Takže, nová časť... :P :D Ďakujem, že to čítate ale koment by nezaškodil :))
*Lenka*
„Prosím kto volá?“ ozvala som sa ako prvá.
„Dobrý tu je Vincenzo“ ozval sa muž s talianskym prízvukom.
„Prepáčte ale kto?“
„Som tanečný manažér a od jednej dievčiny som sa dozvedel, že vy a vaša kamarátka tancujete viac než len slušne. Povedala mi ako sa voláte a dala mi vaše tel. číslo.“
„Mohli by ste chvíľočku počkať?“
„Áno“ vrátila som sa k svojmu macbooku.
„Mami, oci to bude nadlho musím skončiť. Ešte vám zavolám.“
„Dobre maj sa fajn a dávaj na seba pozor.“ Zakývali sme si a vypla som hovor a vrátila sa k telefonátu.
„A kto bolo to dievča?“ (JA)
„No to nie je podstatné. Povedala mi aby som si Vás pozrel na internete a naozaj tancujete obdivuhodne. A tak som Vás chcel zavolať na skúšku.“
„Mám prísť aj s kamarátkou?“
„Chcel som pozvať len Vás bude vám to prekážať?“
„Takže ja ju poznám od malička, vyrastali sme spolu, tancovali sme spolu, na tanečné súťaže sme chodili spolu a teraz ju nemôžem opustiť, takže ak so mnou nemá prísť aj ona tak to budem musieť odmietnuť.“ Čakala som , Ten pán Vincenzo trochu váhal ale nakoniec sa ozval.
„Čakám Vás a vašu kamarátku v piatok o 10:00 am. V Pineapple Dance Studios.“
„Super vidíme sa tam dovy“ a zložila som.
„waaaaa!“ zakričala som tak hlasno že mi takmer pomocou Janky vyleteli dvere z pantou
„Čo sa deje? Si v pohode? Nič sa ti nestalo?“ neodpovedala som jej na otázky a oznámila jej :
„Ideme na tanečnú skúšku a asi budeme konečne známejšie“ k vrieskaniu sa pridala aj ona a oči jej žiarili ako malé hviezdičky.
„A vidíš, už musíme zaplatiť nájomné.“
„Dobre dnes pôjdeme na poštu.“ Prikývla som a tešili sme sa že budeme možno známejšie.
„Jupí!“ kričali sme a skákali ako na trampolíne alebo ako si dobre pamätám Niall na ich koncertoch. Ten chalan porušoval zákony gravitácie.
„Musíme to oznámiť Miške aj Natke to je super!“ a išla som späť k macbooku. Asi som mala šťastie obidve boli online a tak som im zavolala.
„Ahojte hviezdy, ako sa vám darí v tom veľkom svete?“ Dostali sme otázku od Natky.
„Ahoj super“ povedali sme jednohlasne a ja som si spomenula na časy ešte na Slovensku, keď sme boli s Miškou doslovne ako dvojčatá. Nie výzorom ale správaním, rozmýšľaním...
„Máme pre vás úžasnú novinu“ povedala som a s Jankou sme sa na seba pozreli
„Budeme možno slávne!“ Janka žiarila ako slniečko.
„Blahoželáme“ povedali tento krát naraz Miška s Natkou.
„Totiž dnes mi volal Jeden tanečný manažér a chcel aby sme prišli na skúšku. A bol to talian xD“ zasmiali sme sa.
„A vy ako sa máte? Kedy nás navštívite?“
„Čoskoro“ povedala Miška
„ja ani neviem“ Natka zosmutnela
„ahaa“ povedala Janka
„okej ségra chce ísť na počítač takže ako vždy musím ísť, pá dievčatá rada som vás opäť videla.“
„ahoj a keep smiling“ usmiali sme sa a zakývali sme jej.
„Čo je s ňou?“ musela som sa opýtať
„Neviem ale už ani vonku nechodí..“
„Jaaj“
„A čo je nové na Slovensku?“
„Obyčajný stereotyp“
„Aha počúvaj... možno ťa tu budeme čoskoro potrebovať“
„mňa načo?“
„vieš aké sme sklerotičky a aby sme nič nezabudli budeme potrebovať niekoho zodpovedného ako si ty.“ „Okej kedy sa mám u vás hlásiť?“
„My ešte zistíme ako to dopadne a ozveme sa ti.“ Usmiala som sa od ucha k uchu
„Dobre ale ja už musím ísť tak Ahojte a majte sa dobre. Nech vám tá skúška vyjde.“
„Ďakujeme“ odhlásila som sa zo skypu
„Tak čo budeme robiť?“ (Ja)
„poďme.. hm... do parku.“ (JANKA)
„Dobre“ zobrali sme si kabelky. Ja som do svojej nahádzala kľúče, mobil, peňaženku a ešte nejaké nepotrebné blbosti ako vždy a išli sme. Prechádzali sme sa po parku a v tom začalo pršať a my ako naschvál sme si nechali dáždnik doma. Začali sme utekať ale keď sme došli k budove našeho bytu boli sme premočené na kosť.
- park
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára