Warzone 3.časť

Takže :D žiadny dlhý príhovor :D dnes neviem čo napísať asi len toľko že som čiastočne naštvaná na učiteľku lebo som nestihla tréning :// 
AAaaaaa ..... umelecká pauza ..... fanfári ...... pauza ...... nová časť našej spisovateľky Mišky :)) Príjemné čítanie :))

Ubehol presne týždeň od nášho výletu. Nathan trávil čím ďalej, tým viac času s tou hlúpou Rebeccou. Pár krát som mu volala, či nejde von ale vždy ma odmietol, že ide niekam s ňou. A keď som v stredu večer išla k nim, otvorila mi jeho mama, vošla som do obývačky a uvidela som ju sedieť na mojom kresle (nebolo doslovne moje ale vždy som tam sedela, keď som bola uňho), mala som chuť sa otočiť a ísť preč. Namiesto toho som si tam sadla a chvíľku ich sledovala. Nechápem, čo na nej Nath vidí. Peroxidové blond vlasy, kilo make-upu na ksichte, na nohách stále 15 centimetrové štekle...  To akože on nepočuje ten odporne podlízavý tón v jej hlase? A keď sa začne smiať tým jej afektovaným smiechom, pripomínajúcim pískaciu psiu hračku vážne nemá chuť si zapchať uši? Po piatich minútach sedenia tam, som sa rozhodla, že toto fakt nemusím počúvať ani sledovať a šla som naspäť domov.
Dnes som mu už ani nevolala, bolo by to zbytočné. Raz, keď sa mi podarilo vystihnúť chvíľu, keď tam nebola tá blonďavá, zistila som, že mi Natha úplne pokazila. Už to nebol môj starý dobrý, šibnutý, ukecaný kamoš, ktorý ma vedel stále rozosmiať. Nie, tento Nathan kecal stále dookola len o „Becky“ až mi to liezlo na nervy. A keď som mu povedala, čo si o nej myslím, že podľa mňa je to len namyslená, afektovaná, otravná Barbie, ktorá ho len využije a odkopne, normálne na mňa nakričal a poslal ma preč. Chýba mi ten starý Nathan...
Výnimočne som vstala pred desiatou a nudila sa. Namiesto Nathana som teda zavolala Scarlet. Našťastie bola doma, tak som sa vybrala k nej. To ale nebol dobrý nápad. Neurobila to naschvál ale nahnevala ma ešte viac. Posťažovala som sa jej na to, ako so mnou Nath už vôbec nikam nechodí, že mi chýba naše doberanie, naše každodenné somarinky, čo sme spolu robili. Scarlet mi na to povedala, že som do neho celý čas zamilovaná, že si to nechcem priznať a jednoducho na tú Barbie žiarlim. Tak ma to nahnevalo, že som vybehla z jej izby, poriadne buchla dverami a vybrala sa domov. Tam som sa zvalila na posteľ a čumela do stropu. Prečo je moja najlepšia kamoška taká nechápavá a tvrdohlavá? Ja do neho NIESOM zamilovaná! A na tú blonďavú nežiarlim! Lenže vysvetliť také niečo Scarlet... Ona skrátka neverí, že chlapec a dievča by sa mohli normálne kamarátiť. Lenže ja a Nath sme nikdy neboli nič viac. Keby ste videli aké somarinky sme spolu robili :D Raz sme jedli pukance ale takým spôsobom, že každý sedel na opačnej strane gauča a navzájom sme si ich triafali do úst. On trafil skoro vždy, kým tie moje stále preleteli mimo neho. Obývačka potom vyzerala akoby nasnežilo a tie pukance sme nachádzali ešte aj týždeň po tom :D Alebo sme spolu boli v parku a začali sme na celý park vyspevovať Barbie girl :D:D Niekoľko babiek a dedkov na nás pohoršene pozeralo ale nám to bolo jedno, len sme sa z toho smiali...Chcem späť svojho kamaráta! Teraz bez  Nathana ktorý bol zaneprázdnený tou jeho blonďavou trúbou a bez Scarlet, ktorá sa so mnou asi nerozpráva, som nemala čo robiť, tak som sa rozhodla, že idem upratovať. Ja a upratovať! To robím, len keď sa vážne veľmi nudím. A podľa toho aj vyzerá moja izba. Skriňa je poloprázdna a na mojom kresle pod oknom sa kopí halda oblečenia... Minule, keď mi zvonil mobil som sa musela prehrabať až na jej spodok aby som ho mohla zdvihnúť. Na stole boli ako vždy porozhadzované kopy zošitov, aj keď už tri týždne máme prázdniny. A okolo koša sa váľali obaly od chipsov, gumových medvedíkov a všelijakých čokoládových tyčiniek, pretože sa mi nikdy nechce vstávať, tak to jednoducho pokrčím a snažím sa trafiť do koša. Bohužiaľ, ako som už spomínala mám mizernú mušku a takmer vždy trafím mimo. Tak som si zapla rádio na plné pecky a pustila sa do upratovania môjho kráľovstva. Popri skladaní všetkých tých tričiek a kraťasov som začala tancovať po celej izbe. Práve, keď som bola uprostred otočky otvorili sa dvere a ja som sa tak zľakla, že som nohou nabúrala do stola.
„Au! Dokelu Ben nevieš klopať?! Vieš ako som sa zľakla?!“ skríkla som na brata a skackala pritom na jednej nohe ako nejaký popletený klokan.
„Prepáč Cherry ja len, že či si nechceš zahrať so mnou futbal.“ Aj by som šla ale keď som sa popozerala po mojej izbe, kde momentálne vládol ešte väčší neporiadok, ako keď som začala upratovať musela som mu povedať, že si zahráme až neskôr. Po asi pol hodine som mala všetko oblečenie celkom úhľadne uložené v skrini. Som zvedavá ako dlho mi to vydrží. Ešte som chcela pozbierať odpadky okolo koša. Rozhodla som sa, že si budem trénovať hádzanie, tak som kôš postavila do jedného kúta, seba do druhého a snažila sa doň trafiť tie obaly. Akurát keď sa mi konečne začínalo dariť, niekto mi znovu otvoril dvere a obal od gumových medvedíkov trafil moju návštevu rovno do hlavy.
„Ups prepáč...Scarlet? Čo ty tu? Prišla si zas vyrývať?!“
„Preboha Cherry čo skúšaš s tými obalmi? A nie neprišla som vyrývať ale ospravedlniť sa ti.“
„Fajn, takže chápeš konečne, že s Nathanom sme len kamaráti?“
„Áno Cherry.“
„A že som do neho nikdy nebola zamilovaná?
„Áno Cherry.“
„A že nežiarlim na tú Rebeccu?“
„Áno Cherry.“
„No vidíš! Bolo to také ťažké?“
„Áno Cherry...tedááá nie nebolo. Takže odpustené?“
„Samozrejme!“ S výskotom sa mi hodila okolo krku a keďže som to nečakala, obidve sme spadli na moju posteľ. Pozreli sme na seba a vybuchli do smiechu. Do izby nakukol Ben a začudovane na nás pozeral. Keď som sa konečne dosmiala, spýtala som sa, čo sa deje.
„Už ideš hrať?“ prosebne na mňa pozrel.
„Jasné, poďme! Scarlet, ideš aj ty hrať futbal?“ spýtala som sa jej. No potom som si všimla jej krásne, nové sandáliky na opätku a kvietkované letné šaty. V tom by asi nebolo veľmi bezpečné hrať futbal.
„Budem sa len pozerať.“ Povedala a nenápadne si zobrala pár módnych časopisov z môjho stola. Tipujem, že hneď ako vyjdeme na záhradu sa vyvalí na našu hojdačku a bude ich čítať.
„No ideme Ben! Kto bude prvý vonku!“ zavelila som. Braček sa okamžite rozbehol a ja za ním. No v obývačke som sa musela zastaviť, pretože som sa začala smiať (a vďaka tomu do mňa Scarlet narazila a takmer sme opäť spadli). Uvidela som nášho Colina, rozvaleného na gauči s hlavou na vankúši, ako pozerá na telku, v ktorej bežal film Garfield. Myslím, že Ben to predtým pozeral tiež a zas to zabudol vypnúť. No ale to je jedno. V tej chvíli som si všimla, že Colin a Garfield vyzerajú ako dvojčatá. Obidvaja ryšaví, leniví a večne hladní. Colin sa ani nepohol, keď sme prebehli cez obývačku a vyšli von do slnečného letného dňa. Ako som hovorila, Scarlet zamierila rovno na našu hojdačku a otvorila si časopis. Ben išiel označiť bránky a mne nakázal pohľadať loptu. Tak som vošla do našej  garáže a začala sa prehrabávať všetkými tými haraburdami. Bolo tam všetko možné: moje a Benove hračky a staré oblečenie, kopy maminých kníh, ockove veci do auta, naše bicykle, korčule... Nájsť v tom všetkom jednu futbalovú loptu mi zabralo minimálne desať minút. Konečne som vyšla z garáže a loptu som víťazoslávne držala nad hlavou. Keď som videla Benove bránky takmer som si ju pustila na hlavu. Radšej som dala dole ruky.
„Ben? Prečo má moja bránka veľkosť najmenej 5 metrov a tvoja sotva pol metra?“ spýtala som sa ho so zdvihnutým obočím.
„Ja som mladší, musím mať väčší priestor!“ povedal mi.
„Áno ale ja som dievča a do takej malej bránky sa určite netrafím. To nie je fér!“ dohadovali sme sa tam. Všimla som si, že Scarlet prestala čítať časopis a pozerala striedavo na toho, kto práve rozprával. Nakoniec sa mi ho podarilo presvedčiť aby sme mali obidvaja rovnaké bránky. Po asi desiatich minútach Ben vyhrával 3:0 ale po ďalších piatich bol stav už 3:2. Vtedy to Bena prestalo baviť a s výhovorkou, že je hladný sa pobral do kuchyne. Pche! Že hladný! Môj braček sa bál, že by som náhodou vyhrala. Pravdu povediac nevadilo mi to, že sme hru už ukončili. Pozrela som sa cez plot, či niekde na dvore neuvidím Natha. Nikde nikoho. Trošku som zosmutnela. Asi je zasa s tou blonďavou...Radšej som zamierila k hojdačke, posunula ďalej Scarletine nohy, zobrala jeden časopis a sadla si vedľa nej. Ďalšiu hodinu sme strávili čítaním a hádaním sa, ktorý časopis má krajšiu titulku. Ách tie naše hádky... :D Potom sa Scarlet rozhodla, že mi ide urobiť inventúru môjho šatníka. No zbohom... Len som sa zdesene prizerala ako vyberá jedno tričko za druhým, každé si poobzerala a hodila ho za seba buď na pravo (pekné veci) alebo naľavo (otrasné!). Môj poriadok mi nevydržal ani jeden deň. Rezignovane som si sadla na posteľ. Všimla som si, že kôpka „Otrasné!“ sa zväčšuje oveľa rýchlejšie ako tá druhá. Som zvedavá, kto to bude upratovať. Ja rozhodne nie! Na dnes mi už stačilo. Scarlet mala po asi pätnástich minútach vyhádzanú a pretriedenú celú moju skriňu. Pozrela som na tú kôpku, kde boli veci, čo sa jej páčili. Bolo tam maximálne 20 kusov oblečenia. Scarlet začala rozprávať: „Cherry preboha ako môžeš niečo také nosiť? Veď to bolo v móde pred dvoma mesiacmi! A táto sukňa? Nehovor mi, že si také niečo niekedy mala na sebe....“ prestala som ju počúvať, len som neprítomne prikyvovala a čakala kým sa vykecá.
„Scarlet ale keď si mi to vyhádzala, pekne mi to aj poskladáš naspäť!“
„Čo? Ja? Prečo? No doooobre!“ povedala, keď videla môj vražedný pohľad. Aj tak neposkladala všetko, len tie veci, čo sa jej páčili. Potom mi zdrhla z izby a všetko som zas musela upratovať sama. „Už ju nikdy nepustím do mojej izby! Alebo si pred ňou zamknem skriňu a schovám kľúč! Aj keď to radšej nie, lebo ešte zabudnem kam som ho dala a nebudem môcť otvoriť skriňu...“ hovorila som si v duchu pri skladaní tej veľhory. Potom som sa vybrala hľadať Scarlet. Našla som ju v kuchyni ako si nalieva pohár pomarančového džúsu.
„Aj ja chcem!“ povedala som. Asi som ju vystrašila, lebo nadskočila a trochu džúsu sa vylialo na podlahu.
„Charlotte! Chceš aby som dostala infarkt?!“ skríkla na mňa nahnevane. Radšej som jej neodpovedala, len som zobrala handru a utrela podlahu. Ona nám zatiaľ naliala džús a do pohárov dala slamky. Ako vždy, mne červenú k vlasom a jej modrú k očiam. Sadli sme si do obývačky a pustili telku. Nič zaujímavé nešlo. Pozreli sme sa na seba obidve s úsmevom. Vedeli sme, čo bude nasledovať. Obidve sme zobrali slamky do úst a začali do nich fúkať vytvárajúc vo vode bublinky. Vždy sme takto súťažili ktorá dlhšie vydrží. Väčšinou sme sa rozosmiali skôr, ako by sme stihli zistiť ktorá vyhrala. Práve keď sme boli uprostred našej „súťaže“ do izby vbehla mamka. Pozrela na nás a krútila hlavou. „Vy ste horšie ako Ben...“ povedala vychádzajúc z izby. To sme už nevydržali a vyprskli sme do smiechu. Akurát, keď sme dopíjali, Scarlet zavolal oco a povedal jej, nech už ide domov. Zaujímalo by ma, prečo tak skoro, bolo ešte len niečo po tretej. Vyprevadila som ju k bránke. Akurát, keď zašla za roh ulice z opačného konca sa vyrútilo Maxovo auto. Vystúpili z neho všetci štyria chalani a nahrnuli sa k dverám Nathanovho domu. Vyzerali, že si ma nevšimli. Začudovane som ich sledovala. Otvorila im jeho mama. Nepočula som o čom sa rozprávali ale vyzerali vystrašene. Bola som strašne zvedavá, čo sa deje, tak som pribehla k nim.
„Ahojte chalani! Čo sa deje?“ spýtala som sa.
Všetci štyria na mňa pozerali, no vyzeralo, že ani jeden sa mi nechystá odpovedať. Preskakovala som pohľadom z jedného na druhého a čakala. Nakoniec sa ozval Tom:
„Cherry! Nathan zmizol!!!“

Tak? Páčilo sa? :))