisla mi ramená a pyšne sa dívala na odraz v zrkadle.
„Som na teba hrdá Ella“ pobozkala ma na vrch hlavy a otočila si ma k sebe. Slzy ma štípali v očiach.
„Ako malá si okolo mňa behala s tým, že budeš princezná. Teraz verím že si sa ňou stala. Tu“ prstom ukázala na moje srdce.
„Raz budeš kráľovná. Budeš sedieť na mojom mieste obklopená deťmi, vnúčatami a pravnúčatami...Zvládneš to. Som si istá, že z teba bude skvelá právnička, matka a manželka.“ Prečo tak hovorí? Ona bude pri mne. Celý ten čas...
„Ako to vieš?“ otočila ma späť k zrkadlu.
„Vidíš to?“ opýtala sa.
„Čo mám vidieť?“
„Vidíš tu iskru v tvojich očiach? Podľa nej viem, že to zvládneš. Si silná Ella. Premýšľaj hlavou ale aj srdcom a všetko čo chceš, dosiahneš.“ Slza sa mi skotúľala z oka. Pevne som ju objala
„Ľúbim ťa babi.“
„Aj ja teba dcérka.“
............
Nohy som zložila z hojdačky a v ruke zovrela náhrdelník. Bol od babky. Dostala som ho v ten večer. Pripla mi ho so slzami v očiach a láskou v srdci. Bola na mňa pyšná.... A ja som ju sklamala. Neuspela som... Pred týždňom ma vyhodili z práce...
............
Išli sme do mesta. Slnko nám hrialo tváre, na ktorých sme mali náš typický úsmev. Zdravili sme každého okolo idúceho. Známych, priateľov, všetkých...
„Ahoj Joe“ pozdravili sme predavača a vlastníka malého obchodu s potravinami.
„Ahojte.“ Odkričal zo skladu. Zrazu sa z tamade ozval buchot a vykukla hlava Joa.
„Čo to preboha bolo?“ opýtala sa vyľakane babka.
„Ále... prišiel nový tovar a akurát sa na mňa zosypala hora gumených kačičiek. Tak. Aké je ráno?“ opýtal sa. A pritom mal jednu kačičku strčenú za opaskom. Zasmiali sme sa.
„Dosť zaujímavé... inač tá kačička... chystáš sa s ňou hrať vo vani?“ opýtala som sa ho. ON ju vybral a hodil do miestnosti kde sa zrútila lavína..... Prešli sme ešte par obchodov a išli do domu dôchodcov. Cez leto im tam chodíme vypomáhať.
„Ahojte Margarét“ pozdravila som starú pani, ktorá práve sedela v kresle a prepínala na TV kanáli.
„Ahoj Ella. Ako si sa mala?“ opýtala sa.
„Skvelo. Uspela som. Pracujem ako právnička“ radostne som poskočila a sadla si k nej.
„Tak to ti gratulujem“ poriadne ma vystískala.....
Asi dva týždne nato som sa bola prejsť po meste. Babka vykecávala s kamarátkami jej veku.
Práve som prechádzala okolo obchodu s náradím, keď som do niekoho narazila. Obal na gitaru mu spadol na zem.
„Och prepáč. Som nešikovná“ ospravedlňovala som sa mu.
„To nevadí....“ keď som uvidela jeho oči a ten úsmev. Ako mi len chýbal... „Ella!! Ahoj!!“
„Ahoj Harry“ cítila som ako mi červeň stúpa do tváre.
„Ako sa máš? Čo si celý ten čas robila? Kedy si prišla?“ dával otázku za otázkou.
„Mám sa skvelo. Prišla som asi pred dvoma týždňami a mám prácu. Dívaš sa na čerstvo prijatú právničku.“ Poskočila som.
„Och to je skvelé“ okamžite ma objal. Jeho vôňa. Roztriasli sa mi kolená... Zahryzla som si do spodnej pery.
„A čo si robil ty?“ opýtala som sa ho ako sa odo mňa odtiahol.
„Mali sme koncerty s kapelou.“ Usmial sa. Myslela som, že sa roztopím. No vtedy som si spomenula...
„Prepáč Harry ale musím ísť...“ chytila som sa za hlavu.
„To je v poriadku no musíš mi dať svoje číslo.“ Žmurkol na mňa. .... áách.... drž sa!!
„Jasné“ určite som vyzerala ako čerstvo dozretá paradajka. Z kabelky som vytiahla pero a číslo mu napísala na ruku.
„Zavolám ti“ znovu na mňa žmurkol
„Tak ahoj“ usmiala som sa a odišla. Cítila som na sebe jeho pohľad....
Domov som prišla k večeru. V kuchyni rozvoniaval babkin slávny broskyňový koláč. Kabelku som hodila k stene a rozbehla sa k nej. Položila som jej hlavu na rameno a sledovala ako roztiera na koláči čokoládu.
„Ahooj“ dala som jej pusu na líce
„Ahoj ako bolo?“ opýtala sa.
„Stretla som Harryho.“ Oprela som sa o linku.
„Toho som dlho nevidela. Ako sa má?“ opýtala sa
„Celý ten čas bol na koncertoch s kapelou áá má mi zavolať“ zazubila som sa.
„Už od mala ťa mal viac než rád...“ zasmiala sa babka.
„Ukáž pomôžem ti“ podišla som k nej a spolu s ňou roztrela čokoládu....
.......
Pozrela som sa cez okno do domu. Akoby som nás videla stáť pri linke a roztierať čokoládu. Spievať si a rozprávať o tom aký sme mali deň. Znovu som cítila tu vôňu čerstvo upečeného koláča. Znovu som si zotrela slzy z tváre.
.......
Píííp.... píííp.... vypnite to!! .... pííp.... pííp.... parkuje u nás nakladiak??!!! .... píííp.... piííp....
Naštvane a nešikovne som sa posadila a schmatla do ruky mobil.
„Dnes o pol 1. Nechcem počuť/ čítať žiadne nie! H xx“ usmiala som sa nad správou a podskočila na posteli.
„Búraš bytovku?“ kričala babka asi z obývačky. Tsss .... odhrnula som perinu a pristúpila k oknu. Slnko priemne hrialo a stromy sa pohybovali vo veternom tanci. Fiijúú... nie, nie som zhúúlenááá...
Išla som teda do sprchy, umyla tvár a zuby. Obliekla som si kraťasi a modré tričko s nápisom NEW YORK CITY. Obula som si biele coversy a vlasy zopla do vysokého copu.
Zišla som dole, kde už rozvoniavali babkine skvelé lievance
s jahodami, šľahačkou a javorovým sirupom.
„Mňáám. Dobre ránko.“ Dala som jej pusu na líce a sadla si za stôl.
„Aj tebe. Kam si tak vyobliekaná?“ spýtala sa aa... žmurka? Ííp ona žmurkla !
„Idem von s Harrym.“ Neodolala som a usmiala sa.
„S malým Harrym? S tým, ktorý ti stále kradol lízanky??“ zasmiala sa.
„Áno s tým“ zaškerila som sa. Skontrolovala som si hodinky a takmer sa zadrhla jahodou pokrytou veľkou vrstvou šľahačky.
„Tak zabav sa. A dávaj na seba pozor.“ Pevne ma objala.
„Ách aká si už veľká. Pred nedávnom si za mnou behala, že chceš otvoriť krabicu s tvojimi omaľovánkami. Už vtedy som vedela , že z teba niečo dobré vyrastie. Mala si vodcovské schopnosti. A teraz si právnička.“ Pohladila ma po vlasoch
„Vážne som na teba pyšná.“ Pobozkala ma na temeno hlavy. Slzy ma zaštípali v očiach
„Ľúbim ťa, babi“ objala som ju a v ruke zovrela tú jej.
„Aj ja teba“ zasmiala sa.
„Tak bež aby na teba dlho nečakal“ zasmiala sa. Zobrala som si tašku na rameno a poškrabala sa na krku. Otočila som sa a znovu objala babku. Smiali sme sa
„Tak už bež. A ak ti zlomí srdce... ja mu niečo zlomím po svojom“ nedalo mi sa znovu nezasmiať.
„To si netrúfne. Ahoj“ ....
.....
Ponáhľala som sa. Tešila som sa ako malé dieťa. Zašla som za roh a z diaľky uvidela kučeravú hlavu. Úzke džínsy a priliehavé biele tričko. Zahryzla som si do pery a pomaly išla k nemu. Bol ku mne otočený chrbtom a v ruke sa hral so slnečnými okuliarmi. Podišla som k nemu viac, postavila sa na špičky a zakryla mu oči.
„Kto som?“ snažila som sa napodobniť hrubý hlas. Pravdupovediac? Znelo to ako krížený Jim Carrey ,ako muž v Maske, s Antoniom Banderasom.
„Hmm. Miss America?“ zazubil sa.
„Tesne vedľa“ zašepkala som mu do ucha a zložila mu ruky z očí.
„Ahoj. Už si mi chýbala“ usmial sa a díval sa mi do očí. Akoby chcel vedieť či aj ja jemu.
„Ahoj. Tak kam pôjdeme?“ opýtala som sa a upravila si tašku na ramene.
„TU neďaleko je jedna talianska reštaurácia. Myslel som... mohli by sme si dať špagety.“ Nevinne sa na mňa zahľadel.
„Tak teda poďme“ mykla som hlavou...
Čakali sme kým nám donesú naše špagety. Harry mi hovoril o koncerte v Toronte. Ako sa Zayn pošmykol na šľahačkovej kôpke, ako Niall spadol do vane, kde sa práve Harry kúpal. Ako Louis rozsadol gumenú kačičku a Liam z toho bol smutný. Bol to darček pre jeho psíka Lokiho...
Odpila som si z vody a cítila som sa divne, že som v reštaurácii takto oblečená. Úsmev mi z tváre neskĺzol. Priam sa zväčšil pri pohľade na veľký tanier plný špagiet. Harry sa zasmial na mojom výraze a ja som sa na neho urazene pozrela.
„Dobrú chuť“ žmurkol na mňa. Bol tak rozkošný. Najme keď mu špageta pristála na nose..
Pustila som sa do toho. Bolo to vážne dobré... Keď sme dojedli mala som pocit, že puknem.
„Neverím, že som toto všetko zjedla“ zasmiala som sa
„Tak to ani ja“ zazubil sa. Poobzerala som sa dookola. Bolo tu vážne krásne. Bolo síce len pol druhej, no tu bola tma a všetko svetlo vychádzalo zo sviečok položené na každom stole, poličke, bare. Stoličky a stoly boli z dubového dreva. Voňalo to tu prírodne a gurmánsky. Sťažka som odfúkla
„Tak čo? Chutilo?“ opýtal sa
„Ani nevieš ako“ zasmiala som sa... Harry po dlhom prehováraní zaplatil. Prechádzali sme sa po lúke, ktorá teraz bola nádherná. Slnko skrývajúce sa za obzorom svietilo na kvety, ktoré sa za jeho lúčmi obracali. Harry sa len tak v strede ničoho hodil medzi kvety.... Keď som si všimla tie púpavy napadlo ma či na tom bielom tričku nebude mať žlté fľaky....
Sadla som si k nemu do tureckého sedu. On si medzi tým ruky založil za hlavu.
„Aké to je žiť tak rušný život?“ hľadela som pred seba. Vietor sa mi jemne hral s vytŕčajúcimi vlasmi.
„Chýba ti rodina. Chýba ti obyčajný život. No tento život je super. Nenudím sa a robím to čo ma baví. Hudbu.“ Usmial sa a sadol si. Usmiala som sa. Zrazu bolo ticho a slnko zachádzalo. Obloha nadobudla krásne červeno rúžovej farby.
„Neviem nad tým prestať premýšľať. Si iná...“ keď som sa na neho pozrela... hľadel pred seba.
„V-v tom zmysle, že ... jednoducho keď sme to seba vrazili spomenul som si aké to bolo kedysi. Ako som ti kradol lízanky.“ Zasmiali sme sa „ako som sa prvý krát zamiloval do tvojich očí...“ zaskočil ma. Srdce mi bilo rýchlo, v hrdle som mala sucho a jeho pery akoby ma volali. Žeby som sa do neho zamilovala? Je to možné? Tak rýchlo? Zahryzla som si do pery
„Ella. Asi som sa do teba zamiloval. Neviem kedy.. a ako... ale som si istý že k tebe niečo cítim“ tak uprene mi hľadel do očí. On nevedel klamať. A ani neklamal. Začal sa približovať. Bol čoraz bližšie. Každučký milimeter čo bol bližšie som bola čoraz nervóznejšia. Dúfala som nech si to nerozmyslí a nepovie že to bol len žart. No keď už sme sa dotýkali nosmi pootvorila som pery
„Harry Styles si blázon“ zašepkala som. On rozbil aj ten kúsoček a vpil sa do mojich pier. Bozkával nežne a pri tom vášnivo. Chytil mi tvár do rúk aby bozk ešte trochu prehĺbil a potom sa odtiahol. Čakal na moju reakciu.
„Blázon do teba“ jeho úsmev žiaril. Usmiala som sa a natiahla sa k nemu. Znovu som ho pobozkala....
..........
Dych sa mi zastavil pri spomienke na tú lúku, na jeho pery a na neho. Ten bozk pre mňa znamenal veľa. Od vtedy neprešla chvíľa kedy by som si na neho nespomenula. Znovu som sa rozplakala pri spomienke....
...........
Chodili sme na prechádzky, trávili sme čas doma. No jedného dňa kedy sa babke stav zhoršil a ona ležala v nemocnici sa všetko pokazilo. Svet sa mi rútil. Nevedela som čo robiť. Chodila som z miesta na miesto v našej obývačke s mobilom v ruke. Mali mi zavolať ako je na tom. Zatiaľ som za ňou ísť vraj nemohla. Musí byť v poriadku. Veď predsa nikoho iného nemám. Zastala som pri stene a oprela sa o ňu. Čo ak... nie!!
Slzy si našli cestu po mojej tvári. Skĺzla som po stene až na zem. Rukou som si podoprela tvár a plakala. Dokým nezazvonil zvonček.
„Je otvorené“ zakričala som. Zrazu sa z chodby vynorila Harryho ustráchaná hlava.
„Si v poriadku sweety?“ kľakol si ku mne.
„Nie. Nič nie je v poriadku.“ Povedala som zlyhávajúcim hlasom.
„Ale bude uv....“ prerušila som ho. Neviem, kde sa to vo mne nabralo.... Postavila som sa a dívala na neho.
„Nie Harry nič nebude v poriadku...“
„Tak nehovor...“ postavil sa tiež.
„Nie! Ona je jediné čo mám... leží v nemocnici. Je vážne chorá! Toto malo byť naše posledné spoločné leto!! Nebude to v poriadku!! Neboli sme ešte pozrieť pani Fridrichovú! Neboli sme spolu na jahodovo vanilkovom koláči! Nestihli sme nič čo sme si naplánovali! Takto to nemôže skončiť!!“ vzlykala som a čudovala som sa ako ešte dokážem kričať. Harrymu sa vydrala slza z oka.
„Ella ja to chápem....“ pohladil ma po chrbte a išiel ma objať. No ja som sa mu vymanila
„Nechápeš.. nevieš čo to je nemať rodinu. Mamu ani otca. Ty máš všetko. Máš priateľov, rodinu, chalanov zo skupiny.. máš všetko čo potrebuješ aby si bol šťastný!! Nemôžeš to chápať!!“ rozkričala som sa. Chudák ostal zaskočený. Nemala som na neho tak vyskočiť.
„Prepáč ja...“ hovorila som už tichšie s menším chrapľákom...
„Takže nechápem... Vieš ... to najhlavnejšie si nepovedala. Mám teba. A ty mňa... Nikdy by som ťa nenechal samú, nikdy by som ťa neopustil. Ale teraz ani neviem čo som si myslel.. Celkom šťastný som jedine s tebou!“ poslednú vetu zdôraznil. Otočil sa a odišiel. Keď som začula buchod vchodových dverí... na zem mi dopadol mobil. Ruku som si priložila k ústam. Čo som to spravila?!!!
Odohnala som človeka, ktorý je jediný čo tu pre mňa bol. On a babka. Ako som mohla byť taká hlúpa.... Chcela som sa za nim rozbehnúť a ospravedlniť sa mu. No ostala som ako oparená stáť... dokým som nepadla na kolená a neprehla sa v kŕči strachu, smútku. Držala som sa za brucho a plakala.... a plakala......
Neskôr, keď sa neozval ani jeden telefonát od Harryho ani z nemocnice, som ležala na zemi. Nemala som chuť do života. Všetko dobré čo mám v živote zrazu strácam.. Horko ťažko som si skočila pre deku a ľahla si k telefónu do obývačky na gauč. Zaspala som.
Cŕŕŕŕn Cŕŕŕŕŕn
Vyľakane som sa posadila a prezrela izbu. Všade bola chladná až strašidelná tma no bolo tu jedno svetlo. Svetlo vychádzajúce z môjho mobilu. Rýchlo som sa k nemu natiahla a zdvihla.
„Ahoj Ella.“ Bola to doktorka Stela.
„Dobrý. Tak ako je na tom?“ hlas sa mi triasol.
„Ella... Nie je na tom dobre. Vôbec. Mala by si prísť. Čoskoro. Stráv s ňou posledné chvíle“ nie.... to nie je pravda! .... nič som nevnímala. Ani doktorku Stelu. Svet sa prestal točiť...
.............
Od vtedy som strávila každučkú minútu pri nej. Zjedli sme spolu jahodovo vanilkový koláč. No mesiac po tom. Ku koncu letných prázdnin sa všetko pokazilo. Ostala som na svete sama.... Teraz tu sedím a plačem na hojdačke. Je mi zima a vôbec neviem čo robiť. Ako žiť ďalej. Bez milovanej osoby... Jedna by tu ešte bola ale tú som odhnala.
„Styles!! Prečo mi neopustíš hlavu! Prečo si sa vtedy nevrátil! Prečo som sama?! Prečo sa cítim tak chladná a sama.“ Kričala som na terasu. Nemal to nikto počuť. No predsa...
„Presne to si hovorím aj ja sám...“ z tmy vystúpila tá známa postava. Jeho hlas ma pohladil. Otočila som k nemu hlavu. Vietor mi rozfúkal vlasy a odhalil červenú tvár celú uslzenú.
„Prečo si tu?“ uprene som sa mu dívala do očí. Mal v nich smútok a vyzeral akoby práve tiež plakal.
„Myslíš, že som dokázal odísť? Odísť od teba. Ella ľúbil som ťa...“ vyšiel po jednom schode.
„Budem ťa ľúbiť...“ vyšiel znovu jeden schod. „A z celého srdca ťa milujem“ už stál predo mnou.
Z tváre mi odhrnul vlasy „... pohľad na teba. Ako si smutná ma ničí. Ella už ťa nikdy nechcem vidieť smutnú. Už nikdy“ nahol sa a priblížil. Srdce mi znovu bilo ako splašené. Pootvorila som pery
„Tak mi nezlom srdce a nenechaj ma nikdy samú“ prosebne som sa mu zadívala do zelených očí. Chcela som už aby ma pobozkal. Chcela som ho znovu cítiť tesne pri mne... Namiesto odpovede ma pobozkal. Bozk bol plný túžby, lásky,...
„Mňáám. Dobre ránko.“ Dala som jej pusu na líce a sadla si za stôl.
„Aj tebe. Kam si tak vyobliekaná?“ spýtala sa aa... žmurka? Ííp ona žmurkla !
„Idem von s Harrym.“ Neodolala som a usmiala sa.
„S malým Harrym? S tým, ktorý ti stále kradol lízanky??“ zasmiala sa.
„Áno s tým“ zaškerila som sa. Skontrolovala som si hodinky a takmer sa zadrhla jahodou pokrytou veľkou vrstvou šľahačky.
„Tak zabav sa. A dávaj na seba pozor.“ Pevne ma objala.
„Ách aká si už veľká. Pred nedávnom si za mnou behala, že chceš otvoriť krabicu s tvojimi omaľovánkami. Už vtedy som vedela , že z teba niečo dobré vyrastie. Mala si vodcovské schopnosti. A teraz si právnička.“ Pohladila ma po vlasoch
„Vážne som na teba pyšná.“ Pobozkala ma na temeno hlavy. Slzy ma zaštípali v očiach
„Ľúbim ťa, babi“ objala som ju a v ruke zovrela tú jej.
„Aj ja teba“ zasmiala sa.
„Tak bež aby na teba dlho nečakal“ zasmiala sa. Zobrala som si tašku na rameno a poškrabala sa na krku. Otočila som sa a znovu objala babku. Smiali sme sa
„Tak už bež. A ak ti zlomí srdce... ja mu niečo zlomím po svojom“ nedalo mi sa znovu nezasmiať.
„To si netrúfne. Ahoj“ ....
.....
Ponáhľala som sa. Tešila som sa ako malé dieťa. Zašla som za roh a z diaľky uvidela kučeravú hlavu. Úzke džínsy a priliehavé biele tričko. Zahryzla som si do pery a pomaly išla k nemu. Bol ku mne otočený chrbtom a v ruke sa hral so slnečnými okuliarmi. Podišla som k nemu viac, postavila sa na špičky a zakryla mu oči.
„Kto som?“ snažila som sa napodobniť hrubý hlas. Pravdupovediac? Znelo to ako krížený Jim Carrey ,ako muž v Maske, s Antoniom Banderasom.
„Hmm. Miss America?“ zazubil sa.
„Tesne vedľa“ zašepkala som mu do ucha a zložila mu ruky z očí.
„Ahoj. Už si mi chýbala“ usmial sa a díval sa mi do očí. Akoby chcel vedieť či aj ja jemu.
„Ahoj. Tak kam pôjdeme?“ opýtala som sa a upravila si tašku na ramene.
„TU neďaleko je jedna talianska reštaurácia. Myslel som... mohli by sme si dať špagety.“ Nevinne sa na mňa zahľadel.
„Tak teda poďme“ mykla som hlavou...
Čakali sme kým nám donesú naše špagety. Harry mi hovoril o koncerte v Toronte. Ako sa Zayn pošmykol na šľahačkovej kôpke, ako Niall spadol do vane, kde sa práve Harry kúpal. Ako Louis rozsadol gumenú kačičku a Liam z toho bol smutný. Bol to darček pre jeho psíka Lokiho...
Odpila som si z vody a cítila som sa divne, že som v reštaurácii takto oblečená. Úsmev mi z tváre neskĺzol. Priam sa zväčšil pri pohľade na veľký tanier plný špagiet. Harry sa zasmial na mojom výraze a ja som sa na neho urazene pozrela.
„Dobrú chuť“ žmurkol na mňa. Bol tak rozkošný. Najme keď mu špageta pristála na nose..
Pustila som sa do toho. Bolo to vážne dobré... Keď sme dojedli mala som pocit, že puknem.
„Neverím, že som toto všetko zjedla“ zasmiala som sa
„Tak to ani ja“ zazubil sa. Poobzerala som sa dookola. Bolo tu vážne krásne. Bolo síce len pol druhej, no tu bola tma a všetko svetlo vychádzalo zo sviečok položené na každom stole, poličke, bare. Stoličky a stoly boli z dubového dreva. Voňalo to tu prírodne a gurmánsky. Sťažka som odfúkla
„Tak čo? Chutilo?“ opýtal sa
„Ani nevieš ako“ zasmiala som sa... Harry po dlhom prehováraní zaplatil. Prechádzali sme sa po lúke, ktorá teraz bola nádherná. Slnko skrývajúce sa za obzorom svietilo na kvety, ktoré sa za jeho lúčmi obracali. Harry sa len tak v strede ničoho hodil medzi kvety.... Keď som si všimla tie púpavy napadlo ma či na tom bielom tričku nebude mať žlté fľaky....
Sadla som si k nemu do tureckého sedu. On si medzi tým ruky založil za hlavu.
„Aké to je žiť tak rušný život?“ hľadela som pred seba. Vietor sa mi jemne hral s vytŕčajúcimi vlasmi.
„Chýba ti rodina. Chýba ti obyčajný život. No tento život je super. Nenudím sa a robím to čo ma baví. Hudbu.“ Usmial sa a sadol si. Usmiala som sa. Zrazu bolo ticho a slnko zachádzalo. Obloha nadobudla krásne červeno rúžovej farby.
„Neviem nad tým prestať premýšľať. Si iná...“ keď som sa na neho pozrela... hľadel pred seba.
„V-v tom zmysle, že ... jednoducho keď sme to seba vrazili spomenul som si aké to bolo kedysi. Ako som ti kradol lízanky.“ Zasmiali sme sa „ako som sa prvý krát zamiloval do tvojich očí...“ zaskočil ma. Srdce mi bilo rýchlo, v hrdle som mala sucho a jeho pery akoby ma volali. Žeby som sa do neho zamilovala? Je to možné? Tak rýchlo? Zahryzla som si do pery
„Ella. Asi som sa do teba zamiloval. Neviem kedy.. a ako... ale som si istý že k tebe niečo cítim“ tak uprene mi hľadel do očí. On nevedel klamať. A ani neklamal. Začal sa približovať. Bol čoraz bližšie. Každučký milimeter čo bol bližšie som bola čoraz nervóznejšia. Dúfala som nech si to nerozmyslí a nepovie že to bol len žart. No keď už sme sa dotýkali nosmi pootvorila som pery
„Harry Styles si blázon“ zašepkala som. On rozbil aj ten kúsoček a vpil sa do mojich pier. Bozkával nežne a pri tom vášnivo. Chytil mi tvár do rúk aby bozk ešte trochu prehĺbil a potom sa odtiahol. Čakal na moju reakciu.
„Blázon do teba“ jeho úsmev žiaril. Usmiala som sa a natiahla sa k nemu. Znovu som ho pobozkala....
..........
Dych sa mi zastavil pri spomienke na tú lúku, na jeho pery a na neho. Ten bozk pre mňa znamenal veľa. Od vtedy neprešla chvíľa kedy by som si na neho nespomenula. Znovu som sa rozplakala pri spomienke....
...........
Chodili sme na prechádzky, trávili sme čas doma. No jedného dňa kedy sa babke stav zhoršil a ona ležala v nemocnici sa všetko pokazilo. Svet sa mi rútil. Nevedela som čo robiť. Chodila som z miesta na miesto v našej obývačke s mobilom v ruke. Mali mi zavolať ako je na tom. Zatiaľ som za ňou ísť vraj nemohla. Musí byť v poriadku. Veď predsa nikoho iného nemám. Zastala som pri stene a oprela sa o ňu. Čo ak... nie!!
Slzy si našli cestu po mojej tvári. Skĺzla som po stene až na zem. Rukou som si podoprela tvár a plakala. Dokým nezazvonil zvonček.
„Je otvorené“ zakričala som. Zrazu sa z chodby vynorila Harryho ustráchaná hlava.
„Si v poriadku sweety?“ kľakol si ku mne.
„Nie. Nič nie je v poriadku.“ Povedala som zlyhávajúcim hlasom.
„Ale bude uv....“ prerušila som ho. Neviem, kde sa to vo mne nabralo.... Postavila som sa a dívala na neho.
„Nie Harry nič nebude v poriadku...“
„Tak nehovor...“ postavil sa tiež.
„Nie! Ona je jediné čo mám... leží v nemocnici. Je vážne chorá! Toto malo byť naše posledné spoločné leto!! Nebude to v poriadku!! Neboli sme ešte pozrieť pani Fridrichovú! Neboli sme spolu na jahodovo vanilkovom koláči! Nestihli sme nič čo sme si naplánovali! Takto to nemôže skončiť!!“ vzlykala som a čudovala som sa ako ešte dokážem kričať. Harrymu sa vydrala slza z oka.
„Ella ja to chápem....“ pohladil ma po chrbte a išiel ma objať. No ja som sa mu vymanila
„Nechápeš.. nevieš čo to je nemať rodinu. Mamu ani otca. Ty máš všetko. Máš priateľov, rodinu, chalanov zo skupiny.. máš všetko čo potrebuješ aby si bol šťastný!! Nemôžeš to chápať!!“ rozkričala som sa. Chudák ostal zaskočený. Nemala som na neho tak vyskočiť.
„Prepáč ja...“ hovorila som už tichšie s menším chrapľákom...
„Takže nechápem... Vieš ... to najhlavnejšie si nepovedala. Mám teba. A ty mňa... Nikdy by som ťa nenechal samú, nikdy by som ťa neopustil. Ale teraz ani neviem čo som si myslel.. Celkom šťastný som jedine s tebou!“ poslednú vetu zdôraznil. Otočil sa a odišiel. Keď som začula buchod vchodových dverí... na zem mi dopadol mobil. Ruku som si priložila k ústam. Čo som to spravila?!!!
Odohnala som človeka, ktorý je jediný čo tu pre mňa bol. On a babka. Ako som mohla byť taká hlúpa.... Chcela som sa za nim rozbehnúť a ospravedlniť sa mu. No ostala som ako oparená stáť... dokým som nepadla na kolená a neprehla sa v kŕči strachu, smútku. Držala som sa za brucho a plakala.... a plakala......
Neskôr, keď sa neozval ani jeden telefonát od Harryho ani z nemocnice, som ležala na zemi. Nemala som chuť do života. Všetko dobré čo mám v živote zrazu strácam.. Horko ťažko som si skočila pre deku a ľahla si k telefónu do obývačky na gauč. Zaspala som.
Cŕŕŕŕn Cŕŕŕŕŕn
Vyľakane som sa posadila a prezrela izbu. Všade bola chladná až strašidelná tma no bolo tu jedno svetlo. Svetlo vychádzajúce z môjho mobilu. Rýchlo som sa k nemu natiahla a zdvihla.
„Ahoj Ella.“ Bola to doktorka Stela.
„Dobrý. Tak ako je na tom?“ hlas sa mi triasol.
„Ella... Nie je na tom dobre. Vôbec. Mala by si prísť. Čoskoro. Stráv s ňou posledné chvíle“ nie.... to nie je pravda! .... nič som nevnímala. Ani doktorku Stelu. Svet sa prestal točiť...
.............
Od vtedy som strávila každučkú minútu pri nej. Zjedli sme spolu jahodovo vanilkový koláč. No mesiac po tom. Ku koncu letných prázdnin sa všetko pokazilo. Ostala som na svete sama.... Teraz tu sedím a plačem na hojdačke. Je mi zima a vôbec neviem čo robiť. Ako žiť ďalej. Bez milovanej osoby... Jedna by tu ešte bola ale tú som odhnala.
„Styles!! Prečo mi neopustíš hlavu! Prečo si sa vtedy nevrátil! Prečo som sama?! Prečo sa cítim tak chladná a sama.“ Kričala som na terasu. Nemal to nikto počuť. No predsa...
„Presne to si hovorím aj ja sám...“ z tmy vystúpila tá známa postava. Jeho hlas ma pohladil. Otočila som k nemu hlavu. Vietor mi rozfúkal vlasy a odhalil červenú tvár celú uslzenú.
„Prečo si tu?“ uprene som sa mu dívala do očí. Mal v nich smútok a vyzeral akoby práve tiež plakal.
„Myslíš, že som dokázal odísť? Odísť od teba. Ella ľúbil som ťa...“ vyšiel po jednom schode.
„Budem ťa ľúbiť...“ vyšiel znovu jeden schod. „A z celého srdca ťa milujem“ už stál predo mnou.
Z tváre mi odhrnul vlasy „... pohľad na teba. Ako si smutná ma ničí. Ella už ťa nikdy nechcem vidieť smutnú. Už nikdy“ nahol sa a priblížil. Srdce mi znovu bilo ako splašené. Pootvorila som pery
„Tak mi nezlom srdce a nenechaj ma nikdy samú“ prosebne som sa mu zadívala do zelených očí. Chcela som už aby ma pobozkal. Chcela som ho znovu cítiť tesne pri mne... Namiesto odpovede ma pobozkal. Bozk bol plný túžby, lásky,...
O pár dní:
„Zvládneš to sweety.“ Objal ma zozadu a pobozkal na líce. Dívala som sa na otvorenú skriňu. Babkinu skriňu. Strácala som dych akoby som cítila jej parfum. Akoby som cítila ju... Harry sa posadil na posteľ. Vystrela som ruku a prešla po šatách v šatníku. Zobrala som prvé marhuľové šaty. Nosila ich keď sme spolu išli do kostola. K nemu mala podobnej farby ladený klobúk. Zvesila som ich z vešiaka, poskladala a jemne položila do krabice. Takto pokračovalo. Až šatník ostal prázdny. Bolo jasné, že už tu nie je. Že je na lepšom mieste. Usmiala som sa. V očiach sa mi mihali slzy. Je jej lepšie. Nikdy ma neopustila. Posledný jej deň mi stisla ruku a povedala: „Nikdy ťa neopustím. Pamätaj, že ja budem tá, ktorá na teba bude dozerať.... Pre mňa budeš vždy moje malé dievčatko. Nezabúdaj, že tu máš ľudí, ktorým na tebe záleží. Ľúbim ťa Ella.“...
Zavrela som krabicu a obzrela sa za Harrym. Ten mal pyšný výraz. Podišiel ku mne a pobozkal ma.
„Milujem ťa“ zašepkal a zobral jednu z krabíc. Ja som zobrala druhú a pribehla k nemu.
„Ja teba viac“ zašepkala som mu. Vyšli sme von, krabice poukladali do kufru auta a nastúpili. Pripútala som sa a pozrela na dom. Harry mi stisol ruku položenú na sedadle a usmial sa. Dala som mu pusu na líce.... Teraz som šťastná. Milovaná osobou, ktorá mi ukradla srdce. A milovaná osobou, ktorá na mňa dáva pozor...
THE END
Najskôr som si myslela ze ides pisat nieco v tom zmysle ze koncis :) s tymtom si ma dojala cely čas mi bolo do plačú az mi aj niektoré slzy vyleteli napísala si to uzasne :) je to fantastické a pravdivé ale aj smutné :)
OdpovedaťOdstrániťnie asi by mi to chýbalo :) ďakujem :)
OdstrániťTo je nádherné <3 <3
OdpovedaťOdstrániťďakujém :3
Odstrániť