Dance is my life 49.časť

Táto časť mi príde dosť smutná :/ no dúfam sa vám bude páčiť :D takže čítame... :D

*Lenka*

Pri mene som vyronila slzu za slzou. To meno sa už v mojom živote nemalo ani raz objaviť. S trasúcimi rukami som posunula myš na to meno. Silk Rose: „Hovorila som ti aby si ho nechala! Vyzerá to že ti na tvojich priateľoch nezáleží! Daj mu pokoj! Vždy patril a vždy bude patriť len a len mne...“ Ďalej som už ani nevládala čítať. Vzlykala som, slzy my tiekli dole tvárou a ja som pocítila všetko ako v mojom sne. Lou sa mi pomaly stráca. Ale nie kvôli nemu ale kvôli Silk Rose. Milujem ho..no na mojich priateľoch mi záleží a nikdy nedopustím aby sa im niečo stalo... Odhlásila som sa a macbook položila na stolík. Ľahla som si do postele a zakryla sa hlboko pod prikrývku. S tou najhoršou náladou som zaspala... Ráno som sa zobudila a cítila som sa ako bez života. Hneď ako som si spomenula na to, že sa rozídem s Louisom opäť som sa rozplakala. Bez ducha, radosti som sa presunula do kúpeľne. Nepozrela som sa do zrkadla a umyla si zuby spolu s tvárou. Postavila som sa pod sprchu, pustila studenú sprchu a len plakala. Stála som tam a plakala. Vyšla som zo sprchy a obmotala okolo seba uterák. Vyšla som von a vrátila sa do svojej izby. Prečo nemôže byť normálne? Prečo?! Prečo sa cítim akoby som strácala to najdôležitejšie? To cenné.... no predsa lebo to strácam. A to všetko kvôli Silk Rose. Zaujímalo by ma kto to vôbec je? Je nebezpečná? Môže mi ublížiť? Nie! Radšej nič neriskujem. Musím sa s ním .... rozísť ...musím... ani som si neuvedomila že znova plačem. Utrela som si slzy a obliekla si biele nohavice, bordovú mikinu, čiapku a koženú vetrovku. Obula som si svoje vansy, ktoré boli rovnakej farby ako mikina. Dnes si musím prečistiť hlavu. Strčila som mobil do vrecka a bez slova prešla k dverám. Z poličky som si zobrala kľúče, ktoré mali prívesok s mojim menom.
„Ideme budiť Janku?“ počula som ako sa Miška dvíha z gauča a upiera svoj zrak na mňa.
„Kam si sa vybrala?“ neotočila som sa, hľadela som na kľučku, ktorú onedlho potlačím a prejdem prahom týchto dverí.
„Nie...“ bolo jediné čo som povedala a vyšla som z bytu.
„Slečna Lenka... musíte zaplatiť za byt“ hovorila pani Nensy, sme jej nájomníčky.. Bez slova som prešla okolo nej a pustila sa do chladných ulíc. Leto zjavne končilo. Listy opadávali, studený vánok hladil neposlušné vlasy. Obloha bola zamračená, akoby aj ona vedela, že niečo nie je v poriadku, že všetko je zle....

*Janka*

Zobudila som sa a pozrela na hodinky, ktoré ukazovali pol 1. Bože ja som sa zobudila! :D ... A o pol 1. To sa stal zázrak? Osvietilo ich? Nie určite keď vídem stúpim do niečoho, alebo spadnem alebo sa strhne lavína! O môj bože lavína! To je ono! Ako by sa v byte objavila lavína?! Ty si tupelo Janka.... Pomaly som sa postavila a po špičkách sa vybrala k dverám. Malým pohybom som pootvorila dvere a nakukla cez ne. Nikde nikoho. Len vôňa spálených palaciniek. Jasné Miška varí. Obula som si svoje rúžové papučky a išla za ňou. Chápem prečo sa jej to pripálilo. Ešte stále čumela do blba, miešala ich varechou a silno premýšľala.
„Miši si v pohode? Inač robíš palacinky, nie puding.“ Oboznámila som ju. Akoby sa prebrala z tranzu, hneď vypla plyn, zobrala panvicu a obsah vyhodila do koša.
„Nad čím si premýšľala?“ opýtala som sa jej keď sa na mňa pozrela.
„Dnes bola Lenka nejaká divná“
„A ozaj kde je?“
„Odišla...“ sadla si na gauč a pustila TV.
„Možno išla za Louisom“
„Možno...“  pustili sme si Toma a Jerryho....

*Lenka*

Moje nohy ma zaviedli niekam na lúku. Bolo tam pokojne. Nikde neboli žiadny ľudia, ktorý sa ponáhľali, ktorý držali mobil pri uchu a hľadeli do papierov. Sadla som si do stredu nádherných kvetov. Mobil znovu vibroval. Sadla som si do tureckého sedu, lakťami som sa o ne oprela a tvár položila do dlaní. Slzy mi samovoľne tiekli. Zrazu mi hlavou začali prebiehať všetky spomienky s Louisom. Ako som uvidela jeho oči, tvár, ako mi dal ľad za tričko. Ako sa na mňa díval keď prišla Eleanor. Altánok, posledný deň na chate. Vzdychla som a vytiahla mobil z vrecka. Slzy som si utrela do rukáva a zdvihla telefonát.
„Prosím?“ snažila som sa o pokojný hlas.
„Ahoj zlatko. Prosím príď k nám.“ Zavrela som oči.
„Dobre Louis, hneď som tam. I love you!“
„Ja tiež“ cítila som ako sa usmieva. Zložila som a pomaly sa postavila. Keď som došla pred ich dom. Louis tam stál s jednou ružou v ruke. Nie toto mi nerob! Jeho nádherný úsmev, ktorý patril len a len mne. Musela som sa usmiať. Prišla som k nemu a on ma pobozkal. Opätovala som mu ho. Dala som do toho úplne celú moju lásku.
„Louis musím ti niečo povedať...“ prerušil ma
„Poď so mnou“ začal ma ťahať za ruku. Zaviedol ma k jazeru. Slová zmizli a ústa ostali otvorené od toľkej nádhery. Odtiahol mi stoličku aby som si mohla sadnúť ku krásne vyzdobenému stolu. Prisunul ma viac k stolu, dal mi pusu a sadol si oproti mne. Jeho oči žiarili toľkou láskou. Mám mu to povedať dnes?
„Dobrú chuť“ vyrušil ma z môjho rozmýšľania a strácania sa v jeho hlbokých očiach.
„Aj tebe“ odkryla som tanier na ktorom sa skrývalo pečené mäso a zapekané zemiaky s nejakou omáčkou. Vyzeralo to lákavo. Dúfam to tak aj bude chutiť.
„Ty si varil?“ prekvapene som sa na neho pozrela no s úsmevom.
„Chcel som ťa prekvapiť“ žiarivo sa usmial a ja som sa pustila do jeho výtvoru. Chutilo to omnoho lepšie ako to vyzeralo. Keď sme dojedli sadli sme si na hojdačku.
„Louis bolo to vynikajúce“ pochválila som ho.
„Veď jasné, keď varím ja“ pozrela som na neho so zdvihnutým obočím
„Nefandi si :D“ prižmúril oči a začal ma štekliť. Zvíjala som sa a nejako spadla na zem no štekliť ma neprestal.
„Louis prestaň! Vieš že to nez-ná-šam!“ smiala som sa ako o život a on sa iba uškŕňal.
„Louis! Nekúpim ti mrkvu!“ nachvíľu prestal pozrel sa pred seba a zatváril sa rozmýšľajúc.
„Ale tú si môžem kúpiť sám“  A pokračoval v šteklení
„Louis! Stop! Urobím čokoľvek len už prestaň!“
„Čokoľvek?“ so zákerným úsmevom sa na mňa pozrel. Radšej som si ho pritiahla k perám a pobozkala ho. Neprotestoval skôr naopak. Do vlasov mi zaplietol ruku a druhou ma držal za bok. Bozky prešli na vášnivé a drsné. V tom najlepšom som prestala. Nechápavo na mňa hľadel no potom sa udrel po čele.
„Ja hlupák... chcela si mi niečo povedať.“ Prikývla som, nadýchla sa a práve keď som sa odhodlala povedať mu slová, ktoré ho sklamú, prekvapia a bude zrejme smutný alebo naštvaný...
„Louis! Ja s Niallom už nikde nejdem!“ kričal Zayn a vyšiel na terasu. Držal si nos a smial sa.
„Čo sa stalo?“ pozrel sa na neho a ja som sa pomaly postavila. Oprášila som sa od hliny a pomohla vstať Louisovi.
„V aute vypustil dušu a museli sme auto evakuovať.“ Začali sme sa smiať a vošli so Zaynom do domu. Niall ležal na gauči a držal sa za  brucho.
„Niall bolí ťa bruško?“ rýchlo som k nemu pribehla no ako som pribehla tak som sa aj vzdialila.
„PFuuu Niall čo si to jedol?!“ opýtal sa Louis, keď rukou mával pred tvárou.
„Cheesburger, hranolky, ryžu, mäso, chipsy, oreo,...“
„Vieš čo radšej nepokračuj“ zasmiala som sa no mala som pocit že sa udusím.
„Niall si normálny?! Udusíš mi priateľku“ smial sa Louis. Vybehla som hore na poschodie. Tam sa ako tak dalo dýchať. Sadla som si na najvyšší schod a zhlboka sa nadýchla. Ach ten „čerstvý“ vzduch. Objavil sa pri mne môj Louis.
„Dýchaš?“ smial sa a prisadol si ku mne.
„Fuu ako tak.“ Neisto som sa usmiala. Prečo ja?! Položil mi ruku na pas a prisunul k sebe. Položila som hlavu na jeho rameno a užívala si možno posledné chvíle s ním. Dával mi pusy na vrch hlavy. Zrazu ma vytiahol na nohy a bral do izby. Ukázal mi na svoju poličku. Bola tam naša fotka. Stáli sme pri jazere. Pamätám si to akoby to bolo včera.

„Louis stoj!“ smiala som sa a utekala za ním. Zastala som pri jazere.
„Kde si Louis?!“ hrobové ticho a môj milovaný nikde. Začala som sa obzerať a dúfala, že z niekadiaľ sa vynorí. Začala som odhrabávať listy a pozerať medzi ne. Zrazu z nich vyskočil rovno na mňa.
„Au Louis!“ smiala som sa, keď som dopadla na zem a on sa smial na mne.
„Prepáč“ povedal sladko a pobozkal ma. Postavil sa a podal mi ruku aby som urobila to isté. Opravila som si svoje letné šaty mierne nad kolená a išla za ním. Rozprestrel deku a vytiahol krabičku s čerešňami, džús a plastové poháriky, dva sendviče.
„Kto robil sendviče?“ opýtala som sa, keď som pozerala na čudne poskladaný sendvič.
„No Harry“ usmial sa a ja som si ho pomaly odbalila. Keď sme dojedli ležala sme na deke. Ja som mala hlavu položenú na jeho dokonalej hrudi a on ma kŕmil čerešňami. Natiahol sa do košíka  a vytiahol z tamať foťák.
„Úsmev“ priložil hlavu k mojej a cvakol ním
„Ja som slepý!“ začal sa oháňať rukami a nejakou náhodou ostala na mojom zadku.
„Už viem, kde sa nachádzam“ zasmiali sme sa a pobozkala som ho.

Vzdychla som si na tú spomienku.
„Čo je?“ opýtal sa Louis, keď si ma k sebe otočil a mne sa kotúľali po líci kvapky sĺz.

„Louis...jaa....“ sklonila som hlavu a začala... 

Páčila sa? :D a prosím napíšte ešte komentáre aj k jednodielovke Dream come true :) ale aj tu predsa :D