Warzone 1. časť

Slávnostne vám predstavujem Story mojej "Dvojičky" teda Mišky :D Toto bude síce kratší príbeh no je úžasný! :) Ona tomu neverí tak ju o tom presvedčte. :)) 

Bola som rozvalená vonku na záhradnom ležadle a snažila som sa nezaspať. Júlové slnko mi pripekalo na tvár, pofukoval jemný vetrík... ,,Ááá!!! To studí!!!“ skríkla som, lebo niekto mi odrazu vyšplechol ľadovú vodu rovno do tváre. Otvorila som oči a uvidela Nathana s prázdnym pohárom v ruke ako sa na mne smeje. ,,Sykes! Toto si nemal!“ skríkla som a začala som ho naháňať po záhrade. Všimla som si, že na hlave mal svoju obľúbenú šiltovku. Keď som ho konečne dobehla, strhla som mu ju z hlavy a utekala opačným smerom. Keď si všimol, že čiapku nemá na hlave okamžite sa rozbehol za mnou a kričal: „Cherry! Tú čiapku nie! Urobím hocičo ale moju čiapočku nechaj na pokoji!“ Začala som sa na ňom strašne smiať a takmer som sa zabila na našom kocúrovi Colinovi, ktorý sa mi nečakane priplietol pod nohy. Radšej som zastavila, jednak preto aby som sa nadýchla, pretože výbuch smiechu mi vyrazil dych a jednak preto aby som upokojila chudáka Colina. Nathan ma medzitým dobehol. „Cherry, daj  mi moju čiapku!“
„Nedám! Už je moja. Nemal si ma ošpliechať!“ vyplazila som mu jazyk.
„Ja som ťa chcel len zobudiť!“ hodil na mňa psí pohľad.
„Tak po 1. nespala som, po 2. keby som spala, zobudiť ma sa dalo aj menej mokro a po 3. nepozeraj na mňa tak! Na mňa psie oči nezaberajú!“ dobre to som trošku klamala. Takmer žiadne psie oči na mňa nezaberajú. Okrem tých jeho.
„Ale no! Cherry...“ ďalej na mňa tak pozeral.
Možno sa pýtate, prečo ma Nathan volá Cherry. Keď už sme pri tom rovno sa vám predstavím. Moje celé meno je Charlotte, lenže každý ma volá Cherry vďaka žiarivo červenej farbe mojich vlasov. Tú prezývku má na svedomí práve Nathan. Moje mierne kučeravé vlasy pôvodne boli tmavohnedé, no raz som si ich chcela zafarbiť na blond. Ale to by som nebola ja, keby sa niečo nepokazilo. Vlasy som opláchla o pár minút skôr, než som mala a výsledok? Červené! Najprv som spanikárila, ale keď som si ich obzrela, zapáčili sa mi. Keď to prvý krát videli moji rodičia, mama takmer odpadla, ale po počiatočnom šoku sa aj im začali moje vlasy páčiť. No a keď ma s novou farbou videl Nathan, prvé čo povedal, keď sa mu vrátila reč, bolo: „Nazdar čerešnička!“ No a odvtedy mi každý hovorí Cherry. Mám osemnásť rokov, veľké sivo-modré oči a podľa mňa som dosť nízka...Rodičia mi vždy hovoria, že ešte vyrastiem, lenže už od štrnástich som zaseknutá na blbých 160-tich centimetroch, takže o tom silne pochybujem. Ale vráťme sa späť k tomu poobediu.
„A čo tu vlastne robíš?“ spýtala som sa ho. Niežeby som nebola rada že svojho najlepšieho kamaráta po dvoch mesiacoch zasa vidím, ale opätovné stretnutie som si predstavovala trošku inak.
„Máme s chalanmi pár týždňov voľno, tak som si povedal, že ťa prídem pozrieť. Vrátiš mi už tú čiapku?“
„Aha. Super!“ usmiala som sa a ignorovala jeho prosenie nech mu vrátim šiltovku. Hoci som vedela, že mi ju odtiaľ hneď vezme, nacapila som si ju na hlavu a ďalej hladkala Colina, ktorý začal spokojne priasť. Ako som čakala, Nath mi hneď vzal čiapku z hlavy a s priblblým úsmevom si  ju nasadil.
„Aj ja chcem takú čiapku!“
„Veď je chlapčenská!“
„No a? Mne sa páči. Aspoň vieš, čo mi máš kúpiť na narodeniny.“
„Narodeniny si mala pred mesiacom.“
„Áno, ale ty si tu vtedy nebol. A môže to byť oneskorený darček!“ zasmiala som sa.
„Ešte uvidím.“ teraz mi vyplazil jazyk on.
„Dobre nechajme to teraz tak. No hovor! Ako bolo?“ asi hodinu mi rozprával zážitky z koncertov.
S Nathanom sme kamaráti vyše roka. V podstate odkedy som sa sem prisťahovala. Jeho rodina býva v dome oproti nám. Pamätám si naše prvé stretnutie. Môj malý braček Ben si kopal na dvore loptu a prekopol ju až k nim a kto musel ísť pre ňu? Ja, kto iný...Zazvonila som u nich a von vyšiel Nath. Nebola som nejakou extra fanúšičkou The Wanted, ale pár pesničiek som poznala. Nathana som spoznala podľa klipu pesničky Gold forever. Nechcelo sa mi veriť, že bývam vedľa hviezdy. Vypýtala som si loptu naspäť a šla domov. Raz ma mama poslala na nákup do neďalekého obchodíka a tam som sa s ním stretla druhý krát. Celú cestu domov sme prekecali o všetkom možnom. Zistili sme, že si dobre rozumieme a odvtedy sme kamaráti. Párkrát ma s ním odfotili novinári a už tu boli fámy, že má novú priateľku. Ale my dvaja sme nikdy neboli viac ako najlepší kamaráti. Keď som videla v novinách tie články, len som sa smiala na tom, ako novinári robia unáhlené závery. Potom ma zoznámil s ostatnými chalanmi aj ich priateľkami. Zo všetkými som si celkom dobre rozumela.
No a dnes konečne dorazili domov z dvojmesačného turné. Strašne som sa na neho tešila. Niežeby som nemala iných kamarátov, jasné že mám. Moja najlepšia kamoška Scarlet je úžasná, len niekedy ma nebaví dookola kecať o tom, aká farba laku na nechty sa hodí k jej novému tričku, alebo počúvať donekonečna o nejakých nádherných topánkach, ktoré minule videla v obchode. Skrátka s ňou som rozoberala len babské somarinky a s Nathanom som kecala o všetkom ostatnom. Mali ste vidieť ich prvé stretnutie. Pri tej spomienke sa ešte stále musím smiať.

„Scarlet tvoje topánky nepotrebujú vyleštiť“ kričala som za ňou, keď u mňa zazvonil zvonček. Išla som otvoriť. Otvorila som dvere a pred nimi stál človek, ktorému som nevidela do tváre, pretože mal pred ňou kopu ľalií.
„Pre slečnu Charlotte“  povedal hrubým hlasom no jeho neskutočne veľké číslo topánok ho odhalilo.
„Ďakujem Nathan“ zobrala som si od neho kyticu a išla ju dať do vázy , ktorá bola v kuchyni. Nechala som otvorené dvere aby mohol vojsť.
„Áááá“ keď som začula kričanie Scarlet okamžite som prišla do obývačky.
„Áááá“ zakričal Nathan...dievčenským hlasom?
„Áááááá!“
„Áááááá!“ zobral vankúš a dal si ho pred tvár.
„Nathan ty nie si normálny. Je to moja kamarátka. Zlý Nathan zlý“ zobrala som od neho vankúš a  pohrozila som mu prstom.
„Takže Nathan toto je Scarlet. Scarlet to...“ prerušila ma
„Bože veď to je Nathan Sykes!!! Si robíš srandu?!! Charlotte!!! Odkiaľ ho poznáš??!!! Ty s ním chodíš!!!! Ááááá moja naj kamoška chodí s Nathanom Sykesom!!“ Celý čas pišťala a poskakovala až si Nath zakryl uši. Prevrátila som očami a vrátila sa späť do kuchyne ku kytici....

„Nad čím sa smeješ?“ spýtal sa Nathan a tým ma vrátil naspäť do prítomnosti.
„Len som si spomenula na tvoje prvé stretnutie so Scarlet.“
„Ešte stále si myslí, že spolu chodíme?“
„Poznáš ju. Snažila som sa jej aspoň dvestokrát vysvetliť, že sme len kamaráti, ale keď si ona niečo vezme do hlavy...Stále omieľa že chlapci a dievčatá nemôžu byť kamaráti.“ Nathan len pokrútil hlavou. Začala som sa hrať s kučeravým pramienkom mojich vlasov, ktorý sa mi uvoľnil z vrkoča.
„Stále nechápem ako sa to robí! Kedy ma to konečne naučíš?!“ povedal  Nathan sledujúc, ako si upravujem svoj vrkoč.
„Nathan! Už som ťa to raz učila a pamätáš sa ako to dopadlo!“ Nikdy opakujem NIKDY neučte nijakého chalana robiť vrkoč na svojich vlastných vlasoch!!! Hodinu som ich vtedy rozmotávala...
„No ale nakoniec si ich rozmotala!“ povedal zo smiechom.
„Nechápem čo je na tom také smiešne. Keby som si moje vlásky kvôli tebe musela ostrihať, tak by som ťa prizabila!“ povedala som, ale aj mne trhalo kútikmi. Ten chalan má neskutočne nákazlivý smiech.  Čakala som kým sa upokojí a začala som sledovať Colina, ktorý medzitým odo mňa odťapkal, ako ho, chudáka otravuje mucha a on sa oháňa labkami aby ju odohnal.  Začal sa krútiť dokolečka, pretože mu pristála na chrbte a nechcela odletieť. Potom Colinovi krúžila pred ňufákom a on začal poskakovať aby ju chytil. Chudák kocúr. Neznášam muchy. Nathan sa konečne prestal smiať.
„Hej vy dvaja! Poďte dnu! Práve som dopiekla koláč!“ zakričala zo zadných dverí moja mama.
„Kto bude prvý v kuchyni!“ zavelila som a už som bežala k dverám. Nathan vyštartoval sekundu po mne: „Hej! To nie je fér!“ kričal. Aj keď som mala náskok, on bol rýchlejší a tesne pred kuchynskými dverami ma predbehol. „Som prvý! Som prvý!“ pospevoval si ako malý chlapec a už si bral kus koláča od mojej mamy. „Nathan! Ten koláč je ešte hor...“
 „Aúúú! Houhe!!“ vykríkol s plnými ústami. Ja s mamou sme vybuchli do smiechu. Oco nato zdvihol hlavu od novín, ktoré čítal na kuchynskom stole a začudovane pozeral striedavo z jedného na druhého. Keď má svoju chvíľku zo šálkou kávy a novinami, nevníma okolitý svet. Zobrala som si svoj kus koláča a na rozdiel od môjho šibnutého kamoša som počkala, kým aspoň trošku vychladne. Po naplnení našich žalúdkov sme sa všetci štyria rozvalili v obývačke a sledovali nejaký nezaujímavý film. Nathan u nás sedí tak často, že rodičia ho už pomaly pokladajú za ďalšie dieťa. No rovnako to je aj so mnou u nich. Keď film skončil, Nath sa rozhodol, že už ide domov. Keď odišiel, začala som sa nudiť, tak som zavolala Scarlet, či sa jej nechce niekam ísť. Samozrejme že chcelo. Myslím, že sme prešli asi všetky obchody v Londýne a obidve sme sa vrátili ovešané každá najmenej dvadsiatimi taškami. Podotýkam, že ja som niesla aj polovicu Scarletiných, pretože keby ich má všetky niesť sama, asi by sa ani nepohla z miesta. Som zvedavá, ako všetko to oblečenie narve do svojej skrine. Veď už teraz je napchatá na prasknutie. Minule, keď som bola u nej a ona sa rozhodovala, čo si oblečie, otvorila skriňu a z nej sa vyvalila doslova lavína šiat. Zaujímalo by ma, ako dlho to potom skladala naspäť :D Odprevadila som ju k ich domu, nechala som jej tam celý jej nákup (do domu to snáď nejako odnesie) a vybrala k nám.
„Ahojte všetci už som doma!“ skríkla som do zdanlivo prázdneho domu. Akurát Colin bol rozvalený na strede chodby s hlavou v otcovej papuči. Aspoň sa mu lepšie spalo :D Vybehla som po schodoch do svojej izby a zložila všetky tašky. Nemala som ich ani zďaleka toľko ako Scarlet. Zišla som dole a hľadala, kam zmizla moja rodina. Našla som ich v kuchyni ako večerajú.
„Ahoj Cherry, konečne si doma. Počúvaj, zajtra si spravíme rodinný výlet. Ideme do ZOO. Všetci! O desiatej ráno nástup!“ slovo všetci mama poriadne zdôraznila, takže šanca, že by som sa z toho vyvliekla je minimálna. Ach jaj veď v ZOO zomriem od nudy! Už som v nej bola asi 10x vďaka Benovi, ktorého nikdy neomrzí sledovať tučniaky zebry, levy, slony, medvede a neviem čo všetko ešte. No... možno keby s nami mohol ísť aj Nath, nejako by som to prežila. „Mamí? A mohol by ísť aj Nathan? Prosím!“ mama sa tvárila, že rozmýšľa. Nakoniec našťastie povedala: „Fajn, keď sa mu bude chcieť...“
„Super! Idem mu zavolať!“ povedala som a už som trielila pohľadať mobil. Ešte som začula oca ako kričí, že načo mu preboha idem volať, keď býva cez ulicu ale neodpovedala som mu. Doteraz som obehovala celý Londýn, takže jediná dráha, ktorú momentálne dokážem prejsť je po schodoch do svojej izby. Keď som konečne našla mobil, vytočila som Nathanovo číslo a čakala kým dvihne.
„Haló?“ ozval sa asi po štvrtom zazvonení.
„Čauko Nath nechce sa ti ísť zajtra do ZOO? Prosím! Mama chce ísť na rodinný výlet. Bez teba sa tam unudím! Prosíííííííím!“
„Počkaj opýtam sa....“ prosím poď, prosím poď, prosím poď! Opakovala som si v duchu. Konečne sa ozval jeho hlas :,,Môžem ísť, kedy vyrážame?“
„Supéééér!“ skríkla som do slúchadla. Chudák :D „No o 10tej. Nezabudni. Takže zajtra. Ahoj!“ Stlačila som červené tlačítko, ani mi nestihol odzdraviť. Ešte som si nastavila budík, pretože cez prázdniny málokedy vstanem pred jedenástou. Vybrala som si nejaké oblečenie na zajtra, ráno by som to určite nestíhala a zavrela som sa v kúpeľni. Vykúpaná a prezlečená do pyžama som zaliezla do postele. O pár minút som už bola v ríši snov. 

Páčila sa? :) .... moja časť by mala pribudnúť už zajtra :) dúfam sa tešíte :)