Disappointment, Friendship, Love. 26.časť

A je to tu :/ Koniec dobrého a začiatok niečoho lepšieho :) verím že rok 2013 bude lepší! :)Týmto vám prajem Veselý Silvester a šťastný nový rok :** som rada, že ste to so mnou vydržali :D aj s Miškou ;) Ďakujem za všetky, VŠETKY komentáre :) A teraz si prečítajte pokračovanie o Amy a Liamovi :)

*Liam*

Prechádzal som sa a bezhlavo premýšľal čo ak by som išiel teraz za Amy. Hneď teraz ... povedal by som jej pravdu a ... nie to by nevyšlo.
Pokýval som hlavou a ruky strčil hlbšie do vreciek. Musím niečo vymyslieť. Pozvem ju na večeru? Nie to by tiež nevyšlo.. neprišla by.... Prechádzal som sa s týmito myšlienkami asi hodinu. Rozhodol som sa vrátiť domov. Zabuchol som dvere od domu a...
„BU!!“ skočil mi na chrbát blázon Louis. Zasmial som sa a začul hlasy z kuchyne.
„Si blázon!“ zhodil som ho z chrbta a išiel si pre džús. Tam sedeli všetci do jedného. Niall niečo pospevoval a ako vždy niečo do seba pchal, Louis si vysadol na linku a obhryzoval mrkvu, Harry si prehraboval svoju kučeravú hrivu a Zayn sa z každej strany obzeral do zrkadla. Ja som bol opretý o linku a pil džús
„Kedy ste prišli?“ opýtal som sa
„Asi pred pol hodinou. Louis si myslel, že ťa uniesol Kevin“ zasmial sa Zayn.
„Bol si už za Amy?“ Hovoril Niall popri prežúvaní zrejme väčšieho sústa ako je on.
„Nie... neviem ... neviem ako jej to povedať bez toho aby ma odbila. Ja ....sa bojím.“ Pocítil som potľapkanie na ramene
„Tak to máš blbé chlape. Musíš jej ukázať kto tu je pán!...“ chytil sa slova Harry no, keď sme sa na neho všetci so s zdvihnutým obočím dívali, stiahol sa do ústrania. Zobrali sme si všetci kofolu do obývačky a začali premýšľať ako Amy presvedčiť o tom, že Liam je „nevinný“....

*Amy*

Domov som došla asi o pol 7. Z nôh som zhodila topánky a hodila ich na kopu ďalších. Všade bolo akési ticho. Mykla som plecom a začala chystať veci na dnešnú mini spoznávaciu párty. Všetko som pripravila a poukladala to na stolík v obývačke. Vytiahla som nejaké filmy a položila ich na rovnaké miesto.
„DO KELU!“ povedala som, keď som si uvedomila, že som zabudla zavolať Willovi. Rýchlo som skočila k telefónu a naťukala doň jeho číslo.
Píp.....píp.....píp.....píp...píp... kto to má vkuse počúvať?! Zložila som. No hneď sa rozozvučal telefón.
„Lou? Si tam?“ vytreštila som oči. Namiesto Willa sa ozval človek, ktorého hlas by som nečakala. Rozlial mi po tebe teplo a túžbu po ňom no smútok a sklamanie. Slzy ma neskutočne zaštípali v očiach a skotúľali sa po tvári. Rýchlo som zaklipkala očami
„Poviem jej, že si volal“ povedala som cez slzy chrapľavým hlasom a zložila. Položila som telefón späť na pôvodné miesto. Oprela som sa o stenu a nechala slzy tiecť po tvári. Po dlhom čase som znovu pocítila tú pálčivú bolesť v srdci. Jeho hlas akoby vyvolal všetky spomienky, pocity, nedávne udalosti ... a moju lásku k nemu. Prečo je láska taká zlá a sebecká? Nehovorí sa predsa v rozprávkach o žili šťastne až naveky?
Chcela som ho objať, mať ho pri sebe, čo i len na sekundu sa mu dotknúť pier no všetko je preč.
Ale prečo volal sem? Prečo nie na jej mobil? Prečo, keď vedel že bývam tu? Myslel si, že tu nie som? Znovu sa rozozvučal telefón. Pohlo mnou na bok. Zavrela som oči. Chcem aby to bol môj Liam? ..... má to byť on?..... mám mu hneď odpustiť? .... Postavila som sa, vrchom dlane som si kŕčovito zotrela slzy a nemotorne sa dotrepala k telefónu. Nádych.... výdych.... nádych.... výdych...Otvorila som oči a zdvihla ruku do vzduchu. Zobrala som do ruky telefón a stlačila zelené tlačitko. Cítila som sa ako v nejakom poriadne nepodarenom horore.
„Amy? Amy si tam?“ odľahlo mi, keď sa namiesto Liamovho hlasu ozval ten Willow.
„Áno. Prosím nemohol by si prísť? Pre- predstavím ťa niekomu“ usmiala som sa ešte trochu roztrasená.
„Jasné. Kedy? Kde?“ opýtal sa a začula som ako sa usmieva
„No dnes o 8...“ zadala som mu adresu
„Dobre takže s vidíme“ znovu som sa usmiala
„A Amy... si v pohode?“ opýtal sa tesne pred tým ako som hovor zrušila
„Uhm“ prikývla som hlasom no moja hlava ukazovala smer – nie....
„Dobre maj sa“ zložili sme.
Sadla som si na gauč a hľadela do blba. Béžové steny v spojení s tmavými závesmi vyzerali bizarne. Myšlienky sa stále vírili okolo môjho Liama. Smrkla som a išla do kuchyne. Z tretej poličky som stiahla balíčky pukancov a strčila ich po jednom do mikrovlnky. Keď som započula posledné cinknutie a pukance utíšil besné praskanie malinkých škrupiniek skrývajúce chutné kúsky kukurice.  Obrátila som sáčky dnom nahor a vysypala ich do veľkej misky. Práve vtedy zazvonil zvonček. Skontrolovala som hodiny a ani si neuvedomila, koľko času prešlo. Bolo presne 8:05 pm. Prázdne sáčky z pukancov som vyhodila do koša a išla otvoriť. Obula som si svoje huňaté papučky a mykla kľúčom v zámke.
„Ahoj!“ hodila sa mi okolo krku Sara.
„Ahoj.“ Odzdravila som jej s úsmevom
„Ahoj klobúčik“ začula som trošku hrubší  hlas od toho Sarinho.
„Ahoj Will“ zasmiala som sa. Sara uvoľnila svoje zovretie. Podišla som k nemu a okamžite ho objala.
„Vy ste prišli akože spolu?“ opýtala som sa so zdvihnutým obočím.
„Nie našla som ho blúdiť na ulici. Will sa ma spýtal, či neviem kde bývaš.“ Zasmiala sa. „Prv som si myslela, že je úchyl alebo zlodej no sama si povedala, že mi niekoho chceš predstaviť.“ Niekedy nad Sarou žasnem. Sem tam sa správa ako moja mama alebo nafetovaný trpaslík. Vyzuli sa a ja som medzi tým zavrela dvere.
„Lou tu nie je?“ opýtala sa Sara, keď v dome bolo prekvapilo ticho. Dokonca nebolo počuť ani rozkošný detský smiech.
„Nie, asi sú niekde s Tomom“ usmiala som sa.
Posadali sme si do obývačky.
„Tak ktorý?“ ukázala som im filmy v ruke
„Shrek“ zvýskla Sara. Mykla som plece a zasmiala sa spolu s Willom. Vybrala som CD z obalu a strčila ho do DVD prehrávača. O chvíľu sa nám zjavili tie známe rozprávkové zelené tváre.
„Hneď som späť.“ Zakričala som i m pri dverách od kuchyne.
„OK“ odkričali so smiechom. O niečom sa tam rozprávali.  Zobrala som z kuchynskej linky dve misky pukancov a odkráčala  s nimi späť do obývačky. Položila som ich na stolík. Sara pobúchala prázdne miesto medzi nimi. Tak som si sadla medzi nich....

Celý film sme sa rozplývali nad očičkami rozkošného kocúra v čižmách.  Smiali sme sa nad oslíkovou ukecanosťou a nad tým že sa nám stále páčia tieto rozprávky. Asi v polke filmu sa dvere domu roztvorili. Začula som hrkútanie a detskú radosť
„Ahojte“ pozdravili nás Lou s Tomom.
„Zlatko idem uložiť malú“ povedal jej Tom.
„Dobre“ pobozkala ho a otočila sa k nám. Posadila sa k Willovi. Pozrela na mňa a v intervaloch dvíhala obočie.
„What?“ naznačila som jej perami. Ona mykla hlavou nabok a postavila sa. Vošla na záhradu a tak som išla za ňou. Zavreli sme dvere.
„Pozvala som ich. Vadí?“ zvraštila som čelo a pozrela na ňu spod mihalníc.
„Čo ty a Will?“ podpíchla ma a znova spravila to s obočím
„Hej! Ešte raz spravíš to s obočím a zoberiem ti všetky šminky!“ ... vyhrážala som sa. Bolo to desivé. Nevedela som či sa mám skryť do rohu alebo sa smiať. „Je to LEN kamarát, Lou.“
„nenápadne“ nazrela cez sklenené dvere do domu. Will a Sara nechápavo pozerali na rám dverí.
„Ale je pekný...“ zastavila som ju skôr akoby pokračovala. Niekedy je vážne ako moja matka...
„Dnes volal Liam“ nálada mi poklesla aspoň o tri stupne.
„ČO?!“ vyvalila svoje veľké oči a ústa nechala otvorené
„Volal konkrétne tebe.“ Sklopila som zrak a obzerala som si svoje bordové pásikavé ponožky.
„Čo chcel?“ povedala tichším, súcitnejším hlasom.
„Neviem. Jediné čo som povedala bolo, že ti odkážem že volal.“ Okamžite ma objala.
„Nič viac ti nepovedal?“ opýtala sa
„Nestihol“ krivo som sa usmiala, keď sa odo mňa odtiahla.
„Dobre.... poďme dnu“ prehrabla som si vlasy a vydýchla vzduch v podobe malých obláčikov pary.  Ešte raz na mňa hodila súcitný pohľad a prešla mi rukou po chrbte. Ja som sa na ňu pozrela ako – to je v pohode... bude to v pohode.... dúfam....a otvorila som dvere. Hneď sa na nás upriamili štyri oči.
„Dobre deti ja si idem ľahnúť“ zasmiala sa Lou a zmizla na schodoch. Ja som si sadla späť na svoje miesto.  No oni odo mňa zrak neodvrátili.
„Liam dnes volal“ povedala som potichu a sadla si do tureckého sedu.
„ČO?!“ jasné... každý takto zareagujte...
„No áno volal“ povedala som trošku nervózne.
„Dúfam sa ti ospravedlnil, pozval niekam von, chcel ti to vysv...“ prerušila som ju
„Zháňal Lou“ vyhodila som ruky do vzduchu a nechala ich dopadnúť na biely kožený gauč pokrytý huňatými dekami.
„Magor“ skonštatoval Will. Ja som sa len trpko zasmiala. No znelo to skôr ako štartovanie motora, ktorý sa premenil na prepichnutý balónik.
„Najhoršie je, že on je stále na turné.... dobre už sa bude vracať..... ale sklamalo ma, že už mi nevolá. A aj keď konečne zavolá tak zháňa Lou.“ Vysunula som spodnú peru.
„Mám nápad“ Sara vztýčila ukazovák
„Ach jaj!“ nahla som sa k Willovi a stále hľadela na Saru. Toto nedopadne dobre
„Čo keby ste tvorili pár!“ povedala úplne nadšená
„ČO?!“ vyhŕkli sme naraz. Prevrátila očami.
„No ty a Will budete spolu akože chodiť. Nebojte stačí ak sa budete držať za ruky a hovoriť si sladké rečičky...“ zasmiala sa. „Liam bude žiarliť... teda ak s tým Will súhlasí“ nadvihla obočie, Will iba prikývol. No ja som z toho nemala až taký dobrý pocit.
„Ja..... radšej nie.... nech mi to prv vysvetlí...“ povedala som napokon
„Ty sa len bojíš...“ skonštatovala.
"Nie, nebojím sa." Pozrela som sa na ňu
"Noták! čo také hrozné sa môže stať?" opýtala sa ma Sara. Nóó napríklad sa na mňa môže vážne naštvať, môže si nájsť niekoho iného aleboooo... napadalo ma veľa možností, ale ani jednu som radšej nevyslovila.
„Porozmýšľam“ povedala som nakoniec. Sara sa mi hodila okolo krku.
„To som rada“ usmievala sa ako slniečko. Tým sme skončili túto tému a ďalej pozerali predtým  stopnutý film. Pukance boli všade po zemi.
„Ja to nepracem.“ Postavila sa Sara s rukami nad hlavou.
„Ale nehovor“ hodila som do nej vankúš.
„Hej!“ zaskučala a hodila do mňa späť vankúš. No trafila Willa. Ten nám venoval nepekný pohľad a do každej hodil jeden vankúš. Zazreli sme na seba so Sarou, zdvihli vankúš a pomaly podišli k Willovi. Ten si len na obranu zobral ďalší vankúš. Začali sme ho mlátiť hlava - nehlava. O chvíľu sme vankúše vymenili za zvyšné pukance.
„Stop!“ smiala som sa. V tom si ma Will prehodil cez plece a utekal na záhradu. Zimaaaa!! Skôr ako som sa stihla spamätať z prvotného chladu som sa musela spamätať z ľadovej vody, ktorá pohltila celé moje telo. Otvorené oči akoby po útoku ľadových kociek bláznivo hľadali miesto, kade sa vynoriť.
Vyplávala som hore a mala som chuť Willa prizabiť.
„Si mŕtvy!“ oznámila som mu a prešla rukami po vlasoch. Doplávala som k okraju bazéna a vyšla z neho. Celá premočená a trasúca sa, som sa rozbehla za Willom.
„Ak budem chorá, varíš mi polievku!!“ skočila som mu na chrbát. Spadli sme na zem. Ležal na mne a rehotal sa
„Nejak si nám premokla“  buchla som ho do ramena. CVAK. Už som si pomyslela, že sa z dakade vynoril zvedavý novinár no namiesto neho som zbadala Saru s mobilom v ruke.
„Čo to robíš?!“ opýtala som sa podráždene. Will vstal a pomohol mi na nohy.....

Páčila sa? :) 

Warzone 9.časť

Prepáčte že mi to tak dlho trvalo ale sviatky a bla bla bla :D I´m crazy :D ale to ste už zistili :D Posielam vám oneskorené VESELÉ VIANOCE :*** a pochváľte sa čo ste dostali? :)

Časť od Mišky :)) príjemné čítanie :) Miši ! Super časť! I love it :))

*Cherry*

Otočila som sa a uvidela Nathana, ako beží ku mne. Čo tu robí??? Veď ku Scarlet za mnou ešte nikdy neprišiel. Ani som nevedela že vie, kde Scarlet býva...Ale to je jedno. A ako vôbec vedel, že som u nej? Oco zasa veľa kecal? Nevadí no. Vlastne som bola rada, že Nathan je tu. Ale aj tak som nemienila vysypať na neho všetko, čo mi kázala Scarlet. Na to zabudnite. Príliš sa bojím jeho reakcie. Proste keby som mu to povedala a on by nebol do mňa zaľúbený, čo je viac než isté, tak neviem čo by som spravila. Asi by som sa už nevedela na neho pozrieť. Už by som ho nemohla mať ani ako kamaráta. Proste mu to nepoviem a všetko bude v poriadku...Budem skrátka len kľudne sedieť vedľa neho, pokúšať sa vnímať ho, keď mi bude niečo hovoriť, snažiť sa nevrhnúť na jeho pery vždy, keď sa mu pozriem do tých jeho nádherných očí... jednoducho sa budem pokúšať v jeho prítomnosti správať tak, ako zvyčajne. Držte palce, nech sa mi to podarí.
„Ahoj, čo ty tu?“ spýtala som sa, keď dobehol ku mne.
„No... Tvoj oco povedal, že si u Scarlet...“ že ma to neprekvapilo, „...tak som si povedal, že ti pôjdem naproti.“ Odpovedal mi. Niečo mi ale našepkávalo, že toto nie je pravý dôvod, prečo prišiel. Zaujímalo ma, prečo je tu naozaj. No vyzeralo, že Nathan sa už nechystá nič povedať.
„Aha. Okej.“ Povedala som. „Nenápadne“ som si ho obzrela. Páni ako to, že mi tak dlho trvalo uvedomiť si, že som do neho zamilovaná? Tie jeho krásne oči... ten zlatý úsmev...tie jeho pery... prečo je taký dokonalý? Prečo som sa do neho musela zamilovať? Potriasla som hlavou, aby som zahnala tieto dotieravé myšlienky. Nathan si asi ani nevšimol, že na neho čumím. Vyzeral dosť nervózne. Čo sa deje? Dúfam, že sa nič nestalo. Chvíľu som čakala, či mi to povie. Stále bol ticho.
„Nathan?“
„Hm?“
„Deje sa niečo?? Si nejaký nervózny.“
„Ale nič. Všetko je v poriadku.“ Povedal, ale obaja sme vedeli, že klame. Nechala som to tak, keď mi to bude chcieť povedať, tak mi to povie. Dúfam...
„Cherry?“ oslovil ma asi po piatich minútach tichej chôdze. “Musím ti niečo po...“ začal, keď ho prerušil blesk a hneď nato dunenie hromu.
„No super... Dáždnik ostal u Scarlet.“ Zašomrala som si popod nos. Keď ma vyhadzovala, nestihla som si ho zobrať z jej postele. Dúfam, že aspoň nezačne pršať, lebo k nám domov to bolo ešte asi desať minút chôdze. Upriamila som pozornosť späť na Nathana. Práve pozeral na oblohu, na ktorej sa rýchlo zhromažďovali tmavé dažďové mraky. Bol taký zlatý...Ticho tam! Čakala som, čo spraví. Pozrel späť na mňa.
„Musím ti niečo povedať, “ dokončil. Sledovala som jeho tvár. Vyzeral, že v hlave mu chodí kopa myšlienok, ktoré sa snaží nejako poskladať tak, aby dávali zmysel, keď ich vysloví. Ten pocit veľmi dobre poznám. Bola som zvedavá, čo z neho vypadne.
„Vieš...nóó...ja...“ hľadal slová.
„Skrátka... To vtedy na chate...“ No zbohom. Teraz sa spýta čo to malo znamenať a podobne. Rýchlo Cherry vymysli si nejakú výhovorku, ktorú ti aj tak Nathan neuverí ale aspoň sa nebude ďalej vypytovať... Akože je normálne sa zo sebou rozprávať v tretej osobe?  Vlastne je vôbec normálne rozprávať sa sama zo sebou?!  Moje zaujímavé myšlienky prerušil Nathanov hlas.
„...myslím, že by bolo lepšie, keby nás tvoj mobil neprerušil. Nemusel by som ako debilko stáť tu uprostred cesty...“  Vážne, stáli sme uprostred cesty. Že som si to nevšimla...počkať čo? Mobil? Neprerušil? On ma teda chcel pobozkať?
 „...a vymýšľať, ako ti mám povedať, že som sa do teba zamiloval....“ Čože??? Si zo mňa robíte srandu? To naozaj? Neverím!!! Celý čas, keď rozprával, pozeral do zeme a jeho líca chytali jemne červenkastý odtieň. Bol taký zlatučký. Musela som sa usmiať. Tak preto sem prišiel za mnou. Preto bol taký nervózny. Nevedel, ako mi to má povedať. Ani nechcem vedieť, ako dlho sa odhodlával mi to povedať. Myslím, že riadne dlho. Uvedomila som si, že ešte niečo rozprával. Radšej som ho znovu začala počúvať.
„...a tým pokaziť celé naše kamarátstvo. Lenže ja som to zo seba musel dostať.“ Pomaly dvihol hlavu a pozrel sa na mňa. Potom zavrel oči: „ už od včera nad tým vkuse premýšľam a dnes ráno keď mama sledovala nejaký z tých jej nezmyselných romantických filmov, pri ktorých minie celý les papierových vreckoviek, tak som sa k nej pridal a pozeral som tiež no ale to je teraz jedno, skrátka mi vtedy konečne došlo, že čo to so mnou je. Ani nevieš ako dlho mi trvalo prinútiť sa ti to povedať...“ prečo je ten chlapec taký ukecaný? Myslím, že je načase ho prerušiť. Podišla som o krok bližšie, stúpla si na špičky a letmo sa obtrela perami o tie jeho, aby pochopil, že má sklapnúť. Odstúpila som. On otvoril oči a usmieval sa.
„Niekedy fakt veľa kecáš.“ oplatila som mu úsmev.
„No a toto je pekný spôsob ako dať najavo, aby som bol ticho.“ Pristúpil bližšie ku mne, chytil ma za ruky a začal sa pomaly približovať. Už bol iba kúsoček od mojich pier, keď zasa zahrmelo. Obaja sme sa zľakli. Hneď nato začali z oblakov padať drobné ľadové dažďové kvapky. Veľa drobných ľadových dažďových kvapiek.
„Dokelu to vždy musí niečo prerušiť?!“ hnevala som sa. Nathan sa iba zasmial a konečne ma pobozkal. V tom momente som zabudla na všetko okolo seba. Celým telom mi prebehla elektrina a v hlave mi vybuchovali ohňostroje.
Po chvíli sme sa od seba odtiahli. Pozreli sme sa na oblohu. Stále pršalo, ale spoza mrakov už vykukovalo slnko. Postupne sa na nebi začalo črtať niečo farebné. Dúha. Naraz sme sa pozreli späť na seba. Vpila som sa do tých jeho zelených okáľov a znova som ho pobozkala. Mohli by sme tam stáť aj hodiny, lenže stále pršalo a mne už začínala byť zima. K tomu sme ešte vždy stáli uprostred cesty a práve sem bočilo auto, ktoré na nás naštvane trúbilo. Bože to ešte nevidel nikoho bozkávať sa v strede cesty?!  :D  Zo smiechom som sa od Nathana odlepila a potiahla ho na chodník. Na už aj tak mokré vlasy som si dala rovnako mokrú kapucňu z mikiny.
„Vyzeráš ako zmoknutý rapper!“ smial sa zo mňa Nathan, ktorému ofina momentálne vďaka dažďu padala do očí.
„A ty ako ten pes, čo má vždy ofinu cez oči a vďaka tomu nič nevidí!“ vyplazila som mu jazyk. Nathan sa nato otriasol presne ako psy, keď majú mokrý kožuch a vlasy mu ostali trčať na všetky strany. Začala som sa z neho smiať.  Keď som sa ukľudnila, pristúpila som bližšie a trochu mu ich opravila.
„Nemali by sme ísť domov?“ spýtala som sa ho.
„Prečo?“
„No lebo prší?“
„Jáj... veď tak či tak si už mokrá!“
„Dobre ale ty tiež... a keď budete najbližšie koncertovať a kvôli chrípke nebudeš môcť spievať? Vieš aké budú vaše fanúšičky sklamané?!“
„Najbližšie turné je v novembri a dovtedy sa snáď vyliečim a... dokelu! Koľko je hodín?!“
„Budú štyri. Čo je?“ povedala som, keď som pozrela na hodinky.
„Do kelu! Ja mám stále domáce väzenie. Mohol som byť vonku iba hodinu. Už hodinu meškám...“
„Ty si šikovný.“ Smiala som sa z neho. „To radšej rýchlo poďme, nech mi ťa tvoja mamča neuškrtí.“ Potiahla som ho za ruku a ťahala smerom k našej ulici. To by sme ale neboli my dvaja, keby sme  sa nezastavili a nečľapli do každej mláky a k Nathanovi domov nedošli s komplet premočenými teniskami. Vlastne mokrí sme boli celí a na chodbe, ktorá smerovala do obývačky za nami ostávali mláčky vody. Nathanova mama nás zabije...
„Nathan! Cherry! Preboha to ste v takomto počasí boli vonku?! Pozrite ako to tu vyzerá! Okamžite berte handry a vedrá a dajte tú chodbu pôvodného stavu!“  skríkla, keď vykukla z obývačky aby sa pozrela, kto prišiel.
„Okej.“ Povedali sme obidvaja naraz.
„Asi na to domáce väzenie zabudla.“ Pošepkal mi Nathan, tesne pred tým, ako som mu prikázala, aby doniesol vedro. Ja som išla zohnať nejaké handry. Keď som sa vrátila na chodbu ešte tam nebol. Po chvíli som začula kroky a hneď na to vošiel pochodujúci Nathan s obráteným vedrom na hlave.  Vybuchla som do takého smiechu, že som si až musela sadnúť na zem.
„To akože čo má byť?“ podarilo sa mi vykoktať, keď som sa trochu ukľudnila.
„Nevieš? Ja som ten vojak čo stojí pred kráľovniným palácom...“ zvyšok odpovede som prepočula, lebo na mňa prišiel nový záchvat smiechu.  Nathan si medzitým dal to vedro dole a sadol si vedľa mňa.
„Ty si blázon.“ Povedala som, utierajúc si slzy smiechu.
„Na teba nemám.“
„Neviem kto tu behal s vedrom na hlave.“
„To nie je vedro!  To malo symbolizovať tú prachovku čo nosia na hlave!“
„Nathan ale oni to nemajú až na nose aby nič nevideli.“
„Čo ty vieš...Možno keď chcú byť tajní. Si tam do toho vystrihnú také otvory na oči a stiahnu si to dole až na nos aby ich nik nespoznal.“  Pozreli sme na seba a znovu vyprskli do smiechu.
„Počúvajte vy dvaja, tá chodba sa sama neuprace! A čím skôr to bude, tým skôr dostanete koláč!“ počuli sme hlas jeho mamy. Keď sme počuli slovo koláč, okamžite sme obidvaja vyskočili, zobrali handry a začali vytierať chodbu do sucha. Viete Nathanova mamka pečie najlepšie koláčiky na svete. Teda, hneď po tej mojej samozrejme :D 
Keď na chodbe nebola už ani kvapka vody, obaja sme sa dovalili do kuchyne rovno ku plechu koláča. No nijaký plech tam nebol.
„Mami?“ Nathan vošiel do obývačky so mnou v pätách.
„Áno?“
„Kde je ten koláč?“
„Aký koláč?“
„Veď si nám kričala, že keď upraceme chodbu dostaneme koláč.“
„No lebo kebyže vám to nepoviem, upratujete to ešte týždeň.“
„Chcete povedať, že nijaký nie je?“ spýtala som sa smutne.
„Nie.“ Odpovedala mi s úsmevom.
„Tak ho idem upiecť!“ skríkol Nath nadšene.
„Panebože len to nie!“ vykríkla som naraz spolu s jeho mamou. Viete, Nathanove schopnosti v kuchyni sú niekde v podobnom bode ako tie môjho oca... aj keď Nath je na tom o malinko lepšie.
„To vám ho radšej idem upiecť ja.“ Povedala mamča.
„Jupíííííí!“ skríkli sme nadšene ako Ben, keď dostane darček.
Keď sa jeho mamka zavrela v kuchyni, my dvaja sme sa rozvalili na gauči. Oprela som sa o Nathana a on ma objal.
„Mali by sme to povedať ostatným.“ Povedal po chvíli.
„A čo ako?“
„Jááj! Ja som magor. Zabudol som sa ťa niečo spýtať!!!“  Začudovane som na neho pozrela.
„Chceš byť moja priateľka?“ pýtal sa so strachom v hlase.
„Jasné že áno!“ natiahla som sa a dala mu pusu.
Viem, vždy som tvrdila, že kamarátstvo medzi chlapcom a dievčaťom existuje. Pravdupovediac, stále si to myslím. Len nám dvom to skrátka nevyšlo. Ale namiesto môjho úžasného kamaráta mám teraz  toho najlepšieho frajera a už konečne (aj vďaka Scar) viem, že ho ľúbim najviac na svete...

Páčilo sa? :) I love you PUSS! :D

Disappointment, Friendship, Love. 25.časť

JEEEEJ Zajtra Vianoceee :D tešíte sa? :D Viete čo dostanete? :D ja len jedno viem :) pozeráte Shreka? :D Ja hej :D dúfam nechajú konečnú pesničku! :DDD
Takže príjemné čítanie :)) prosím píšte komenty 

*Liam*

Počul som akési buchotanie akoby s dáždnikom no nebral som to do úvahy a ďalej sa prevaľoval na gauči. Asi o pol hodinu si na mňa niekto sadol. Chcel som sa otočiť no niekto ma začal biť ... ovládačom?... to vážne?. Pod vystrašenou tvárou som spoznal Lou. Úplne som zabudol, že k nám chodí polievať kvety...
„Dáš mi pokoj?!!! Zlý gauč zlý!! Budem ťa musieť prečalúniť!“ začala kričať. Preboha!! Čo ak by som bol zebrovaný?!!
„AU!!“ zakričal som, keď trafila moju kľúčnu kosť. Otvorila svoje veľké oči a vyľakane na mňa hľadela.
„Preboha Liam čo tu stváraš?!!!“ AMY!!
„Bývam?“ jasné moje mozgové bunky ešte stále spia...
„Prišiel som za Amy“  doplnil som zmysluplnejšou vetou. Pokúsil som sa o úsmev no nad tým prívalom myšlienok na ňu som si rukami pretrel tvár.
„Ako sa má?“ nakoniec som sa opýtal.
„Liam ako by si sa cítil ak človeka, ktorého veľmi miluješ uvidíš bozkávať sa s inou?“ má pravdu. Pokazil som to ...
„Je mi to ľúto!...“ znovu som si pretrel tvár „nebolo to tak ako to vyzeralo. Ver mi.“ S kopou zúfalstva, ktorá sa nahrnula ako prívalová vlna som sa jej zahľadel do očí. Musí mi veriť....
„Môžem ti to vysvetliť?“ opýtal som sa. Iba ticho prikývla a tak som sa pustil do vysvetľovania...

*Amy*
Cestou som sa mala stretnúť so Sarou. Prešla som popri veľkej budove a zabočila až som uvidela pomerne nízku osôbku ,ktorá si nervózne poklepkávala nohou. Bola mi otočená chrbtom. Opatrne som podišla za ňu.
„Bu!“ zakričala som jej pri uchu. Chúďa vyskočila asi meter nad zem a búchala okolo seba. Smiala som sa. Predstavte si postihnutého pavúka kríženého s potkanom ako sa snaží ujsť pred mačkou. Fuuuuuj pavúky.... kde mám tie noviny?!!!!!..... Pri chuti zapučiť každého pavúka dnešnými novinami ma prerušilo objatie mojej Sari.
„Si sa zbláznila?!!“ opýtala sa, keď uvoľnila zovretie. Z – VZDUUUUCH!!!! Na – JA DÝCHAM!!
„Možno trošku“ mykla som plecom s úsmevom.
„Dobre poďme ty truľko“ zasmiala sa Sara. Cestou sme premýšľali nad tým či je bezpečné upratovať jej skriňu a vôbec dom. U iného človeka by to možno bolo normálne no pri Sare? Ta má oblečenie snáď aj v trúbe na pečenie.  Na skúške nás čakal George. Hneď ma poslal do miestnosti s obrovskými dverami. So Sarou sme chytili dvere
„3....2...1....fu“ odpočítavali sme a snažili sa otvoriť asi 100 kilové dvere. Ostali sme sedieť/ležať opreté o dvere divoko vydýchavajúce vzduch.
„Rambo k nohe!!“ zakričala som do miestnosti. Namiesto Ramba sa ku mne otočili ľudia a pozerali či som sa zbláznila. Namiesto toho aby som sa obraňovala slovne som prstom ukázala na Saru. Po chvíli sa ľudia vrátili k svojej práci a my rovnako. Konečne sme otvorili dvere... pred nami sa objavilo asi miliónové štúdio. Hneď som pribehla ku nádhernej gitare. Jej drevo sa vo svetle nádherne lesklo. Prstami som prešla po jej strunách. Vydala neodolateľne zvučný tón. Dnu vošiel George
„Vraj sa na chodbe potulujú dve dievčatá, ktoré upratujú zem sebou. Neviete o tom nič?“ opýtal sa so zdvihnutým obočím. Okamžite sme začali kývať hlavami – nene...
„No dobre teda. Amy postav sa k tomu veľkému čudu, ktoré sa volá...“ prerušila som ho otráveným hlasom
„Mikrofón...“ zívla som si a postavila sa za mikrofón.

Po skúške
„Sara to je myš nie jeleň!“
„Nie to je jeleň!“
„Nie lebo myš!!“
„Nie lebo jeleň!!!“
„Veď ma uši!!!“
„Ale aj parohy!!!“
„MUTANT!!“ vykríkli sme na celé mesto.
„Trošku hlasné nie?“ opýtala som sa šeptom Sari. On iba prikývla.  Kŕdeľ holubov sa rozletel a Sara začala behať do kolečka
„Fuj!!! Vtáčie ... !!! Bleee!!! Kšššš!!! PCHhhh!!! Hrkú!!!! Kšáááá!!“ kričala ako zmyslov zbavená. Okoloidúci sa na nej zabávali a popravde aj ja. Pohľad ako na besného medveďa v podaní Sari bol vážne zaujímavý. Zrazu sa ku mne privalila s nahnevaným výrazom
„Čóóó sa stalo Sara?“ potláčala som smiech.
„Ten sprostý vták ma osral!!!“ ukázala na rukáv svojej obľúbenej mikiny.
„Tak za tieto slová by si, si vyslúžila od Louisa nepekný pohľad“ doteraz som svoj smiech potláčala no keď sa do jej výrazu pridal aj strach, stálo to za všetky drobné. PFFFFFF..... začala som sa hlasne smiať.
„Nesmej sa truba! Teba neobdaril holub o nechcenú dekoráciu na tvojej obľúbenej mikine!!!“ hovorila vytočene. No z jej preskakujúceho smiechu som si musela sadnúť na najbližšiu lavičku. Rukami som si pridržiavala brucho. Keď sa mi už zo smiechu točila hlava, a Sarine klopkanie jej obrovských opätkov mi prišlo neskutočne otravné, zdvihla som ruku a stisla nos. Možno to pomôže v ukludnení..... prekvapivo to pomohlo.
„ALELUJA!!!“ vyhlásila Sara.
„Ideme do obchodu. Potrebujem nové oblečenie“ potiahla ma za ruku. Objednajte mi masáž nôh prosím!

.........

V obchode sme strávili polku dňa. Mala som pocit akoby sme prešli celý obchod päť krát.  Nohy som mala úplne oťažené akoby boli z ocele. No aspoň som konečne myslela na niečo iné ako Liama.
Sadli sme si do najbližšej pizzérie. Objednali jednu kukuricovú a dva krát sladkú kávu. Z ničoho nič ma napadlo, že by som mohla Saru a Willa zoznámiť. Veď sú to moji priatelia. Veľmi dobrý priatelia.
„Sara nechceš dnes prísť k nám? Menšia párty..“ žmurkla som na ňu. „Zoznámim ťa s niekým.“ Dodala som a odpila si z kávy.
„Jasné. Ja party rada. Koho niekoho? Dúfam to nie je ten koho si myslím lebo ak to je ten čo si myslím tak to je on a keď to nie je ten čo si myslím tak to nebude ten čo si myslím a tak to nebude on. Chápeš?“ oči som mala von z jamiek pri jej nezmyselnom rozprávaní o.... ani neviem pri druhom myslím som ju už prestala počúvať a pozerala na ňu s otvorenými ústami. No po radšej som pokývala hlavou, že som jej všeeetko rozumela. 
„Takže o siedmej“ znovu som na ňu žmurkla a pustila sa do pizzi....

*Lou*

Stále som sedela na zemi a opierala sa o stôl. Dôsledne som Liama počúvala. Verím mu. Verím, že ju nepobozkal. Verím mu že bol Amy verný.
„Lou. Prosím povedz, že mi veríš. Anjelovi ako Amy by som nedokázal odpustiť.“
„Liam verím ti...“ usmiala som sa. Hneď sa mi hodil okolo krku a ja som myslela že sa ten stolík rozpadne.
„Ďakujem ti Lou.“ Hovoril potichu.
„Vieš, čo ťa čaká....Amy je zranená a zmätená. A ešte k tomu Will.....“prerušil ma. Neviem či som mu mala o Willovi hovoriť. Aaaa dokelu! Nemala. Teraz si bude myslieť že spolu niečo majú.
„Počkaj Lou aký Will?“ zmätene sa opýtal
„Je to starý kamarát. Vrátil sa z New Yorku. Poznajú sa od mala aaa veľa o ňom neviem. Včera som ho spoznala. Amy ťa ľúbi Liam“ jeho zmätok sa mojou poslednou vetou vytratil.
„Aj ja ju“ oči mu zaplnili slzy.
„Liam viem, že teraz budeš potrebovať podporu no ja musím isť domov. S Tomom ideme na večeru.“ Usmiala som sa.
„Jasné. Neboj dnes prídu chalani. Ale nehovor Amy, že som tu. A ani, že prídu chalani. Povedala by to Sare a Zayn ju určite chce prekvapiť.“ Slza mu stiekla po tvári a mne ho prišlo strašne ľúto. Aspoň, že prídu chalani.... Postavila som sa spolu a spolu s Lux a Liamom sme sa išli obuť. Povedal, že potrebuje čerstvý vzduch tak sa ide prejsť a sám doma by sa nudil. Vyšli sme z domu a zastavili pri mojom aute. Liam Lux objal a rozlúčil sa s ňou. Zapla som ju do sedačky.
„Dobre tak ahoj“ rozlúčili sme sa. Nastúpila som do auta a chvíľu sledovala ako Liam ide dolu ulicou so sklonenou hlavou a rukami v koženej bunde. Naštartovala som a zapla si pás.
„Ideme za ockom“ povedala som radostne Lux a opustila doterajšie miesto. Už sa na Toma teším, pomyslela som si a sústredila sa na cestu.....


Viem že to nie je dobré no páčila sa? :) Znesiem všetko :D

Warzone 8.časť

Ale nooo :/ som sklamaná, že ste nenapísali aspoň ešte jeden komentár inak Miška a Naty ďakujem :)) /minula časť/ chápem... sú sviatky veď Vianoce a ták no prosím aspoň komentár :// budem šťastná a lepšia nálada na písanie :D a keď ja mám super náladu tak píšem ako o dušu :))
Takže pridávam časť od naše Mišky :)) I love you Puss in boots :DDD a keď ste ešte nečítali Now I know what is love tak TU! :) 

*Nathan*

Zobudil som sa s pocitom, že som spal maximálne 20 minút. Cez noc som sa asi 100x strhol zo spánku. Raz na okná búchal silný dážď, potom zahrmelo, zablyslo sa... a k tomu všetkému sa mi ešte snívali fakt úžasné sny. Môj mozog sa zrejme v spánku snažil spracovať celý včerajší deň, pretože sa mi snívalo najmä s Rebbecou a Cherry. Keď už sme pri Cherry...
Dobre radšej nič o nej. Je príliš ráno na rozmýšľanie.
Mal som chuť zaľahnúť späť do postele a spať ešte aspoň 3 hodiny. Namiesto toho som vstal, dal sa dokopy a zišiel dole do obývačky. Mama sledovala nejaký z tých svojich presladených filmov. Spravil som si cereálie a sadol k nej na gauč. Keď som dojedol, misku som položil na stolík. Teda hneď potom čo som odsunul kopu mokrých a zasoplených vreckoviek. Toto vie iba moja mama... Ako môže niekoho takto rozplakať nejaký film?
Z nudy som ho začal sledovať spolu s ňou. Hlavná hrdinka Cindy nastúpila do novej práce, kde sa hneď skamarátila zo svojim kolegom Jacobom. On sa jej zdôveril, že je zamilovaný do nejakej baby a chcel, aby mu pomohla pozvať ju na rande. (Odkedy sa chlapi boja pozývať baby na rande? Pche! To sa môže stať len v týchto presladených filmoch.)   Keď už s ňou konečne začal chodiť, Cindy si uvedomila, že je do neho zaľúbená. No namiesto toho aby niečo spravila, sa iba prizerala aký je Jacob šťastný. Po čase to Jacobovi a tej jeho babe ( meno som nepostrehol) prestalo klapať, lebo aj jemu doplo, že chodí s nesprávnou. Druhá polovica filmu bola celá o tom, že sa to báli povedať tomu druhému, lebo sa báli jeho reakcie. No a nakoniec...chvíľka napätia :D ... si povedali, že sa ľúbia a bola pusa. Nečakané čo? Nechápem, čo na tom moja mamča vidí.
Počkať! Ten dej... Veď to je niečo podobné ako ja a Cherry. Keď som sa rozišiel z Rebeccou, uvedomil som si, ako mi Cherry chýbala za ten týždeň, čo sme spolu neboli. Potom na chate, keď som ju uvidel, ten zvláštny pocit, ktorý sa pri mne držal celý čas, čo som bol s ňou. To asi nebolo šťastie. To bola láska! Čo dávajú do tých cereálií? Mám fakt zaujímavé myšlienky. Aspoň ma neotravuje ten hlas...Ahoj Nathan volal si ma? Ja som vedel, že ti tu budem chýbať! A alelujááá! Kričte na slávu, Nathan si uvedomil, že je zamilovaný!... Nie nechýbal si mi tu! Buď chvíľu ticho snažím sa rozmýšľať!...Ty a rozmýšľať To držím palce....Neštvi ma!!!...Okej už som ticho.
Takže kde som to skončil? Jasné už viem. Páni...Ja som zamilovaný do Cherry! Prečo som si to uvedomil až teraz??? Ach ja som fakt truľo. No a teraz ako jej to povedať??? Čo keď ona nie je zamilovaná do mňa a odmietne ma? Veď potom už nebudeme ani kamaráti a to bude hrozné! To sa proste nemôže stať!!! Nathan! Ona ťa chcela vtedy pobozkať! Pamätáš??? Tak sa nestresuj, pekne napochoduj k nej, povedz jej to, pobozkaj ju a hotovo! Veď tvojej ofinke a kukadlám určite neodolá!...Máš pravdu! Mojim kukadlám sa nedá odolať!...Pche.... že jaký narcis :D ....Šak ty si začal! Bože mne už vážne šibe.
Ale fakt. Mám jej to povedať? Alebo to mám nechať tak? Čo keď ma s tým pošle...no...niekam?  Ale Nath! Nebuď taký bojko! Si ešte horší ako henten v tom filme!!!...Povedal som ti aby si bol chvíľku ticho!...Chvíľka už prešla!...Tak ešte trochu dlhšiu chvíľu!!! ...Prečo?... Lebo!...Keď povieš Cherry, že ju ľúbiš!!!...Nepoviem! ja sa bojím!...Ale povieš! Nie! Áno! Nie! Áno! Nie! Áno! ....

O päť minút

...Nie! Áno!...Fájn! Poviem jej to len už mi daj pokoj bolí ma z teba hlava!
Už som stláčal kľučku na vchodových dverách, keď sa z obývačky ozval mamin hlas:
„Kam si myslíš, že ideš, Nathan? Nezabudol si na niečo??“ Vrátil som sa späť do obývačky.
„A na čo také?“ pýtal som sa. Fakt som nevedel, na čo naráža.
„Máš domáce väzenie, nepamätáš sa?“  Dokelu! Úplne som na to zabudol. No nič, treba využiť moje psie oči a presviedčacie schopnosti.
„Mamíííí! Prosííím. Nebudem dlhóóó! A aha! Telefón je úplne nabitý! Určite sa mi dovoláte!“ strčil som jej môj mobil pod nos. „A chcel som ísť iba ku Cherry.“
„Nie! Pekne ostaneš doma!“ povedala mi. Začal som na ňu robiť moje najlepšie psie oči. Po asi piatich minútach konečne povedala:
„No dobre! Ale máš presne hodinu a potom sa vrátiš!“
„Ďakujééém!“ Skríkol som a vybehol von.
O minútku som už klopal na dvere Cherrinho domu, utieral si spotené dlane do nohavíc a nervózne prestupoval z nohy na nohu. Okoloidúci si asi mysleli, že mi treba na WCko. U Cherry mi nikto neotváral. Už som chcel odísť, keď sa dvere rozleteli a v nich stál Cherrin otec s veľkými žltými gumenými rukavicami a zásterou okolo pása. Začudovane som sa na neho pozrel. Preboha on akože varí??? Načo by mu pri varení boli tie rukavice? ...Ja neviem, pri varení sa od Cherrinho oca dá čakať hocičo...
„Ahoj Nathan, čo sa deje?“
„Dobrý ujo! Je Cherry doma?“
„Akurát ste sa minuli, pred chvíľkou odišla za Scarlet. A nie je isté, kedy sa od nej vráti. Vieš. Dievčatá...“
„Jasné.“ Fúúúha, to teraz keď som (ako tak) nabral odvahu jej to konečne povedať, nie je doma?!
„Tak, keď sa vráti, povedzte jej, že som tu bol.“
„Okej, odkážem.“ Zasalutoval a zatvoril dvere. Otočil som sa a zamieril domov. No pred našimi dverami som sa zastavil. Obišiel som dom a zašiel na zadný dvor. Tam som si sadol na schodíky terasy a pozoroval listy, pohybujúce sa vo vánku. Zaujímavá činnosť...
Zrazu som sa postavil, lebo ma popadlo nutkanie si odtrhnúť jeden lístok. Natiahol som ruku, chytil list a trhol. Ups... Odtrhol som list, lenže spolu s ním mi ostal v ruke aj celý konár na ktorom bol. Úžasné...Keďže som ho späť nemohol prilepiť ani nič podobné (síce lepiacou láskou by možno držal, no to by som ju najprv musel pohľadať... dobre to je teraz nepodstatné) tak som začal postupne odtrhovať lístočky a pri každom som hovoril: „poviem jej to, nepoviem jej to, poviem jej to, nepoviem jej to.......poviem jej to!“ Ach jaj. Dobre tak jej to poviem. Ale veď teraz je u Scarlet, počkám až kým príde domov. No tak Nathan, nebuď bojko! Choď za ňou ku Scarlet, kým ona príde, vyprchajú z teba aj tie zvyšky odvahy, ktoré ti ešte ostali!!! Zavrel som oči. Musím jej to povedať! Dobre, idem za ňou. Držte mi palce.

O dve minúty

Ja to nezvládnem!!! Zostávam doma!!!

O ďalšie dve minúty

Nathan James Sykes!!!! Pakuj sa za tou Cherry lebo vyleziem z tvojej hlavy, zhmotním sa a dokopem ťa k nej!!!

O desať minút.

Šiel som pomaly po chodníku smerom k Scarletinmu domu. Celú cestu som sa sám zo sebou hádal, že to nezvládnem. Už som videl jej dom. Kráčal som priamo k dverám. Lenže keď som sa chystal zaklopať, ruka mi zamrzla vo vzduchu. Rýchlo som ju spustil a odišiel od dverí. Nedokážem to! Chvíľu som len tak stál pred Scarletiným domom, potom som sa otočil a pomaly odchádzal. Už som bol na konci ulice, keď som začul otvorenie dverí a hneď nato Scarin hlas. Obzrel som sa a videl som ju ako vytláča Cherry z dverí a niečo jej hovorí. Nanešťastie som bol príliš ďaleko, aby som zachytil čo presne. Videl som len,, že Cherry sa netvárila príliš nadšene. Chystala sa niečo Scarlet povedať ale nestihla, lebo dvere sa jej zabuchli pred nosom. Potom sa ešte na sekundu otvorili a zas zabuchli. Začudovane som to všetko sledoval. Myslím, že Cherry si ma nevšimla. Pomaly schádzala dole po schodoch.
No ták! Bež za ňou! Povedz jej to! Teraz máš super šancu! A nijaké „ja sa bojím“ nechcem počuť!...Ale ja.....O-KAM-ŽI-TE!!!! .... Doooobre už idem...
Ale nešiel som. Len som stál a sledoval ju. Hoci som nohám dával rozkaz nech sa pohnú, nereagovali. Bože Nathan, nebuď taký strachopud!!! Veď je to tvoja ešte stále najlepšia kamoška! Uvidíš, všetko bude v pohode... presviedčal som sa. Muusím jej to povedať! Now or never. Idem na to.
„Cherry!!!“ zakričal som a rozbehol sa za ňou.



Páčila sa? :D Podľa mňa skvelá!! :)) 

Tralalá

Prosím píšte komentáre... zabudli ste na mňa? :( :D aaaale práve keď mám tú najlepšiu náladu ? :DD Nooo pohnite prosím :) -  lepšie pre vás skôr bude časť ;) :D

Now i know, what is love.... 4.časť

Ahooojteee :D ďakujem za komentáre :)) a dúfam ste ešte  nezabudli na príbeh s Nathanom a Zoey a celým šialeným TW s Pray :D tak ako zázrak tu máte po dlhom čase časť :)) Príjemne čítanie :))(minimálne 5 komentárov)

*Zoey*

„I LOVE ROCK´N´ROLL!“ práve sme spievali a akože hrali na gitare, keď dnu vošiel jeden chlapík. Ako každá gorilka tetovanie na krku.... prišiel mi ako Hitman..... a bezvlasá gebuľa
„Pane?“ opýtala som sa a on nič. Pribehla som k nemu
„Pane..?“ skúsila som to znovu. Išiel ďalej ..
„Pane!“ postavila som sa mu do cesty. Prevrátil očami
„No?“ opýtal sa znudene
„Smiem sa opýtať... no neberte to ako urážku ... ale nie je vám bez vlasov zima?“ zatvárila som sa nevinne aby si o mne nič nemyslel.... a tváril sa, že rozmýšľa... on rozmýšľa!! .... musím mu ušiť nejakú pokrievku....
„Vieš, ono je to takto... V lete je v tom fajn a pečie ti na hlavu a v zime je zima“
„A nemáte niečo ako nemrznúcu zmes? Ako na autách...“ povedala Pray.
„Áno to prídeš a celé vyleješ na hlavu....“ zasmial sa. Skenovala som jeho hlboký smiech. Bol taký nezvyčajný a trochu strašidelný. Akoby ste dusili fretku kríženú s medveďom.
„Kedy prídu chalani?“ opýtala sa Pray
„Hm...“ zamyslel sa. Booože ja sa ho bojím!!! „... asi za pol hodinu.“ Usmial sa a rýchlo vypochodoval zo šatne skôr ako som mu stihla dať ďalšiu zo svojich otravných otázok. Znovu som sa zosunula na gauč a ruky položila na brucho.
„Tak čo budeme robiť?“ opýtala sa ma Pray, keď sa vyvalila vedľa mňa.
„Hm... neviem .... čakať“ mykla som plecom a dúfala, že tá polhodina ubehne rýchlo....


Po neskutočne dlhej pól hodine do šatne vošli vysmiaty chalani.
„Prepáčte, že sme boli tak dlho. Asi ste sa museli nudiť“ povedal Tom a sadol si mi na kolená
„Blázon!“ povedala som a zhodila ho z kolien. Dopadol na zem a ostal prilepený. Chalani sa začali smiať. Tom sa posadil a vydal divný smiech..... ak sa to tak dalo nazvať ........ a hneď si ľahol na zem. Chlapec sa neudreeeel.....
„Tak... nechcete ísť s nami do klubu?“ opýtal sa Max a pri tom si prevliekal tričko cez hlavu.
„Ehm máme tu maloletú“ vyhlásila Pray
„Tak ideme na pizzu“ navrhol Nathan. V tej chvíli ako na povel každému zaškvŕkalo v bruchu.
„Súhlasím“ povedali sme naraz a následne sa zasmiali.
Vyšli sme zadym v chodom a snažili sa napchať do auta. Moje miesto bolo na Tomových nohách. Oproti mne sedel Nathan a vedľa neho Pray. Rozprávali sa. Keď s ním rozprávala hovorila nesmelo a mala červené líčka. No proste rozkošná.
Usmiala som sa. Vtedy sa Nathan otočil ku mne. Rovnako sa usmial a ja som myslela, že sa roztopím. Rýchlo som odvrátila zrak a začala sledovať cestu okolo.  Všetko za oknom bolo ako zrýchlený film až dokým sme nezastavili. Max zaparkoval a vystúpili sme.


.......

„Mňam“ povedala som, keď sme dojedli. Oprela som sa o bordové sedadlo a vyfúkla vzduch. Sledovala som hnusne zelenú farbu na stenách....fakt hnusná....
„No čo Pray, chutí?“ opýtal sa. Ona si odkusla z kúska pizze, ktorý bol pomaly väčší ako ona. 
„Čo študuješ, Zoey? Opýtal sa Max no cítila som na sebe všetky pohľady.
„Aaach.... Chodím na strednú školu fotografovania.“ Odpila som si z koly.
„Takže fotografovanie. Myslíš si že by zo mňa mohol byť model? Len neviem či som krajší z prava alebo z hora....“ Siva sa pustil do reči o tom z ktorej strany ako vyzerá.... Zaplatili sme a išli na nočnú prechádzku. Pray behala popri stromoch s Maxom a Sivom. Myslím že sa hrali na hm..... krtkov? ....asi také niečo. Ja s Nathanom, Tomom a Jayom sme išli civilizovane po chodníku. No teda civilizovane. Ak sa medzi civilizovanosť ráta to, že Tom si z Jaya urobil osobného koníka kríženého s king kongom tak áno civilizovane. S Nathanom sme išli trošku ďalej od nich a tvárili sa, že ich nepoznáme.
„Zoey?“ opatrne sa snažil zaujať moju pozornosť
„Uhm?“ otočila som k nemu hlavu a dávala si pozor na kríky popri chodníku. Nemám chuť skončiť v jednom z nich.
„Nemáš chuť ísť..... teda nechcela by si ísť zajtra von?“ malé iskričky nádeje mu svietili v očiach.
„Jasné“ zazubila som sa na neho.  Zrazu som spustila obrovský smiech spolu s Nathom. Odôvodnenie? Tom a Jay sa hrali na sojky a utekali do kruhu. Dokým sa Jay neotočil opačným smerom a v strede chodníka si narazili do hláv. Obaja ako stuhnuté bábky spadli na chrbát. Šúchali si čelá a Tom skákal ako pes po zadku. Od smiechu a bolesti brucha som sa prehla v pase. Nathan si nezmyselne búchal stehná od rovnakého smiechu... Po pol hodine, keď sa konečne uráčili tí dvaja vstať som si utrela slzy.
„No bolo mi s vami super chalani ale mali by sme isť domov Pray“ povedala som napokon, keď som si všimla ako často si Pray šuchá oči a zíva.
„Odvezieme vás!“ zdvihol ruku do vzduchu Max a pri tom trafil Sivu do nosa
„Hups“ vydal taký divný zvuk. Ako, keď štartujete zošrotované auto  a potom sa zasmial. Znovu sme sa rozosmiali a pomaly sa vybrali k autu. Zasa sme sa tam nejako napchali. Vystúpili sme pred domom.
„Tak niekedy nabudúce“ usmiala som sa a zakývala im spolu s Pray.
„Ahooooj“ zakričala.
„Jasné! Ahojte!“ odkričali. Znovu som sa rozrehotala, keď vystrčili hlavu z okien naraz Max a Jay.  Že sa tam vošli. Keď odišli rozlúčila som sa s Pray, ktorá išla domov. Vošla som do predsiene, vyzula sa a rozbehla hore schodmi. Všade už bola tma z čoho som usúdila, že už sú v ríši jednorožcov, motýlikov, víl a podobných magických stvorení. V kúpeľni som sa dala do poriadku a v tričku som zaľahla do postele. Myšlienky som mala niekde pri Nathanovu a Codym.....
Ráno som sa prebrala na otravné lúče, ktoré vychádzali popod žalúzie. To sa mám zahrať na Nastenku a poprosiť slnko nech počká dokým upletiem ponožku? Nakoniec som sa posadila a obzrela po izbe. Mala som taký divný sen. Boli tam bompari aaaa chodili!! No chápete?!!! .... Našťastie som tu žiadne bompari nevidela a tak som sa pokojne postavila na nohy. Tackavo som sa dostala do kúpeľne a umyla zuby spolu s tvárou. Vlasy som dala do drdolu a v obľúbenom čiernom župane s žltými hviezdami som zišla do kuchyne.
„Tak žalúdok čo si dnes dáme? Hm..... cereálie alebo jogurt?...Presne! oboje naraz!“ jemne som si pobúchala po brušku a vytiahla spomínané raňajky. Medzi jedenie som počúvala pesničky. Keď som dojedla misku som položila do dresu. Sadla som si späť ku stolu a pohmkávala známe melódie. Práve, keď ten ujko s neuveriteľne pripečeným hlasom povedal meno Cody Simpson som si spomenula na Codyho. Toho môjho nie Simpsona. Okamžite som sa zdvihla a utekala po schodoch, kde som prešla po štyroch z dôvodu stáleho pádu. Postavila som sa pred skriňu a premýšľala čo si obliecť. Nakoniec som si obliekla modré mierne potrhané nohavice,  biele tričko s dlhým rukávom a potlačou. 

Obula som obyčajné biele conversy a do čiernej tašky nahádzala mobil s peňaženkou. Opäť som zišla dolu, kde už boli aj rodičia.
„Kam že kam?“ opýtal sa ocko
„Za Codym, za Codym“ pokývala som hlavou s divným hlasom.
„Jaaaj. Pozdrav ho. A kedy si konečne príde zahrať futbal?“ opýtal sa, keď som odchádzala
„Až mu odpustím a až keď ti odrastie plešinka“ zazubila som sa.
„Čo ja mám plešinku?“ opýtal sa ustarostene a behal k zrkadlu
„ZATIAĽ nie.“ Zasmiala som sa
„No tak majte sa“ dala som obom pusu na líce a utekala na miesto našeho stretnutia. Keď som tam dorazila, stál opretí o stenu a obzeral sa do strán. Šiltovku mal otočenú šiltom dozadu a vyzeral skutočne neodolateľne. Hnedé oči mu žiarili a podupkával nohou. Zastrčila som si ruky do vreciek v okamihu, keď si ma všimol. Pribehol ku mne s obrovským úsmevom.
„Myslel som, že neprídeš.“ Bol príliš blízko mojej tváre.
„Tak som tu. Ideme dnu?“ opýtala som sa a trošku uhla nabok.
„Jasné“ bolo mu počuť mierne sklamanie v hlase... Vošli sme dnu, sadli si a objednali mliečny kokteil. Mňam.
„Tak prečo si ma sem vytiahol?“ opýtala som sa a musela sa usmiať.
„Chcem dať všetko do poriadku, Chýbaš mi.“ Natiahol ruku k mojej a pevne ju stisol
„Celý ten čas čo sme spolu, správal som sa ako hlupák. Prepáč....“ vzdychla som si
„Cody.... povedz mi prečo si neprišiel, nezavolal? Stála som tam asi hodinu!“ opýtala som sa ho a hľadela pri tom na stôl.
„Prepáč....Ale mama ma prinútila ísť so sestrou ku zubárke“ zdvihla som zrak k nemu. Naskytol sa mi pohľad na jeho prekrásne biele zuby. Musela som sa usmiať. Tak on neprišiel lebo bol so sestrou u zubárky?
„Mal si aspoň zavolať“  naklonil hlavu na bok a neposlušný prameň vlasov mi zastrčil za ucho.
„Zabudol som mobil doma. Príliš som sa ponáhľal“ znovu som sa na neho pozrela a v očiach som videla, že hovorí pravdu.
„Poď“ povedal. Hodil na stôl peniaze a s našimi kokteilmi sme sa rozbehli mestom. Div že sa nerozliali ani nič podobné. Je to dosť otrepané ale ocitli sme sa pred veľkou fontánou. Sťažka sa tu zvykla pohybovať nejaký človek a tak sme z toho spravili naše miesto.  Sadli sme si na jej okraj. Obzerala som sa pozorne dookola. Už dlho som tu nebola. Nebol dôvod. Väčšinu času som tu trávila s Codym. No keď sme sa rozišli tak som tu  nebola.
„Nič sa tu nezmenilo.“ Vycerila som svoje zuby
„Ale áno“ pozrela som sa na neho akože – čo  tým myslíš?
„Ja som sa zmenil.“ Usmiala som sa na neho. Prisunul sa bližšie ku mne a položil mi svoju ruku na pas. Stále som ho obozretne sledovala. Stále bol bližšie a bližšie, stále sa usmieval až naše pery spojil. Nežne sa dotýkal perami mojich. Ruky som mu obmotala okolo krku a začala sa hrať s jeho vlasmi.......

Páčila sa? :) 

Disappointment, Friendship, Love. 24.časť

No mrkvičky :D prepáčte za to čakanie no ja som sama čakala na 5 komentárov :D a sú len 4 no práve 4.ty ma okamžite presvedčil :) ďakujem že sa vám to páči :D A hlavne ďakujem za 18 000 zobrazení :)) 
Tak a čítať! :D + prosím komentovať :) zase dávam minimum 5 komentárov :/ 

*Liam*

Myslel som, že je to večnosť. Do Anglicka som prišiel práve teraz. Pozrel som sa na hodinky a ledva na nich dovidel. Bol som úplne unavený. Celý večer som riadil auto a zastavil som sa až ..... o 5 poobede. „Musím si ľahnúť.“ Pomyslel som si a zaparkoval pri našom dome. Vyšiel som von a hneď podišiel k dverám. Tašky vyberiem až keď sa zobudím... Spod sediaceho trpaslíka som vytiahol kľúče a asi na 7 krát sa trafil do kľúčovej dierky. Otočil som ním a otvoril dvere. Myslel som si, že sa skydnem hneď tu na zemi pred otvorenými dverami. No radšej som prv dvere zavrel a ako zombie som sa dovalil ku gauču. Len tak som sa naň zhodil a po minúte zaspal....

*Amy*
„Lou?“ opýtala som sa jej a naďalej hľadela na hviezdy
„Hm?“ otočila ku mne hlavu
„Čo mám robiť, keď sa vráti?“ zamyslela som sa.
„Amy... ľúb ho z celého srdca a dovoľ mu vysvetliť ti to...“ usmiala som sa a pozrela sa na zem. Lou. Moja zlatá Lou. Čo by som ja bez nej robila.
„Mám ťa rada Lou.“ Pozrela som sa na ňu.  Úsmev sa rozlial po jej celej tvári.
„Aj ja teba.“ Objala som ju. Tak pevne aby vedela, že je pre mňa veľmi dôležitá.
„Pozrieme si nejaký film?“ opýtala sa Lou no bolo na nej vidno únavu.
„Nie. Teraz si pôjdeš ľahnúť.“ Povedala som.
„Zvládneš to tu?“ opýtala sa, keď sa zdvihla z gauča.
„Jasné“ neisto sa na mňa usmiala a odišla na poschodie do svojej izby. Vzdychlo som si. Vytiahla som sa na nohy a podišla k oknu.
„Raz ti odpustím Liam“ usmiala som sa smerom k malým žiarivým svetielkam na oblohe. Otočila som sa na päte a rovnako ako Lou som odkráčala do svojej izby. Ľahla som si na posteľ a neustále nad ním premýšľala....

*Lou*

Ležala som na posteli a premýšľala nad Amy a Liamom...
Som hrdá na Amy. Nezložila sa ale snaží sa všetko prekonať. Liam nie je až taký sprostý aby jej klamal. Ľúbi ju. Toho som si istá.
„Zlatko nad čím premýšľaš?“ Tom ma objal okolo pasu a zaboril tvár do mojich vlasov
„Amy“ položila som ruku na tú jeho.
„Neboj sa. Bude to v poriadku Je to silné dievča a....“ chcel pokračovať no pozrela som na neho so zdvihnutým obočím.
„Čo?“ opýtal sa s úsmevom odbíjajúci celú tmu okolo nás.
„Ešte si nikdy nehovoril povzbudivo o Amy.“ Zasmiala som sa. On pokrútil hlavou a z úst sa mu vydral smiech.
„Ľúbim ťa“ jeho hlas znel tak upokojujúco. Zahrieval ma pri srdci a dodával silu
„Aj ja teba“ otočila som k nemu tvár a pohľad upierala na jeho nádherné oči do ktorých som už tak dlho zamilovaná. Naša Lux ich ma presne také isté. Zdedila ich po ňom a tak vždy, keď sa do nich pozriem spomeniem si na Toma a na to ako ho milujem.... Tom sa usmial čo mu vytvorilo malé vrásky a spojil naše pery.....

Ráno som sa zobudila a vošla do kúpeľne. Zhodila som zo seba pyžamo a vošla do sprchy.  Všetko sa na chvíľu zdalo pokojnejšie, také normálne. Vyšla som von a postavila sa pred zrkadlo. Učesala som sa a vlasy zopla do drdola. Umyla som si zuby a vošla v uteráku do izby.  Obliekla som si rifle a modré tielko na ktoré som hodila mikinu. Začula som detský smiech a tak som vyšla z izby a pomaly otvorila dvere. Lux držala v rúčkach jednu zo svojich hračiek a poriadne sa zabávala.
„Ahoj zlatíčko“ pozdravila som ju a podišla bližšie k jej postieľke. Položila vedľa seba plyšového medvedíka a jej očká sa pozerali na mňa. Zdvihla som ju na ruky a objala.
„Ideme papinkať“ povedala som sladko a zbehla som s ňou do kuchyne. Posadila som ju do stoličky. O chvíľu som pred ňu položila misku s jedlom a lyžičkou. V tom som začula kroky a o chvíľu som uvidela Amy, ktorá vyzerala ako keby behala po zasneženej streche a následne sa snažila skočiť do zamrznutého jazierka. Hrooooza.
„Bože dievča prešiel ťa traktor?“ opýtala som sa a preložila ruky ako pri modlitbe.
„Nie... Zlá noc“ mykla plecom a jemne nadvihla jeden kútik úst. Zrejme pokus o úsmev. Zobrala si hrnček a naliala si jablkový džús.
„Zlatko zvládneš to tu? Musím ísť poliať kvety ku chalanom“ povedala som otrávene. Vôbec som nemala náladu sa trepať tak ďaleko.
„Jasné i tak mám tréning“ znovu ten „úsmev“. Cestou preč z kuchyne iba mávla rukou a zmizla na schodoch.
„Tak a my ideme polievať kvietky“ povedala som a uhla letiacej dávke jedla Lux. No pekne. Ešte aj kuchyňu budem musieť umývať.....
Vyobliekala som Lux a posadila ju do autosedačky. Naštartovala som, pripla si pás a vydala sa na cestu. Po dlhej ceste som zaparkovala pred ich domom. Zobrala som Lux za ruku a išla odomknúť dvere. Niečo sa mi nezdalo. Akoby bolo svetlo v obývačke zapálené. Odomkla som dvere a v chodbe sa vyzula. Zobrala som najbližšie čo som našla. Vyvalila som oči, keď som zistila, že to je dáždnik. Pokrútila som hlavou a vrátila ho na miesto.
„Lux ostaň tu“ pošepkala som jej a pomaly vchádzala do obývačky.  Prechádzala som popri prahu dverí až k oknu a nikoho nevidela.
„Poď sem zlatko“ zakričala som jej. Ona hneď pribehla a sadla si do malej stoličky. Ja som podišla k oknu s malou kanvičkou plnou vody a pustila sa do polievania kvetov. Po asi pol hodine som mala poliate všetky kvety v dome. Rozhodla som si trochu oddýchnuť. Hodila som sa na gauč. No v tom sa pohol akoby si chcel vyľakaný sadnúť. No ako si môže vyľakaný sadnúť?! Skričala som, zošmykla sa na zem a besne okolo seba hádzala rukami. Mráz mi chodil po chrbte a srdce som mala v krku. Ja zomriem! Čo ak som si sadla na veľkého zajaca, ktorý ma chce zjesť? Alebo to je všežravý gauč?!!! Ešte viac som vyvalila oči a zobrala do ruky gauč. Teraz alebo nikdy! Zavrela som oči, otočila sa a začala to ním mlátiť.
„Dáš mi pokoj?!!! Zlý gauč zlý!! Budem ťa musieť prečalúniť!“ kričala som popri búchaní ovládačom z ktorého už vypadli baterky no je dosť možné že aj tlačítka.
„AU!!“ ono to aj kričí!!! Prudko som otvorila svoje oči a uvidela niekoho koho by som tu nečakala. Teda čakala. Mal tu byť! Už od začiatku!
„Preboha Liam čo tu stváraš?!!!“ opýtala som sa ho , položila ovládač vedľa seba na zem a oprela sa o stolík.
„Bývam?“ chrapľavým hlasom sa zasmial.
„Prišiel som za Amy“  krivo sa usmial a následne si rukami pretrel tvár. Pokrivila som pery a vyfúkla vzduch niekam dohora. 
„Ako sa má?“ zdvihol pohľad a mal utrápený výraz. V očiach som mu videla strach, pochopenie a lásku.
„Liam ako by si sa cítil ak človeka, ktorého veľmi miluješ uvidíš bozkávať sa s inou?“ skrátila som to.
„Je mi to ľúto!...“ znova si pretrel tvár „nebolo to tak ako to vyzeralo. Ver mi.“ Zahľadel sa mi do očí a mne bolo jasné, že hovorí pravdu.
„Môžem ti to vysvetliť?“ opýtal sa. Prikývla som.....

*Amy*

Ďalší zlý sen ma sprevádzal nocou. Ľahla som si znovu na posteľ a na stolík vedľa postele som si položila pohár s džúsom. Premýšľala som či si mám na strop nalepiť nejaký plagát. Možno Michael Jackson alebo ..... a znovu ma napadol on. Jedine on by uspokojil moje oči po prebudení. Jedine on by ma dokonale rozosmial..... dosť... Je preč. Ďaleko. Zobrala som mobil a prezrela si ho. Dnes mi nevolal ani raz. Každý deň som mala aspoň 20 zmeškaných hovorov. Pokrútila som hlavou ako náhle som zacítila slzy a vošla do kúpeľne. Vykonala rannú hygienu, vlasy zopla do vysokého copu. Postavila som sa ku skrini a vytiahla modré rifle a biele tričko. Obula som si tigrie conversy a do tašky hodila text piesní spolu s peňaženkou a mobilom. Zbehla som dolu a vzala si z kuchyne jablko. Zahryzla som doň a zobrala kľúče. Vyšla som von a zamkla dvere. Kľúče som hodila do tašky a peši sa vybrala do budovy, kde mám hlasovú skúšku.....

Páčila sa ? :D Aspoň trošku? :) please koment :))