Warzone 7.časť

Babušeee :D nebojte moja časť sa blíži :) dlho som sem nič nepridala no chápete ... ťažký týždeň :/ :D samé učeeeniee atd poznáte :) a tak som zobrala dnes pero a začala písať ako o dušu :D už mi to treba len hodiť do wordu dopísať, upraviť a pridať na blog :)
Tak a teraz.... moja bambuľka Miškaa :D pokračovanie :))
Príjemné čítanie ;) :D

*Cherry*

Chalani u nás ostali až do večera. Celý čas som sa Nathanovi vyhýbala, nevedela som, ako sa mám pri ňom správať, čo mám povedať, tak som sa radšej snažila nestretnúť sa s ním. Namiesto toho som vyšla hore na poschodie, zavrela sa do izby a skočila na posteľ. Vzápätí som aj vyskočila, pretože sa ozvalo pridusené zamňaučanie.
„Colin! Ako si sa sem dostal?! Veď pred piatimi minútami si drichmal na chodbe! Toto je moja posteľ choď si nájsť vlastnú!“ Colin na mňa veľavýznamne pozrel. Počkať on nemôže veľavýznamne hľadieť je to kocúr! No ale možno z neho bude dobrý poslucháč. Ale veď on ani nevie o čom vlastne kecám! V každom prípade, niekomu sa už posťažovať musím...Zobrala som si teda Colina na ruky, znova si sadla a hladkajúc ho, som sa mu potichu sťažovala.
„No Colinko môj zlatý, veci sa majú takto: Nathan a ja sme kamaráti už nejaký ten čas a nikdy to nevyzeralo, že by sme mohli byť niečo viac. Lenže dnes na chate sa takmer stalo niečo...no... skoro sme sa pobozkali. A ja teraz neviem, či som sa do neho nezamilovala. Čo ty na to?“ pozrela som sa dole na neho a...ten magor tu zaspal?! Tak ja sa mu tu sťažujem a on si zaspí?! Toto nie je normálne! Vlastne u Colina... Ako môže toľko spať? Lenivec jeden...
Vzdychla som si, vstala z postele a Colina položila na moje kreslo. Nebude spať na mojej postieľke, to môžem iba ja :D Zamierila som do kúpeľne.  Osprchovala som sa, umyla som vlasy a vyfénovala ich. Prezliekla som sa do môjho obľúbeného pyžama a pobrala sa späť do izby. Najprv som sa presvedčila, či je moja posteľ prázdna, až potom som si ľahla a prikryla sa. Len čo som zavrela oči, objavila sa mi Nathanova tvár. Zamilovala som sa? Keď áno prečo až teraz? Dokelu nemohla som sa do neho buchnúť veď sme kamaráti!... A keby ste neboli, mohla by si sa zamilovať? ...Aké keby sme neboli, veď sme!... Dobre ale kamarátstvo nie je výhovorka! Scarlet ti vravela, že kamarátstvo medzi chlapcom a dievčaťom neexistuje!... Ale Scarlet nemusí mať vždy pravdu! Prečo si to nechceš priznať?... A čo ako?... Že si zamilovaná!... Nie som! Ale si! Nie som! Ale si! Nie som! Ale si! Bože daj mi už pokoj!!! Čumela som do tmy mojej izby, sprava sa ozývalo pochrapkávanie zmiešané s pradením, vonku vietor ohýbal stromy a na okno jemne klopkal dážď. Už dlho nepršalo. Keď prší, človek vraj rýchlejšie zaspí. No to zrejme neplatí, keď máte v hlave plno myšlienok ako ja práve teraz. Rozmýšľať o Nathanovi sa mi už vôbec nechcelo, aj tak som sa nedostala k nijakému normálnemu záveru. Asi zajtra zavolám Scar, možno mi niečo poradí. Ale keď mi povie: Ja som to vedela! tak ju asi prizabijem... Pozrela som na hodinky. 2:18. Mala by som už konečne zaspať. No namiesto toho som vstala z postele, podišla k oknu a začala sledovať dažďové kvapky, ako stekajú dole po okne. Z nudy a nespavosti som ich začala počítať. Jedna, druhá, tretia, štvrtá... pri 384 som už ledva udržala otvorené oči. Zaľahla som naspäť do postele a konečne sa dostavil aj vytúžený spánok.
Keď som sa konečne zobudila, pozrela som na hodinky. Pol druhej?? Tak toto je môj nový rekord :D  Poriadne som si zívla, na nohy obula moje huňaté papučky a naťahujúc sa som vyšla z izby a zišla po schodoch do kuchyne.
„Dobré ránko. Alebo skôr dobré popoludnie?“ Privítal ma oco. Len som mu kývla rukou a znova zívla.
„Čo máme na raňajky?“ spýtala som sa.
„Nechceš povedať obed?“
„Tak čo máme na obed?“
„Neviem, pozri sa do chladničky.“ No.. . to nemohol povedať rovno?
„A akoto, že si doma?“ spýtala som sa, keď som otvárala chladničku. Prvá polička: Prázdna. Druhá polička: asi 10 jogurtov všelijakých druhov. Nie ďakujem. Tretia polička: veľhora šalátu, papriky a mrkvy. Čo som zajac?... Zajace nežerú papriku...Dobre ale mrkvu a šalát hej. A čo tu zas robíš? Zdá sa mi, že som ti včera povedala, aby si mi dal pokoj.... Fájn, už som ticho... Milé od teba.
„Dnes som bol v práci iba do jednej.“ Počula som ocovu odpoveď. No a štvrtá polička...prosím, nech tam bude niečo normálne na jedenie! Pozrela som sa na ňu... puding!! Mňam! To kedy mama stihla?
„Kedy ste robili puding?“ pýtala som sa, keď som ho vyťahovala z chladničky. Zobrala som si lyžičku a pustila sa doňho.
„Včera, keď si bola hľadať Nathana. Vieš, keď je mama nervózna, musí niečo robiť.“ 
„Ahá, fajn.“ Dojedla som puding, misku dala do drezu a napustila do nej vodu. Potom som vybehla hore do kúpeľne a dala sa do poriadku. Vytiahla som zo skrine nejaké tričko a kraťasy, ktoré som vymenila, za dlhé nohavice, hneď ako som pozrela von oknom. Fúkal poriadny vietor a obloha bola zamračená a predpovedala poriadny lejak. Napísala som smsku Scarlet, či môžem tak o hodinku dôjsť k nej. Po pár minútach prišla odpoveď: Okej čakám ťa. Scar
Prezliekla som sa z pyžama do riflí a trička, vlasy stiahla do copu, do vrecka som si napchala mobil a kľúče, zobrala ešte mikinu a zišla dole. Nakukla som do obývačky. Ben mával Colinovi pred nosom slanou tyčinkou a Colin sa po nej oháňal labkami a snažil sa ju chytiť alebo si z nej odkusnúť. Potom som pozrela do kuchyne. Oco práve umýval riad. Aspoň nemusím ja :D
„Ocí idem ku Scarlet.“
„Okej, uvidíme sa neskôr.“
Obula som si tenisky, pre istotu som si vzala dáždnik a vyšla von. Za asi 15 minút som už zvonila u Scarlet. Otvorila tak prudko, až som sa zľakla, že buď vybere dvere z pántov, alebo jej kľučka ostane v ruke.
„Ahóóóój!“ hneď ma objala a ťahala dovnútra do svojej izby.
„Počúvaj!!! Včera som bola na nákupoch...“ a je to tu zasa...
„... a pozri čo som si kúpiláá!“ Strčila mi pod nos tmavomodré balerínky s mašličkou.
„Krásne!“ povedala som „nadšene“. Scarlet má nové oblečenie, topánky, kozmetiku skrátka čokoľvek pomaly každý týždeň a všetko, čo si nakúpila mi hneď aj ukazuje, takže sa nečudujte, že neodpovedám nejak extra nadšene. Ďalej mi tam ukazovala nejaké tričko, béžovú nariasenú sukňu, žiarivo zelené rifle a už ani neviem čo. Len som neprítomne prikyvovala a hovorila striedavo úžasné, krásne a super.
„Cherry?“
„Áno?“
„Si v pohode?“
„Áno, prečo?“
„Práve si povedala super na moju zubnú kefku.“
„He? Načo mi ukazuješ svoju zubnú kefku?“
„Chcela som zistiť, či vnímaš.“
„Ahá.“
„Tak? Čo je s tebou?“
„Ale nič. Počúvaj, to kde chceš napchať tie veci do tej skrine?“ snažila som sa to zahovoriť. Bohužiaľ asi neúspešne.
„Ty sa nič neboj, ja to tam dajako natrepem. Keď nie, nejaké staršie oblečenie vyhodím.“ No to chcem vidieť. Raz išla vyhadzovať svoje staré šaty. Každý kúsok najprv oplakala, potom mu povedala, že jej to musí prepáčiť ale musí ho dať preč, lebo má plnú skriňu, poskladala ho, jemne položila do tašky a ešte so vzlykaním pohladkala. V ten istý deň večer (dúfam chápete :D), keď boli už tašky aj vrecia pripravené na vyhodenie, sa rozhodla, že to tým chudáčikom nemôže spraviť a išla ich „zachrániť“. Všetky tašky a vrecia pobrala naspäť do izby, poskladala všetko oblečko naspäť do skríň a na druhý deň si ako odškodné za svoj smútok z takmer vyhodenia išla nakúpiť nové handry...
„Tak? Čo sa stalo?“ Viem, že som sem prišla hlavne preto, aby som sa Scarlet vyžalovala, ale nevedela som, ako mám začať. Nemám totiž náladu počúvať vety typu: ja som to vravela, hovorila som ti to, mala som pravdu atď. Odhrnula som jej haraburdy z kresla, aby som si mala kam sadnúť a začala rozprávať.
„No.. včera, keď si odišla, bol strašne rušný deň.“ Odmlčala som sa.
„Fajn. Môžeš byť trošku konkrétnejšia?“
„No... hneď potom, ako si odišla, prišli chalani za Nathanom domov. Jeho mama im povedala, že z domu odišiel už ráno, a odvtedy ho nikto nestretol. Ani si nevieš predstaviť, ako sme boli všetci vystrašení. Išli sme ho hľadať. Prehľadali sme všetky miesta, kde by teoreticky mohol byť, ale nič...“ prerušila ma.
„Preboha!!! Nathan sa stratil?! Ach chúďatko, preto si taká smutná! Musíme ho ísť hľadať!!!“ vstala a už ma ťahala k dverám.
„Scarlet! Pokoj! Nechaj ma dorozprávať!“ okríkla som ju. Ospravedlňujúco sa usmiala a sadla si späť.
„Takže, kde som to skončila? Aha. Potom sme došli k nám domov, a tam ma napadlo, že by mohol byť na našej chate. Išla som tam a naozaj. Sedel za klavírom a niečo hral a popritom spieval. Bola to krásna pesnička ale strašne smutná, ale to je teraz nepodstatné. Keď som ho našla, už to bol zasa starý dobrý Nathan spred týždňa. Robili sme tam somariny ako vždy. Až nakoniec sme sa k sebe priblížili a poboz...“ opäť ma prerušila.
„Čožeee?! Vy ste sa pobozkali? Wááá to je bohovské Cherry!!! Ja som vedela, že ty s ním budeš chodiť! Ale ty nie, ty si vždy musíš vravieť svoje.“
„Bože Scar nemôžeš ma nechať aspoň raz dopovedať? Nie nepobozkali sme sa, lebo mi akurát vtedy zavolala mama, že kde sme. Ale ja neviem, prečo sa to stalo. Neviem, či som sa nezamilovala. Čo myslíš?“ Scarlet vyzerala, že rozmýšľa. Čakala som, čo zaujímavé z nej nakoniec vyletí, keďže ja po 24 hodinách rozmýšľania som nedospela k ničomu normálnemu.
„Cherry, ty si myslíš, že ste stále iba kamaráti. No ale ty sa nevidíš, ako vyzeráš, keď si s ním a keď si bez neho. S Nathanom sa stále len smeješ, stále kecáš a tak. A keď nie rozprávaš vkuse len o ňom a máš pri tom taký zasnený výraz. Otvor už konečne oči! Ty si do neho bola zamilovaná už od kedy si ho stretla len si si to uvedomila až teraz a keď som sa ti to snažila naznačiť ja, neverila si mi.“ Rozprávala Scar. Ja som sa začala hrabať v spomienkach. Ako mi stále chýbal, keď bol na koncertoch, ako som sa tešila vždy, keď mal prísť domov, ako sme spolu vymýšľali hovadiny, ako mi bolo divne, keď sa zoznámil s tou blonckou a následne tá čudná nenávisť k nej. Vážne som žiarlila, len som si to neuvedomila. Bože ja som taká blbá.
„Ja...ja som sa zamilovala do Nathana Sykesa...“ povedala som potichu.
„No alelujáááááá!“
„A čo teraz?“ spýtala som sa, ešte stále zmätene.
„Akože čo teraz? Teraz mu to musíš povedať!“
„Čo? A ako mu to asi poviem? Ahoj Nath počúvaj po roku kamarátenia s tebou mi došlo, že som do teba celý čas buchnutá! To bude úžasná návšteva.“
„Bože Cherry vieš ako som to myslela! A keď mu to povieš, chcem počuť, čo na to on! Takže šup, šup za ním! Budem čakať na telefonát! Ahooj!“ Ako hovorila ma vytláčala z izby až ku vonkajším dverám. Otočila som sa a otvorila ústa, že ju aj s tým jej nápadom niekam pošlem ale dvere sa mi zabuchli pred nosom. Po dvoch sekundách sa znovu otvorili, Scarlet mi ukázala dva vztýčené palce a znovu ich zabuchla. Šokovane som čumela na dvere, potom som zaklapla ústa, otočila sa a pobrala sa domov.
„Cherry!“  po pár krokoch som za sebou začula známy hlas...

Páčila sa ? :)