After Years

Mrkvičkyy :) Moja hlavička dostala vianočnú náladu a tak z nej vzniklo toto. Myslím, že to nie je dobré ale to zhodnoťte sami :) Dúfam sa vám aspoň trooošičkuu bude páčiť :) Marry Christmas :))
Aaaa! ešte niečo :/ prepáčte mi ale z dvôvodu, že tu máme stále menej a menej komentárou - s Miškou vám veľmi ďakujeme :) a hlavne Naty a Annie - sme sa zhodli, že nepridám novú časť dokým tu nebude aspoň 5 komentárou :/ prepááčte :/ Tak príjemné čítanie :D :)

Práve som otočila ceduľku s nápisom Closed a Open na svojom prenajatom obchode so starožitnosťami.  S úsmevom som sa pozrela na oblohu, ktorá bola plná bielych vločiek dopadajúcich na už zasneženú zem. Vydýchla som si a pred tvárou sa objavili obláčiky dychu. Začala som sa brodiť snehom a užívala si atmosféru. Všade boli povešané svetielka, deti pobehovali a guľovali sa a ich rodičia sa ruka v ruke prechádzali okolo nich. Smiech znel ulicou a radosť sa nedala len tak prehliadnuť.....

Zastavila som pred našim domom a oklepala sneh z čižiem. Vošla som dnu, kde už rozvoniavali čerstvo upečené koláčiky.
„Stacey“ hneď ma objala babička.
„Ahoj starká. Kde je mamka a ocko?“ opýtala som sa.
„Ahoj dcérka“ pribehol ku mne ocko skôr ako mi starká vedela povedať kde je. Objal ma a ja som nohy zdvihla nad zem. Položil ma a hneď mi bral kabát, ktorý zavesil na vešiak.
„Ahoj ocko. Kde je mama?“ opýtala som sa znovu
„Tri krát hádaj“ povedal a hlavou mykol na dvere do kuchyne.
„Poď babi“ povedala som a išla s ňou do kuchyne. Mamka pobehovala a zdobila koláčiky.
„Ahoj mami!“ pribehla som k nej.
„Ahoj! Ako si mi len chýbala.“ Povedala  objala ma. Odtiahla sa odo mňa a prezrela si ma od hlavy po päty.
„Ako sa máš? Si akási vychudnutá!“ išla hovoriť ďalšie zo svojich poznámok ako som ju zastavila
„Mami. Od kedy si ma posledný krát videla mohla som akurát pribrať....“ zasmiala som sa
„A mám sa dobre“ usmiala som sa a znovu ju objala.
„Dnes príde niekto koho si už dlho nevidela“ povedala záhadne mamka
„David Hasselhoff?“ opýtala som sa. Všetci sa len zasmiali
„Nie Stacey.“ Povedala a venovala sa naďalej vykrajovaniu malých koláčikov v tvare hviezdičiek.
„Tak kto?“ sadla som si oproti nej a zobrala jedno vykrajovátko v tvare hviezdy.
„Nechaj sa prekvapiť.“ Zasmiala sa.
„Babí, že mi to povieš aspoň ty?“ otočila som sa na ňu.
„Prepáč dcérenka ale to nebude možné.“ Usmiala sa a ďalej štrikovala farebný šál.
„A ty ocko?“ opýtala som sa ale pohľady babky a mami ho uzemnili.
„Prepáč“ ospravedlňujúco sa usmial a venoval sa ďalej dnešným novinám. Mykla som plecom, lebo som vedela, že nič nezmôžem. Pomáhala som mamine vykrajovať hviezdy. Keď sme s vykrajovaním skončili, dali sme ich do trúby a venovali sa smotanovej torte
„Hej! Stacey! Opováž sa mi z toho krému zobrať už čo i len malinký kúsoček“ povedala a varovne zdvihla prst
„Ale, keď to je také dobré..“ rozplývala som sa nad tou chuťou.
„Vidím, že ti chutí. Preto si mi predčasne vyjedla polovicu misky!“ tento krát som sa ospravedlňujúco usmiala sa. Mama si vzdychla
„Choďte radšej zdobiť stromček“ ďalej sa venovala torte.
„Juchuuuuu“ zvýskla som a utekala do obývačky, kde bol už nachystaný krásne zelený vianočný stromček. Vošla som do obývačky a v kresle sedel čerstvo zobudený dedko.
„Ahoj starký“ prišla som k nemu a objala som ho.
„Ahoj. Kedy si prišla?“ opýtal sa trochu zmetene.
„Asi pred hodinou. Spal si“ usmiala som sa.
„Aaach. Prečo ste ma nezobudili?“ pozrel sa s láskou v očiach na babku.
„Chceli sme aby si, si oddýchol“ povedala som a sadla si na zem ku krabici s vianočnými ozdobami.
„Tak ideme zdobiť stromček“ s radosťou a veľkým nadšením som vyskočila na nohy. Zobrala som vianočné gule a zdobila nimi vysoký stromček. Keďže moja výška je taká aká je, vrch musel zdobiť ocko.
„Stacey choď sa prezliecť.“ Zakričala mi mamka z kuchyne.
„Dobre“ odkričala som jej a vybehla po schodoch do svojej starej izby. Zo skrine som si vytiahla náš vianočný sveter a čierne legíny. S uterákom a oblečením som vošla do kúpeľne. Zhodila som zo seba šaty a vošla do sprchy. Obliekla som si prichystané veci a natešene vošla do svojej izby. Spravila som si rybí chvost a utekala vo svojich papučkách dolu.

Skočila som s druhého schodu a „ladne“ dopadla na nohy. Tým, že som tu po rokoch to u mňa prebudilo zabudnuté dieťa. Vošla som do kuchyne
„Mami môžem ti pomôcť?“ opýtala som a tajne dúfala, že mi nechala trochu citrónovej polevy. 
„Hm... môžeš niesť koláčiky“ usmiala sa a ukázala na tácky plné chutných koláčikov. Zobrala som tácku do ruky a vychádzala z kuchyne keď si mamka neodpustila svoju poznámku.
„A nezjedz to cestou.“  
„Ha-ha-ha“ sarkasticky som sa zasmiala a položila ich na veľký stôl v obývačke. Babka sedela na gauči a rozprávala sa s dedkom. Usmievali sa na seba. Sršala z nich láska. Taká vzácna a trváca. Bolo to krásne keď si predstavíte, že so svojou láskou budete celý život a city vám voči tomu druhému nevychladnú. Rozhodne chcem takú zažiť a hlavne prežiť. V očiach ma zaštípali slzy. 
„Deje sa niečo dcérka?“ opýtala sa babka.
„Nie starká....“ utrela som si neposlušnú slzu a usmiala sa „... Veselé Vianoce“ babka mi úsmev opätovala a poklepala miesto pri nej. Podišla som k nej a sadla si vedľa. Objala ma okolo ramien. 
„Veselé Vianoce Stacey“ popriali mi s dedkom
„Mám vás rada“ povedala som a obidvoch objala. 
„Aj my teba“ usmiali sa
„Idem pomôcť mamke“ rozbehla som sa do kuchyne až sa mamka zľakla
„Tak, kedy mi poviete kto príde?“ bola som neskutočne zvedavá.
„To sa dozvieš až, keď príde.“ Uškrnula sa. Prekrížila som ruky na prsiach a odula peru.
„Nepozeraj tak na mňa. Vieš, že tvoje psie oči ma nepresvedčia“ mala pravdu. Nikdy ju nepresvedčili. Vzdychla som a zobrala tácku. Smutne a riadne pomaly som odchádzala z kuchyne a sem tam pozrela na mamku. Viem čo mamke hralo na city. Neboli to psie oči ale táto malinká scénka. 
„Tak dobre. Poviem ti len toľko, že ho poznáš. A choď už“ zasmiala sa a mávla rukou. Aaaaa..... teraz  nasadila do hlavy chrobáka. Koho poznám.....  zamyslene som položila ďalšiu tácku na stôl a vošla späť do kuchyne.
„Kto si dá horúcu čokoládu?“ zakričala som do obývačky.
„Ja!“ zakričali starý rodičia. 
„A ty mami?“ opýtala som sa s úsmevom, keď sústredene zdobila tortu.
„Jasné“ venovala mi úsmev a hneď pokračovala v zdobení.

....

Spravila som horúcu čokoládu a odniesla ju do obývačky, kde som ju položila na malý stolík. Mamka prišla k nám a sadla si na gauč. Ja som sa usalašila v kresle. Každý si zobral čokoládu. 
„Tak ako sa tu máte?“ opýtala som sa. 
„No dobre. Hrávame bingo...“ zasmial sa dedko „... ale chýbaš nám tu“ usmial sa. 
„Aj vy mne....“
„Darí sa ti z obchodíkom?“ opýtal sa ocko, keď sa posadil vedľa mamky.
„No dá sa povedať, že áno....“ rozrečnila som sa a uprostred môjho monológu nám zazvonil zvonček.
„Idem otvoriť.“ Povedal ocko a vošiel do predsiene. Odchlipla som si z čokolády no keď som začula jeho hlas takmer som sa zadrhla. Okamžite som sa pozrela na dotyčného. 
„Ahojte“ pozdravil sa. Ako vždy všetci mu s úsmevom odzdravili no len ja som ostala ako nemá. Nevnímala som nič a nikoho len jeho oči. Tie, ktorými mi ublížil. Postavila som sa 
„Prepáčte“ zašepkala som chrapľavým hlasom a prebehla okolo neho. V rýchlosti som sa obula a hodila na seba kabát. Vybehla som z domu a nadýchla sa chladného vzduchu. Zavrela som oči v snahe zistiť, že teraz sedím dnu a on neprišiel. Že som ho tam nevidela.... Čelo sa mi zvraštilo a oči vypustili slzy na povrch. Pokrútila som hlavou a išla dolu ulicou. Medzitým som si zapínala teplý kabát siahajúci pod zadok. Legíny prepúšťali zimu a ja som sa triaslo no v tej chvíli som chcela byť sama. Nechcela som myslieť na neho.... no na nič iné som nevedela pomyslieť...Posadila som sa na lavičku v parku a vložila sa do spomienky našeho stretnutia.

Bolo to presne deň pred Vianocami. Prechádzala som šťastná mestom, keď som do niekoho nabúrala. Bláznivo som sa začala ospravedlňovať a zrak mi padol na jeho oči.
„Prepáč... Ja.... nedával som pozor.“ Jeho jamky v lícach moje srdce roztopili. Donútili ma usmiať sa
„Nič sa nestalo“ odhalila som mu biele zuby. Zahľadela som sa mu do očí. Chvíľu sme len blízko seba stáli a dívali sa na seba.
„Prepáč. Zabudol som sa ti predstaviť... som Harry a tvoje meno princezná?“ jeho prízvuk hlas bol okúzľujúci.
„Som Stacey.“ Potriasla som mu nastavenou rukou....
Vzdychla som si. Už vtedy sa mi páčil. Bolo v ňom niečo iné. Vtedy sme si vymenili čísla a stále spolu volali, chodili von až ma jednej chladnej noci pobozkal a povedal mi slová ktoré nikdy nezabudnem „Milujem ťa Stacey. Robíš mi život lepším. Milujem ťa!“ Tá radosť, keď som mu povedala že to cítim rovnako.... No jedného dňa sa všetko pokazilo. Stále bol preč, nemal na mňa čas a vyhýbal sa mi. Jedného dňa, keď som bola natešená, že ideme von mi povedal, že jeho city voči mne ochladli a že ma už neľúbi. Bola som hlúpa ak som si myslela, že hviezda nemôže byť sebecká. Vtedy som utiekla a bývala som do určitého času s rodičmi. Pomáhali mi a ja som bola rada, že ich mám.... V mojej hlave sa stále vírili spomienky na jeho pery, dotyky na neho. 
„Do riti Styles! Prečo ťa stále musím milovať?!“ spýtala som sa nahlas no dúfala som, že to nikto iný okrem mňa nepočula. Oči som mala zaslzené....
„Pýtam sa to isté...“ povedal zachrípnutý mužský hlas, ktorý bol ako pohladenie. Ani som sa na neho nepozrela
„Prečo si musel prísť.... Prečo práve na Vianoce.“ Precedila som pomedzi zuby. 
„Stacey...“ pevne som zovrela oči a slzy mi stekali vo väčšom množstve.
„Prepáč...“ sadol si ku mne. 
„Harry... ak si myslíš, že sem prídeš a všetko urovnáš jedným prepáč tak si na omyle! Ty nevieš čo si spôsobil!“ na okamih som sa pozrela do jeho očí a celým srdcom som prekypovala láskou k tomuto idiotovi. 
„Viem..Ja viem... chcem šancu Stacey. Keby som vedel všetko vrátiť späť...“ skočila som mu do reči
„Nič sa nedá vrátiť späť... Prepáč Harry ale ja ti druhú šancu nedám...“ postavila som sa. 
„Prosím...“ v jeho hlase som počula že ma oči plné sĺz. Iba som pokrútila hlavou a plačúc sa vybrala smerom domov.
„Nebola si to ty, ktorá vždy hovorila že každý ma právo na druhú šancu? Že každý robí chyby?..“ zastala som no neotočila som sa.
„Stacey! Ja viem, že som urobil veľkú chybu, ktorú budem vždy ľutovať! Stratil som jediné na čom mi záležalo. Bol som hlúpy... Veľmi hlúpy... Miloval som ťa a nikdy neprestanem!“ zlomil sa mu hlas. Pohla som nohou s cieľom pokračovať v ceste. Na malý okamih som zaváhala a otočila sa. Harry stál pri lavičke, díval sa na mňa a z očí mu tiekli slzy. Vybral sa oproti mne... Ja som stála a nehýbala sa. Srdce mi bilo zrýchlene a prerývane som dýchala. Zastal tak blízko mňa
„I love you Stacey!“ povedal mi tesne pred mojou tvárou. Jeho teplý dych som cítila na svojich perách.
„I love you“ naznačila som mu perami. Zavrela som oči. Jemne a zároveň nežne ma pobozkal. Vtedy som rýchlo otvorila oči. Chcela som vedieť, že to nie je len sen. Že to je skutočnosť. Odtiahol sa a krásne usmial
„Nikdy neurobím tú istú chybu“ obmotala som mu ruky okolo krku a pritiahla si ho bližšie. Priložila som mu svoje pery na jeho. Vtedy ma zdvihol do vzduchu a niesol ma. Zasmiali sme sa a on ma znovu pobozkal.

Zastavili sme pred našim domom. Vošli sme dnu so smiechom. Harry ma položil na zem. Zavesili sme si kabáty a vyzuli čižmy.
„Už sú doma!“ počula som ako mamina hovorí v obývačke. Zrazu všetci stáli vo dverách. Ja som sa opatrne pozrela na Harryho. On ma len objal okolo pasu a prisunul bližšie.
„Sú spolu“ natešene povedala babka. My sme sa zasmiali...
Večer po večeri sme rozbaľovali darčeky. Dostala som fúru oblečenia, príveskov a rozkošný hrnček

Sedeli sme na gauči a všetci sa zabávali. Smiali sme sa a spievali si koledy. Samozrejme niektoré sme skomolili alebo dumali nad tým ako pokračujú. Harry mi stisol ruku. Pozrela som sa na neho. Usmieval sa ako nikdy. Bol plný prekvapenia, lásky a radosti. Mykol hlavou a potiahol mi ruku. Vstala som, položila vankúš, ktorý som mala celý čas v objatí na bok a išla za ním. Znovu som si obula topánky a kabát. Vyšili sme na terasu.
„Harry prečo sme tu?“ opýtala som sa plná zvedavosti.
„Počkaj“ usmial sa a jemne ma oprel o zábradlie. Odstúpil a začal hrabať vo vrecku. Zrazu sa víťazoslávne usmial a vytiahol malú krabičku. Kľakol si predo mňa a otvoril ju.
„Stacey Backer staneš sa pani Stylesovou?“ ukázal  mi svoj úsmev. Bol venovaný iba mne. Láskyplný pohľad čakal na odpoveď. Kľakla som si k nemu
„Áno, s radosťou Styles“ hneď som ho pobozkala. Do toho bozku som vložila všetko. Pocity a hlavne svoju nechladnúcu lásku k nemu.
„Len ma už nikdy neopusti“ povedala som mu, keď sme sa od seba odtiahli
„Nikdy! Sweety nikdy. Sľubujem.“ Navliekol mi prsteň na prst a znovu ma pobozkal....

Trošku dlhšia :D Páčila sa? :)

Warzone 5.časť

Uuuu táto je krásna časť Miši :) ... ako všetky :)))) :DD ale fakt! :D že mám pravdu!!! :D
Nebojte sa čoskoro pridám aj niečo zo svojej tvorby :)) keď nadíde tá správna chvíľa muhahaha :D prepáčte dnes mi drbe :DD (prepáčte za výraz :) )
Takže príjemné čítanie :))
Čím skôr tu budú 4 komentáre tým skôr bude pokračovanie :)

„Nathan! Tak tu sííí! Toto mi už nikdy, nikdy, nikdy neurob!!!!“ okamžite som sa rozbehla k nemu a hodila sa mu okolo krku. Takmer kvôli mne spadol aj so stoličkou rovno na klavír.
„Cherry!...Nemôžem!...Dýchať!“ zaznelo pridusene. Radšej som ho pustila, nechcela som môjho znovu nájdeného kamoša udusiť.
„A teraz hovor! Čo sa stalo? Prečo si tu? Prečo nedvíhaš  mobil? Kde si bol ce....“ položil mi dlaň na ústa, lebo som otázky dávala takým tempom, že ich ani nestíhal zaregistrovať.
„Upokoj sa Cherry! Vysvetlím všetko ale až keď dôjdeme domov, nechce sa mi to hovoriť dvakrát. A mobil? Veď mi nikto nevolal!“  s týmito slovami vytiahol mobil z vrecka a hneď na to mu aj vypadol z ruky. Keď ho konečne dvihol povedal: „No jasné. Vybitá baterka!“
„Sykes! Ja ťa prizabijem!!! My sa tu ideme zblázniť od strachu prečo nám nedvíhaš a ty máš len vybitú baterku?! To nemyslíš vážne!“ naoko nahnevane som ho karhala. Napriek tomu, že mal stále smutnučký pohľad opusteného šteniatka som videla, že mu pošklbáva kútikmi. Vedela som, že je smutný, ale nemohla som si pomôcť, musela som sa smiať a poskakovať okolo neho. Bola som strašne šťastná, že som ho našla a že je v pohode. No viac menej v pohode. Chcela som ho nejako rozveseliť. Podišla som k rádiu a zapla ho. Akurát hrali Michel Teló – Ai se eu te pego. Zasmiala som sa a začala tancovať ten tanček k pesničke. „No poďme Nathan! Tancujeme!“ povedala som zo smiechom. Pokrútil hlavou: „Ja sa budem len prizerať!“ vyplazil mi jazyk. No to určite! Podišla som k nemu, chytila ho za ruky a vytiahla zo stoličky. „Nechcem počuť nijaké námietky! Celý týždeň sme neboli spolu takže teraz pekne tancuješ so mnou!“
„No dóóóóbre!“ povedal a konečne sa zasmial. Jupííí! :D:D:D Takto sme tam tancovali, skákali, robili hovadinky a smiali sa zo seba navzájom pokým dávali zaujímavé pesničky. Po asi pól hodinke sme vyčerpane klesli na gauč. Pohľad mi padol na malú skrinku so sklenenými dvierkami, v ktorej boli uložené šálky a hrnčeky. Na spodnej poličke boli šálky na kávu pre našich rodičov a na vrchnej boli pekne vedľa seba Benov, môj a Nathanov obľúbený hrnček na čaj. Keď som si všimla Nathanov hrnček, ktorému chýbalo uško, znovu som sa začala smiať. Nathan od ľaku nadskočil.
„Čo sa smeješ?“
„Spomenula som si, ako si vtedy vyvádzal, keď sa ti rozbil tvoj hrnček.“ Povedala som zo smiechom a ukazovala na poličku. No to ste mali vidieť :D Nechápala som, prečo vtedy tak vyvádzal veď to bol len hrnček! 

Boli sme na chate a ja s Benom sme si kotúľali loptičku pred Colinovým ňufákom. On len hlavou kmital sprava doľava podľa toho, kto z nás mal loptičku.... úprimne čudujem sa mu že ho z toho nebolí krk.... Zrazu mu pred ňufákom začala krúžiť otravná mucha a on sa začal oháňať labkami. Mucha vletela dovnútra a Colin za ňou cez obývačku, chodbu až do kuchyne. V nej boli na linke práve vyložené čerstvo umyté poháre pripravené na čaj. Mucha lietala rovno nad nimi. Colin vyskočil na linku a znovu sa po nej začal oháňať labkami až kým neodletela. Keď chcel zoskočiť spolu s ním spadol na zem aj Nathanov pohár. Napodiv sa nerozbil, len sa mu odbilo uško. Až vonku sme počuli buchot pohárov a všetci sme sa dovalili do kuchyne. Keď Nathan videl, čo sa stalo, kľakol si na zem a zobral do rúk obe časti pohára. Položil ich späť na linku. Potom skríkol: „Colin!!!“ a začal chudáka kocúra naháňať po dome. „Colin! Už ti nikdy nedám mäsovú guličku!“ kričal na neho. Začala som utekať za Nathanom, chcela som vedieť, čo spraví a uistiť sa, že obidvaja z toho vyjdú živí (Colin) a bez škrabancov (Nathan). Rodičia nás len sledovali. Prebehli sme snáď všetky kúty domu. Nakoniec sme dobehli do obývačky.  Colin vyskočil na TV stenu a ostal na najvyššej poličke.
„Colin! Zlez dole!“ kričal na neho Nathan. Bezvládne som sa hodila do gauča.
„Nathan nechaj môjho kocúra... kúpim ti nový..... bude tam čo chceš.... ken, barbie, mačka...“
„Žiadna mačka! Ja chcem svoj pohár“ hodil sa do kresle, kde som prekvapivo sedela ja
„Počúvaj, ak si ma nechceš nalepiť na stenu ako plagát, tak zo mňa zlez“ snažila som sa mu dohovoriť. Prekvapivo zliezol a sadol si nadurdene na zem. Hodila som do neho vankúš.
„Nebuď smutný!“ Pozrel na mňa pohľadom raneného jeleňa ponad okraj vankúša.
„Nathan!“ pohrozila som mu prstom. Nakoniec som si k nemu sadla a upokojovala ho ako bábo čakajúce v čakárni k lekárke.

„Nechápem, čo je na tom také smiešne!“
„Všetko!“ povedala som pomedzi smiech.
„Pche! Chudák môj hrnček! Bol taký mladý...“
„Bože Nathan veď je to len hrnček! A mladý? Máš ho od ôsmich rokov pokiaľ viem.“
„Pre teba možno. Veď má len 11 rokov. To nie je tak veľa! A kvôli tvojmu nemotornému kocúrovi nemá uško! Chudáčik!
„Opakujem! Je to len hrnček!!! Je mu jedno či má uško alebo nie! A Colin nie je nemotorný!“ povedala som zadržiavajúc smiech.
„Ale je!“ vykríkol a vyplazil mi jazyk.
„Nie je!“
„Je!“
„Nie je!“
„Je!“
„Nie je!“
„Je!“
„Nie je!“
„Je!“ začala som ho štekliť. Vedela som, že to neznáša, lebo je strašne šteklivý, rovnako ako ja. Ale nikto nebude urážať nášho kocúra! Dóóóbre, viem, že ja mu niekedy poviem lenivec, ale ja môžem :P a to nie je urážka, to je fakt :D v lenivosti môže kľudne konkurovať Garfiedlovi... ale zasa som odbočila.
„Cherrýýýýý! Niéééé! Prestááááň!“ kričal pomedzi smiech.
„Keď povieš, že Colin nie je nemotorný.“
 „Dobre! Nie je nemotorný!!!! Neštekli ma už!!!!“ na chvíľku som prestala. Nathan to využil, skočil na mňa a teraz začal so šteklením on. Dokelu! Vždy sa nechám nachytať!
„Nathan! Prestaň ty magor! Dóósť!“ kričala som, ale pochybujem, že pomedzi môj smiech niečo rozumel. Našťastie som aj ja mala jednu fintu na ktorú vždy naletí on.
„Prestáň lebo sa pocikám!“ vysúkala som zo seba pri lapaní po dychu. Hneď ma prestal štekliť. Chvalabohu!
„Si hrozný!“
„Ty si začala!“
„Urazil si môjho kocúra!“
„Urazila si môj hrnček!“ dobre, neviem,  či bol môj mozog taký odkysličený po tom šteklení alebo čo, ale teraz som nechápala.
„Čo? Kedy?!“
„Povedala si že je starý!“ zatváril sa ako Ben, keď ho oco núti namiesto obľúbenej rozprávky robiť si úlohy.
„Bože Nathan! Si horší ako môj brat!“ smiala som sa z neho. No uznajte, kto sa urazí, keď niekto povie, že jeho hrnček je starý? Vlastne keď tak rozmýšľam, kto normálny sa baví o hrnčekoch? Radšej som tú debatu nechala tak.
„Čo som?!“ spýtal sa zo smiechom. „Cherry toto si nemala!“ chcel ma zas začať štekliť ale rýchlo som vyskočila z gauča a zdrhala von na záhradu s Nathanom v pätách.
„Nechytíš ma!!!“ provokovala som ho. Vošla som naspäť do chaty a rýchlo do mojej detskej. Zabudla som ale, že jediný iný východ ako dvere, je okno, ktoré je v dvojmetrovej výške.  Prudko som pribrzdila a chcela sa otočiť a zistiť, či nestíham zavrieť dvere. Ešte som sa ani poriadne neotočila, zrazu do mňa niečo, teda niekto prudko narazil a už som padala na posteľ, a ten niekto(mimochodom dosť ťažký) dopadol rovno na mňa.
„Au! Sykes nemáš brzdy?“
„Prepáč.“ Povedal ale nejako nevyzeral, že sa chystá zo mňa zliezť.
„Padaj dole! Nevážiš 5 kíl!“ povedala som pridusene.
„A keď nie?“
„Tak ma asi pripučíš! Nebola by škoda takej úžasnej kamošky ako som ja?“ hodila som naňho psie oči.
„Hmmm... Fajn!“
„No vidíš!“ konečne zliezol a znova som mohla normálne dýchať. Počula som kroky, takže Nath asi išiel preč.
Pretočila som sa na chrbát a kukala do stropu. Už som takmer zabudla akú tu mám pohodlnú posteľ. Dlho sme tu neboli. Práve, keď som rozmýšľala, prečo je môj strop  taký fľakatý a že by ho asi trebalo vymaľovať nejakou inou farbou ako nudná biela, sa mi do výhľadu dostala strapatá ofina a zelené oči.
„Vstávame!“
„Prečo?“
„Lebo!“
„Prečo lebo?“
„Lebó...Skrátka vstávame! Get up!“ s tými slovami ma chytil za ruky a potiahol ma aby som vstala. Lenže ma potiahol príliš prudko a teraz som ja nabúrala doňho. Ešte nikdy sme neboli pri sebe tak blízko. Zadívala som sa do jeho krásnych zelených očí. Tá farba ma zhypnotizovala, cítila som sa ako v tranze. Prepadla ma neodolateľná chuť ho pobozkať. Priblížila som sa teda mojimi perami k tým jeho...

Páčila sa? :))

Disappointment, Friendship, Love. 21.časť

Fuuuha :D potrebujem coluu :D prosím :D vtedy píšem jak naspeedovaná veverička :D no ale teraz je tu pokračovanie :D
Príjemné čítanie :))

*Liam*

„Člen britsko- írskej skupiny One Direction, Liam Payne bol prichytený pri čine! Videli sme ho s neznámym dievčaťom. Bolo nám však jasné, že to nie je  Amy Olivia Grace. Rozišli sa? Podviedol svoju priateľku Amy? Alebo Sú to len priatelia?...“ ukončila svoj monológ a teóriu fotkami z dneška. Bol som na nej s Jasmine. Obímali sme sa no na tej fotke to tak nevyzeralo.....
„Nezatajil si nám niečo braček?“ opýtal sa šokovane Niall.......

V tú chvíľu som nevedel čo robiť. Mal som plakať.... mal som im to vysvetliť? ... nie!! Musím zavolať Amy!!! Ona je najdôležitejšia časť môjho života a nehodlám o ňu prísť. Nechal som ich v tej istej neznámej a odbehol k sebe do izby. Schytil som okamžite mobil a nervózne preklikával na meno mojej priateľky. Vytočil som ho a netrpezlivo čakal. Dúfam som, že to nevidela. Dúfal som aspoň v malinkú nádej no, keď po asi 20 pípnutí pri ktorom stále neprichádzal jej zvonivý smiech a čo i len jej krásny hlas, nedvíhala. Skúsil som to ešte raz. No znovu neúspešne. Volal som a skúšal to znovu a znovu...panika  mnou celou silou lomcovala. Slzy mi tiekli po tvári a nervózne som sa pohojdával a držal sa za hlavu.
„Toto len tak nenechám! Milujem Amy. Veď tá fotka je lož!“ hovoril som si no jedno mi bolo isté Amy si budem musieť vybojovať.....

*Amy*
Opierala som si hlavu oblapenú rukami o posteľ a vzlykala. Nemohla som uveriť, že to urobil. Veď mi sľúbil, že bude verný. Klamal mi, že ma miluje....
V tom ma z mojej beznádeje vytiahol zvoniaci mobil na druhom konci postele. Prehrabla som si vlasy, ktoré som zanechávala cestičkou dozadu. Opatrne som sa postavila na roztrasené nohy a držala sa za drevenú kostru postele. Posadila som sa do stredu mäkkého matraca a schmatla do ruky mobil. To som zrejme nemala lebo moje srdce.... akoby sa rozbilo na milióny malých kúskov. Jeho meno s našou spoločnou fotkou žiarili na display. Slzy mi tiekli znovu a znovu po tvári. Radšej som mobil vypla... Ako čas ubiehal, s nimi aj moja energia do života. Len tak som si ľahla do postele a hlavu položila na vankúš. Prikryla som sa a upadala do spánku....

Zobudilo ma až ranné svetlo. Šteklilo ma na tvári a pripekalo mi ucho. Otočila som sa teda na druhú stranu ale to mi už pripekalo aj na chrbát. TO ma naštvalo a tak som sa postavila a odkráčala do kúpeľne. Pozrela som sa do zrkadla a nemohla uveriť svojim očiam. Teda ak sa to dá nazvať oči. Boli celé opuchnuté akoby som nespala mesiac. Pod nimi som mala čierne fliačiky od špirály. Radšej som od zrkadla odvrátila zrak a zhodila zo seba šaty. Vliezla som do sprchy a pustila na seba teplú vodu. Tá mi pripomenula čo sa udialo včera a tak som okamžite prešla z teplej vody na ľadovú. Tá však môj pocit sklamania a lásky k Liamovi neodohnala. Znovu som sa rozplakala...
„Amy si v pohode?“ počula som hlas z mojej izby.
„Uhm“ povedala som a vypla vodu. Zabalila som sa do osušky a vlasy dala na bok. Pozrela som sa do zrkadla ... znova ...... voda zmyla aspoň čiastočne môj smútok..... ten ktorý voda nezmyje je v mojom srdci.... Obliekla som sa, utrela som si slzu a vyšla von... Lou sedela na mojej posteli a ustarane hľadela pred seba  na jednu z mojich vyplagátovaných stien.
„Ach Amy si v poriadku?“ opýtala sa a pribehla ku mne
„Čo myslíš?“ opýtala som sa s malinkou dávkou irónie.
„Ach Amy!“ objala ma tak tuho až som nevedela dýchať
„Lou. Dusíš ma“ povedala som jej a snažila sa aspoň trochu uvoľniť jej zovretie.
„Ticho!! Upokojujem! Nerušiť!!“ povedala. Vedela som, že rozpráva ako šiši len kvôli tomu aby ma rozosmiala. Nedalo mi to musela som sa aspoň uchechtnúť...

Sedeli sme na posteli a Lou ma držala za ruku.
„Am.... viem, že ťa to bolí ale...“ prerušila som ju
„Nie Lou. Verila som mu. Neviem mu odpustiť.... aspoň nie tak rýchlo....“ prikývla
„Počuj Lou. Nemohla by si ma na chvíľu nechať samú?“ opýtala som sa a snažila sa aspoň napodobniť psie oči.
„Fajn. Ale príď na obed dole. Bude tvoje obľúbené jedno..“ prikývla som. Ešte raz na mňa ustarostene pozrela a zmizla za zatvorenými dverami /samozrejme ich otvorila a vyšla von a zavrela :D. Bolo by trocha bolestivé keby do nich len tak vpálila nie?/.
Vytiahla som sa vyššie na posteľ, sadla si do tureckého sedu a nervózne si hrýzla necht. Priamo som sledovala svoj mobil položený predo mnou. Nervózne som pohybovala nohami ako motýľ a schytila mobil do rúk. Zadala som pin kót a mobil sa rozozvučal tónmi. Objavili sa tam asi 50 neprijatých hovorov a množstvo správ. Moja zvedavosť ma prinútila ich otvoriť.
„Amy! Prosím! Zdvihni to! Musím ti to vysvetliť... nie je to tak ako to vyzerá.... prosím!! L xx“ podobné správy plné zúfalstva. Ale veď on je ten, ktorý mi sľúbil vernosť a i tak zradil....

*Liam*

Celú noc som nespal. Volal som jej a ona stále nedvíhala. Po asi 30 pokuse mi monotónny hlas ženy hovoril „ Linka je dočasne nedostupná...“ stále to iste dookola a dookola. Ja som ale potreboval počuť len jeden hlas!!! Ten hlas patril Amy!!
„Liam. Mal by si sa vyspať. Vidno aký si vyčerpaný...“ hovoril Paul, keď mi vošiel do izby. Vydesil sa pri pohľade na moje oči. Boli plné paniky a smútku.
„Si v poriadku?“ opýtal sa
„Nie Paul. Nie som v poriadku....“ zložil som si tvár do dlaní.
„Vysvetli mi to. To dievča... je tvoja nová priateľka?...“ chcel sa ešte niečo pýtať no prerušil som ho
„Nie! Je to len stará známa zo školy. Stretol som ju v parku, keď mi Harry vrazil loptou do tváre. Bolo to len objatie nič viac!“ Jediné čo by som v tej chvíli potreboval bola Amy
„Musíš to čím skôr vysvetliť Amy....Určite je sklamaná a smutná. Možno ešte viac ako ty“ mal pravdu.
„Som hlupák Paul....“ krútil som hlavou a so slzami v očiach sa díval na fotku priradenému k jej číslu. Paul mi poprial veľa šťastia a povzbudil ma. Odišiel a ja som ostal sám. Mal pravdu... mal by som si oddýchnuť. Vytiahol som sa na posteľ a schúlil sa do klbka. Po chvíli som zaspal....

Prechádzal som tmavými ulicami. Bola chladná noc plná párikov. Každý mal svoju vyvoleného alebo vyvolenú. Ja jediný som kráčal sám. V tom oproti mne išlo nemotorné dievča. Každému navôkol sa ospravedlňovalo. Zrazu sa rozbehla ku mne. Zastala tesne predo mnou
„Amy“ šepol som
„Liam“ usmiala sa.
„Prepáč ja som nechcel....“ povedal som, keď som ju mal vo svojom náručí. Zrazu sa rozplakala a doslova mizla v mojich rukách. Bola ako hmla.
„Verila som ti...“ povedala posledný krát a zmizla. V mojom srdci nebolo nič iné len diera. To na čom mi najviac záležalo zmizlo.... Padol som na kolená....

Prudko som si sadol. Hľadel som okolo seba. Bola noc. Pretrel som si rukami spotenú tvár a posadil sa na kraj postele. Postavil som sa a namieril si to k oknu. Medzi tým som zo seba zhodil spotené tričko a odhodil ho niekam ku kreslu. Sledoval som ako kvapky padajú na zem a vytvárajú mláky. Neustále som pri tom myslel na Amy. Teraz by som ju chcel ma pri sebe. Dotknúť sa perami tých jej...
Vzdychol som si a vošiel do kúpeľne. Dal som si sprchu a obliekol pyžamové nohavice. Znovu som si ľahol do postele. Chvíľu som len sledoval strop a následne znovu zaspal....

„Niall! Prestaň veď ešte spí“ povedal Zayn.
„Ale, keď mne tá šľahačka spadla na jeho tvár!“
„Bože Niall!“ povedal som a pomaly otvoril oči.
„Prepáč“ nevinne sa usmial a podal mi servítku. Utrel som si šľahačku a prešúchal si dlaňami oči.
„Liam?“ opýtal sa opatrne Harry
„Hm?“ ľahol som si späť a prikryl sa viac.
„Vysvetlíš nám to....ale ak nechceš nemusíš...“ hovoril pre zmenu Louis. Keďže na mňa hádzali svoje psie pohľady pustil som sa do vysvetľovania.....

Páčila sa? :)

Prečítate si ? :)

Chcela by som vám jednu vec objasniť. Ako ste si všimli ja sem pridávam menej častí ako bolo mojim zvykom... a dôvod? jedine moja lenivosť. Písanie milujem a je to jediná vec, ktorá ma niektoré dni dokáže priviesť k lepšej nálade. Sama neviem kam chodím na tie hlášky ale to samo :DD Takže moja lenivosť.... kedysi som mala predpísané časti a tak sa mi ľahko pridávalo. Potom som začala byť lenivá, chodila som cez leto vonku a nemala som veľmi čas no teraz sa to všetko snažím dobehnúť :) dúfam mi budete držať palce a počkáte chvíľku. Jasné že tu budem stále niečo pridávať... ale medzi tým budem doháňať :) takže prosím choďte komentovať  zatiaľ Now I know what is love :) čoskoro sa dočkáte aj ďalších častí ;)

Now i know, what is love.... 3.časť

No konečne! :D to som si povedala aj ja :D Viete aká som bola šikovná? Ja som bola nahnevaná že nemám časť a išla som ju napísať a čo nevidím ? Ja som ju už dávno napísala :D šikulka som že? :D
Takže príjemné čítanie :D

*Nathan*

Ráno som sa zobudil na to ako chalani vykrikujú
„ITS WANTED WEDNESDAY!“ Práve som ležal v posteli, keď mi vpálil Max do izby s kamerou a poskakoval ako opica zvesená z konára. Vydesene som na neho pozeral. Práve, keď som mu išiel niečo povedať otočil sa a vykrikoval ďalej. Podľa kriku dosť podobnému 30 ročnej žene som usúdil že naháňa Sivu. Hodil som sa na posteľ a zaujato sledoval strop. Premýšľal som nad tým, prečo sa mi zdá Zoey taká iná, výnimočná. No keď som začul ako kričí Jay na Toma či sa pomiatol, že chodí s rúžovou šatkou na hlave a metlou. Hneď som vybehol z postele a pozrel sa do chodby. Tom upratoval!! Zametal chodbu a spieval si pri tom „Baby, baby, ooooo“ /Justin Bieber – Baby/ Musel som sa zasmiať.
„Tom ty upratuješ?“ opýtal som sa ho s potláčaným smiechom
„Nie.... češem kozu....“ poznamenal ironicky. Z jeho poznámky sa všetci váľali vo vlastných kŕčoch smiechu. Jay sa postavil a radšej zapol rádio. No to zrejme nemal lebo keď sme začuli tóny Balada Boa Tom strhol šatku z hlavy a začal ju krútiť nad hlavou. Spieval do metly a zvádzal čudné tance. Keď skončilo toto ranné šialenstvo a Tom dohral svoju poslednú úlohu zlovestného „Gargamela“ sme sa všetci poobliekali a išli do štúdia na posledné skúšky.  Spievali sme asi do 15:50. Mal som naponáhlo. Práve keď som vyrážal do mňa narazila Chloe.
„Ahoj zlatko“ pribehla späť ku mne a pobozkala ma.
„Chloe! My sme to už skončili“ objasňoval som jej situáciu, ktorú zrejme ona nepochopila.
„Ale prečooo?“ odula spodnú peru a pohladila ma po líci.
„Prepáč Chloe ponáhľam sa“ slušne som sa jej ospravedlnil a išiel svojou cestou. Zrazu ma chytili chalani a vo vzduchu ma niesli. Nešňupli si niečo?
„Hej hou! Hej hou! Už trpaslíci jdou!“ spievali si. Ja som na nich pozeral so zdvihnutým obočím. Po chvíli ma konečne pustili s tým, že som šmoulinka som nasadol do auta a išiel pre Zoe s Pray.
Zastal som pred jej domom a pozrel na hodinky 16:10. Do riti!!! Meškám! Zrazu som uvidel ako Pray sedí na hojdačke a mierne sa odbíja nohou. Zoey prechádzala z nohy na nohu a bola opretá o zábradlie terasy. Podišiel som k nej a jemne jej prikryl oči.....


*Zoey*

„Kto som?“ opýtal sa piskľavým hlasom
„Ten ktorý mešká?“ opýtala som sa s malou dávkou irónie.
„Presne!“ povedal a odkryl mi oči.
„Prepáčte, že meškám ale chalani ma zdržali...“ Bol zlatý. Čierne nohavice a biele tričko.
„Nevadí ideme?“ opýtala som sa.
„Jasné...“  povedal. Išla som smerom k autu.
„Inak vyzeráte skvelo“  cítila som ako sa mierne červenám.
„Ďakujeme“ povedali sme takmer naraz. Nath nám gentlemansky otvoril dvere a počkal kým si sadneme. Sedela som na mieste spolujazdca a on vedľa mňa. Celú cestu sme sa rozprávali, spoznávali a zistila som, že má rád conversy a huňaté mačičky. Zastali sme pred ooobrovskou budovou. Vystúpili sme pri zadnom vchode. Tam stáli dve veľké noo človiečoobričatá ala ochranka.  Ochranka nás všetkých zaviedla k dverám s hviezdou. Vošli sme dnu a Pray ma poťahala za rukáv
„Dobre som videla, že tá hviezda bola vysvietená a rúžová?“ zachichotala sa a pozrela mi svojimi veľkými okálmi do očí.
„Myslím, že áno“ pošepkala som jej a zasmiala sa. Poobzerala som sa dookola. Okamžite som pribehla k Nathanovi, nahla sa k nemu a pošepkala mu
„Nevošli sme náhodou do ZOO?“ usúdila som z toho čo som mala pred očami. Max a Tom hrali Torea Dore a dokonca to aj spievali. Jay behal do kolečka s krabicou na hlave a nejakým ksichtíkom. A Siva? Ten sedel na gauči a hral sám so sebou karty.
„Toto mám každý deň“ povedal a hodil sa ku Sivovi. No hneď sa postavil.
„AU!! Ktorý pako sem dal špendlík?!!“ držal v ruké špendlík a vraždil pohľadom všetkých štyroch.  Max sa začal smiať a vtedy do neho napálil Tom. Skončili na zemi pri čom potkli Jaya, ktorý spadol presne na ochranku. Tí prekvapivo ostali na mieste. Čierne okuliare im zakrývali oči v ktorých bola určite bolesť, keďže im Jay stúpe na nohy. Nohy Jetiho! S Pray sme sa už váľali po zemi.
„Takže Zoey už poznáte....“ začal, keď sa každý z nás ako tak ukľudnil.
„Ahoj Zoey“ cítila som sa ako na nejakom kurze pre alkoholikov :D 
„Toto je Pray“ dodal. Chalani k nej prišli
„Ahoj Pray“ začali sa jej venovať. Ja som si zatiaľ sadla na gauč.
„Máš priateľa Zoey?“ jeho otázka ma zaskočila.
„Nie. A ty Nathan máš priateľku?“ prečo som sa ho opýtala?! To je ako či má na sebe boxerky! Jasné, že má priateľku....
„No nie...“ pozrel sa do zeme a usmial sa. Potom pozrel na mňa a úsmev sa mu z tváre nestrácal.
„Nathan ideme!“ zakričal na neho ďalší z vysokých zošúverených dedkov. No dobre nebol až taký zošuverený :D .  No dobre nebol to ani dedko. Len človek nad 40. A ako som zistila je to ich manažér. Že ups? Opice, ktorých som sa chcela opýtať načo im sú v tme čierne okuliare nás viedli na naše miesta. Sadli sme si s Pray a čakali kedy sa začne to šialenstvo.  Začalo sa to tým, že Tom zakričal
„Max ma plešinu!!“ vtedy sa po celej hale rozoznieval iba smiech. Keď začali spievať len som si pohmkávala lebo som ich pesničky nepoznala. Boli chytľavé. Pray vedľa mňa si spievala každé jedno slovo. Asi v strede koncertu začali tancovať gangnam style a SEXY AND I KNOW IT. Naše záchvaty smiechu prekrikovali iba fanúšičky. Skončil koncert a všetci stále kričali
„THE WANTEEEED.“ a „MORE!!“ no chalani vyzerali byť unavený a tak sa s nimi rozlúčili. Tie opice /ochrankári/ pre nás prišli a odviedli nás do šatne. Mali sme tam na chalanov počkať s tým, že po autogramiáde sem prídu. Keď  ochranka vyšla von s Pray sme sa usadili na gauč a ruky položili na kolená. Pozreli sme sa na seba
„A čo teraz?“ Povedali sme naraz. No naše ústa sa roztvorili do úsmevu plného dobrodružstva a zákernosti. Postavili sme sa a zapli hudbu nahlas. Pray si zobrala Jayovu gitaru a začala po nej „rockersky“ brnkať. Ja som si obmotala niečiu kravatu okolo hlavy teda čela a do rúk vzala vešiakový stojan /neviem ako sa to volá :D/ AAAA sme rockerky!!!.... takto začalo naše „nudenie sa“....

Viem že je to zlé :D no tak skúsim i tak :D Páčila sa? :)

Warzone 4.časť

Miši? :D Ja ti to už sem napíšem :D túto časť proste zbožňujem :) Že nám napíšeš aspoň jednodielkuuu :DD
No takže mrkvičky moje zlaté :D / teraz sa cítim ako babka :D / je tu nová časť od Mišky. 
Príjemné čítanie :))

Ostala som šokovane stáť s otvorenými ústami, vyvalenými očami a nebola schopná niečo povedať. „Č-č-čože? A-ako to myslíš, že zmizol?!“ vykoktala som nakoniec.
„Skrátka zmizol. Nie je doma a mobil nedvíha. Celý deň sme ho vôbec nevideli.“ Odpovedal mi Tom.
„Ráno odišiel so slovami, že ide za Becky a odvtedy sa neozval.“ Dodala Nathanova mama.
Vybrala som z vrecka mobil a vytočila jeho číslo. Päť párov očí ma napäto sledovalo. „Volaná stanica je dočasne nedostupná.“ Ozvalo sa v mobile. Pomaly som spustila ruku. Od strachu sa mi podlomili kolená, tak som sa zviezla na schody pred dverami. Do očí sa mi tisli slzy. Preboha! Kde je? Ak sa mu niečo stalo...Nedokázala som na to ani pomyslieť. Neboj sa! Určite je stále s tou svojou Barbie a má vybitý mobil alebo niečo podobné! Presviedčala som samú seba. Niečo mi ale našepkávalo, že to nie je pravda. Nemohla som tam len tak sedieť a strachovať sa, musela som ho ísť hľadať.
„Chalani!“ skríkla som, až Max, Siva, Jay a Tom od ľaku nadskočili. „Zvolávam pátraciu akciu! Ide sa hľadať Nathan Sykes!“
„Ehm...Cherry... išli by sme ho hľadať, ale kam?“ spýtal sa Jay. To je fakt. Zapojila som tie mozgové bunky, ktoré ešte neboli kompletne osprostené strachom o Natha a začala rozmýšľať, kde by mohol byť. Ako prvé musí niekto ísť za tou blonďavou. Keď nebude tam, možno by mohol byť na našom mieste v parku. Alebo možno zašiel do ich domu medzitým, čo oni došli tu. Niekto by sa tam mal ísť pozrieť...
„Takže! Tom, Max! Choďte za tou jeho Rebeccou, či nie je tam! Jay, Siva! Vy dvaja choďte k vám domov a pozrite sa, či tam náhodou nedošiel! O pol hodinu sa stretneme tu dúfam, že už aj s ním!“
„Rozkaz šéfe!“ zasalutoval Tom a ťahal Maxa späť do auta.
 „Okej.“ Povedali naraz Jay a Siva a vybrali sa k nim. Uvedomila som si, že nemajú auto a pešo by to k ich domu chvíľku trvalo. Možno by im oco požičal naše.
„Počkajte! Choďte za mojím ocom a vypýtajte si naše auto. Pešo domov tak skoro nedôjdete.“ Zakričala som za nimi. Ja sama som zbehla do našej garáže a vytiahla odtiaľ bicykel. Nasadla som naň a namierila si to do parku...

*Nathan*

„Mamí idem za Becky!“ zakričal som smerom do kuchyne a hneď na to zavrel dvere. Mal som sa s ňou stretnúť až poobede ale povedal som si, že ju prekvapím a strávime spolu celý deň. Bol pekne slnečno, tak som sa rozhodol, že idem pešo. S dobrou náladou som si vykračoval po chodníku. Keď som prišiel k jej dverám, zaklopal som a čakal. Keď dlho neotvárala, skúsil som, či je odomknuté. Bolo. Premkol ma zlý pocit, všetka dobrá nálada sa vyparila ako mávnutím prútika. Pomaly som vošiel do chodby a mieril k obývačke. Pohľad, ktorý sa mi naskytol mi vyrazil dych. Becky sedela na kolenách nejakému tmavovlasému chalanovi a...a... bozkávala sa s ním. Vyzeralo to tak, že keby som prišiel len o pár minút neskôr, už by to nebol iba bozk... Pocítil som príšerný smútok, ktorý sa za okamih zmenil na poriadnu zlosť. Cherry mala pravdu! Táto blonďavá krava ma celý čas len využívala kvôli mojej sláve a za mojím chrbtom sa flákala s týmto tu! Ani jeden z nich si ma zatiaľ nevšimol.
„Ehm...Becky?! Čo má toto do kelu znamenať?!!“ hlúpejšie som sa spýtať nemohol... Ona sa pomaly odtiahla od toho chalana a otočila sa. Keď ma uvidela stáť vo dverách, okamžite od neho odskočila, pribehla ku mne a chytila ma za ruky. Vytrhol som sa jej a odstrčil ju od seba. Hnusila sa mi. Otočil som sa a zamieril k dverám
„Nathan! Nathan stoj! Nie je to tak ako to vyzerá! Prosím nechaj ma nech ti to vysvetlím!“ kričala za mnou. Nazúrene som sa obzrel a prepichol ju vražedným pohľadom: „Nie je to tak ako to vyzerá? A ako to potom je?!“ spýtal som sa.
„No...Ja...On...Ehm....“ koktala. Prevrátil som očami vyšiel von a poriadne tresol dvermi. Našťastie už za mnou nešla...Asi bola príliš zamestnaná tým tmavovlasým idiotom.... Bolo mi to jedno. Celý môj svet sa zrútil, nikoho som nechcel vidieť, skrátka len som chcel byť sám. Domov som teda nemohol ísť. Rozmýšľal som nad naším obľúbeným miestom v parku. Ale tam by bolo dnes príliš rušno. Nie tam  nejdem. Len tak som sa začal túlať po uliciach. Zazvonil mi mobil. Keď som ho chcel vybrať, z vrecka mi spolu s ním vypadli aj kľúče. Rýchlo som ich zdvihol. Pohľad mi padol na kľúč od našej chaty. Moja a Cherrina rodina sme tam spolu chodili vždy, keď sme mali pár dní voľno. Tá chata sa nachádzala na kraji Londýna na krásnom, pokojnom mieste. Ako stvorené na prečistenie myšlienok. Teraz bola prázdna. Už som vedel, kam pôjdem. Mobil mi medzitým prestal zvoniť. Pozrel som sa, kto mi volal. Tom. Skontroloval som čas. Páni to už je dva hodín? To som sa tak dlho túlal? Odložil som mobil a vydal sa na cestu k chate. Po pol hodine som už strkal kľúč do zámku. Vstúpil som dnu a ovanul ma pocit pokoja a bezpečia. Tá chata bola jedno z mojich obľúbených miest. Prešiel som cez kuchyňu von na záhradu. Do nosa mi udrela vôňa ruží, ktoré tu kedysi nasadili moja a Cherrina mama. Poobzeral som sa tam. Záhrada mierne zarastená trávou, pomedzi ktorú viedol kľukatý kamenný chodníček k malému altánku. Na opačnom konci bola pod vysokým dubom hojdačka, na ktorej sme vždy sedeli a rozprávali sa. Zamieril som k nej, sadol si a len tak pozeral do blba. Pred očami sa mi zjavili všetky chvíle strávené s Rebeccou. Hneď na to sa obraz rozplynul a nahradil ho ten spred niekoľkých hodín. Stále som nemohol uveriť, čo mi spravila. Každou myšlienkou na ňu vo mne stúpala zlosť. Potriasol som hlavou, aby som ich z nej vyhnal. Vstal som z hojdačky a zamieril dnu do obývačky. V jej rohu stál obrovský klavír. Pamätal som sa, ako som vždy pri ňom sedel a len tak hral, čo ma napadlo. Aj teraz som si sadol na stoličku a prstami prešiel po klávesoch. Pri jeho zvuku som privrel oči. Moje prsty zrazu začali hrať nejakú smutnú melódiu. Pred očami sa mi začali zjavovať slová, ktoré vyjadrovali môj smútok. Začal som spievať:

„I can't believe I had to see
The girl of my dreams cheating on me
The pain you caused has left me dead inside
I'm gonna make sure you regret that night

I feel you close, I feel you breathe
And now it's like you're here
You're haunting me
You're out of line
You're out of sight
You're the reason that we started this fight

But I know I just gotta let it go
I should'a known
I gotta learn to say goodbye now
I throw my armour down
And leave the battleground
For the final time now
I know I'm running from a warzone...“

Keď som dohral a dospieval akoby sa mi uľavilo. Za sebou som počul tiché smrknutie. Otočil som sa a...

*Cherry*

Prehľadala som celý náš obrovský park ale Natha som nikde nevidela. Nejaká babka na mňa divne pozerala, keď som prechádzala pomedzi kríčky a pozerala pod ne. Bolo mi to jedno nech si kuká. Vedela som, že tam Nathan určite nebude ale nechcela som nič vynechať. Po pol hodine som smutne sadla naspäť na bicykel a pobrala sa domov. Dúfala som, že chalani mali viac šťastia a privedú ho. Keď som zabočila na našu ulicu, videla som, že už tam sú obe autá. Bicykel som oprela o stenu domu a utekala pohľadať moju rodinu a chalanov. Našla som ich v obývačke. Bohužiaľ, Nathan medzi nimi nebol. Smutne som sa hodila do najbližšieho kresla a spýtavo som pozerala na chalanov, ktorí sedeli na gauči. Siva povedal, že u nich doma ho nenašli a Max začal rozprávať, že u tej blonďavej bol ale odišiel už dávno. Hovoril, že len čo to dopovedala, zabuchla im dvere pred nosom. Bolo mi to divné, ale nemala som silu ani chuť sa nad tým zamýšľať. Vnímala som, že všetci v obývačke sa rozprávajú, no nevnímala som nijaké ich slová. Skrátka som bola úplne mimo, v hlave sa mi premietalo len, čo všetko môže byť s mojím Nathom. Očami som len tak blúdila po obývačke, až som zastavila na fotkách v rámikoch na poličke. Bola som na nich ja, keď ma oco učil bicyklovať, ako som na rukách držala polročného Bena, Ben na svoje siedme narodeniny, s malou ryšavou guľou chlpov (Colin – jeho darček na narodeniny), Nathan a ja na hojdačke na našej chate... Pár krát do roka sa tam obidve rodiny zastavíme na niekoľko dní. Tá hojdačka, to je naše obľúbené miesto, vždy, keď sme na chate tam sedíme a kecáme alebo sa spolu so zvyškom oboch našich rodín len smejeme na „perfektnom“ grilovaní môjho ocka... Akoby mi v hlave zrazu zablikala žiarovka, došlo mi kde ho nájdem. Vyskočila som z gauča a šesť párov očí na mňa uprelo zvedavý a zmätený pohľad. „Už viem kde je Nathan!“ skríkla som, keď som zatvárala domové dvere. Uháňala som k bicyklu, rýchlo na neho nasadla a čo najrýchlejšie šliapala do pedálov. Vedela som, že je na tej chate. Musel tam byť. Bola som si tým na 100% istá. Cesta tam na bicykli trvá maximálne 15 minút, lenže dnes, keď som sa tam tak ponáhľala, som mala pocit, že každá sekunda má najmenej hodinu. A keď som musela prejsť cez cestu, kde sa z obidvoch strán rútili desiatky  áut, pripadalo mi to, ako keby som tam čakala celú večnosť. „No ták! Stojte už konečne!“ hundrala som si potichu. Po niekoľkých dlhokáááánskych sekundách, som konečne mohla prejsť cez cestu a pokračovať ďalej, až k našej chate. Keď som ju zbadala v diaľke, konečne som spomalila. Už som aj tak nevládala. Došla som k bráničke a otvorila ju. Bicykel som len tak hodila na trávnik pred chatou, a pomaly došla k dverám. Cestou som si bola úplne istá, že je tu ale čo ak som sa mýlila? Nemala som odvahu stlačiť kľučku. Namiesto toho som zavrela oči a len tak sa započúvala do zvukov prírody. Ako obyčajne. Spev vtákov, šum vetra v korunách stromov, v diaľke hukot áut... Počkať?! Nie je to náš klavír? Áno je! Už som neváhala a stisla som kľučku. Neprekvapilo ma, že bolo odomknuté. Len čo som otvorila dvere, začula som zvuky klavíra hlasnejšie. Už nebolo pochýb, že to ide z našej obývačky. Nathan strašne rád hrával na tomto klavíri ale už fakt dávno som ho hrať nepočula. Prikradla som sa k dverám obývačky. Nathan sedel na stoličke pri klavíri a hral nejakú neznámu, smutnú ale krásnu melódiu. Po chvíli začal aj spievať tým svojím nádherným hlasom. Z tej piesne sa mi tisli do očí slzy. Pár z nich si našlo cestičku von. Už som pochopila, prečo sa celý deň neukázal doma a s nikým nekomunikoval. Niečo sa stalo medzi ním a tou blonďavou. Skrátka sa chcel prevetrať, utriediť si myšlienky, chcel byť sám. Ohromene som počúvala jeho hru a spev, všetky pocity, ktoré do neho dával. Bolo to jednoducho dokonalé. Po chvíli prestal spievať, aj zvuk klavíra ustal. Utrela som si pár slzičiek a potichu zasmrkala. Nathan sa začudovane otočil za tým zvukom a jeho smutnými, veľkými, zelenými kukadlami pozeral rovno na mňa...

Páčila sa? :)) 

Disappointment, Friendship, Love. 20. časť

Všimla som si ako ste ma chceli prizabiť /zjemnila som to :D /. Aby ste ma nezabili! tak sem pridávam pokračovanie :D Ja chcem žiť!! :D Stihla som to ešte dnes a tak dúfam, že napätie čiastočne odľahčím :D
Takže príjemné čítanie a som zvedavá na názory :))

*Amy*

Vošla som do obývačky a zarazene zastala. Lou, Candy a Sara na mňa hľadeli. Sledovala som len to čo bolo v TV. Do očí sa mi nahrnuli slzy a roztriasli sa mi ruky. Z ruky mi vypadli poháre, ktoré s neskutočným rachotom dopadli na podlahu.....

Bolo to ako vrazenie dýky do srdca, ktorá sa zarezávala sakra hlboko. Bezradne som si trasúce sa ruky zamotala do vlasov na vrchu hlavy. Slzy mi samovoľne tiekli....
„Amy“ pribehli ku mne baby a chceli ma objať no ja som potrebovala byť sama. Vybehla som hore do izby, ktorej dvere sa buchnutím zavreli. Hodila som sa na zem a hlavu skryla do rúk na posteli. Prečo, prečo to spravil?!! Hovorili sme spolu a on sa o tom ani nezmienil..... nezmienil sa o tom! ...... Zmáčala som celú posteľ slzami. Stále som cítila pocit ..... pocit zrady? ..... sľúbil mi tú najdôležitejšiu vec! A? On to nedodržal..... moje obavy sa stali skutočnosťou... chcete vedieť čo bolo v televízii?
Tej prekliatej televízii bola fotografia môjho priateľa a nejakej ženy. Najhoršie na tom bolo to, že to vyzeralo akoby sa spolu bozkávali a....a....a vyzerali šťastný..... 

*Liam*

Bol som šťastný, že som ju konečne počul, že už len necelý mesiac a uvidím jej anjelskú tvár. 
„Liam chytaj!“ zakričal na mňa Harry. Zmätene som sa na neho pozrel a v tom buuuum. A hlavne aaaaau!! Do tváre ma udrela polo vyfučaná futbalová lopta. 
„SI v pohode?“ opýtal sa so smiechom Louis.
„V úplnom“ povedal som zachrípnutým hlasom a snažil sa vstať. Úspešne. 
„Budeš hrať  ďalej?“ opýtal sa Niall a zobral do rúk loptu, ktorá ma trafila medzi oči. 
„Viete čo? Ja si dám menšiu prestávku“ povedal som, keď sa mi mierne zatočila hlava. 
„Dobre ale dávaj si pozor. Čo, keď ťa Harry znovu trafí?“ povedal Zayn a uchechtol sa. Pokrútil som nad nimi hlavou a išiel sa trochu prejsť. Díval som sa okolo seba a sledoval ako veverička nešikovne berie oriešok na strom. Až som mal nervy aká je nešikovná. Radšej som išiel ďalej a nevenoval jej pozornosť. Sadol som si na lavičku pod vysokým rozvetveným stromom. 
„Liam?“ ozval sa povedomý hlas spoza môjho chrbta. Obzrela som sa. 
„Jasmine?“ opýtal som sa s viditeľnou otázkou v očiach. Bez slov s úsmevom prikývla. Postavil som sa a išiel ju objať. 

„Môžem si prisadnúť?“ opýtala som.
„Jasné“ usmial som sa. Sadli sme si a začali sa rozprávať.
„Počul som, že po škole si odcestovala do Austrálie.“ Povedal som... Jasmine je moja známa zo strednej.
„No áno. Dostala som ponuku, ktorá sa neodmieta.“ Povedala a hľadela na svoj pohár kávy.
„Lekárka?“ opýtal som sa.
„Uhm“ usmiala sa a prameň vlasov skryla za ucho. Vždy chcela byť lekárkou. A teraz sa jej to očividne aj splnilo. Začal mi zvoniť mobil.
„Prepáč“ ospravedlnil som sa jej a zdvihol telefonát.
„Čo chceš Louis?“
„Ideme do hotela a potom na skúšku, kde si?“
„Počkajte ma hneď som pri vás“ povedal som a zložil.
„Prepáč mi Jasmine ale už musím ísť. Dáš mi aspoň svoje číslo?“ opýtal som sa s Paynovským úsmevom
„Jasné“ dala mi svoje číslo.
„Rád som ťa znovu videla Liam. Ahoj“ objali sme sa a ja som už utekal za chalanmi.
„Kde si bol?!“ opýtali sa, keď som ich dobehol pri východe z parku.
„Prechádzal som sa...“ aby sa ma zbytočne nevypytovali išiel som viac dopredu a nastúpil do auta. Zviezli sme sa až k hotelu, kde sme zaparkovali. Z prednej strany bolo snáď tisícky novinárov a fanúšičiek, preto sme išli zadným vchodom. Vyšli sme výťahom hore. Každý vošiel do svojej izby a išiel sa prezliecť. V kúpeľni som si dal sprchu a obliekol sa do čistých vecí v podobe riflí a košele. Obul som si conversy a išiel sa učesať. No v tom mi došlo, že vlastne nemám čo česať.... V predsieni som čakal na chalanov. Keď konečne prišli Niall básnil o tom či si kúpi kebab, hamburger alebo tacos. Na tacos reagoval Harry a na hamburger , môj žalúdok. Nasadli sme znovu do auta a viezli sa do reštaurácie, kde sme si objednali všetko po čom náš žalúdok ráčil :D. S plnými rukami sme sa vybrali na skúšku do budovy našeho koncertu, ktorý bude pozajtra.

Po skúške:

„Niall ale prdnúť si, si v strede moments nemusel“ povedal Zayn, ktorý mal záchvat smiechu
„Ale ono to na mňa nečakane prišlo.“ Obhajoval sa blondiačik.
„Dobre! Nechajte moje šteniatko“ prišiel Louis a objal ho okolo ramien
„To ten hamburger!“ povedal Niall
„Ale fajnú šupu si dal“ zasmial sa Louis. Niall zhodil jeho ruku z pliec a urazene odkráčal do auta.
„Ja zato nemôžem!“ zdvihol ruky Louis na obranu....

„Konečne“ zhodil som sa na gauč v obývačke našeho apartmánu. Zobral som ovládač  a chalani si posadali spolu s Paulom ku mne. Prepínal som znudene programy
„STOP!“ zakričal Paul a postavil sa. Všetci s otvorenými ústami sledovali TV. Ja tiež...

„Člen britsko- írskej skupiny One Direction, Liam Payne bol prichytený pri čine! Videli sme ho s neznámym dievčaťom. Bolo nám však jasné, že to nie je  Amy Olivia Grace. Rozišli sa? Podviedol svoju priateľku Amy? Alebo Sú to len priatelia?...“ ukončila svoj monológ a teóriu fotkami z dneška. Bol som na nej s Jasmine. Obímali sme sa no na tej fotke to tak nevyzeralo.....
„Nezatajil si nám niečo braček?“ opýtal sa šokovane Niall.......