Enough!

Babulienky moje :D som rada že to tu komentujete. Moje výmysli a hlavne nezmysli. Som rada že sa vám páčia :) Dnes mám pokrk toho učenia a tak z toho vzniklo čiastočne toto :D príjemné čítanie a prosím o komentáre :)

K tejto poviedke by som rada pridala pesničku :) 

Ďalší otravný týždeň s kopou úloh, ktoré mi prerastali cez hlavu. Nebol tu on aby ma aspoň trochu odviedol z reality. Namiesto toho som sedela na zemi a okolo mňa bola kopa učebníc, zošitov a vypísaných pier. Povedala som si dosť a rozhodla sa ísť aspoň prejsť. Moje meno je Lexi. Mám čerstvých 18 a študujem na vysokej. Ešte len začala a ja jej mam viac než dosť. Obula som si obľúbené Niky a prehodila cez seba kabát.

"Mami idem sa prejsť" hlesla som do bytu, kde som bývala s mojou Mamou.
"Dobre ale nebuď dlho!" zobrala som si kľúče od bytu a vyšla von. Nadýchla som sa čerstvého vzduchu a sledovala ako jeseň pohlcuje všetko okolo. Listy ladne padali na zem a naberali červenkasto hnedý nádych.

Pozrela som sa do mobilu a stále nič. Čo s ním je? Vždy mi o takom čase aspoň zavolal. Smutne som vydýchla a  vybrala sa za zmrznutým nosom. Šedá farba oblohy ma mierne desila no nebrala som to do úvahy. Bola som len ja a moja hlava plná myšlienok. Okamžite som si spomenula na čas, keď sme sa stretli....

......

Bolo to presne na jeseň o takomto čase.
Sedela som pod stromom v parku a obímala si nohy. Plakala som. Nečakala som, že práve moji rodičia sa tak znenávidia a že sa rozvedú. Viem, že som nebola vždy dcéra podľa predstáv.... Ako každý iný som si vzala celú vinu na seba. Nenávidela som sa za to, že sa práve moji rodičia rozvádzajú.... Keď som hlasno vzlikala ucítila som jemný dotyk na mojom rameni. Trhlo mnou a  vzápätí som hľadela do tých najkrajším modrých očí aké som kedy videla.
"Prečo plačeš?" čupol si ku mne a nespúšťal ruku z môjho ramena. Pokrútila som hlavou, znovu sa schúlila a utápala sa v žiali. Bez slova ma objal.
"Ako sa voláš?" opýtal sa, keď moje slzy ustupovali a pevne som si hlavu oprela o strom za mnou.
"Lexi" povedala som potichu.
"Tak Lexi teší ma som Niall" postavil sa a podal mi ruku. Pozrela som sa na neho a  nevedela či mu ruku podať či nie. Zasmial sa
"Neublížim ti" povedal s úsmevom na tvári. Bola som ako obarená a jeho ruku prijala. Postavil ma na nohy.
"Ja... musím ísť.... domov" povedala som a dívala sa do zeme. Samozrejme domov bolo to posledné kam som chcela ísť. Určite by som zakotvila u svojej kamarátky Sereni.
"Odprevadím ťa..." povedal a vyceril svoje biele zuby. Ani neviem prečo no prikývla som. Celú cestu sme sa rozprávali a mne došlo že som mu povedala ako komukoľvek inému. Priviedla som ho k domu Sereni.
"Tu bývaš?" opýtal sa a obzeral si typický anglický dom.
"Nie... tu býva kamarátka..." pozrela som sa tiež na dom.
"Lexi dáš mi svoje číslo?" opýtal sa veľmi opatrne a hanblivo. Prikývla som a napísala mu svoje číslo na ruku.
"Rada som ťas poznala Niall" usmiala som sa a kráčala ku vchodu
"AJ ja teba!" zakričal a utekal svojim smerom.... Neskôr keď som všetko z dneška povedala Serene mi zazvonil mobil . SMS od neho... od toho čo mi za takú krátku chvíľu zahmlil racionálne myslenie... Bolo tam napísané v skratke: Poď von. Ja som bez rozmýšľania vybehla von a tam stál.
"Serena ja už musím ísť" usmiala som sa na ňu a ona len žmurkla. V tú noc ma zobral na lúku, kde ma prvý krát pobozkal, vyryl naše iniciály.... Od tej doby ho strašne milujem...

.....

Usmievala som sa a ani sa nenazdala... stála som na NAŠEJ lúke. S úsmevom som podišla k stromu a prešla po vyrytých písmenách. Už aby som ho znovu videla. Sadla som si k stromu a ako v ten deň som oprela hlavu. Tentokrát som zavrela oči... Keď som začula šuchotanie listov spozornela som. Ovalilo ma teplo a strach. Myslela som, že ak z tamať vyletí čo i len Tarzan tak sa zložím priamo tu na zem. Postavila som sa a začala hrabať vo vrecku. V tieni som uvidela niečiu postavu ako sa približuje. Oči zaplnili slzy strachu a ja som z vrecka vytiahla prvé čo mi prišlo pod ruku.... kľúče. Schytila som prvý a priamo nastavila na postavu
"Stoj! Mám kľúč a nebojím sa ho použiť!" zaujala som akýsi obranný postoj, ktorý by sa dal nazvať kyľavá panda. Počula som smiech. Bol taký nákazlivý a povedomí
"Vážne kľúč?" konečne som ho uvidela. Konečne som uvidela jeho modré neodolateľné oči. Rozbehla som sa k nemu a hodila sa mu okolo krku.
"Konečne! Chýbal si mi!" začala som mu dávať pusu všade na tvár.
"Počkaj..." zasmial sa. "toto je pre teba" odtiahla som sa mierne od neho a on v ruke držal krásnu kyticu ruží.   Všetky červené a v strede pár ružových.
"Ďakujem Niall je nádherná" usmiala som sa a prevzala si ju. Privoňala som si. Podišiel ku mne bližšie a mierne odsunul nabok ruže
"Aj ty si mi chýbala" usmial sa a konečne po dlhej dobe spojil naše pery. Objala som ho okolo krku a túto chvíľku si na 100% užívala.
"Ľúbim ťa" povedali sme naraz, keď sme sa od seba odtiahli. Zasmiali sme sa a znovu spojili naše pery....