Warzone 6.časť

Taký ťažší týždeň :/ dúfam bude ten štrajk ! :D Nebojte hneď jak dopíšem časť bude tu :)
A tak teraz časť od našej Mišky :))

Boli sme od seba už iba niekoľko milimetrov...keď mi zazvonil mobil. V momente som sa prebrala z toho tranzu a odskočili sme od seba. Pozrela som, kto volá. Mama.
„Prosím?“
„Ahoj Cherry no tak? Našla si ho? Je v poriadku? Kde ste? Odišla si pred vyše dvoma hodinami!“
„Mami upokoj sa. Áno našla som ho obaja sme v pohode. Sme na našej chate o chvíľku budeme doma!“
„A to ti nenapadlo zavolať? Už dve hodiny tu sedíme a čakáme, čo je s Nathanom a ty sa stále neozývaš!“
„Dobre mami prepáč. Kázanie mi dáš doma už sme na ceste! O chvíľu sme tam papa.“ Rýchlo som zrušila hovor, aby mi nezačala znovu čistiť žalúdok.
To sme tu boli už dve hodiny? Prišlo mi to ako pár minút. Pozrela som na Nathana a až vtedy mi došlo, čo som vlastne chcela urobiť. Veď ja som ho chcela pobozkať! Ja! Jeho! Môjho najlepšieho kamoša! Dokelu! Dokelu! Dokelu! Čo to malo znamenať? Prečo? Bola som úplne zmätená.
„Mali by sme ísť k nám, čakajú na nás.“ Povedala som mu uhýbajúc pohľadom.
Tiché: „fajn,“ bolo jediné, na čo sa zmohol. Vyšli sme von, Nathan zamkol dvere a ja som si zatiaľ zobrala bicykel. Ešte sa nestalo, že by sme my dvaja, keď sme spolu vydržali byť ticho dlhšie ako dvadsať sekúnd, ale teraz sme obaja mlčky išli celú cestu vedľa seba. Jednak som nevedela, čo povedať a jednak som mala mozog zamestnaný tým, že keby nezavolala moja mama asi by sme sa pobozkali. Čo by bolo potom? Boli by sme stále kamaráti? Niečo viac? Niečo menej? Prečo som to vlastne chcela spraviť? Mala Scarlet celý čas pravdu a bola som do neho zamilovaná? V hlave sa mi motalo toľko myšlienok. Toľko otázok, na ktoré som nemala odpoveď. No jedno som vedela. Po tom, čo som prežila za dnešok a celkovo za posledný týždeň, som si bola istá, že Nathana už nechcem stratiť. Ani som si nevšimla, že už sme pred dverami nášho domu. Asi sa nad tým zamyslím až v pokoji mojej izbičky, teraz tu totiž pokoj nebude ani náhodou.
„Wáááá! Nathááán! Konečne! Kde si bol celý deň?!“ prekrikovali sa Tom, Max, Jay a Siva a uväznili ho v skupinovom objatí. Asi po piatich minútach ho konečne pustili, to už bol celý červený a lapal po dychu. Potom sme sa všetci ôsmi dotrepali do obývačky a posadali si. Sedem párov očí upieralo pohľad na Nathana a čakali, kedy sa z neho začne sypať vysvetlenie.

*Nathan*

Keď som sa otočil a uvidel Cherry vo dverách, prebehol mnou pocit... neviem... šťastia? A zároveň som si uvedomil, ako som ju kvôli Rebecce zanedbával. Cherry sa zo mňa snažila vytiahnuť, čo sa stalo, ale povedal som jej, že nemám náladu to vysvetľovať dvakrát. Potom sa našťastie už nič nepýtala, len sa ma snažila rozveseliť. Uvedomil som si, ako mi za  posledný týždeň tieto naše somarinky, rozhovory a vzájomné doberania chýbali. No napriek všetkému som sa pri Cherry cítil nejako čudne. Pripisoval som to rozchodu s Rebeccou, ale niečo mi hovorilo, že to nie je preto. Z mojich myšlienkových pochodov ma vyrušil Cherrin smiech.
„Čo sa smeješ?“ opýtal som sa jej.
„Spomenula som si, ako si vtedy vyvádzal, keď sa ti rozbil tvoj hrnček.“ Povedala zo smiechom a ukazovala na poličku, na ktorej boli poukladané naše poháre. Spomenul som si, ako mi ten môj Colin rozbil a potom som ho naháňal po všetkých izbách.
„Nechápem, čo je na tom také smiešne!“ akože nahnevane som sa opýtal.
„Všetko!“ zasmiala sa znova. Ach jaj ten smiech mi chýbal.
„Pche! Chudák môj hrnček! Bol taký mladý...“
„Bože Nathan veď je to len hrnček! A mladý? Máš ho od ôsmich rokov pokiaľ viem.“
„Pre teba možno. Veď má len 11 rokov. To nie je tak veľa! A kvôli tvojmu nemotornému kocúrovi nemá uško! Chudáčik!“
„Opakujem! Je to len hrnček!!! Je mu jedno či má uško alebo nie! A Colin nie je nemotorný!“
„Ale je!“
„Nie je!“
„Je!“
„Nie je!“
„Je!“
„Nie je!“
„Je!“  začala ma štekliť. Neznášam to!
„Cherrýýýýý! Niéééé! Prestááááň!“ kričal som pomedzi smiech a lapanie po dychu.
„Keď povieš, že Colin nie je nemotorný.“
 „Dobre! Nie je nemotorný!!!! Neštekli ma už!!!!“ prestala. Využil som to a začal som ju štekliť ja. Vykrikovala niečo, čo som pomedzi jej smiech vôbec nerozumel.  Keď začala vykrikovať, že sa pociká, radšej som už prestal a vrátili sme sa k našej „zmysluplnej“ konverzácii. Keď mi povedala, že som horší ako jej brat, chcel som ju znovu začať štekliť, ale, potvora jedna,  zdrhla mi. Tak sme sa tam naháňali po dvore a po záhrade ako malé deti. Nakoniec vtrhla do svojej izby a nečakane zastala. Nestihol som pribrzdiť, takže som do nej nabúral, a obaja sme dopadli na posteľ.
„Au! Sykes nemáš brzdy?“
„Prepáč.“ Povedal som, ale nejak nechcelo sa mi vstávať.
„Padaj dole! Nevážiš 5 kíl!“ povedala pridusene.
„A keď nie?“
„Tak ma asi pripučíš! Nebola by škoda takej úžasnej kamošky ako som ja?“ hodila na mňa jej najlepšie psie oči.
„Hmmm... Fajn!“ povedal som nakoniec a zišiel som z nej. Po toľkom behu som vysmädol, tak som zašiel do kuchyne napiť sa. Potom som išiel naspäť za Cherry a presviedčal ju, nech vstáva. Veľmi sa jej nechcelo, tak som ju chytil za ruky a potiahol, asi silnejšie, než trebalo, lebo do mňa nabúrala. Ostali sme tam tak stáť. Tými svojimi obrovskými očami sa vpíjala do mojich. Prešli mnou zimomriavky. Čo sa to so mnou deje?! Pýtal som sa v duchu. Neviem, čo to do mňa vošlo, zrazu som sa začal pomaly približovať k jej perám. Ona to isté. Boli sme od seba už len niekoľko milimetrov, keď do ticha zazvonil jej mobil. V tom momente sme od seba odskočili. V hlave mi začali poletovať myšlienky ako splašené čmeliaky. Čože? My sme sa práve takmer pobozkali? Nie! ...To?... Čo?! Môj mozog odmietal spracovať túto informáciu. Nervózne som si prehrabol vlasy, keď Cherry povedala, že by sme mali ísť. Všimol som si, že sa červená, a uhýba pohľadom. Povedal som že fajn, a vyšli sme von. Zamkol som, a pomaly sme sa pobrali domov. Mlčky sme kráčali vedľa seba. Ešte sa nestalo, že by sme boli tak dlho ticho keď sme spolu, ale dnes ani jeden nevedel čo povedať. V hlave mi stále prúdili myšlienky typu: My sme sa takmer pobozkali! Ja a Cherry! A napočudovanie aj: Ako asi sa Cherry bozkáva? Bože Nathan ty si už úplne mimo! Potriasol som hlavou, v snahe vyhnať ich z nej. Márne. Všimol som si, že už sme pri jej dome. Keď som vošiel dnu, akoby ma prevalcoval nákladiak.  Zvyšné 4/5 našej skupiny ma začali pučiť v hromadnom objatí a navzájom sa prekrikovať, takže som nerozumel ani jednému z nich. Po chvíli, keď už som nevedel dýchať a bol červený ako rak, ma konečne pustili. Posadali sme si do veľkej obývačky. Všetci ľudia v nej na mňa upierali zrak a čakali, kedy začnem vysvetľovať, čo sa stalo a kde som bol celý deň. Práve som sa nadychoval, že s tým začnem, keď buchli domové dvere a dnu vošla moja mamka.
„Nathan James Sykes!!! Ako si to predstavuješ odísť a celý deň sa neukázať bez toho aby niekto vedel kde si?!! Vieš ako som sa o teba bála?! Máš domáce väzenie až po najbližšie turné!“ začala po mne kričať. Všimol som si, že chalanom pošklbáva kútikmi.
„Ale ma...“
„Ticho ešte som neskončila! Kde si mal mobil?! Volali sme ti najmenej stokrát! Ach keď si predstavím, čo s tebou mohlo byť...“ čakal som kým sa upokojí. Keď si konečne sadla (šťastie, že u Cherry majú takú veľkú obývačku) a vyzerala, že už sa vykričala, Max sa spýtal: „Vysvetlíš už konečne, kde si bol???“
„Rebecca ma podviedla.“ V obývačke nastalo ohromené ticho, prerušované pradením Colina, ktorý spal rozvalený v košíku na ovocie (našťastie momentálne bez ovocia). Čudoval som sa, že mu je takto pohodlne, ale neriešil som to. Poobzeral som sa po mojom „obecenstve“. Všetci vyzerali ešte nechápavejšie ako pred chvíľou. Vzdychol som si a spustil:
„Takže ráno som sa rozhodol, že pôjdem za Rebeccou no a keď som vošiel, našiel som ju v obývačke bozkávať sa s nejakým tmavovlasým fešáčikom. Nepýtajte sa ma kto to je, nepoznám ho,“ povedal som, keď som videl, že Jay otvára ústa.
„Bol som strašne nahnevaný a chcel som byť sám, preto sa mi nechcelo ísť domov. Túlal som sa po Londýne. Potom ma napadlo, že by som mohol na chvíľu ísť na našu chatu, pretože tam teraz nikto nebol. Tam ma našla Cherry.“ Pozrel som na ňu. Celý čas ma sledovala, rovnako ako ostatní, ale keď sa nám pohľady stretli, uhla. Zosmutnel som, ale teraz som sa nad tým nemohol zamýšľať, lebo všetci očakávali, že konečne dopoviem.
„Povedala mi, že ste mi volali, ale mne mobil nezvonil. Keď som ho skontroloval, zistil som, že mám vybitú baterku. No a Cherry sa ma snažila rozveseliť a tak trochu sme sa na tej chate zabudli.“ Previnilo som sa usmial.
„Takže ak tomu dobre rozumiem,“ začal Tom „my tu šalieme, že kde si a ty sa poflakuješ Londýnom s vybitou baterkou v mobile?! Sykes ja ťa prizabijem!“
„Ale nooo... Veď už som doma!“ hodil som na neho psie oči.
Zvyšok dňa prebehol pokojne. Všetci sme ostali v Cherrinom dome. Chalani sa bláznili s Benom. Jay si dokonca sadol vonku do jeho hojdačky a tá sa pod ním takmer pretrhla :D Radšej rýchlo vstal. A Max sa skoro zabil na Colinovi, ktorý spal (ako môže toľko drichmať?) uprostred chodby. Chudák, mal drsné prebudenie, keď sa oňho potkol. Našťastie, stihol sa zobudiť a zdrhnúť skôr, než z neho Max pri dopade spravil chlpatú ryšavú placku. Všimol som si, že Cherry sa mi celý zvyšok dňa vyhýbala. Dosť ma to mrzelo.
Až keď som došiel domov, do svojej izby, uvedomil som si, aký som unavený. Celý tento deň bol úplne vyčerpávajúci. Najprv to s Rebeccou, potom takmer bozk z Cherry, doma všetko to vysvetľovanie a upokojovanie...Vôbec sa mi ani nechcelo ísť ani do kúpeľne, len som sa hodil na posteľ a unavene pozeral do stropu. V hlave som mal úplný chaos. Čo to do mňa v tej chate vošlo? Je možné, že som sa zrazu zamiloval? A do Cherry? Do mojej kamošky Cherry?  A keď náhodou áno, mohli by sme stále ostať kamarátmi? To sa predsa nedá... a keby Cherry cítila to isté? Ale to určite nie...Veď ona ťa chcela pobozkať prvá! Dobre ale to mohlo byť len tak...Ako? ...Nóó...ja neviem. Skrátka nevedela, čo robí. A chceš povedať, že ty áno? Bože ja neviem, ja sa v sebe už vôbec nevyznám, daj mi pokoj chcem spať... Dóóóbre. Ale ráno sa vrátim. Dobrú!... Grrrrr!... Aj ja ťa mám rád... Fajn, lebo ja teba nie a už padaj!“  Bože už mi vážne šibe. S týmito myšlienkami som sa snažil zaspať. Nakoniec sa mi to nejako podarilo...

Páčila sa ? :) píšte čo najviac komentárov :))