Všetko to začalo keď mala 17.
Dokonalá rodinka, dom/hrad, všetko. Až kým neprišiel on. Ten, ktorý jej zmenil
život. Zamilovala sa do neho. On do nej... Lenže.. jej rodičia. Tí ho nechceli
prijať. Jej rodina plná šľachtických predkov. A on.. úbohý rytier vojska
jej otca. Lenže oni sa nevzdali. Bojovali za svoju lásku. Nedali sa nimi
ovplyvniť. Nepočúvali ich. Záležalo im na tom aby boli spolu. Dokým ho jej otec
nevyhnal z hradu. Povedala mu, že ho nenávidí zato čo spravil. Ona prebývala v
svojej komnate veľmi veľa dní. Preplakala ich. Nejedla, nepila.. len nasilu.
Každý deň sa snažila o úsmevy. No s otcom sa nerozprávala. Stále myslela len na
neho.
........
Prechádzala som v ťažkých bielych šatách. Korzet zaviazaný akoby som v ňom schválne nemohla ani dýchať. Biele topánky s opätkom. Vlasy spustené a dokonale upravené. Všetky oči na mne. Stovky schodov predo mnou. FU.. teraz nesmiem zakopnúť. Takže.. vyrovnať sa. Spevniť celé telo. Ruku položiť na zábradlie a dávať pozor ako pokladať nohu na schod za schodom. Jeden, druhý, tretí, štvrtý,... Už som bola v polke, no moja noha nedávala pozor falošnom pri úsmeve na všetkých vítaných v tomto... hrade. Stúpla som si na šaty a trochu sa pomotala. No ustala som tu. Zatvárila som sa ako - Ha! nikto nič nevidel, že? .. alebo teda výraz - veverička hľadá oriešok. Zišla som dole a uklonila sa im. Otec vyhlásil aby sa všetci išli zabávať. Stála som tam rukou som si prechádzala po rameni z chladu.
........
Prechádzala som v ťažkých bielych šatách. Korzet zaviazaný akoby som v ňom schválne nemohla ani dýchať. Biele topánky s opätkom. Vlasy spustené a dokonale upravené. Všetky oči na mne. Stovky schodov predo mnou. FU.. teraz nesmiem zakopnúť. Takže.. vyrovnať sa. Spevniť celé telo. Ruku položiť na zábradlie a dávať pozor ako pokladať nohu na schod za schodom. Jeden, druhý, tretí, štvrtý,... Už som bola v polke, no moja noha nedávala pozor falošnom pri úsmeve na všetkých vítaných v tomto... hrade. Stúpla som si na šaty a trochu sa pomotala. No ustala som tu. Zatvárila som sa ako - Ha! nikto nič nevidel, že? .. alebo teda výraz - veverička hľadá oriešok. Zišla som dole a uklonila sa im. Otec vyhlásil aby sa všetci išli zabávať. Stála som tam rukou som si prechádzala po rameni z chladu.
"Smiem prosiť, princezná?" zachechtala som sa. Predo
mnou sa klaňal mladý princ zo susedného kráľovstva. Mohol mať asi 13. Jeho
výška bola nízka. No bol milý a zábavný. Podala som mu ruku.
"Budem mi cťou, princ." obidvaja sme sa zasmiali....
....
Po tanci sme sa všetci usadili k stolu. Sedela som po boku môjho otca a z jeho druhého boku vykúkala moja matka. Zhrbene som si sadla a dívala sa okolo.
"Zaria! vyrovnaj sa" povedal potichšie no prísne otec. Prevrátila som očami a vyrovnala sa.
"A neprevracaj očami!" vzdychla som si.
"Je tu niečo, čo aj môžem?!" hundrala som si sama pre seba. Celú večeru som správala slušne. Ako chceli. Celý čas odkedy.. odkedy "odišiel" sme sa s otcom normálne neporozprávali. Stále sme sa naťahovali a on mi stále ako vždy rozkazoval. Všetci sa postavili, uklonili. Potom my. To isté. Celá časť hradu bola plná smiechu, tancovania. Len ja. Ja som sedela na svojom mieste vedľa otca. Dívala som sa ako sa všetci smejú. Ako tancujú.. Do hlavy mi prišla spomienka...
"Počkaj tu máš ešte lupeň" natiahol sa rukou a z vlasov mi jemne vytiahol ružovkastý lupienok z kvitnúcej čerešne. Usmieval sa tak dokonalo. Zdvihla som ruku a prešla mu po jeho blonďavých vlasoch. Zahryzla som si do pery. On sa priblížil. Priložil svoje pery na tie moje. V najkrajšom bozku.
Prešla som si po perách. Akoby som to práve cítila. Akoby ma teraz pobozkal. Horeli...
"Zaria. Toto je princ Harold. Je z kráľovstva 7 hôr" (inšpirácia by Shrek :DD ) Postavila som sa znovu úctivo poklonila. Falošný úsmev... Nevyzeral zle. Kučeravé vlasy, zelené oči, jamky v lícach a oblečený vo večernej róbe.
"Teší ma princezná" vzal si do dlane moju ruku a pobozkal ju na jej vrch.
"Zaria. Toto je tvoj budúci ženích." oči mi takmer vybehli z jamiek. Ako mohol... bolo to ako bodnutie tisíckami nožov priamo do chrbta.
"Otec!! Vždy budem milovať len jedného!!!" skríkla som. Niektorí prestali tancovať a pozorne nás sledovali.
"Ako si mohol!!!" z očí mi vytrieskli slzy. Zdvihla som si šaty a utekala. Utekala som preč. Zahla som do v ľavo, bežala rovno cez drevené dvere vedúce z kuchyne som vybehla von. Začalo som zúfalo plakať. Jedným trhom som si roztrhla šnurovanie na korzete. Konečne som sa nadýchla. Začala som utekať do stajne. Podišla som k môjmu koňovi. Lee Diamond, bolo jeho meno. Nasadla som na neho. Vlasy mi viali rýchlosťou. Bez prestania sme utekali z kráľovstva. Bola tmavá noc. Na oblohe svietil mesiac....
Už, už svitalo, keď sme dorazili do vzdialenej dediny. Unavená, hladná. Aj Lee bol. Bolo to na ňom vidno. Išiel pomaly. Prechádzajúci v dedine na nás hľadeli bez prestania.
Zliezla som z koňa a išla k najbližšiemu hostinci. Rýchlo som si skryla korunku. Ubytovala som sa a pre Leeho som vzala jablko.
"Lee. My to zvládneme" hladila som ho a kŕmila...
...
Večer som sedela pri okne a dívala sa von z okna. V ruke som zvierala náhrdelník od mojej matky.
"Ľúbim ťa mami, oci." povedala som so slzami v očiach. Ľahla som si do postele. Vtom ma napadlo.. čo asi práve robí moja láska. Kde asi je?... Ľúbi ma ešte? .. s týmito otázkami som pomaly zaspala...
Ráno ma zobudil kohút, ktorý kikiríkal ako zmyslov zbavený. Poriadne som sa ponaťahovala. Vyliezla som z postele a podišla k bedni pri posteli. Otvorila som ju. V nej boli obyčajné šaty, obyčajných žien. Bez váhania som si ich obliekla. Poskladala som šaty a korunku vložila medzi ne. Uložila som ich do plátenej tašky, ktorú som skryla pod vankúš. Zbehla som dole, dala raňajky Leemu a naraňajkovala sa.
Prechádzala som sa a dúfala že späť nejako trafím. Obzerali sa.. no vôbec netušili kto som. A mne sa to páčilo. Po prvý krát sa všetko netočilo okolo mňa. Znovu som premýšľala nad tým čo večer. No z môjho premýšľania ma vytrhla žena stredného veku. Odetá v šatách obyčajného obyvateľa tejto dediny. Vlasy mala na každú stranu a krivý nos. Naliehavý pohľad.
„Slečna.. potrebujeme výpomoc v našej krčme...“ krčme? Tam som ešte nepracovala. Síce ja som vôbec nepracovala. Otec bol zato, že princezná má panovať a nie pracovať....
„Nebojte. Budete len roznášať pitie a jedlo.“ Usmiala sa. To odbilo tú strašlivú masku z jej tváre.
„T-t-ak fajn“ váhala som. Schmatla ma za ruku . Vošli sme dnu. Všade bolo plno. V rohu boli privoňaní alkoholom. Ďalej od nich sa asi štyria muži väčšej váhy napchávali kuracími nožičkami. Ešte viac od nich sedeli muži, ktorí sa len rozprávali a sem tam niečo popíjali no bolo tu plno. Už som sa nečudovala, že tak narýchlo potrebujú výpomoc.
„Moje meno je Sophia.“ Znovu sa usmiala a hodila do mňa kus látky. Nečujne som naň hľadela.
„To je zástera. Opášeš si ju okolo pasu.“ Zasmiala sa. Och jasné. To mávajú aj naše kuchárky v hrade. Zaviazala som si ju a ďalej Sophiu nasledovala. Zašli sme až k pultíku.
„Tak toto je Joe. Joe toto je .....“ zadívala sa na mňa. Ešte stále som jej nepovedala svoje meno. Mala by som jej ho povedať? Alebo sa zahrať na niekoho úplne iného a prezradiť mu cudzie meno?
„Katie. Som Katie.“ Podala som mu zdvorilo ruku.
„Dobre takže. Joe ti bude dávať veci na túto tácku a ty ju budeš odnášať. Jasné?“
„Úplne, vážne, jasné.“ Usmiala som sa.
„Tak držím palce“ zasmiala sa a odišla. Pozrela som sa na Joa
„Neboj to zvládneš“ usmial sa a na tácku mi položil 6 pív.
„Tam v rohu. Buď opatrná“ prikývla som vzala tácku. Bála som sa, že ju vytrasiem. Došla som k cieľu a poukladala som pred nich pivo. Hneď som sa otočila a mierila späť... Takto to išlo celý deň. Unavená a nezvyknutá na prácu no odhodlaná im ešte pomôcť som šla domov. Stmievalo sa. Krásna noc. Začula som hlasy. Jeden z nich... bol mi povedomý. Hladil ma. Ale kde?... Otočila som sa. Pri hostinci stáli dvaja muži. Jedného som poznala. Bol to Harry. No druhému som do tváre ani nevidela. Stál ku mne chrbtom. Moje nohy.. chceli ísť k nim. Ale prečo?.. otvorili sa dvere hostinca. V svetle sálajúceho z neho osvetľovalo druhého muža. Bol o trochu nižší ako Harry. No mal blond vlasy a jeho smiech.. rozpoznala by som ho všade. Nohy sa mi podlamovali, dych zastavil a srdce zrýchlilo. Keď som sa už chcela vybrať k nemu... vošiel dnu. Stála som tam ako oparená. V tom prišiel Harry.
„Princezná Zaria.. čo tu... čo tu robíte?“ díval sa mi priamo do očí. Krivo som sa na neho pozrela
„Čo by som... Harry povedz mi kto bol ten muž stojací pred chvíľkou pri tebe.“ Naliehala som. Harry premýšľal či mi to má povedať. Vzdychol si
„Poďte... a sadnite si..“ prikývla som a sadla si na lavičku vedľa neho.
„Takže chcete vedieť kto to bol... tak fajn.... Jedného dňa, keď som prechádzal hradbami nášho kráľovstva.. uvidel som vonku zroneného muža môjho veku. Môj otec ho privítal s otvorenou náručou. Hovoril, že je len potulný... no keď sme sa stali dobrými priateľmi... povedal mi, že v ten deň ako sem prišiel. Nebol len potulný. Bol rytier z vášho kráľovstva. Vraj sa zamiloval do nádhernej princeznej. A tak ho vyhnali. Celú cestu vraj len prežíval a myslel na princeznú. Chcel sa otočiť a vrátiť sa za ňou. No hovoril, že si zaslúžite viac ako obyčajného rytiera.. tak tam poslal mňa. Aby som žiadal vašu ruku princezná. Keď sa dozvedel, že ste ma odmietla. A vypovedala, že chcete len jedného ktorého skutočne miluješ.. slzy. Tie mal na tvári... No bojí sa o vás princezná. Vie, že ste utiekli. Chce vás hľadať. Aj vás hľadá.. preto je práve tu... Vážne vás miluje, princezná“ povzbudivo mi stisol ruku.
Takže ma predsa stále miluje. Hľadá ma ..
„Princ Harry. Som vďačná za všetko.“ Usmiala som sa. Slzy mi tiekli po tvári.
„Choďte sa vyspať.. Zajtra možno uvidíte svojho milovaného“ usmial sa. Prikývla som a postavila sa. Už som bola otočená k nemu chrbtom, prichystaná na odchod
„Harry, chcela by som vás pozvať na ples.“ Usmiala som sa od ucha k uchu.
„Budem tam, princezná“ poklonili sme sa. Odišla som späť. Lee si ležal, tak som ho iba pohladila a vošla dnu. Vybehla som do izby. Sadla som si k oknu.
„Ďakujem ti Bože, ďakujem“ šťastná som zo seba radostne vydrala a sadla si na posteľ. Skontrolovala som či je všetko na svojom mieste. Bolo.. Korunka stále zabalená v šatách a šaty v platenej taške. Prikryla som sa. Zaspala som...
Slnečné lúče ma zobudili. Vyskočila som z postele, umyla si tvár, zobrala veci spod vankúša a vybehla k Leemu.
„Tak ideme sa prebehnúť“ veci som dala do vačku na jeho sedle a vyskočila na neho. Najprv som cválala aby som nevystrašila mešťanov. No potom som sa napriek toľkým ľuďom rozbehla. Išla som až do neďalekého lesa. Bolo tam krásne. Slnko cez listy svietilo a všetkému dodávalo na kráse kvety, stromy a malé huby. „HIO!“ skričala som a Diamond sa ešte viac rozbehol. Bolo to super. Vlasy mi viali vedľa hlavy a cítila som sa tak voľná. Pocit, že ma nikto v okolí nespoznáva. Dobrý deň, moje meno je Katie... Zasmiala som sa. Zrazu sa spoza stromov vynoril ďalší kôň s jazdcom. Tesne pred ním som zastala.
„Dávaj pozor!“ prehrabla som si vlasy a pozrela na dotyčného.
„Za...Zaria?“ Mal slzy na krajíčku. Tie známe modré oči, blond vlasy.. Bol to on.
„Niall.“ Stisla som sedlo. Zliezol dolu z koňa a podišiel ku mne. Natiahol ruky
„Poď dole“ a zniesol ma z Leeho. Postavil si ma oproti sebe
„SI blázon. Ako si mohla len tak ujsť. Tvoji rodičia sa o teba neskutočne boja.“
„Nemali... nemali ma mať chuť vydávať“ Niall sa zasmial.
„Och. Ako si mi len chýbala. Bál som sa, že už nikdy sa ti nepozriem do tých krásnych očí, tváre...“ Prerušila som ho. Bolo to príliš dlhé rozdelenie. Schytila som ho za zátylok a pritiahla k perám. Postavila sa na špičky a pobozkala ho. Hneď ma chytil za pás. Keď sme sa odtiahli..dúfala som, že toto nie je len sen..
„Prečo neotváraš oči?“ zasmial sa
„Áá nie je to sen“ poskočila som. On ma vzal do náručia a zatočil sa so mnou.
„Tak... Zaria.. mala by si ísť domov.“ Pohladil ma po líci.
„Nie. Ja ťa už nechcem stratiť“ Chytil ma za dlane
„Nestratíš. Budeme o to bojovať. Aby sme mohli byť spolu“ usmial sa a znovu ma pobozkal. Pomohol mi vysadnúť na koňa a on sám vysadol na svojho.....
Prechádzali sme bránami hradu.. Pozrela som sa na Nialla. Perami naznačil „všetko bude v poriadku..“ verila som mu...
Zosadli sme z koňov a vošli dnu. Išli sme rovno za kráľom. Mojím otcom.
„Preboha dcérka čo to máš na sebe“ pribehla ku mne mama
„A ako to vyzeráš..“ zhíkla. Otec sa postavil. Myslela som, že bude naštvaný no namiesto toho ma medvedím objatím privítal.
„Otec.. Ja ho milujem.“ Podišla som k Niallovi a chytila som pevne za ruku.
„Pane aj ja ju.“ Preplietol si so mnou prsty.
Čo sa dialo potom? Niektorí by povedali, že ho odsúdili na smrť kvôli tomu, že si začal s princeznou.. Iný zase, že ma vyženú z hradu spolu s ním. No pravda je iná. Otec vyhlásil ak sa tak skutočne veľmi milujeme ako hovoríme tak budíš. Poznal ho dlho.. Niall bol vždy dobrý rytier. Obetavý, slušný, milý.. mal všetky vlastnosti budúceho vládcu a vládcu môjho srdca. Skutočne som ho milovala. Už od prvej chvíle čo som ho uvidela na našom dvore.
Prešlo pár dní a otec sa rozhodol... Rozhodol sa, že ho medzi nás príjme.
Prišiel ples na ktorí boli pozvaný takmer všetci na koho by ste si spomenuli. Mala som modré šaty a znovu rozpustené vlasy no niektoré z vrchu zopnuté. Modré lodičky a náhrdelník na krku hodný princeznej. Bol to dar od otca na narodeniny. Tancovala som v strede časti hradu určenej na tancovanie, plesy, báli s mojím princom... keď otec všetkých poprosil aby prestali tancovať a počúvali jeho. Vyhlásil svadbu mňa a Nialla. Usmievali sme sa na otca. Boli sme šťastný....
.......
Kráľ dal Zarii a Niallovi po svadbe kráľovstvo. Bolo veľké, hojné. Po pár rokoch po hradbách ich kráľovstva behali detské nožičky. Ich syn a dcéry. Syn bol čistý otec. A dcéry boli podobné mame. No mali niečo z otca. Verili, že ich deti budú jedného dňa dobrými panovníkmi. A vedeli, že oni dvaja nebudú stáť bokom ich láske.
Deti sa hrali v svojej komnate. Ich rodičia na nich pyšne hľadeli. Teraz boli skutočne a nevyslovene šťastný. Láska z nich sálala. Tí dvaja boli pre seba ako stvorený. Pobozkal ju. Stále akoby prvý krát. Ohňostroje, motýliky...
"Budem mi cťou, princ." obidvaja sme sa zasmiali....
....
Po tanci sme sa všetci usadili k stolu. Sedela som po boku môjho otca a z jeho druhého boku vykúkala moja matka. Zhrbene som si sadla a dívala sa okolo.
"Zaria! vyrovnaj sa" povedal potichšie no prísne otec. Prevrátila som očami a vyrovnala sa.
"A neprevracaj očami!" vzdychla som si.
"Je tu niečo, čo aj môžem?!" hundrala som si sama pre seba. Celú večeru som správala slušne. Ako chceli. Celý čas odkedy.. odkedy "odišiel" sme sa s otcom normálne neporozprávali. Stále sme sa naťahovali a on mi stále ako vždy rozkazoval. Všetci sa postavili, uklonili. Potom my. To isté. Celá časť hradu bola plná smiechu, tancovania. Len ja. Ja som sedela na svojom mieste vedľa otca. Dívala som sa ako sa všetci smejú. Ako tancujú.. Do hlavy mi prišla spomienka...
"Počkaj tu máš ešte lupeň" natiahol sa rukou a z vlasov mi jemne vytiahol ružovkastý lupienok z kvitnúcej čerešne. Usmieval sa tak dokonalo. Zdvihla som ruku a prešla mu po jeho blonďavých vlasoch. Zahryzla som si do pery. On sa priblížil. Priložil svoje pery na tie moje. V najkrajšom bozku.
Prešla som si po perách. Akoby som to práve cítila. Akoby ma teraz pobozkal. Horeli...
"Zaria. Toto je princ Harold. Je z kráľovstva 7 hôr" (inšpirácia by Shrek :DD ) Postavila som sa znovu úctivo poklonila. Falošný úsmev... Nevyzeral zle. Kučeravé vlasy, zelené oči, jamky v lícach a oblečený vo večernej róbe.
"Teší ma princezná" vzal si do dlane moju ruku a pobozkal ju na jej vrch.
"Zaria. Toto je tvoj budúci ženích." oči mi takmer vybehli z jamiek. Ako mohol... bolo to ako bodnutie tisíckami nožov priamo do chrbta.
"Otec!! Vždy budem milovať len jedného!!!" skríkla som. Niektorí prestali tancovať a pozorne nás sledovali.
"Ako si mohol!!!" z očí mi vytrieskli slzy. Zdvihla som si šaty a utekala. Utekala som preč. Zahla som do v ľavo, bežala rovno cez drevené dvere vedúce z kuchyne som vybehla von. Začalo som zúfalo plakať. Jedným trhom som si roztrhla šnurovanie na korzete. Konečne som sa nadýchla. Začala som utekať do stajne. Podišla som k môjmu koňovi. Lee Diamond, bolo jeho meno. Nasadla som na neho. Vlasy mi viali rýchlosťou. Bez prestania sme utekali z kráľovstva. Bola tmavá noc. Na oblohe svietil mesiac....
Už, už svitalo, keď sme dorazili do vzdialenej dediny. Unavená, hladná. Aj Lee bol. Bolo to na ňom vidno. Išiel pomaly. Prechádzajúci v dedine na nás hľadeli bez prestania.
Zliezla som z koňa a išla k najbližšiemu hostinci. Rýchlo som si skryla korunku. Ubytovala som sa a pre Leeho som vzala jablko.
"Lee. My to zvládneme" hladila som ho a kŕmila...
...
Večer som sedela pri okne a dívala sa von z okna. V ruke som zvierala náhrdelník od mojej matky.
"Ľúbim ťa mami, oci." povedala som so slzami v očiach. Ľahla som si do postele. Vtom ma napadlo.. čo asi práve robí moja láska. Kde asi je?... Ľúbi ma ešte? .. s týmito otázkami som pomaly zaspala...
Ráno ma zobudil kohút, ktorý kikiríkal ako zmyslov zbavený. Poriadne som sa ponaťahovala. Vyliezla som z postele a podišla k bedni pri posteli. Otvorila som ju. V nej boli obyčajné šaty, obyčajných žien. Bez váhania som si ich obliekla. Poskladala som šaty a korunku vložila medzi ne. Uložila som ich do plátenej tašky, ktorú som skryla pod vankúš. Zbehla som dole, dala raňajky Leemu a naraňajkovala sa.
Prechádzala som sa a dúfala že späť nejako trafím. Obzerali sa.. no vôbec netušili kto som. A mne sa to páčilo. Po prvý krát sa všetko netočilo okolo mňa. Znovu som premýšľala nad tým čo večer. No z môjho premýšľania ma vytrhla žena stredného veku. Odetá v šatách obyčajného obyvateľa tejto dediny. Vlasy mala na každú stranu a krivý nos. Naliehavý pohľad.
„Slečna.. potrebujeme výpomoc v našej krčme...“ krčme? Tam som ešte nepracovala. Síce ja som vôbec nepracovala. Otec bol zato, že princezná má panovať a nie pracovať....
„Nebojte. Budete len roznášať pitie a jedlo.“ Usmiala sa. To odbilo tú strašlivú masku z jej tváre.
„T-t-ak fajn“ váhala som. Schmatla ma za ruku . Vošli sme dnu. Všade bolo plno. V rohu boli privoňaní alkoholom. Ďalej od nich sa asi štyria muži väčšej váhy napchávali kuracími nožičkami. Ešte viac od nich sedeli muži, ktorí sa len rozprávali a sem tam niečo popíjali no bolo tu plno. Už som sa nečudovala, že tak narýchlo potrebujú výpomoc.
„Moje meno je Sophia.“ Znovu sa usmiala a hodila do mňa kus látky. Nečujne som naň hľadela.
„To je zástera. Opášeš si ju okolo pasu.“ Zasmiala sa. Och jasné. To mávajú aj naše kuchárky v hrade. Zaviazala som si ju a ďalej Sophiu nasledovala. Zašli sme až k pultíku.
„Tak toto je Joe. Joe toto je .....“ zadívala sa na mňa. Ešte stále som jej nepovedala svoje meno. Mala by som jej ho povedať? Alebo sa zahrať na niekoho úplne iného a prezradiť mu cudzie meno?
„Katie. Som Katie.“ Podala som mu zdvorilo ruku.
„Dobre takže. Joe ti bude dávať veci na túto tácku a ty ju budeš odnášať. Jasné?“
„Úplne, vážne, jasné.“ Usmiala som sa.
„Tak držím palce“ zasmiala sa a odišla. Pozrela som sa na Joa
„Neboj to zvládneš“ usmial sa a na tácku mi položil 6 pív.
„Tam v rohu. Buď opatrná“ prikývla som vzala tácku. Bála som sa, že ju vytrasiem. Došla som k cieľu a poukladala som pred nich pivo. Hneď som sa otočila a mierila späť... Takto to išlo celý deň. Unavená a nezvyknutá na prácu no odhodlaná im ešte pomôcť som šla domov. Stmievalo sa. Krásna noc. Začula som hlasy. Jeden z nich... bol mi povedomý. Hladil ma. Ale kde?... Otočila som sa. Pri hostinci stáli dvaja muži. Jedného som poznala. Bol to Harry. No druhému som do tváre ani nevidela. Stál ku mne chrbtom. Moje nohy.. chceli ísť k nim. Ale prečo?.. otvorili sa dvere hostinca. V svetle sálajúceho z neho osvetľovalo druhého muža. Bol o trochu nižší ako Harry. No mal blond vlasy a jeho smiech.. rozpoznala by som ho všade. Nohy sa mi podlamovali, dych zastavil a srdce zrýchlilo. Keď som sa už chcela vybrať k nemu... vošiel dnu. Stála som tam ako oparená. V tom prišiel Harry.
„Princezná Zaria.. čo tu... čo tu robíte?“ díval sa mi priamo do očí. Krivo som sa na neho pozrela
„Čo by som... Harry povedz mi kto bol ten muž stojací pred chvíľkou pri tebe.“ Naliehala som. Harry premýšľal či mi to má povedať. Vzdychol si
„Poďte... a sadnite si..“ prikývla som a sadla si na lavičku vedľa neho.
„Takže chcete vedieť kto to bol... tak fajn.... Jedného dňa, keď som prechádzal hradbami nášho kráľovstva.. uvidel som vonku zroneného muža môjho veku. Môj otec ho privítal s otvorenou náručou. Hovoril, že je len potulný... no keď sme sa stali dobrými priateľmi... povedal mi, že v ten deň ako sem prišiel. Nebol len potulný. Bol rytier z vášho kráľovstva. Vraj sa zamiloval do nádhernej princeznej. A tak ho vyhnali. Celú cestu vraj len prežíval a myslel na princeznú. Chcel sa otočiť a vrátiť sa za ňou. No hovoril, že si zaslúžite viac ako obyčajného rytiera.. tak tam poslal mňa. Aby som žiadal vašu ruku princezná. Keď sa dozvedel, že ste ma odmietla. A vypovedala, že chcete len jedného ktorého skutočne miluješ.. slzy. Tie mal na tvári... No bojí sa o vás princezná. Vie, že ste utiekli. Chce vás hľadať. Aj vás hľadá.. preto je práve tu... Vážne vás miluje, princezná“ povzbudivo mi stisol ruku.
Takže ma predsa stále miluje. Hľadá ma ..
„Princ Harry. Som vďačná za všetko.“ Usmiala som sa. Slzy mi tiekli po tvári.
„Choďte sa vyspať.. Zajtra možno uvidíte svojho milovaného“ usmial sa. Prikývla som a postavila sa. Už som bola otočená k nemu chrbtom, prichystaná na odchod
„Harry, chcela by som vás pozvať na ples.“ Usmiala som sa od ucha k uchu.
„Budem tam, princezná“ poklonili sme sa. Odišla som späť. Lee si ležal, tak som ho iba pohladila a vošla dnu. Vybehla som do izby. Sadla som si k oknu.
„Ďakujem ti Bože, ďakujem“ šťastná som zo seba radostne vydrala a sadla si na posteľ. Skontrolovala som či je všetko na svojom mieste. Bolo.. Korunka stále zabalená v šatách a šaty v platenej taške. Prikryla som sa. Zaspala som...
Slnečné lúče ma zobudili. Vyskočila som z postele, umyla si tvár, zobrala veci spod vankúša a vybehla k Leemu.
„Tak ideme sa prebehnúť“ veci som dala do vačku na jeho sedle a vyskočila na neho. Najprv som cválala aby som nevystrašila mešťanov. No potom som sa napriek toľkým ľuďom rozbehla. Išla som až do neďalekého lesa. Bolo tam krásne. Slnko cez listy svietilo a všetkému dodávalo na kráse kvety, stromy a malé huby. „HIO!“ skričala som a Diamond sa ešte viac rozbehol. Bolo to super. Vlasy mi viali vedľa hlavy a cítila som sa tak voľná. Pocit, že ma nikto v okolí nespoznáva. Dobrý deň, moje meno je Katie... Zasmiala som sa. Zrazu sa spoza stromov vynoril ďalší kôň s jazdcom. Tesne pred ním som zastala.
„Dávaj pozor!“ prehrabla som si vlasy a pozrela na dotyčného.
„Za...Zaria?“ Mal slzy na krajíčku. Tie známe modré oči, blond vlasy.. Bol to on.
„Niall.“ Stisla som sedlo. Zliezol dolu z koňa a podišiel ku mne. Natiahol ruky
„Poď dole“ a zniesol ma z Leeho. Postavil si ma oproti sebe
„SI blázon. Ako si mohla len tak ujsť. Tvoji rodičia sa o teba neskutočne boja.“
„Nemali... nemali ma mať chuť vydávať“ Niall sa zasmial.
„Och. Ako si mi len chýbala. Bál som sa, že už nikdy sa ti nepozriem do tých krásnych očí, tváre...“ Prerušila som ho. Bolo to príliš dlhé rozdelenie. Schytila som ho za zátylok a pritiahla k perám. Postavila sa na špičky a pobozkala ho. Hneď ma chytil za pás. Keď sme sa odtiahli..dúfala som, že toto nie je len sen..
„Prečo neotváraš oči?“ zasmial sa
„Áá nie je to sen“ poskočila som. On ma vzal do náručia a zatočil sa so mnou.
„Tak... Zaria.. mala by si ísť domov.“ Pohladil ma po líci.
„Nie. Ja ťa už nechcem stratiť“ Chytil ma za dlane
„Nestratíš. Budeme o to bojovať. Aby sme mohli byť spolu“ usmial sa a znovu ma pobozkal. Pomohol mi vysadnúť na koňa a on sám vysadol na svojho.....
Prechádzali sme bránami hradu.. Pozrela som sa na Nialla. Perami naznačil „všetko bude v poriadku..“ verila som mu...
Zosadli sme z koňov a vošli dnu. Išli sme rovno za kráľom. Mojím otcom.
„Preboha dcérka čo to máš na sebe“ pribehla ku mne mama
„A ako to vyzeráš..“ zhíkla. Otec sa postavil. Myslela som, že bude naštvaný no namiesto toho ma medvedím objatím privítal.
„Otec.. Ja ho milujem.“ Podišla som k Niallovi a chytila som pevne za ruku.
„Pane aj ja ju.“ Preplietol si so mnou prsty.
Čo sa dialo potom? Niektorí by povedali, že ho odsúdili na smrť kvôli tomu, že si začal s princeznou.. Iný zase, že ma vyženú z hradu spolu s ním. No pravda je iná. Otec vyhlásil ak sa tak skutočne veľmi milujeme ako hovoríme tak budíš. Poznal ho dlho.. Niall bol vždy dobrý rytier. Obetavý, slušný, milý.. mal všetky vlastnosti budúceho vládcu a vládcu môjho srdca. Skutočne som ho milovala. Už od prvej chvíle čo som ho uvidela na našom dvore.
Prešlo pár dní a otec sa rozhodol... Rozhodol sa, že ho medzi nás príjme.
Prišiel ples na ktorí boli pozvaný takmer všetci na koho by ste si spomenuli. Mala som modré šaty a znovu rozpustené vlasy no niektoré z vrchu zopnuté. Modré lodičky a náhrdelník na krku hodný princeznej. Bol to dar od otca na narodeniny. Tancovala som v strede časti hradu určenej na tancovanie, plesy, báli s mojím princom... keď otec všetkých poprosil aby prestali tancovať a počúvali jeho. Vyhlásil svadbu mňa a Nialla. Usmievali sme sa na otca. Boli sme šťastný....
.......
Kráľ dal Zarii a Niallovi po svadbe kráľovstvo. Bolo veľké, hojné. Po pár rokoch po hradbách ich kráľovstva behali detské nožičky. Ich syn a dcéry. Syn bol čistý otec. A dcéry boli podobné mame. No mali niečo z otca. Verili, že ich deti budú jedného dňa dobrými panovníkmi. A vedeli, že oni dvaja nebudú stáť bokom ich láske.
Deti sa hrali v svojej komnate. Ich rodičia na nich pyšne hľadeli. Teraz boli skutočne a nevyslovene šťastný. Láska z nich sálala. Tí dvaja boli pre seba ako stvorený. Pobozkal ju. Stále akoby prvý krát. Ohňostroje, motýliky...
- šaty z plesu
- šaty z narodenínPáčila sa aspoň trochu? :)
tak, 1. komentár hmmm... to se mi nestalo už hodnou chvíli :D je to SKVĚLÉ!!! sice téměř jako nějaká pohádková kniha, o tom už ten název.... the princess... ale nevadí, taká relaxační :)
OdpovedaťOdstrániť