Warzone 4.časť

Miši? :D Ja ti to už sem napíšem :D túto časť proste zbožňujem :) Že nám napíšeš aspoň jednodielkuuu :DD
No takže mrkvičky moje zlaté :D / teraz sa cítim ako babka :D / je tu nová časť od Mišky. 
Príjemné čítanie :))

Ostala som šokovane stáť s otvorenými ústami, vyvalenými očami a nebola schopná niečo povedať. „Č-č-čože? A-ako to myslíš, že zmizol?!“ vykoktala som nakoniec.
„Skrátka zmizol. Nie je doma a mobil nedvíha. Celý deň sme ho vôbec nevideli.“ Odpovedal mi Tom.
„Ráno odišiel so slovami, že ide za Becky a odvtedy sa neozval.“ Dodala Nathanova mama.
Vybrala som z vrecka mobil a vytočila jeho číslo. Päť párov očí ma napäto sledovalo. „Volaná stanica je dočasne nedostupná.“ Ozvalo sa v mobile. Pomaly som spustila ruku. Od strachu sa mi podlomili kolená, tak som sa zviezla na schody pred dverami. Do očí sa mi tisli slzy. Preboha! Kde je? Ak sa mu niečo stalo...Nedokázala som na to ani pomyslieť. Neboj sa! Určite je stále s tou svojou Barbie a má vybitý mobil alebo niečo podobné! Presviedčala som samú seba. Niečo mi ale našepkávalo, že to nie je pravda. Nemohla som tam len tak sedieť a strachovať sa, musela som ho ísť hľadať.
„Chalani!“ skríkla som, až Max, Siva, Jay a Tom od ľaku nadskočili. „Zvolávam pátraciu akciu! Ide sa hľadať Nathan Sykes!“
„Ehm...Cherry... išli by sme ho hľadať, ale kam?“ spýtal sa Jay. To je fakt. Zapojila som tie mozgové bunky, ktoré ešte neboli kompletne osprostené strachom o Natha a začala rozmýšľať, kde by mohol byť. Ako prvé musí niekto ísť za tou blonďavou. Keď nebude tam, možno by mohol byť na našom mieste v parku. Alebo možno zašiel do ich domu medzitým, čo oni došli tu. Niekto by sa tam mal ísť pozrieť...
„Takže! Tom, Max! Choďte za tou jeho Rebeccou, či nie je tam! Jay, Siva! Vy dvaja choďte k vám domov a pozrite sa, či tam náhodou nedošiel! O pol hodinu sa stretneme tu dúfam, že už aj s ním!“
„Rozkaz šéfe!“ zasalutoval Tom a ťahal Maxa späť do auta.
 „Okej.“ Povedali naraz Jay a Siva a vybrali sa k nim. Uvedomila som si, že nemajú auto a pešo by to k ich domu chvíľku trvalo. Možno by im oco požičal naše.
„Počkajte! Choďte za mojím ocom a vypýtajte si naše auto. Pešo domov tak skoro nedôjdete.“ Zakričala som za nimi. Ja sama som zbehla do našej garáže a vytiahla odtiaľ bicykel. Nasadla som naň a namierila si to do parku...

*Nathan*

„Mamí idem za Becky!“ zakričal som smerom do kuchyne a hneď na to zavrel dvere. Mal som sa s ňou stretnúť až poobede ale povedal som si, že ju prekvapím a strávime spolu celý deň. Bol pekne slnečno, tak som sa rozhodol, že idem pešo. S dobrou náladou som si vykračoval po chodníku. Keď som prišiel k jej dverám, zaklopal som a čakal. Keď dlho neotvárala, skúsil som, či je odomknuté. Bolo. Premkol ma zlý pocit, všetka dobrá nálada sa vyparila ako mávnutím prútika. Pomaly som vošiel do chodby a mieril k obývačke. Pohľad, ktorý sa mi naskytol mi vyrazil dych. Becky sedela na kolenách nejakému tmavovlasému chalanovi a...a... bozkávala sa s ním. Vyzeralo to tak, že keby som prišiel len o pár minút neskôr, už by to nebol iba bozk... Pocítil som príšerný smútok, ktorý sa za okamih zmenil na poriadnu zlosť. Cherry mala pravdu! Táto blonďavá krava ma celý čas len využívala kvôli mojej sláve a za mojím chrbtom sa flákala s týmto tu! Ani jeden z nich si ma zatiaľ nevšimol.
„Ehm...Becky?! Čo má toto do kelu znamenať?!!“ hlúpejšie som sa spýtať nemohol... Ona sa pomaly odtiahla od toho chalana a otočila sa. Keď ma uvidela stáť vo dverách, okamžite od neho odskočila, pribehla ku mne a chytila ma za ruky. Vytrhol som sa jej a odstrčil ju od seba. Hnusila sa mi. Otočil som sa a zamieril k dverám
„Nathan! Nathan stoj! Nie je to tak ako to vyzerá! Prosím nechaj ma nech ti to vysvetlím!“ kričala za mnou. Nazúrene som sa obzrel a prepichol ju vražedným pohľadom: „Nie je to tak ako to vyzerá? A ako to potom je?!“ spýtal som sa.
„No...Ja...On...Ehm....“ koktala. Prevrátil som očami vyšiel von a poriadne tresol dvermi. Našťastie už za mnou nešla...Asi bola príliš zamestnaná tým tmavovlasým idiotom.... Bolo mi to jedno. Celý môj svet sa zrútil, nikoho som nechcel vidieť, skrátka len som chcel byť sám. Domov som teda nemohol ísť. Rozmýšľal som nad naším obľúbeným miestom v parku. Ale tam by bolo dnes príliš rušno. Nie tam  nejdem. Len tak som sa začal túlať po uliciach. Zazvonil mi mobil. Keď som ho chcel vybrať, z vrecka mi spolu s ním vypadli aj kľúče. Rýchlo som ich zdvihol. Pohľad mi padol na kľúč od našej chaty. Moja a Cherrina rodina sme tam spolu chodili vždy, keď sme mali pár dní voľno. Tá chata sa nachádzala na kraji Londýna na krásnom, pokojnom mieste. Ako stvorené na prečistenie myšlienok. Teraz bola prázdna. Už som vedel, kam pôjdem. Mobil mi medzitým prestal zvoniť. Pozrel som sa, kto mi volal. Tom. Skontroloval som čas. Páni to už je dva hodín? To som sa tak dlho túlal? Odložil som mobil a vydal sa na cestu k chate. Po pol hodine som už strkal kľúč do zámku. Vstúpil som dnu a ovanul ma pocit pokoja a bezpečia. Tá chata bola jedno z mojich obľúbených miest. Prešiel som cez kuchyňu von na záhradu. Do nosa mi udrela vôňa ruží, ktoré tu kedysi nasadili moja a Cherrina mama. Poobzeral som sa tam. Záhrada mierne zarastená trávou, pomedzi ktorú viedol kľukatý kamenný chodníček k malému altánku. Na opačnom konci bola pod vysokým dubom hojdačka, na ktorej sme vždy sedeli a rozprávali sa. Zamieril som k nej, sadol si a len tak pozeral do blba. Pred očami sa mi zjavili všetky chvíle strávené s Rebeccou. Hneď na to sa obraz rozplynul a nahradil ho ten spred niekoľkých hodín. Stále som nemohol uveriť, čo mi spravila. Každou myšlienkou na ňu vo mne stúpala zlosť. Potriasol som hlavou, aby som ich z nej vyhnal. Vstal som z hojdačky a zamieril dnu do obývačky. V jej rohu stál obrovský klavír. Pamätal som sa, ako som vždy pri ňom sedel a len tak hral, čo ma napadlo. Aj teraz som si sadol na stoličku a prstami prešiel po klávesoch. Pri jeho zvuku som privrel oči. Moje prsty zrazu začali hrať nejakú smutnú melódiu. Pred očami sa mi začali zjavovať slová, ktoré vyjadrovali môj smútok. Začal som spievať:

„I can't believe I had to see
The girl of my dreams cheating on me
The pain you caused has left me dead inside
I'm gonna make sure you regret that night

I feel you close, I feel you breathe
And now it's like you're here
You're haunting me
You're out of line
You're out of sight
You're the reason that we started this fight

But I know I just gotta let it go
I should'a known
I gotta learn to say goodbye now
I throw my armour down
And leave the battleground
For the final time now
I know I'm running from a warzone...“

Keď som dohral a dospieval akoby sa mi uľavilo. Za sebou som počul tiché smrknutie. Otočil som sa a...

*Cherry*

Prehľadala som celý náš obrovský park ale Natha som nikde nevidela. Nejaká babka na mňa divne pozerala, keď som prechádzala pomedzi kríčky a pozerala pod ne. Bolo mi to jedno nech si kuká. Vedela som, že tam Nathan určite nebude ale nechcela som nič vynechať. Po pol hodine som smutne sadla naspäť na bicykel a pobrala sa domov. Dúfala som, že chalani mali viac šťastia a privedú ho. Keď som zabočila na našu ulicu, videla som, že už tam sú obe autá. Bicykel som oprela o stenu domu a utekala pohľadať moju rodinu a chalanov. Našla som ich v obývačke. Bohužiaľ, Nathan medzi nimi nebol. Smutne som sa hodila do najbližšieho kresla a spýtavo som pozerala na chalanov, ktorí sedeli na gauči. Siva povedal, že u nich doma ho nenašli a Max začal rozprávať, že u tej blonďavej bol ale odišiel už dávno. Hovoril, že len čo to dopovedala, zabuchla im dvere pred nosom. Bolo mi to divné, ale nemala som silu ani chuť sa nad tým zamýšľať. Vnímala som, že všetci v obývačke sa rozprávajú, no nevnímala som nijaké ich slová. Skrátka som bola úplne mimo, v hlave sa mi premietalo len, čo všetko môže byť s mojím Nathom. Očami som len tak blúdila po obývačke, až som zastavila na fotkách v rámikoch na poličke. Bola som na nich ja, keď ma oco učil bicyklovať, ako som na rukách držala polročného Bena, Ben na svoje siedme narodeniny, s malou ryšavou guľou chlpov (Colin – jeho darček na narodeniny), Nathan a ja na hojdačke na našej chate... Pár krát do roka sa tam obidve rodiny zastavíme na niekoľko dní. Tá hojdačka, to je naše obľúbené miesto, vždy, keď sme na chate tam sedíme a kecáme alebo sa spolu so zvyškom oboch našich rodín len smejeme na „perfektnom“ grilovaní môjho ocka... Akoby mi v hlave zrazu zablikala žiarovka, došlo mi kde ho nájdem. Vyskočila som z gauča a šesť párov očí na mňa uprelo zvedavý a zmätený pohľad. „Už viem kde je Nathan!“ skríkla som, keď som zatvárala domové dvere. Uháňala som k bicyklu, rýchlo na neho nasadla a čo najrýchlejšie šliapala do pedálov. Vedela som, že je na tej chate. Musel tam byť. Bola som si tým na 100% istá. Cesta tam na bicykli trvá maximálne 15 minút, lenže dnes, keď som sa tam tak ponáhľala, som mala pocit, že každá sekunda má najmenej hodinu. A keď som musela prejsť cez cestu, kde sa z obidvoch strán rútili desiatky  áut, pripadalo mi to, ako keby som tam čakala celú večnosť. „No ták! Stojte už konečne!“ hundrala som si potichu. Po niekoľkých dlhokáááánskych sekundách, som konečne mohla prejsť cez cestu a pokračovať ďalej, až k našej chate. Keď som ju zbadala v diaľke, konečne som spomalila. Už som aj tak nevládala. Došla som k bráničke a otvorila ju. Bicykel som len tak hodila na trávnik pred chatou, a pomaly došla k dverám. Cestou som si bola úplne istá, že je tu ale čo ak som sa mýlila? Nemala som odvahu stlačiť kľučku. Namiesto toho som zavrela oči a len tak sa započúvala do zvukov prírody. Ako obyčajne. Spev vtákov, šum vetra v korunách stromov, v diaľke hukot áut... Počkať?! Nie je to náš klavír? Áno je! Už som neváhala a stisla som kľučku. Neprekvapilo ma, že bolo odomknuté. Len čo som otvorila dvere, začula som zvuky klavíra hlasnejšie. Už nebolo pochýb, že to ide z našej obývačky. Nathan strašne rád hrával na tomto klavíri ale už fakt dávno som ho hrať nepočula. Prikradla som sa k dverám obývačky. Nathan sedel na stoličke pri klavíri a hral nejakú neznámu, smutnú ale krásnu melódiu. Po chvíli začal aj spievať tým svojím nádherným hlasom. Z tej piesne sa mi tisli do očí slzy. Pár z nich si našlo cestičku von. Už som pochopila, prečo sa celý deň neukázal doma a s nikým nekomunikoval. Niečo sa stalo medzi ním a tou blonďavou. Skrátka sa chcel prevetrať, utriediť si myšlienky, chcel byť sám. Ohromene som počúvala jeho hru a spev, všetky pocity, ktoré do neho dával. Bolo to jednoducho dokonalé. Po chvíli prestal spievať, aj zvuk klavíra ustal. Utrela som si pár slzičiek a potichu zasmrkala. Nathan sa začudovane otočil za tým zvukom a jeho smutnými, veľkými, zelenými kukadlami pozeral rovno na mňa...

Páčila sa? :))