Love is everywhere

Juchuuu :D Včera mi moja "dvojička" napísala, že mi napíše jednodielku a viete čo? :D presne vystihla moju nešikovnosť :DD veď sa pozrite sami :))

Konečne piatok! Hovorila som si, keď som pol hodiny po skončení vyučovania stála sama na zastávke autobusu a pozorovala ako sa mi môj dych zráža pred očami. Bol práve začiatok decembra, vonku bolo asi mínus 10, meter snehu a vyzeralo, že čoskoro pribudne ďalší. Vďaka môjmu učiteľovi
matematiky, ktorý mi po skončení hodiny dal fakt dlhú a fakt nudnú prednášku o zabúdaní domácich úloh ( prisahám zabudla som si ju prvý krát!!!) som zmeškala autobus, ktorým išli všetci moji spolužiaci a ďalší mal prísť až o dvadsať minút. Keď zo mňa dovtedy nebude ľadová socha v tvare človeka primrznutá k chodníku tak budem šťastná... Čiapku s brmbolcom som si stiahla viac na uši a hrubý šál som si omotala až okolo nosa. Prvé čo spravím, keď prídem domov bude, že si vezmem na seba to najteplejšie oblečenie aké mám, uvarím si horúci čaj alebo ešte lepšie čokoládu, zababuším sa do deky a sadnem pred televízor aby som sa aspoň trochu roztopila....
Práve som rozmýšľala, že kam som dala môj obľúbený hrnček na horúcu čokoládu, keď konečne prišiel autobus. No keď som videla aký je prepchatý... Úžasné. Ďalšiu pol hodinu sa mi tam nechcelo mrznúť, tak som sa nejako vopchala dnu. Na to, že by som si mohla sadnúť som ani nepomyslela. Chytila som sa tyče nad mojou hlavou a dúfala, že pätnásťminútová cesta domov nebude taká dlhá. Na chvíľku som sa zamyslela.
Autobus došiel k ďalšej zastávke a prudko zabrzdil. Mnou hodilo dopredu a lakťom na ruke, ktorou som sa držala tyče sa mi podarilo niekomu vraziť do nosa.
„Aúú!“ ozval sa chlapčenský hlas.
„Bože! Prepáč! Dokelu to len ja viem byť taká šikovná.“ otočila som sa k nemu a chrlila zo seba ospravedlnenia. No keď som uvidela, kto stojí predo mnou, hlas sa mi zadrhol v hrdle. Prvé, čo som zazrela bol pásikavý červeno – biely šál, potom ruka, ktorou si držal nos a nad ňou žiarili tie najkrajšie modrozelené oči, aké som kedy videla. A ešte strapatá svetlohnedá ofina. Áno, práve som takmer rozbila nos Louisovi Tomlinsonovi z One Direction, chalanovi, ktorého plagátmi mám polepenú celú izbu.  Toto sa môže stať len mne.
„T-to je v pohode. Žijem. A myslím, že môj nos takisto“ Zasmial sa a pomaly si dal ruku dole z nosa. Našťastie mu z neho netiekla krv ani nevyzeral byť zlomený, len na koreni mal veľký červený fľak. Z toho bude poriadna modrina...Asi som mu veľmi pohľadom skúmala tvár, lebo sa znovu začal smiať. Zahanbene som sklopila pohľad.
„Ahá.... takže zrejme vieš, kto som.“
„Jasné že viem, Louis! Bože prečo som taká šikovná?! Fakt ma ten nos mrzí! Prepáč!!!“
„Už sa neospravedlňuj!“
„Fajn no...Kam cestuješ?“ spýtala som sa v snahe zmeniť tému.
„Na nákupy. Idem zháňať darčeky na Vianoce. Čo ty?“
„Domov zo školy.“ Ukázala som na školskú tašku na mojom chrbte. „A máš vymyslené, čo kúpiš?“
„Zatiaľ absolútne nemám šajnu, čo by to mohlo byť.“ Zamyslene sa poškrabal na hlave. „Inak ako sa vlastne voláš?“
„Som Stacey.“
„Ahoj Stacey. Som Louis, teší ma.“ Podal mi voľnú ruku a ja som mu ňou potriasla. Práve som takmer rozbila nos a následne sa zoznámila s jednou z najväčších hviezd súčasnosti, do ktorej som platonicky zamilovaná! A to v preplnenom autobuse, cestou zo školy. Zaujímavé.
„Stacey? Nechcela by si mi s tým výberom darčekov pomôcť?“ spýtal sa ma, keď sme sa už blížili k mojej zastávke. Ja asi zle počujem! Louis Tomlinson mi práve navrhol aby som mu pomohla vyberať vianočné darčeky! Razom som zabudla na hrubú deku a horúcu čokoládu. Takéto niečo sa neodmieta!
„Rada. Ale chcem si odniesť školské veci domov.“
„Mám ísť s tebou?“
„Môžeš, keď sa ti chce. Na ďalšej zastávke vystupujem.“ To sa mi asi sníva!
Vystúpili sme von a ovalil nás chladný decembrový vzduch. S Louisom sme prebrali asi všetky témy, ktoré nám prišli na rozum od zamaskovania tej jeho modriny na nose po hodnotenie, ktorý dom má krajšiu vianočnú výzdobu. Práve sme sa hádali, že či je ten sob, ktorého mal náš sused na dvore živý (podľa Louisa), alebo iba socha (môj názor), keď sme došli pred naše dvere.
„Louis! Veď živý sob nevydrží pokojne stáť ani 10 sekúnd! Tento sa nepohol odkedy na neho kukáš a to je už dobrých päť minút! A ešte k tomu sobom nezvyknú svietiť parohy a už vôbec nie na červeno!“ dohovárala som mu odomykajúc dvere. Vošla som do nášho vyhriateho domčeka a vyzula si zasnežené čižmy. Louis to isté.
„Počkaj ma tu, hneď som späť, len si odnesiem tašku.“ Kričala som mu cestou do mojej izby. Zhodila som školskú tašku na zem, zobrala si kabelku do ktorej som nahádzala mobil, kľúče, peňaženku a vreckovky a utekala naspäť za Louim.
„Môžeme ísť?“ spýtal sa.
„Jasné!“
Po asi hodine ďalšieho trepania sa autobusom sme vošli do obchodného domu a začali obehovať všetky obchody. Louis nám dal na hlavu mikulášske čiapky a ja som si nás odfotila. Chcela som mať na tento deň pamiatku. Prešli sme asi každý jeden obchod a z každého sme vyšli s ďalšou nákupnou taškou. Aspoň mám už aj ja vybavené darčeky pre celú rodinu aj kamošky. Rozmýšľala som, že koľký krát za dnešok sa budem trepať autobusom, keď Louis vytiahol mobil a vytočil nejaké číslo. Nepočúvala som jeho rozhovor ale keď zložil, povedal: „ Josh sem o chvíľu príde s autom aby sme to všetko nemuseli vláčiť busom.“ Pozrela som na neho ako na idiota.
„Tomlinson! To ťa nenapadlo mu zavolať už skôr? Museli sme sa trepať sem autobusom z druhého konca mesta?!“
„Nóó...pravdupovediac nie nenapadlo.“ Pozrel na mňa psím pohľadom, ktorému sa proste nedalo odolať. Poťapkala som ho po hlave ako malé šteniatko a povedala. „Okej tak ho poďme čakať.“
Pred obchodom nás už čakalo auto. Vliezli sme na zadné sedadlo aj zo všetkými tými taškami. Josh sa hneď otočil a premeral si ma.
„Ahoj. Poznáme sa?“
„Ahoj. No ja teba áno ale ty mňa asi nie. Som Stacey.“
„Stretol som ju dnes, v autobuse mi chcela rozbiť nos.“ Povedal Louis a ukázal na červenkavé miestečko na koreni nosa. Josh začudovane pozeral z jedného na druhého.
„Nebolo to naschvál! Vodič prudko zabrzdil a mne sa nejako podarilo trafiť ho!“ obraňovala som sa. Obidvaja sa zasmiali a ja som si naštvane založila ruky.
„Ale no! Stacey!“ Louis ma objal okolo pliec. Pri jeho dotyku mnou prebehli zimomriavky. Potom nadiktoval Joshovi moju adresu ale ruku mi z pliec už nedal dole. Cítila som Louisovu omamujúcu vôňu, bolo mi príjemne teplo a začali sa mi zatvárať oči. Takmer by som tam zaspala, keby sme akurát nezastavili pred mojím domom. Louis mi pomohol pozbierať všetky moje tašky a odniesť mi ich do domu. Povedala som mu aby počkal pri dverách, skríkla som ahoj rodičom do obývačky, všetky tašky zatvorila v izbe a vyšla naspäť von k Louimu. Prekvapilo ma, že Joshovo auto tu už nestálo.
„Kde je Josh?“ spýtala som sa Louisa.
„Odišiel.“ Jednoducho mi odpovedal.
„Prečo? A ako teraz pôjdeš domov?
„Pokoj Stace, ja som mu povedal, nech ide.“ Začudovane som sa na neho pozrela.
„Nejdeme sa prejsť?“ opýtal sa ma a ani nečakal na odpoveď, rovno ma znova chytil za ruku a ťahal preč. Šli sme ticho vedľa seba. Rozmýšľala som, čo asi ešte chcel. Prišli sme k parku. Keďže bola už tma, veľmi sa mi doň nechcelo ísť. Ale Louis smeroval rovno dovnútra.
„Lou! Ja tam nechcem ísť! Je tma ja sa bojím!“ fňukala som. Louis sa otočil a zlato sa na mňa usmial.
„Ale no! Poď sem ty bojko.“ Znova ma objal okolo pliec a spoločne sme vošli do parku. Hoci tam bolo hrôzostrašne prázdno a tma, v jeho objatí som sa cítila v bezpečí. Došli sme až ku veľkému, momentálne zamrznutému jazierku. Tam si ma Louis otočil k sebe, chytil ma za ruky a uprene pozeral tými svojimi krásnymi očami do mojich. Oplatila som mu pohľad.
„Vieš Stace...keď som ťa uvidel v tom autobuse, hneď si sa mi zapáčila. Dokonca aj po tom, čo si mi prefarbila nos.“ Dotkol sa teraz už fialkastého miesta a ja som sa zasmiala. „No a keď sme šli k tebe a potom do toho obchodu, zistil som, že som sa do teba zrejme... asi som sa zamiloval.“ Stále na mňa tak krásne pozeral. Došlo mi, že čakal na moju reakciu.
„Štipnite ma niekto. Asi snívam!“ zašomrala som si popod nos. Louis sa zasmial:
„Musí to byť akurát štipnutie? Poznám lepší spôsob.“ Zaškeril sa, sklonil sa k mojim perám a pobozkal ma. Zatočila sa mi hlava, prebehlo mnou asi tisíc voltov a v bruchu začali poletovať húfy motýľov. Lou ma chytil okolo pása a pritiahol bližšie. Ja som mu ruky obtočila okolo krku. Bolo to nádherné.
Chalan, na ktorého plagáty som pred spaním pozerala, ktorého hlas spolu s ďalšími štyrmi som neustále počúvala, o ktorom som ani nesnívala, že ho niekedy stretnem, do ktorého som bola potajme zamilovaná, tu teraz stojí a bozkáva ma. A čo je najlepšie, povedal mi, že aj on je zamilovaný do mňa. Tento deň, čo sa začal tak hrozne, skončil naozaj najlepšie ako mohol.

 Tak čo páčila sa vám rovnako ako mne? :)