Warzone 2.časť

Včera sme s Miškou boli kúpiť darček kamarátke :D Sme si kúpili vodu a chipsy v Bile a išli do panta rhei :DD Hneď ako sme vošli Miška bola smädná a tak som jej dala kofolu z mojej maaaxi tašky :DD Musela sa otočiť aby smiechom neopľula knihy xDD potom sme išli ďalej a prezerali si regál s knihami. Ona zobrala jednu a ja som začala čítať obal a som prečítala že krízla a  to boli kúzla :D neevadi :D Sme išli ďalej a tam boli také malé stoličky :D do jednej som si sadla a cítila som sa ako dieťa :D no myslím že to bolo preto lebo vedľa mňa jedno sedelo a čítalo si knihu :DDD Ideme ďalej a tam!! Plyšáci!!! :D Miška stlačila jedného a on zapískal!! :D Potom som vzala také rúžové prasiatko ako maňuška to bola :D a jemu padala hlava!! a nevošla sa tam ani ruka!! :///
Potom sme prezerali také deníky :DD a tam bol taký na magnet :D idem ho otvoriť no ta sa nezavrie?!! a to furt!! Potom príde Miška a akčne otvorí deník :D a čo sa nestane? Zavrie sa!! :D Sme sa rehotali na celý obchod. Som medzi smiech len povedala "Poď bo nás z tade vyhodia" a sme potom hľadali východ :D Viete aké je to ťažké?!!!
Už už sme išli že vídeme až sme zase zastali a prezerali knihy. Miška si tam našla ďalšiu, ktorú si kúpi a ja som zatiaľ zobrala do ruky knihu s menom "Moja Prvá angličtina" už názov hovoril za všetko :DD
Hneď úvodná straba!! :D a tam bolo že nemé e, znelé a neznelé th :DDD no nemohla som ako sme sušali vysloviť tieto veci :DD a neviete ako sa vlastne povie nemé e? :DD No nemohla som :D Neviem si predstaviť život bez mojej bambuľky :DD
No k veci...
 Prepáčte, že to tak neskoro pridávam ale mala som plný program a keď som prišla domov zaspala som....
No ale teraz pridávam novú časť mojej spisovateľky Miški. :) 

Ráno nastal poriadny zmätok, ale to nakoniec vždy, keď sa niekam chystáme. Keď som vstala a dala sa do poriadku, zistila som, že moja mama bláznivo pobehuje po dome a hľadá nejaký batoh či čo a oco sa snažil urobiť niečo na jedenie. Preboha kto ho tým poveril? Veď okrem prípravy kávy a čaju sa v kuchyni vôbec neorientuje! Radšej som ho poslala prezliecť sa, pretože tu stále pobehoval v pyžame. A aj preto, lebo som nechcela celý deň jesť rožky s maslom, džemom, kečupom a šunkou alebo niečím podobným. Keď sa niekto čudujete, ešte ste nevideli jeho kuchárske pokusy. Raz chcel robiť koláč, ale namiesto cukru do cesta nasypal soľ. Radšej si ani nepredstavujte ako to chutilo. Alebo jedného dňa sa rozhodol, že uvarí špagety a hoci sme mu aj ja aj mama hovorili, že sa majú vysypať až do vriacej vody, nedal si povedať. Keď som videla ako k nim robil omáčku, rozhodla som sa že dnes nevečeriam. Dával tam všetko, čo mu prišlo pod ruku: pretlak, soľ, cukor, peper, mrkvu, kúsky hrozna, kakao a takmer tam pridal aj mlieko ale to mu našťastie mama zobrala z ruky skôr, než ho nalial do tej neidentifikovateľnej zmesi, čo pôvodne mala byť omáčka. Preto som ho radšej poslala von z kuchyne a desiatu spravila sama. Nechápem síce načo, keď v ZOO sú aj bufety ale nechcela som sa nič pýtať mamy, zvlášť preto, že by ma ani nepočúvala. Vždy keď niekam ideme chytí cestovnú horúčku a ráno pobehuje po celom dome, všetko možné hľadá a nikoho nevníma. Radšej som nachystala rožky do tašky, pohľadala Bena, posadila ho za stôl a postavila pred neho misku cereálií rovnako ako sebe. Práve, keď som Colinovi sypala do jeho misky granule ozval sa zvonček. Granule som nechala granulami a išla otvoriť Nathanovi. „Ahoj, konečne si tu!“ chytila som ho za ruku a vtiahla dovnútra.
„Vidím, že tvoja mama má zas tú svoju slávnu cestovnú horúčku.“ povedal pri pohľade na 3 prepchaté batohy hodené na chodbe. Ani som si ich nevšimla. Čo v nich je? Radšej som šla hľadať mamu a spýtať sa jej to.
„Takže v tomto je opaľovací krém, 2 dvojlitrové fľaše vody, vreckovky, moja kniha na cestu, slnečné okuliare, v ďalšom Benov obľúbený plyšák a jeho vankúšik, keby v aute zaspal a v poslednom sú ďalšie dve fľaše vody, nejaké sladkosti a ešte tam pôjdu tie rožky.“  Celý jej monológ sme na ňu spolu s Nathanom neveriacky kukali. „Čo je?“
„Mami načo bude Benovi plyšák? A tie sladkosti chceš iba tak nechať v batohu? Vonku má byť 33 stupňov, vieš si predstaviť aké to bude roztopené? A 4 dvojlitrové fľaše? Veď tam sú aj bufety! Kto to všetko bude vláčiť?  Stačí nám jeden batoh, nemusíme zo sebou ťahať tri!“ prisahám, väčšinou je úplne praktická toto s ňou robí len tá jej cestovná horúčka. Keď ideme niekam na dovolenku niekedy mi to pripadá ako keby sme sa tam rovno sťahovali. A baliť začína väčšinou už týždeň dopredu. Hlavne, že tie najdôležitejšie veci vždy zabudneme. Minule sa oco musel v polovici cesty vrátiť, lebo sme zistili, že sme zabudli pasy a raz si mamka na dovolenke spomenula, že Colinove granule nechala otvorené na linke. Keď sme sa vrátili, boli rozsypané po celej kuchyni a Colin spal rozvalený medzi nimi.
„Tak fajn Cherry, máš pravdu.“ povedala a povyťahovala všetky tie haraburdy z batohov, vytriedila to, čo nám bolo nanič a všetko pekne napchala do jedného z nich. Keď sme konečne sedeli v aute a boli pripravení vyraziť, bolo už takmer pol jedenástej. Uvedomila som si, že keďže sme piati asi nebudeme mať až takú pohodlnú cestu. Najprv som rozmýšľala, či rodičom nenavrhnem, že by Ben mohol vliezť do kufra ale radšej som bola ticho. Nakoniec sme sedeli oco a mama vpredu a my traja vzadu. Na tom by nebolo nič, ale keď sa môj braček rozhodol, že si chce ľahnúť a rozvalil sa tak, že na mojich nohách mal hlavu a na Nathových nohy, už to také pohodlné nebolo. A keď sa z Benovej zadnej časti začala šíriť aróma včerajšej večere, začínala som vážne ľutovať, že sme ho nedali do toho kufra...
Konečne sme boli na mieste. Oco ešte ani poriadne nezastavil a Nathan už otváral dvere. Vyskočil z auta (nie doslovne) a zakričal na celé parkovisko: „Vzduch! Konečne!“ vyslúžil si za to niekoľko začudovaných pohľadov a môj smiech. Aj keď neviem prečo som sa smiala, lebo keby ma nepredbehol, asi urobím to isté :D Pár minút sme stáli pri aute, ktoré malo všetky dvere otvorené dokorán, potom sme ja, Nath a mama pobrali všetky veci a oco išiel medzitým kúpiť lístky. Ben poskakoval okolo nás a tešil sa, kedy sa konečne zas pozrie na svoje obľúbené zvieratká. Došli sme k ocovi, vzali lístky a pustili sa objavovať krásy londýnskej zoologickej záhrady... No dobre tak poeticky to neprebiehalo najprv sme sa asi 10 minút hádali kto bude vláčiť ten obrovský a ťažký batoh (mama v ňom nechala 3 dvojlitrové fľaše) a potom sme museli ďalších 10 minút hľadať Bena, pretože za ten čas, čo sme sa hádali, sa odbehol pozrieť na svojich obľúbených tučniakov. Po rušnom začiatku sme sa všetci piati vybrali  prechádzať po ZOO v jednej skupinke. No, nie tak celkom. Mama šla s Benom vpredu a držala ho za ruku aby niekam nezdrhol, chudák oco s tým ťažkým batohom pár krokov za nimi a my dvaja z Nathanom sme si od nich držali odstup a robili sa, že ich nepoznáme. Čudujete sa, keď môj malý braček každú chvíľku vykrikuje: „Aha mami! Slon! Pozri mami ako ten tučniak skáče! Sleduj tú opicu ako lezie!“ ďalej mamine: „Ben, ako robí macko? Brum brum. A ovečka? Béééé!“ ako keby mal 4 a nie o mesiac desať. A do toho ockove stonanie, že čo všetko preboha nabalila do toho batohu... Jednoducho šialená rodinka :D Našťastie Nathana tam nikto nespoznal, keďže väčšinou tam boli deti do 8 rokov, takže sme mali viac menej pokoj. Práve keď sme sa hádali, či tá zebra v ohrade je bielo –čierna (môj názor) alebo čierno-biela (Nathanov názor) sa ozvalo: ,,Panebože! To je Nathan Sykes!“ Obidvaja sme sa obzreli za hlasom. Stála tam akási blondína asi v mojom veku. Nevyzerala, že by sa mala celý deň potĺkať v zoologickej, pretože na nohách mala minimálne 10 centimetrové opätky, oblečené doslova mikrošaty a na tvári kilo make-upu. Nebola mi nejako extra sympatická. Odtrhla som od nej pohľad a pozrela na Nathana. Musela som si poriadne zakusnúť do pery aby som nevyprskla do smiechu. Ústa mierne pootvorené, oči vypúlené a dvihnuté obočie. Mala som strašnú chuť mu zamávať rukou pred tvárou aby sa prebral, ale ovládla som sa. Tá blonďavá zatiaľ došla až k nám.
„Ahoj Nathan, “ povedala odporne podlízavým hlasom a zaklipkala očami s riasami zlepenými od toľkej maskary. Keď na neho prehovorila, konečne sa prebral.
„Ehm...Ahoj...?“
„Ou prepáč. Som Rebecca ale pokojne ma volaj Becky.“ Usmiala sa na neho a v tej  chvíli som zatúžila po slnečných okuliaroch v ocovom batohu.
„Ahoj Becky. Teší ma.“ Podal jej ruku a ona mu ňou potriasla. Všimla som si, že nechty mala nalakované lakom s rovnakým žiarivo ružovým odtieňom ako rúž na ústach. Začali sa tam spolu rozprávať a Rebecca celý čas na Nathana klipkala očami, usmievala sa na neho a afektovane sa smiala. Skrátka ho balila rovno pred mojimi očami. Nie som síce jeho priateľka ale ona to nemala  odkiaľ vedieť, jednoducho ma úplne odignorovala. Zaujímavé bolo, že Nathan jej na to skočil. Úprimne, myslela som, že chlapec má lepší vkus. Keď ma omrzelo prepichovať Rebeccu pohľadom, poobzerala som sa po okolitých výbehoch zo zvieratami a zistila, že moja šialená rodinka sa mi stratila z dohľadu. Bolo načase Natha od tej namachlenej baby odtiahnuť a pohľadať ich.
„No Rebecca, Nathan ťa rád spoznal, ale už musí ísť že?“ Nathan sa chystal odporovať, ale keď videl môj pohľad zavrel ústa a prikývol.
„Nedáš mi svoje číslo?“ spýtal sa jej a ja som len dvihla obočie. To akože myslí vážne? Počkala som, kým mu vrátila mobil a potom som ho chytila za lakeť a ťahala za sebou.
„To akože myslíš vážne?“ povedala som nahlas, keď nás už nemohla počuť.
„Čo ako?“ spýtal sa nechápavo.
 „Tá baba.“
„Čo s ňou?“  Pánečku, ako sa za pár minút tej Barbie z môjho kamoša podarilo spraviť takého nechápavca?
„Bože Nathan! Čo to malo znamenať s tou blondínou!“
„Ahá! Poviem rovno nie?,“ odignoroval môj veľavýznamný pohľad, ktorý som na neho hodila a pokračoval: „Nó... Myslím, že som zamilovaný.“ No super. Nathan sa nám zamiloval do nejakej namyslenej, namachlenej Barbie.
„Nathan?“
„Áno?“
„Ty máš úpal? Ja som ti hovorila, že si máš zobrať tú šiltovku!“
„Nie nemám!“ odpovedal mi naduto. Všimla som si ale, že sa snaží nerozosmiať.
„Jasné, jasné... No poď ideme pohľadať tých troch.“ Po asi pol hodine túlania sa po celej zoologickej sme moju rodinku konečne našli pri vlkoch. Oco sedel v chládku na tom jeho batohu, v ruke mal už takmer prázdnu fľašu vody a vyzeral, že toho má už dosť. Mama tam zavýjala a jeden vlk ju zamračene sledoval zatiaľ čo druhý pokukoval po Benovom šunkovom rožku, ktorý jedol.
„Ocí? Koľko je hodín?“
„Pol štvrtej.“ Povedal, keď pozrel na hodinky.
„Nemohli by sme už ísť?“ prosebne som na neho pozrela.
„Ja by som aj išiel, ale pýtaj sa ich.“ Prázdnou fľašou ukázal na tých dvoch.
„A nemôžeme ich tu nechať? Oni si to ani nevšimnú. A aspoň nebudeme celú cestu dýchať Benove plyny.“ Odpovedala som a vyslúžila si ocov zamračený pohľad a Nathanove chechtanie. Vedela som, že mamu a Bena musíme odtiahnuť von, oni by totiž boli schopní celú zoologickú prejsť ešte raz a na to som vážne nemala náladu.
„Mami? Nechce sa ti už ísť?“
„Cherry! Ticho! Nevidíš že teraz sa rozprávam z vlkom?“ No...vyzerá to tak, že Nathan nie je jediný, kto dnes dostal úpal...
Keď sa nám konečne podarilo dostať zo ZOO bolo takmer pol šiestej. Ja, oco a Nathan kompletne unudení, zatiaľ čo mama mala toľko energie, že by zrejme kľudne zabehla ešte aj maratón. Ben sa zasa rozvalil tak, ako pri ceste sem a po chvíli zaspal. V aute som rozmýšľala nad tou blondínou. Čo sa Nathovi na nej tak páči? Nikdy som si nevšimla, že má taký mizerný vkus. No možnože na ňu už aj zabudol. Za celé dve hodiny ju vôbec nespomenul.

Doma

Práve sme vybalili a upratali všetky veci a momentálne ležím na posteli s notebookom na kolenách. Zrazu niekto otvoril dvere takou silou, že až buchli o stenu (už je tam poriadna diera od kľučky) a vzápätí sa mi do izby vrútil pojašený Nathan. „Ja som jej zavolal! Zajtra sa máme stretnúť!“ kričal na celý dom.
„Nathan! Kľud! komu si zavolal? S kým sa máš stretnúť?“ nechápala som.
„Predsa Becky! Zajtra ideme spolu do kina!“ medzitým si sadol na moju posteľ a nadskakoval na nej. Takže na ňu nezabudol, zdá sa, že práve naopak. Ešte som nevidela, žeby sa chalan tak tešil z nejakého rande :D A ešte s takou babou...
„Super!“ vykúzlila som niečo, čo malo pripomínať úsmev. Tá Rebecca mi skrátka vôbec nebola sympatická. Ten typ, čo s chalanom chodí len pre slávu a peniaze. A keď ju to už nebude baviť, jednoducho ho odkopne. Čo sa Nathovi v tej hlavičke porobilo, že sa buchol práve do takejto barbiny?


Tak čo páčilo sa? :) Mne strašne :DD