Diary 1.časť

I´m baaaack :DD nó takže :D niečo som začala znovu písať a ak k tomu napíšete minimálne 4 komentáre dnes pridám aj prvú časť novej story :3 tak dúfam sa posnažíte O:) :D Toto je viacdielovka ešte stále je rozpísaná no kvôli vám ti pohnem :D :D inač kto z vás nemá rád oblievačku? :D ja nepúšťam spolužiakov k nám od vtedy čo mi jeden na hlavu vylial pol litovku :DDD ale i tak som obliata stále :/ :D koľký vás zvyknú prísť obliať??? :D ... tak bežte čítať a nezabudnite minimálne 4 komentáre O:) :D  PS: veľa bomparíí ;)
Sadla som si na gauč, zabalila sa dekou, zavrela som oči a nasávala vôňu čerstvej kávy.... Teraz by ste chceli asi vedieť kto som. Hmm v skratke... Moje meno je Chloe White. Od včera mám presne 19. Školu som skončila a teraz pomáham v rodinnom obchode...
Otvorila som oči a pozrela sa cez okno prepúšťajúce slnko. Pousmiala som sa a odvrátila zrak od hravých a teplých slnečných lúčov. Prechádzala som očami po byte a odchlipla si z tmavej, horkej tekutiny. Môj pohľad sa zasekol na kope darčekov. Všade okolo boli roztrhané ozdobné papiere. Položila som hrnček na stolík, zhodila zo seba deku a po štvornožky sa vybrala ku kope darčekov. Začala som v nich hrabať. Ani neviem čo som v nich chcela nájsť no po chvíli som z tamať vytiahla jeden nerozbalený darček. Na obale bolo veľkým napísané „OD DAN  ♥“. Nechápem ako som ho mohla prehliadnuť... Pousmiala som sa. Chytila som obal za kraj a trhla ním. Ukázal sa mi zdobený denník. Ale prečo denník? Strhla som posledný kúsok obalu a odhodila ho na kopu. Prešla som po celom denníku prsom a tvorila ho. V tej chvíli  neho vypadla obálka. Znovu som sa pozrela na deník a položila ho bokom. Schytila som obálku, prudko sa postavila až sa mi zatočila hlava. Postavila som sa k oknu a obálku zdvihla nad hlavu do svetla. Lúče cez ňu prechádzali a odhaľovali jemne rúžovú farbu. Hodila som sa na gauč a s váhaním obálku otvorila. V nej bol rúžový.... list. Roztvorila som ho...

„Milá Chloe,
 Teším sa až sa stretneme. Áno zajtra prilietam. Keď nebudeš na letisku tak ti neprečítam rozprávku!  Priletím presne o ôsmej večer. Pokiaľ tento list Liam nepoplietol, tak pri ňom by mal byť denník. Možno sa pýtaš prečo práve deník...
BINGO!
No preto ty trúba aby si zapísala všetko! Všetko čo sa tu stalo! Všetko! Tvoje pocity, čo sa stalo, čo robíš... Och zlatko je mi to ľúto... Samozrejme! Všetko mi ešte vyrozprávaš. Denník máš nato aby si, si uvedomila – bolo zle, bude horšie no ak si všetko v tej tvojej hlavičke urovnáš a rozhodneš sa, bude to lepšie. Takže trúba vidíme sa zajtra. Nemeškaj!
                                                              DAN ♥

Zasmiala som sa. Moja zlatá Dan. Nevidela som ju od konca školy a to vám poviem je riadne dlho. Utrela som si slzu, ktorá sa mi popri čítania listu vykotúľala z oka. Zošuchla som sa z gauča a tento krát list položila nabok. Rukami som oblepila denník. Natiahla som sa po pero. Koniec malo zdobený bielim perím. Oprela som sa o gauč, narovnala si tričko veľkosti XXXXXXXL a otvorila denník. Pokývala som hlavou
„Som blázon“ zasmiala som sa. Priložila som na papier pero a vpustila sa do spomienok....


................

Bola to presne jeseň. Obloha bola tmavá a zvláštnym spôsobom temná a nádherná. Stromy boli napoly holé a ich listy boli popadané na zemi v rôznych odtieňoch. Tráva bola zeleno hnedej farby.
Prechádzala som parkom. Okolo sa prechádzali ľudia, či s deťmi alebo bez nich. Ich smiech sa ozýval spolu s vánkom, ktorý mi rozvieval vlasy na všetky strany. Vytiahla som z vreciek na čiernej bunde ruky obalené v teplých rukaviciach, aby som si čiapku zosunula späť na uši. Prešla som ešte pár krokov a zastavila sa pri fontáne. Sadla som si na jej okraj no hneď som sa postavila. ZIMA – skonštatovala som. Chodila som z miesta na miesto a netrpezlivo čakala svoju kamarátku
„Ak do piatich minút nepríde, odchádzam!“ Je to z dôvodu zmrznutých prstov na nohách.
„Ale vážne? Nehovor. Ty by si ani muche neublížila.“ Zasmiala sa. Otočila som sa za hlasom a uvidela tam vysmiatu Danielle
„Kde trčíš?“ opýtala som sa zmrznutým hlasom.
„Pekné to privítanie“ zasmiala sa a objala ma
„Prepáč, ahoj“ ... Vyšli sme z parku a zakotvili pred malou kaviarňou. Otvorila som dvere a zvonček  nad nimi zazvonil. Doteraz sme sa hádali či je krajší batman alebo superman. Ja som bola za supermana. So smiechom sme sa posadili do zadnej časti.
„Tak a Liam sa zosypal z prvého schodu“ smiali sme sa. Zložili sme z rúk rukavice a položili ich bokom.
„Dobrý deň. ČO si dáte?“ zastavila sa pri nás sympatická čašníčka.
„Dva krát latté“ usmiala sa Dan.
„Chloe. Nezabi ma za to čo ti práve poviem ale odchádzam.“ Povedala to tichšie a zadívala sa do práve prineseného hrnčeka
„Kedy? Ako? prečo?“ neveriacky som sa opýtala
„Pozajtra.“ Odchlipla si z hrnčeka
„Na ako dlho?“ opýtala som sa smutnejšie. S kým si budem robiť srandu z Nialla, keď dostane záchvat smiechu?!!
„Rok“ odvrátila pohľad od hrnčeka, pozrela sa na mňa a krivo sa usmiala.
„A kam?“ tento krát som si odchlipla ja.
„Ideme na turné do Ameriky. Bála som sa ti to povedať skôr... neboj niečo ti prinesiem..“ usmiala sa a stisla mi ruku.
„Liam o tom vie?“ opýtala som sa a mierne sa usmiala.
„Áno no nebol z toho nadšený.“ Odpili sme si z hrnčekov........

Na ďalší deň:

Išli sme s Dan ku chalanom. No s malým prekvapením... Natiahla som ruku k zvončeku a stisla som ho. Známa hudba sa rozliehala po ich dome. Opreli sme sa každá na opačnú stranu popri dverách. O chvíľku sa dvere otvorili. S Dan sme na seba bleskovo pozreli, zahnali rukou a do dvoch tvári vpálili dve koláče so šľahačkou.
„UTEKAJ!“ zakričala som na ňu, keď som pod tvárami spoznala Zayna a Louisa. Nebezpečná kombinácia.... Chalani na mierne naštvane a so zákerným úsmevom zotreli z očí koláč a rozbehli sa za nami. Utekala som kade sa dalo. Asi päť krát som obehla celé auto a rozbehla sa na záhradu. Utekala som čo najrýchlejšie. Sem tam som sa pošmykla na mokrej tráve. Utekala som až dozadu za malý domček. Skryla som sa za stenu ktorá bola najďalej. Oprela som sa o ňu a zrýchlene dýchala. Kroky zoslabli až som si myslela, že si to Louis rozmyslel. Pomaly som išla k rohu a opatrne vysunula hlavu
„BAF!“ Louis na mňa skočil. Skričala som a dopadla na zem. Otvorila som oči a zadívala sa do tých príťažlivých modrých. Stále som rýchlo dýchala a srdce mala v krku no nebola som si istá či z toľkého naháňania sa.
„Louis, kde si?“ začula som ako El kričí na Louisa z domu. Zakašľala som si
„Ehm. Louis, nechceš zo mňa zliezť?“ opýtala som sa. Bol na mne tak nalepený až som cítila tlkot jeho srdca. Hralo nádhernú pieseň.
„Prečo?“ zašepkal mi pri uchu. Jeho hlas mi spôsobil zimomriavky. Mráz mi prešiel po celom tele a zanechal zvláštny a príjemný pocit.
„Lebo ťa volá El“ rovnako som mu pri uchu zašepkala. Cítila som ako sa mierne zachvel no pomaly sa zo mňa zdvihol a postavil sa na nohy. Pomohol mi postaviť sa.
„Ehm... mali by sme ísť“ povedala som a vybrala sa k domu. Chvíľu tam ešte stál no potom ma nasledoval. Keď som prišla do obývačky, zastala som a začala sa smiať. Dan mala vlasy plné šľahačky, nad obočím mala kečup a na krku ... horčicu?
„Vy ste ale labužníci“ podotkol Louis a sadol si k El. Ona sa k nemu prisunula čo najviac. Prevrátila som očami no cítila som pálivý pocit pri srdci. Žiarlivosť? .... No jasné že žiarlivosť! ..... Z kade vieš?.....Hm práve si to povedala..... ha! Pravda.....
„Do kelu!“ Povedala som sama pre seba keď som uvidela fľaky od blata na mojom oblečení. GRRR! Ja toho Louisa zabijem.
„ČO je?“ opýtala sa El.
„Ale... kvôli NIEKOMU som celá špinavá“ zahučala som a zdôraznila to slovo.
„To nevadí. Poď ! Dám ti niečo na prezlečenie“ El vyskočila na nohy a hneď ma za ruku ťahala preč. Vyšli sme hore. El otvorila dvere do Louisovej izby a začala hrabať v jeho skrini
„Tu máš niečo moje. Dúfam ti to bude dobré. Môžeš sa tu prezliecť.“ Usmiala som sa. El mi podala šaty a vybehla z dverí. Vzdychla som si a do nosa mi udrela ta úžasná vôňa. STOP! El je dobré dievča a s Louisom im to sekne. A ešte k tomu, ľúbia sa. To im nespravím.... Pokývala som hlavou a začala sa prezliekať. Práve, keď som si cez hlavu pretiahla tričko dnu vošiel Louis.
„Prepáč...Ja nechcel som.... vrátim sa neskôr...“ povedal a už zatváral dvere.
„Nie to je v pohode. Už som oblečená.“ Zasmiala som sa. Louis vošiel dnu a začal hrabať v stolíku. Zvedavo som na neho striedavo pozerala a do rúk brala špinavé oblečenie.
„Dobre.. tak ja idem“ povedala som mu a skôr ako niečo stihol odpovedať som zavrela dvere... Fu.... vyfúkla som a dala do pračky svoje šaty...

Keď sa zotmelo išli sme domov aby si stihla Dan ešte pobaliť veci. Ja som už musela ísť za svojim miláčikom. Teda domácim miláčikom. Môj malinký Beny. 

S Dan sme sa rozlúčili a každá išla svojim smerom.... Zahrabala som v kabelke po kľúčoch a odomkla si dvere do bytu. Na privítanie sa ku mne rozbehol Beny.
„Ahoj zlatko. Chýbala som ti?“ čupla som si k nemu a prehrabávala jeho jemnú, bronzovo hnedú srsť. Kýval s chvostom a jeho očičká v svetle žiarili ako malé briliantíky. Nohou som zabuchla dvere a ako kačka.... logika..... sa presunula ku skrinke v kuchyni. Otvorila som ju a hrsť granúl som dala môjmu malému plyšáčikovi. Všetko hneď spapal. Postavila som sa a ponaťahovala. Umyla som si ruky od granúl a hodila tašku pod kabáty na stoličku. Zamkla som dvere a pozhasínala som svetlá. Vošla som do kúpeľne a dala si sprchu. Obliekla som si nočnú košeľu a ľahla do postele. Po chvíli som zaspala s mojim huňatým miláčikom pri nohách. Verný to strážca.....
..............


Odstrčila som pero od bielej strany denníka. Bolelo ma celé zápästie a spomienky na neho mi pripomenuli city, ktoré som k nemu vtedy prechovávala. Pokývala som hlavou a zahnala horúce slzy. Môj malinký Beny, ktorý už mimochodom taký malý nebol,  ku mne pribehol.
„Aspoň ty ma ľúbiš“ odula som spodnú peru, objala ho a dala mu pusu do jeho mäkkej srsti......

Tak páčila sa aspoň trošku? :) 

It´s the end? ...or... start??

Jasné času stále menej :/ ale snažila som sa a tak vám sem pridám toto :D neviem či sa vám to bude páčiť a či si to vôbec niekto prečíta ale budem rada ak áno. A samozrejme ak napíšete aj komentár :)  Ďakujem, že to ešte komentujete :) Prepáčte za to čakanie!!! Ja sa polepšim!!! :D
Je to koniec?... Kráčala som smerom do domu. Oblečená v temných čiernych šatách, v čiernych lodičkách. Tvár mi nezdobil make up ani úsmev. Priam jej odopieral radosť... plač.. smútok... to jediné som vtedy cítila. Rukou som si prikryla nahé ruky v snahe zacítiť trochu tepla. Chlad... Sklonila som hlavu...
Tromi schodmi som sa dostala na verandu nášho „letného“ domčeka. Leto už nebolo. Začínala sa chladná a mrazivá jeseň po ktorej príde ešte mrazivejšia zima. Teraz som bola osamelá. Obzrela som sa do ľava. Hojdačka, kde som trávila letné večeri s knihou „Charlie a továreň na čokoládu“...
Ďalší potok sĺz... S mojou babkou sme tu raz do roka sedávali. Ležala som v jej náručí zatiaľ čo ona mi ako malej čítala knižku... Spadla som na kolená...Čo budem teraz robiť? ... Babka bola jediná, ktorá sa ma ujala. Inač by som išla do sirotinca. Moji rodičia sa ma vzdali skôr ako som začala veci chápať.... chrbtom ruky som stierala z tváre more sĺz. Nikoho iného som okrem nej nemala. No teraz? Nemám ani tu. Opustila ma ... ako všetci ostatný... Sadla som si na hojdačku. Už tu chýbalo len babkine štrikovanie a káva, ktorej vôňa bola lákavá no chuť vôbec. Zdvihla som kolená až k brade a objala nohy rukami. Je jej tam hore lepšie? Sleduje ma práve teraz? Láme si nado mnou hlavu? ... Čo ak bol ešte niekto kto ma mal rád. Odohnala som ho a ostala sama. Úplne sama. .....

......

Všetko sa začalo v deň letných prázdnin tohto roku. Balili sme si s babičkou veci aby sme mohli odísť do našeho „letného sídla“.
„Ella si už zbalená?“ babka dychtivo kráčala k dverám a späť na koniec chodby.
„Áno“ konečne som dotrepala svoju tašku k dverám. Nastúpili sme do taxíku a viezli sa na letisko. Vošli do lietadla...
„Babi? Čo máš naplánované na toto leto?“ opýtala som sa jej
„No ... asi štrikovať a...“ vedela som čo chce povedať „piť kávu“ povedali sme naraz.  Zasmiali sme sa
„Dôležité je že tam budeme spolu“ pohladila mi ruku. Usmiala som sa na ňu a položila hlavu na jej rameno
„To je“ ... cesta netrvala dlho. Zobrali sme si kufor a nedočkavo išli do našeho malého letného domčeka....
 Večer, keď sme boli vybalené a chystali sa na príchod našich hostí som stála pred zrkadlom. Obzerala som sa v nových šatách od babky. Boli jednoduché ale nádherné.
„Si nádherná“ povedala babka stojaca za mnou. Stisla mi ramená a pyšne sa dívala na odraz v zrkadle.
„Som na teba hrdá Ella“ pobozkala ma na vrch hlavy a otočila si ma k sebe. Slzy ma štípali v očiach.
„Ako malá si okolo mňa behala s tým, že budeš princezná. Teraz verím že si sa ňou stala. Tu“ prstom ukázala na moje srdce.
„Raz budeš kráľovná. Budeš sedieť na mojom mieste obklopená deťmi, vnúčatami a pravnúčatami...Zvládneš to. Som si istá, že z teba bude skvelá právnička, matka a manželka.“ Prečo tak hovorí? Ona bude pri mne. Celý ten čas...
„Ako to vieš?“ otočila ma späť k zrkadlu.
„Vidíš to?“ opýtala sa.
„Čo mám vidieť?“
„Vidíš tu iskru v tvojich očiach? Podľa nej viem, že to zvládneš. Si silná Ella. Premýšľaj hlavou ale aj srdcom a všetko čo chceš, dosiahneš.“ Slza sa mi skotúľala z oka. Pevne som ju objala
„Ľúbim ťa babi.“
„Aj ja teba dcérka.“

............

Nohy som zložila z hojdačky a v ruke zovrela náhrdelník. Bol od babky. Dostala som ho v ten večer. Pripla mi ho so slzami v očiach a láskou v srdci. Bola na mňa pyšná.... A ja som ju sklamala. Neuspela som... Pred týždňom ma vyhodili z práce...

............

Išli sme do mesta. Slnko nám hrialo tváre, na ktorých sme mali náš typický úsmev. Zdravili sme každého okolo idúceho. Známych, priateľov, všetkých...
„Ahoj Joe“ pozdravili sme predavača a vlastníka malého obchodu s potravinami.
„Ahojte.“ Odkričal zo skladu. Zrazu sa z tamade ozval buchot a vykukla hlava Joa.
„Čo to preboha bolo?“ opýtala sa vyľakane babka.
„Ále... prišiel nový tovar a akurát sa na mňa zosypala hora gumených kačičiek. Tak. Aké je ráno?“ opýtal sa. A pritom mal jednu kačičku strčenú za opaskom. Zasmiali sme sa.
„Dosť zaujímavé... inač tá kačička... chystáš sa s ňou hrať vo vani?“ opýtala som sa ho. ON ju vybral a hodil do miestnosti kde sa zrútila lavína..... Prešli sme ešte par obchodov a išli do domu dôchodcov. Cez leto im tam chodíme vypomáhať.
„Ahojte Margarét“ pozdravila som starú pani, ktorá práve sedela v kresle a prepínala na TV kanáli.
„Ahoj Ella. Ako si sa mala?“ opýtala sa.
„Skvelo. Uspela som. Pracujem ako právnička“ radostne som poskočila a sadla si k nej.
„Tak to ti gratulujem“ poriadne ma vystískala.....
Asi dva týždne nato som sa bola prejsť po meste. Babka vykecávala s kamarátkami jej veku.
Práve som prechádzala okolo obchodu s náradím, keď som do niekoho narazila. Obal na gitaru mu spadol na zem.
„Och prepáč. Som nešikovná“ ospravedlňovala som sa mu.
„To nevadí....“ keď som uvidela jeho oči a ten úsmev.  Ako mi len chýbal... „Ella!! Ahoj!!“
„Ahoj Harry“ cítila som ako mi červeň stúpa do tváre.
„Ako sa máš? Čo si celý ten čas robila? Kedy si prišla?“ dával otázku za otázkou.
„Mám sa skvelo. Prišla som asi pred dvoma týždňami a mám prácu. Dívaš sa na čerstvo prijatú právničku.“ Poskočila som.
„Och to je skvelé“ okamžite ma objal. Jeho vôňa. Roztriasli sa mi kolená... Zahryzla som si do spodnej pery.
„A čo si robil ty?“ opýtala som sa ho ako sa odo mňa odtiahol.
„Mali sme koncerty s kapelou.“ Usmial sa. Myslela som, že sa roztopím. No vtedy som si spomenula...
„Prepáč Harry ale musím ísť...“ chytila som sa za hlavu.
„To je v poriadku no musíš mi dať svoje číslo.“ Žmurkol na mňa. .... áách.... drž sa!!
„Jasné“ určite som vyzerala ako čerstvo dozretá paradajka. Z kabelky som vytiahla pero a číslo mu napísala na ruku.
„Zavolám ti“ znovu na mňa žmurkol
„Tak ahoj“ usmiala som sa a odišla. Cítila som na sebe jeho pohľad....
Domov som prišla k večeru. V kuchyni rozvoniaval babkin slávny broskyňový koláč. Kabelku som hodila k stene a rozbehla sa k nej. Položila som jej hlavu na rameno a sledovala ako roztiera na koláči čokoládu.
„Ahooj“ dala som jej pusu na líce
„Ahoj ako bolo?“ opýtala sa.
„Stretla som Harryho.“ Oprela som sa o linku.
„Toho som dlho nevidela. Ako sa má?“ opýtala sa
„Celý ten čas bol na koncertoch s kapelou áá má mi zavolať“ zazubila som sa.
„Už od mala ťa mal viac než rád...“ zasmiala sa babka.
„Ukáž pomôžem ti“ podišla som k nej a spolu s ňou roztrela čokoládu....

.......

Pozrela som sa cez okno do domu. Akoby som nás videla stáť pri linke a roztierať čokoládu. Spievať si a rozprávať o tom aký sme mali deň. Znovu som cítila tu vôňu čerstvo upečeného koláča. Znovu som si zotrela slzy z tváre.

.......

Píííp.... píííp.... vypnite to!! .... pííp.... pííp.... parkuje u nás nakladiak??!!! .... píííp.... piííp....
Naštvane a nešikovne som sa posadila a schmatla do ruky mobil.
„Dnes o pol 1. Nechcem počuť/ čítať žiadne nie! H xx“ usmiala som sa nad správou a podskočila na posteli.
„Búraš bytovku?“ kričala babka asi z obývačky. Tsss .... odhrnula som perinu a pristúpila k oknu. Slnko priemne hrialo a stromy sa pohybovali vo veternom tanci. Fiijúú... nie, nie som zhúúlenááá...
Išla som teda do sprchy, umyla tvár a zuby. Obliekla som si kraťasi a modré tričko s nápisom NEW YORK CITY. Obula som si biele coversy a vlasy zopla do vysokého copu.

Zišla som dole, kde už rozvoniavali babkine skvelé lievance s jahodami, šľahačkou a javorovým sirupom.
„Mňáám. Dobre ránko.“ Dala som jej pusu na líce a sadla si za stôl.
„Aj tebe. Kam si tak vyobliekaná?“ spýtala sa aa... žmurka? Ííp ona žmurkla !
„Idem von s Harrym.“ Neodolala som a usmiala sa.
„S malým Harrym? S tým, ktorý ti stále kradol lízanky??“ zasmiala sa.
„Áno s tým“ zaškerila som sa. Skontrolovala som si hodinky a takmer sa zadrhla jahodou pokrytou veľkou vrstvou šľahačky.
„Tak zabav sa. A dávaj na seba pozor.“ Pevne ma objala.
„Ách aká si už veľká. Pred nedávnom si za mnou behala, že chceš otvoriť krabicu s tvojimi omaľovánkami. Už vtedy som vedela , že z teba niečo dobré vyrastie. Mala si vodcovské schopnosti. A teraz si právnička.“ Pohladila ma po vlasoch
„Vážne som na teba pyšná.“ Pobozkala ma na temeno hlavy. Slzy ma zaštípali v očiach
„Ľúbim ťa, babi“ objala som ju a v ruke zovrela tú jej.
„Aj ja teba“ zasmiala sa.
„Tak bež aby na teba dlho nečakal“ zasmiala sa. Zobrala som si tašku na rameno a poškrabala sa na krku. Otočila som sa a znovu objala babku. Smiali sme sa
„Tak už bež. A ak ti zlomí srdce... ja mu niečo zlomím po svojom“ nedalo mi sa znovu nezasmiať.
„To si netrúfne. Ahoj“ ....
.....
Ponáhľala som sa. Tešila som sa ako malé dieťa. Zašla som za roh a z diaľky uvidela kučeravú hlavu. Úzke džínsy a priliehavé biele tričko. Zahryzla som si do pery a pomaly išla k nemu. Bol ku mne otočený chrbtom a v ruke sa hral so slnečnými okuliarmi. Podišla som k nemu viac, postavila sa na špičky a zakryla mu oči.
„Kto som?“ snažila som sa napodobniť hrubý hlas. Pravdupovediac? Znelo to ako krížený Jim Carrey ,ako muž v Maske, s Antoniom Banderasom.
„Hmm. Miss America?“ zazubil sa.
„Tesne vedľa“ zašepkala som mu do ucha a zložila mu ruky z očí.
„Ahoj. Už si mi chýbala“ usmial sa a díval sa mi do očí. Akoby chcel vedieť či aj ja jemu.
„Ahoj. Tak kam pôjdeme?“ opýtala som sa a upravila si tašku na ramene.
„TU neďaleko je jedna talianska reštaurácia. Myslel som... mohli by sme si dať špagety.“ Nevinne sa na mňa zahľadel.
„Tak teda poďme“ mykla som hlavou...

Čakali sme kým nám donesú naše špagety. Harry mi hovoril o koncerte v Toronte. Ako sa Zayn pošmykol na šľahačkovej kôpke, ako Niall spadol do vane, kde sa práve Harry kúpal. Ako Louis rozsadol gumenú kačičku a Liam z toho bol smutný. Bol to darček pre jeho psíka Lokiho...
Odpila som si z vody a cítila som sa divne, že som v reštaurácii takto oblečená. Úsmev mi z tváre neskĺzol. Priam sa zväčšil pri pohľade na veľký tanier plný špagiet. Harry sa zasmial na mojom výraze a ja som sa na neho urazene pozrela.
„Dobrú chuť“ žmurkol na mňa. Bol tak rozkošný. Najme keď mu špageta pristála na nose..
Pustila som sa do toho. Bolo to vážne dobré... Keď sme dojedli mala som pocit, že puknem.
„Neverím, že som toto všetko zjedla“ zasmiala som sa
„Tak to ani ja“ zazubil sa. Poobzerala som sa dookola. Bolo tu vážne krásne. Bolo síce len pol druhej, no tu bola tma a všetko svetlo vychádzalo zo sviečok položené na každom stole, poličke, bare. Stoličky a stoly boli z dubového dreva. Voňalo to tu prírodne a gurmánsky. Sťažka som odfúkla
„Tak čo? Chutilo?“ opýtal sa
„Ani nevieš ako“ zasmiala som sa... Harry po dlhom prehováraní zaplatil. Prechádzali sme sa po lúke, ktorá teraz bola nádherná. Slnko skrývajúce sa za obzorom svietilo na kvety, ktoré sa za jeho lúčmi obracali. Harry sa len tak v strede ničoho hodil medzi kvety.... Keď som si všimla tie púpavy napadlo ma či na tom bielom tričku nebude mať žlté fľaky....
Sadla som si k nemu do tureckého sedu. On si medzi tým ruky založil za hlavu.
„Aké to je žiť tak rušný život?“ hľadela som pred seba. Vietor sa mi jemne hral s vytŕčajúcimi vlasmi.
„Chýba ti rodina. Chýba ti obyčajný život. No tento život je super. Nenudím sa a robím to čo ma baví. Hudbu.“ Usmial sa a sadol si. Usmiala som sa. Zrazu bolo ticho a slnko zachádzalo. Obloha nadobudla krásne červeno rúžovej farby.
„Neviem nad tým prestať premýšľať. Si iná...“ keď som sa na neho pozrela... hľadel pred seba.
„V-v tom zmysle, že ... jednoducho keď sme to seba vrazili spomenul som si aké to bolo kedysi. Ako som ti kradol lízanky.“ Zasmiali sme sa „ako som sa prvý krát zamiloval do tvojich očí...“ zaskočil ma. Srdce mi bilo rýchlo, v hrdle som mala sucho a jeho pery akoby ma volali. Žeby som sa do neho zamilovala? Je to možné? Tak rýchlo? Zahryzla som si do pery
„Ella. Asi som sa do teba zamiloval. Neviem kedy.. a ako... ale som si istý že k tebe niečo cítim“ tak uprene mi hľadel do očí. On nevedel klamať. A ani neklamal. Začal sa približovať. Bol čoraz bližšie. Každučký milimeter čo bol bližšie som bola čoraz nervóznejšia. Dúfala som nech si to nerozmyslí a nepovie že to bol len žart. No keď už sme sa dotýkali nosmi pootvorila som pery
„Harry Styles si blázon“ zašepkala som. On rozbil aj ten kúsoček a vpil sa do mojich pier. Bozkával nežne a pri tom vášnivo. Chytil mi tvár do rúk aby bozk ešte trochu prehĺbil a potom sa odtiahol. Čakal na moju reakciu.
„Blázon do teba“ jeho úsmev žiaril. Usmiala som sa a natiahla sa k nemu. Znovu som ho pobozkala....

..........

Dych sa mi zastavil pri spomienke na tú lúku, na jeho pery a na neho. Ten bozk pre mňa znamenal veľa. Od vtedy neprešla chvíľa kedy by som si na neho nespomenula. Znovu som sa rozplakala pri spomienke....

...........

Chodili sme na prechádzky, trávili sme čas doma. No jedného dňa kedy sa babke stav zhoršil a ona ležala v nemocnici sa všetko pokazilo. Svet sa mi rútil. Nevedela som čo robiť. Chodila som z miesta na miesto v našej obývačke s mobilom v ruke. Mali mi zavolať ako je na tom.  Zatiaľ som za ňou ísť vraj nemohla.  Musí byť v poriadku. Veď predsa nikoho iného nemám. Zastala som pri stene a oprela sa o ňu. Čo ak... nie!!
Slzy si našli cestu po mojej tvári. Skĺzla som po stene až na zem. Rukou som si podoprela tvár a plakala. Dokým nezazvonil zvonček.
„Je otvorené“ zakričala som. Zrazu sa z chodby vynorila Harryho ustráchaná hlava.
„Si v poriadku sweety?“ kľakol si ku mne.
„Nie. Nič nie je v poriadku.“ Povedala som zlyhávajúcim hlasom.
„Ale bude uv....“ prerušila som ho. Neviem, kde sa to vo mne nabralo.... Postavila som sa a dívala na neho.
„Nie Harry nič nebude v poriadku...“
„Tak nehovor...“ postavil sa tiež.
„Nie! Ona je jediné čo mám... leží v nemocnici. Je vážne chorá! Toto malo byť naše posledné spoločné leto!!  Nebude to v poriadku!! Neboli sme ešte pozrieť pani Fridrichovú! Neboli sme spolu na jahodovo vanilkovom koláči! Nestihli sme nič čo sme si naplánovali! Takto to nemôže skončiť!!“ vzlykala som a čudovala som sa ako ešte dokážem kričať. Harrymu sa vydrala slza z oka.
„Ella ja to chápem....“ pohladil ma po chrbte a išiel ma objať. No ja som sa mu vymanila
„Nechápeš.. nevieš čo to je nemať rodinu. Mamu ani otca. Ty máš všetko. Máš priateľov, rodinu, chalanov zo skupiny.. máš všetko čo potrebuješ aby si bol šťastný!! Nemôžeš to chápať!!“ rozkričala som sa. Chudák ostal zaskočený. Nemala som na neho tak vyskočiť.
„Prepáč ja...“ hovorila som už tichšie s menším chrapľákom...
„Takže nechápem... Vieš ... to najhlavnejšie si nepovedala. Mám teba. A ty mňa... Nikdy by som ťa nenechal samú, nikdy by som ťa neopustil. Ale teraz ani neviem čo som si myslel.. Celkom šťastný som jedine s tebou!“ poslednú vetu zdôraznil. Otočil sa a odišiel. Keď som začula buchod vchodových dverí... na zem mi dopadol mobil. Ruku som si priložila k ústam. Čo som to spravila?!!!
Odohnala som človeka, ktorý je jediný čo tu pre mňa bol. On a babka. Ako som mohla byť taká hlúpa.... Chcela som sa za nim rozbehnúť a ospravedlniť sa mu. No ostala som ako oparená stáť... dokým som nepadla na kolená a neprehla sa v kŕči strachu, smútku. Držala som sa za brucho a plakala.... a plakala......
Neskôr, keď sa neozval ani jeden telefonát od Harryho ani z nemocnice, som ležala na zemi. Nemala som chuť do života. Všetko dobré čo mám v živote zrazu strácam.. Horko ťažko som si skočila pre deku a ľahla si k telefónu do obývačky na gauč. Zaspala som.
Cŕŕŕŕn Cŕŕŕŕŕn
Vyľakane som sa posadila a prezrela izbu. Všade bola chladná až strašidelná tma no bolo tu jedno svetlo. Svetlo vychádzajúce z môjho mobilu. Rýchlo som sa k nemu natiahla a zdvihla.
„Ahoj Ella.“ Bola to doktorka Stela.
„Dobrý. Tak ako je na tom?“ hlas sa mi triasol.
„Ella... Nie je na tom dobre. Vôbec. Mala by si prísť. Čoskoro. Stráv s ňou posledné chvíle“ nie.... to nie je pravda! .... nič som nevnímala. Ani doktorku Stelu. Svet sa prestal točiť...

.............

Od vtedy som strávila každučkú minútu pri nej. Zjedli sme spolu jahodovo vanilkový koláč. No mesiac po tom. Ku koncu letných prázdnin sa všetko pokazilo. Ostala som na svete sama.... Teraz tu sedím a plačem na hojdačke. Je mi zima a vôbec neviem čo robiť. Ako žiť ďalej. Bez milovanej osoby... Jedna by tu ešte bola ale tú som odhnala.
„Styles!! Prečo mi neopustíš hlavu! Prečo si sa vtedy nevrátil! Prečo som sama?! Prečo sa cítim tak chladná a sama.“ Kričala som na terasu. Nemal to nikto počuť. No predsa...
„Presne to si hovorím aj ja sám...“ z tmy vystúpila tá známa postava. Jeho hlas ma pohladil. Otočila som k nemu hlavu. Vietor mi rozfúkal vlasy a odhalil červenú tvár celú uslzenú.
„Prečo si tu?“ uprene som sa mu dívala do očí. Mal v nich smútok a vyzeral akoby práve tiež plakal.
„Myslíš, že som dokázal odísť? Odísť od teba. Ella ľúbil som ťa...“ vyšiel po jednom schode.
„Budem ťa ľúbiť...“ vyšiel znovu jeden schod. „A z celého srdca ťa milujem“ už stál predo mnou.
Z tváre mi odhrnul vlasy „... pohľad na teba. Ako si smutná ma ničí. Ella už ťa nikdy nechcem vidieť smutnú. Už nikdy“ nahol sa a priblížil. Srdce mi znovu bilo ako splašené. Pootvorila som pery
„Tak mi nezlom srdce a nenechaj ma nikdy samú“ prosebne som sa mu zadívala do zelených očí. Chcela som už aby ma pobozkal. Chcela som ho znovu cítiť tesne pri mne... Namiesto odpovede ma pobozkal. Bozk bol plný túžby, lásky,...

O pár dní:                                                                                                    

„Zvládneš to sweety.“ Objal ma zozadu a pobozkal na líce. Dívala som sa na otvorenú skriňu. Babkinu skriňu. Strácala som dych akoby som cítila jej parfum. Akoby som cítila ju... Harry sa posadil na posteľ. Vystrela som ruku a prešla po šatách v šatníku. Zobrala som prvé marhuľové šaty. Nosila ich keď sme spolu išli do kostola. K nemu mala podobnej farby ladený klobúk. Zvesila som ich z vešiaka, poskladala a jemne položila do krabice. Takto pokračovalo. Až šatník ostal prázdny. Bolo jasné, že už tu nie je. Že je na lepšom mieste. Usmiala som sa. V očiach sa mi mihali slzy. Je jej lepšie. Nikdy ma neopustila. Posledný jej deň mi stisla ruku a povedala: „Nikdy ťa neopustím. Pamätaj, že ja budem tá, ktorá na teba bude dozerať.... Pre mňa budeš vždy moje malé dievčatko. Nezabúdaj, že tu máš ľudí, ktorým na tebe záleží. Ľúbim ťa Ella.“...
Zavrela som krabicu a obzrela sa za Harrym. Ten mal pyšný výraz. Podišiel ku mne a pobozkal ma.
„Milujem ťa“ zašepkal a zobral jednu z krabíc. Ja som zobrala druhú a pribehla k nemu.
„Ja teba viac“ zašepkala som mu. Vyšli sme von, krabice poukladali do kufru auta a nastúpili. Pripútala som sa a pozrela na dom. Harry mi stisol ruku položenú na sedadle a usmial sa. Dala som mu pusu na líce.... Teraz som šťastná. Milovaná osobou, ktorá mi ukradla srdce. A milovaná osobou, ktorá na mňa dáva pozor... 

THE END

Disappointment, Friendship, Love. 32.časť

Naozaj je mi to ľúto. Nestíham nič... :/ ani písať. Len čo prídem domov.. musím znovu ísť preč.. a to stále dookola. Potom prídem unavená... Dúfam to ešte chvíľku zvládnete :/ :) ospravedlňujem sa za  to dlhé čakanie :/ čakala som na nové komentáre pre Mišku ale akosi ste nič nenapísali :/ ... Asi ste chceli vedieť čo je s  Amy  a Liamom :) Bežte čítať aby ste o tom mohli napísať v komentároch O:) nech vás je čo najviac :D .. pridám vám sem ešte niečo ak tu bude minimálne 5 komentárov  O:) :D taaak príjemné čítanie :)


*Liam*

Mala pravdu. Mal som jej to povedať skôr. Mal som nabrať odvahu.. Nechcel som ju nechať tak dlho v klamstve... Konečne ju mám pri sebe. Cítim ju vo svojom náruči. Už nikdy ju neopustím. Moje srdce poskočilo pri tom, že ma po tom všetko ľúbi. Jej pery... mal som chuť sa ich znovu dotknúť. Čo i len na sekundu. Nechcel som ju už stratiť....
Pomaly sa ochladilo. Cítil som ako sa v mojom náručí chveje.
„Amy. Si celá premrznutá“ pošúchal som ju po ramene.
„Nie to je v poriadku“ usmiala sa na mňa. Pri tom jej poskakovala spodná pera. Zasmial som sa natom aká je tvrdohlavá a postavil sa. Zarazene na mňa pozrela.
„Ideme dnu.“ Oznámil som jej.
„Zbláznil si sa? Zima mi bola pred pol hodinou. Teraz som chodiaci cencúľ“ striaslo ju.
„Tak vstávaj, ideme dnu.“ Podal som jej ruku.
„Liam... mám pocit, že som k tej lavičke pri...primrzla“ mal som pocit že jej drkotajúce zuby počujem až sem.
„Sú dve možnosti. Buď prinesiem fén alebo ťa prenesiem...“ tento krát to bol pohľad – to myslíš vážne?

*Amy*
Po dlhej dobe premýšľania pri ktorom nakoniec zvolil prenesenie „ako nevestu cez prah“ pri čom mi asi dva krát udrel hlavu o zárubňu, sme ležali v posteli. Ležali sme tvárou k sebe a dívali sa jeden druhému do očí. Prikrytá snáď tromi prikrývkami a objatím svojho milovaného. Chýbali mi jeho oči. Jeho prenikavo orieškovo hnedé oči. Nemyslela som nato čo sa stalo.... Len na túto chvíľu.... na neho a a na mňa. Boli sme ticho. Vystačili sme si sami. Bez slov. Jemný úsmev, ktorý mal na perách budil motýliky v bruchu. ON.
„Ľúbim ťa“ naznačil mi perami. Srdce mi búšilo akoby búšilo na zvony.
„AJ ja teba“ zahryzla som si do pery. Pomaly sa prisunul ku mne a chytil mi tvár do rúk. Začal sa približovať. Z blízkosti jeho pier a dychu na mojom krku a tvári sa mi točila hlava. Ak ma teraz nepobozká asi sa zbláznim...
„Už ťa nenechám čakať... sľubujem“ do očí sa mi hrnuli slzy. Pritisol sa perami k mojim... Vybuchli okolo nás ohňostroje. Viem, že ma nenechá čakať... Viem že bude stále pri mne. A viem že mne by to nespravil....

O mesiac:

„Louis!!!“ kričala som na neho, keď okusoval mrkvový záhon na našom balkóne. Áno našom... Liamovom a mojom. Týždeň po tom, nám Liam kúpil byt.... Vo vašich hlavách asi vrú otázky: Mrkový záhon? Na balkóne? ... tu máte vysvetlenie. Keď sme sa sem s Liamom nasťahovali.. Louis nám doniesol „doplnok“ na balkón. No myslím, že to je len pre jeho vlastné účely alá škvŕkanie v bruchu a chuť na mladé mrkvičky.
„Ale Amy!!“ postavil sa na nohy. Ruky preložil na prsiach a odul peru z ktorej mu trčal dlhý zelený list.
„Tomlinson!!! Vieš o tom, že sa je to čo je dóóle a nie listy?!“ vytiahla som mu list  z úst.
„A-haaa“ na chvíľku sa zamyslel. Mykol plecami a vytiahol jednu celú malú mrkvičku. Odtrhol jej listy a podal mi ich.
„Prijmeš moju ružu?“ vyvalil svoje kukadlá.
„Louis ale to sú lis...“ neubránila som sa pohľadu ublíženému dieťaťu.  „Ďakujem“ pobozkala som mu na líce a zobrala si od neho listy.
„Yes!! Like a booooss“ vykrikoval po byte a chodil ako Rambo krížený s Goblinom.
„Niall nohy dole z operadla!!“ Liam kričal na Nialla, ktorý mal hlavu spustenú z gauča a nohy vyložené na operadle.
„Dóbre.“ Hundral ale sadol si normálne.
„Harry polož ten kalendár s mačkami!!“ zakričala som na neho, keď si ho do batohu snažil „nenápadne“ vopchať.
  Prevrátil očami a kalendár vrátil na miesto. Otočila som sa na päte a zmätene hľadela na obláčik idúci z chodby. Zvraštila som obočie a išla za obláčikom. Mal vôňu laku na vlasy miešaného voňavkou. Keď som došla až ku kúpeľni otvorila som dvere.  Bol tam Zayn. S kúpacou čiapkou na hlave. Spieval si Tacatu do voňavky a na tú kúpaciu čiapku si striekal lak na vlasy. Okolo nôh mal už dve prázdne fľašky laku.
„Zayn?“ oprela som sa o zárubňu a zapchala si nos.
„Uhm?“ podskočil, vypleštil oči a otočil sa ku mne.
„Nezabudol si na niečo?“ Ukázala som na kúpaciu čiapku, ktorú si zrejme zabudol dať dole z hlavy. Jeho pohľad.... myslela som, že puknem od smiechu. Zrazu sa pri mne objavil Harry s Liamom.
„Pekná práca, bro“ smial sa Harry a snažil sa rozdeliť obláčiky. Vyzeral ako besná mačka....
Liam sa opieral o druhú stranu zárubne a chytal sa za bruchu.
„Tak fájn fájn.“ Tváril sa urazene ale ťahalo mu kútikmi. O hodinu, keď boli pootvárané dvere v obývačke a aj balkón sme sedeli na našom rohovom gauči a pozerali film. Film o tom ako sa dvaja spoznali. Cítili sa tak rozdielny a pri tom taký blízky. Skôr ako sa stihli dať dokopy a začali žiť svoj nádherný spoločný život ich rozdelili. Nakoniec si k sebe cez to všetko našli cestu. Ááá neviem zaspala som....
„Som Rosamunde Pilcherová“ vykríkla som a prudko sa posadila.... To sa mi len zdá alebo pršia pukance? Mala som ich všade ... vo vlasoch, na zemi, vo výstrihu a jeden aj v ústach...
„Heej!“ zahučal Niallovi, ktorému som vybila z rúk misku s pukancami, ktoré sú teraz všade.
„Na teba trošku stará nemyslíš?“ zasmial sa Zayn a z mojich vlasov si vytiahol pukance. Prevrátila som očami a išla sa postaviť.
„Stoj!! V mene zákona sa okamžite prestaň hýbať. Máš na sebe dôkazy!!“ pozerala som na neho pohľadom – are you kidding me??? Samozrejme ich vytiahol z mojich vlasov a dal späť do misky. Musí byť riadne hladný...
„Ako dlho som spala?“ zašepkala som Liamovi, ktorý si položil ruku na môj pas a pritisol si ma k sebe.
„Nie dlho...ale prešvihla si Harryho tanec so Zaynom.“ Zasmial sa
„Pššt!!!“ výhražne nám pohrozili prstom a naraz si vytiahli papierové vreckovky aaa oni plačú?? ... Liam si moju tvár otočil k sebe. Zahryzol si do pery a pobozkal ma. Vášnivo a nežne. Prešla som rukou po jeho zátylku. Zo zvyku. Ale už mu rastú!!! .... to hovoríš tým pichliačikom na jeho hlave?? ... nie!! On má vlasy!! Mal aaa zanedla ich bude mať!! ...  to si ešte počkáš.... aj ježkovi rýchlo rastú vlasy!!! .... veď žiadne nemá.... jáááj čt!! Chcem vidieť film.....
Cítila som sa schizofrenicky. No len čo som sa obzrela kútikom oka na TV.. išli titulky a všetci revali do vreckoviek. Zasmiala som sa do Liamových pier a opätovala mu bozk.... O ďalšiu hodinu, keď Niall konečne vysvetlil, že na zajtrajší obed chce ísť do Nandos a nie Mcdonaldu, sme ich odprevadili k dverám... S Liamom sme si sadli na gauč.
„Sú ako deti“ podotkla som.
„Ďalšia puberta...“ zasmial sa Liam.
„Kde sme prestali?“ usmial sa a pritisol sa mi na pery. Smiali sme sa a znovu spoznávali. Znovu a po tisíc krát som vedela, že on je ten s ktorým chcem sedieť na verande a pliesť svetríky. Že s ním chcem prežiť celý život. Že on je ten pravý...

O päť minút neskôr:

Celá miestnosť sa ozývala ich chrápaním. Sedeli vyvalený na gauči a Liamovy liezla von slinka. Na jej prste... Bolo niečo žiarivé. Niečo podstatné a dôležité pre jej život. Pre ich život... Po tých vášnivých bozkoch (spred piatich minút) si pred ňu kľakol. Bol to jeho bláznivý nápad z lásky. A túžby stráviť s ňou celé okamihy života. Zo zadného vrecka nešikovne vytiahol krabičku v tvare srdca zamatovo červenej farby. Otvoril ju so slovami
„Asi si myslíš, že som sa zbláznil no bez teba čo i len deň, je deň o ničom. Moje srdce vždy kričí tvoje meno. Ty si tá, ktorá mi celé dni chodí v mysli. Tvoj úsmev, oči... TY. Ty si tá, ktorá si ukradla moje srdce. A ty si tá s ktorou chcem tráviť svoj život. Takže Amy Olivia Grace, vezmeš si ma?“ Líca mal mierne červené no na perách mu pohrával úsmev, v srdci nekonečný plameň lásky. Hľadela na neho aj keď vedela odpoveď. Odpoveď, ktorú jej srdce kričalo okamžite svoje „áno“ no vychutnávala si pohľad na neho. Ako ju žiada aby bola jeho. Že z celé sveta si vybral práve ju. Úbohé dievča, ktoré odkopol chalan. Dievča s nie veľmi ľahkým životom dokým nestretla jeho. On jej zmenil život. Kvôli nemu sa donútila k svojej vášni spievať. Kvôli nemu si vychutnala minulo týždňový benefičný koncert, kde zahliadla jeho hlavu. Jeho pyšný a smutný úsmev. No teraz. Teraz je pripravená byť s ním. Celý život iba jeho. Pootvorila ústa
„Áno“ z očí jej vybehla slza. Slza radosti. On ju s nadšením objal, vyzdvihol ju a zakrútil sa s ňou. Ozíval sa ich smiech. Pobozkal ju na slzu, ktorá jej vyšla z oka a vyhľadal jej pery. Z krabičky vytiahol prsteň. Pomaly jej ho nasunul na prst... Teraz prsteň lásky zdobí jej ruku, ktorú tak stíska v spánku. Sníva o nej. A ona o ňom. Patria k sebe... a oni to vedia.....

THE END 

Tak čo ? Páčila sa? :) ešte raz prepáčte za to dlhé čakanie :/ Píšte komentáte prosím nech viem, že to mám ešte pre koho písať a že nemám prestať :)

Prečítate si? (psie očká)

Acchhh!!! som naštvaná !! na seba!!! som leniváá a nemám čas. Monitor, tréningy, priatelia. Je toho veľa :/ No od teraz sa budem snažiť pridávať čo najviac no prosím komentujte. Pomáha mi to v písaní .. motivácia :) ... tak prosím bežte okomentovať čo najviac Miškinu jednodielku aby som vám sem mohla pridať niečo odo mňa. :)) ďakujem :) aaa hlasujte v ankete ;) :D

Surprise

Prepáčte :/ je mi to straaašne ľuto :/ už sa musim polepšiť!! :D mala som toho veľa prepáčte :/ tanečná... samí tréning a teraz keď som bola chorá... musim dobiehať školu :/ ale budem sa snažiť pisať čo najviac takže dúfam mi budete držať palce aaa že chviľku ešte vydržíte :) ďakujem za komentáre mrkvičky :) ja sa polepším :)) :**
Teraz :D pricháádza prekvapenie :) pamätáte si dúfam moju Mišku :D Musíte!! :D :D Na toto slová netreba :)) Je to dokonalé puss :** :DD tak bežte čítať ;)

*Courtney*

Ráno som sa zobudila s až podozrivo dobrou náladou. Hodnú chvíľu som rozmýšľala čím to je. Potom mi pohľad padol na kalendár a vtedy mi to docvaklo. Dnes je to práve rok. Rok, čo chodím s najdokonalejším chlapcom na tejto planéte. Chlapcom, ktorého meno je Liam Payne. Šťastne som vyskočila z postele a tanečným krokom došla do kúpeľne. Tam som strávila dobrú pol hodinu, ale to mi už niekto búchal na dvere: „Courtney!!! Okamžite vylez z tej kúpeľne! V tomto dome sú okrem teba ďalší ľudia, ktorí ju tiež potrebujú!“ no jasné, moje dvojča Sophie. Posledný krát som si prečesala vlasy a odomkla. Vzápätí sa predo mnou zjavil môj zrkadlový obraz. Ja a Sophie sme jednovaječné dvojčatá a nikto okrem našich rodičov, Liama a našej najlepšej kamošky Lucy nás nevie rozlíšiť. Obidve máme dlhé hnedé vlasy, veľké hnedé oči, sme pomerne chudé a celkom vysoké. Výzorovo sme možno rovnaké ale povahy máme každá inú. Obe sme síce poriadne ukecané, ale ja som tá normálnejšia a zodpovednejšia, kým Sophie je tá šialenejšia. Keď som otvorila dvere, len ma so slovami „no konečne!“ odstrčila a zavrela za sebou. Mávla som nad ňou rukou a zišla po schodoch dole do kuchyne. Po raňajkách som išla do izby skontrolovať mobil, či nemám nejakú esemesku od Liama. Ale na displeji nesvietila ani správa ani nijaký zmeškaný hovor. Žeby zabudol na naše výročie? To sa na neho nepodobá...

*Liam*

Po dlhom čase sme konečne s chalanmi mali pár dní voľna. Perfektne načasované, pretože dnes je deň D. S mojou priateľkou Courtney máme naše prvé výročie. Takto presne pred rokom sme sa dali dokopy. Už mám úplne presne naplánované, čo jej dám, no zatiaľ sa budem tváriť, že som na to zabudol. Dúfam, že mi to nič ani nikto nepokazí.
Vytočil som číslo jej sestry Sophie a čakal, kým to dvihne. Po piatom zazvonení sa ozvalo rozospaté: „Haló?“
„Ahoj Soph, tak platí naša dohoda?“
„Ou ahoj Liam. Prečo mi voláš v sobotu o deviatej ráno? Normálni ľudia o takom čase ešte spia! A áno platí.“
„Prepáč, neuvedomil som si, že si taký spachtoš ( na druhej strane sa ozvalo naštvané Ts!). Takže prídem pre teba o pol jedenástej, ale čakaj ma na rohu vašej ulice, nech si Courtney nič nevšimne!“
„Okej budem tam. Čau.“
„Ahoj.“ Zložil som. Akurát som sa stihol naraňajkovať, obliecť, požičať si Louisovo auto (bez toho aby o tom vedel, ale to je detail) a mohol som vyraziť. Ako sme sa dohodli, Sophie ma už čakala na rohu ulice. Vždy, keď som ju videl, žasol som nad tým, ako sa s Courtney podobajú. Netuším, ako som ich vedel rozlíšiť ale skrátka som vždy vedel, ktorá je ktorá. Nuž, tomu sa zrejme povie pravá láska. Páni Liam, odkedy si taký poetický? Začudoval som sa v duchu.  Sophie si otvorila dvere na strane spolujazdca a nastúpila. „Ahoj, tak čo, už máš premyslený plán?“
„Áno, len s výberom toho najhlavnejšieho potrebujem pomoc.“
„Okej, tak v prvom rade, nech na tom darčeku bude niečo fialové! Vieš, že to je jej obľúbená farba. No a s výberom ti poradím, našťastie máme dosť podobný vkus. Tak ide sa hľadať!“

Po dvoch hodinách

Konečne! Museli sme spolu obehnúť 4 zlatníctva, kým sme našli dokonalý darček pre moju Courtney. Sophie som vysadil tam, kde sme sa stretli a povedal jej, nech je Courtney o pol siedmej vychystaná na moje prekvapenie.

*Courtney*

Okolo tretej do mojej izby bez zaklopania vtrhla až príliš hyperaktívna Sopfie.
„Čo horí?“ spýtala som sa otrávene. Bola som trošku naštvaná, pretože niekto nám tu na niečo  zrejme zabudol...
„Nie to zatiaľ nie. Ale okamžite šmýkaj do kúpeľne!“ povedala a už ma aj s mojou stoličkou na kolieskach, na ktorej som momentálne sedela, tlačila do dverí kúpeľne.
„Na čo? Ja sa teraz nikam nechystám. A rannú hygienu mám už za sebou.“ No ona ma nepočúvala. Nastavila ma pred zrkadlo, pripravila asi všetky maľovátka čo máme v dome, odniekiaľ vytiahla šatku a zaviazala mi oči.
„Ehm...Soph? Keď ma už chceš nalíčiť, ako mi namaľuješ oči keď na nich mám toto?“
„Aha...To som nedomyslela.“ Dala mi tú šatku dole.
„A načo vôbec tá šatka?“
„To nerieš.“ Začudovane som pozrela na jej odraz v zrkadle. No ona mi nevenovala pozornosť, práve sa rozhodovala, aký odtieň lesku mi dá na pery. Neriešila som prečo, Soph je skrátka taká, že keď ju niečo napadne, okamžite to musí urobiť. A väčšinu jej nápadov si odskáčem ja. Tak som asi dve hodinky presedela pred zrkadlom v kúpeľni, kým ona ma líčila a robila účes. Nanešťastie som sa nemohla vidieť, keďže jej doplo, že keď ma aj so stoličkou otočí chrbtom k zrkadlu, veľa toho neuvidím.
„Tak! Prvú časť máme za sebou.“ Povedala a s úsmevom pozerala na svoje dielo na mojej tvári a vlasoch. Keď som sa chcela otočiť, rýchlo ma potiahla naspäť.
„Ešte nie!!!“ povedala, chytila ma za ruku a ťahala do nášho spoločného šatníka. Tam po krátkom rozmýšľaní zobrala do ruky moje obľúbené krátke biele šaty na ramienka so slabofialovým opaskom a strčila mi ich do ruky. Potom vytiahla biele sandáliky na nízkom opätku. Na chvíľku sa zamyslela a pridala ešte aj tenký fialový svetrík. Potom ma vytiahla zo šatníka, dotlačila do izby prikázala mi obliecť si to a zabuchla dvere. Keď som sa obliekla a obula, zakričala som, že môže vojsť.
„Už sa môžem pozrieť?“ spýtala som sa jej.
„No áno.“ Prešla som do kúpeľne a postavila sa pred zrkadlo.
„Páááni! To som ja?“ vážne som tak nevyzerala. Vlasy som mala natočené a vyčesané dohora,  jemný make up a k tomu tie úžasné šaty...
„Čo dodať...som skrátka dobrá!“ pochválila samú seba Sophie. Zrazu jej zazvonil telefón, ktorý hneď aj stíchol.
„A načo toto všetko?“ spýtala som sa jej.
„Bože nevypytuj sa toľko! Čoskoro sa dozvieš. Teraz ma tu počkaj! Ani sa nepohni!“ stuhla som ako socha. Soph na chvíľku niekam odbehla. Čím som si ja zaslúžila takú pojašenú sestru? Ani som sa nad tým nestihla poriadne zamyslieť, už na mňa zdola kričala:
„Courtney!!! Poď sééém!!!“
„Veď sa nemám  hýbať!“
„Už môžééš!“
„Tak fájn, hneď som tááám!“ kričali sme. Pomaly som zišla po schodoch...

*Liam*

Skontroloval som čas: tri hodiny poobede. Fajn, to stíhame. Rozdelil som chalanom úlohy, aby sme pripravili úžasné prekvapenie pre Courtney. Harry mal navariť nejakú z jeho špecialít, Zayn mal vybrať peknú romantickú hudbu, Niall mal zohnať ozdoby a s Louisom chystáme prekvapenie, o ktorom viem iba ja a on, keby to náhodou nevyšlo. No keď som prišiel domov, čakala ma jedna veľká katastrofa.
„Preboha chalani!!! To má byť čo? Harry?! Vkuse vyváraš špeciality, ktorých meno si nezapamätáš ani ty sám a akurát dnes si sa rozhodol robiť hamburgery?!!! Zayn!!! Tá hudba má byť romantická! Ja nepotrebujem vianočné koledy! Niall!! Prečo je tých ozdôb tak málo? A prečo sú veľkonočné?! Looouis! Kde dopekla je ten Tomlinson?“ božemôj toto je hrôza!!!
„Ale toto sú špeciálne hamburgery!“
„Veď aj vo vianočných koledách sa spieva o láske!“
„Na Veľkú noc je veľa kvetov a kvety sú romantické!“ obhajovali sa jeden cez druhého. Práve vtedy prišiel Louis aj s dvoma veľkými taškami. Nazrel som do nich.
„No aspoň niekto splnil to, čo som chcel.“ Povedal som. „Tak fajn chalani...Harry prosím ťa urob niečo aspoň trošku romantickejšie. Čiže žiadny hamburger, pizzu, praženicu, hotdogy ani placky ani nič podobné.“
„Vykonám šéfe!“ zasalutoval a pustil sa do prípravy.
„Zayn ty vymeň všetky tie vianočné koledy za Avril Lavigne. Tú Courtney zbožňuje.“
„Rozkaz!“
„A Niall...choď pre všetky sviečky čo máme  v dome a keď ich bude menej ako 10 choď ešte nejaké kúpiť. Len prosím ťa nie tie, čo sa dávajú na hroby!“
„Okej už idem.“
Ja som zatiaľ hľadal červený obrus a nejakú deku. Samozrejme, našiel som ich zhúžvané na spodku skrine. Takže som sa vybral pohľadať žehličku. To mi trvalo najmenej pätnásť minút. Nakoniec som ju našiel zahádzanú tričkami v Harryho izbe. Vyžehlil som ten úplne dohúžvaný obrus a dal ho do kufra auta. Niall mi doniesol jeden vagón sviečok v jednej veľkej taške, ktoré som taktiež vopchal do auta.
„Ehm... Liam? Piesne mám nahraté ale je tu jeden problém. Kde ich chceš pustiť?“
„No predsa na prehrávači kde inde?“
„Ale kde tam budeš mať zásuvku?“ a jéjé... to som nedomyslel...Na piknikovej lúke nezvyknú byť zásuvky na elektrinu.
„No možno stretneš nejakého milého zajačika, ktorý ti to zapojí vo svojom domčeku.“ Zaškeril sa Louis. „ a rovno mi od neho môžeš popýtať nejakú mrkvu.“ Dodal.
„No hahaha... Ale vážne! Čo teraz?“ Pozrel som na hodinky. Pól piatej. Bože!!! Ja to nestihnem!
„Poďme to tam aspoň vyzdobiť, to doriešime neskôr.“ Povedal Niall.
„Fajn.“ Všetci okrem Harryho, ktorý varil, sme nasadli do auta a vybrali sa k jednej malej čistinke na začiatku lesa. Bolo tam viacero veľkých pníkov zo stromov, preto to bolo časté miesto na piknik. Každý to tam volal pikniková lúka. Vybrali sme ten najväčší peň, prehodili cez neho obrus a všade dookola rozostavali sviečky. Skrátka sme to všetko zdobili. Práve keď Niall spolu s Louisom vešali na strom farebné girlandy, všimol som si, koľko je už hodín.
„Preboha! Už je šesť? Veď ja ešte nie som hotový!“
„Neboj braček, kľudne choď, my to tu dokončíme.“ Upokojoval ma Zayn. Pochybovačne som na neho pozrel, spomínajúc na to, ako to vyzeralo, keď som dnes prišiel domov. Zayn asi pochopil, čo mi blúdi hlavou, lebo povedal:
„Neboj sa! Už vieme, ako to asi má vyzerať. A neboj nič nezdemolujeme! Že?“ obrátil sa na chalanov.
„Jasné!“ odpovedal mu Louis a na chvíľu prestal venovať pozornosť dosť labilnému rebríku, ktorý pridržiaval pod Niallom. Akurát v tej chvíli sa Niall pustil aby upravil ozdobu, ktorú práve zavesil. Stratil rovnováhu a keby sa Lou včas neotočil a nezachytil ich, asi by všetci traja (Lou, Niall aj ten rebrík) spadli a všetky ozdoby potiahli so sebou. Odchádzal som s pocitom, že nechať to v ich rukách nie je veľmi dobrý nápad...
Rýchlo som skočil do najbližšieho kvetinárstva a kúpil krásnu bielu ružu. Potom som letel domov a prezliekol sa do čistých nohavíc a košele. Skontroloval som čas: 18:40. Fajn mám dvadsať minút. Harry už v dome nebol, asi šiel za ostatnými. Prosím, nech to tam nezdemolovali! Sadol som do auta a vyrazil za Courtney. Celý deň som nemal čas na to myslieť, ale čo ak sa mi moje prekvapenie nepodarí? Keď som musel zastať na červenej, z vrecka som vytiahol malú tmavofialovú krabičku. V nej sa skrýval zásnubný prstienok, ktorý sme vyberali so Sophie. Čo keď  mi povie nie? Má iba 22, čo ak nebude ešte chcieť byť zasnúbená? A čo jej poviem? Tak som sa zamyslel, že som si ani nevšimol, že už som pred jej domom. Nádych a výdych Liam. Upokoj sa. Prezvonil som Sophie a vystúpil z auta. Vchodové dvere sa otvorili a v nich stála zadychčaná Sophie.
„Práve včas.“ Povedala. Potom na celý dom zvrieskla:
„Courtney!!! Poď sééém!!!“
„Veď sa nemám  hýbať!“ ozvalo sa zhora.
„Už môžééš!“ odkričala Soph.
„Tak fájn, hneď som tááám!“ počul som Courtnin hlas. Vzápätí som na hornom konci schodiska uvidel to najkrajšie stvorenie na tejto planéte.

 

*Courtney*

Keď som uvidela Liama stáť uprostred chodby s bielou ružou v ruke, okamžite som pochopila, načo ma Sophie toľko upravovala. Chystali pre mňa nejaké prekvapenie. Máš postreh, Courtney...joj dobre daj pokoj.
„Liam!!! Ty si nezabudol!!“ skríkla som, doslova preletela všetky tie schody a hodila som sa na neho. Len tak tak to ustál.
„Ehe? Na čo som mal zabudnúť?“ spýtal sa nechápavo. Okamžite som ho odstrčila a pozrela sa mu do tváre, či to myslí vážne. Zasmial sa na mojom napoly nahnevanom, napoly zmätenom  výraze.
„Neboj sa, len žartujem. Akoby som mohol zabudnúť, že už sme spolu prežili najkrajší rok môjho  života?“ povedal. „Nech sa páči.“ podával mi tú ružičku. S úsmevom som si ju vzala a hneď ju radšej dala do vázy, lebo pri mojej šikovnosti by sa mi ju do desiatich sekúnd podarilo zlomiť.
„A kde si bol celý deň?“
„Čoskoro sa to dozvieš.“
„Grrr! Keď mi dnes ešte niekto povie tú vetu, prisahám, že sa nedožije zajtrajška!“ vážne mi začínalo liezť na nervy, že každý predo mnou niečo tají. Zrazu Sophie znova odniekiaľ vyčarovala tú šatku, ktorou mi zaviazala oči. Podala ju Liamovi, ktorý sa teraz chystal spraviť to isté.
„Nie! Už zasa?!! Ja to nechcem!“
„Ale no ták! Nekaz prekvapenie!“
„Nie!“
„Prečo?“
„Lebo...proste nie!“ povedala som. Ale aj tak ma nikto nepočúval. Sophie mu ju vytiahla z ruky a zaviazala mi oči, kým Liam mi obidve moje ruky držal, aby som si ju nedala dole. Potom ma za nich pomaličky ťahal zrejme smerom ku autu. Tam som si sadla na predné sedadlo, založila ruky a celú cestu ignorovala Liama sediaceho vedľa mňa. Rozmýšľala som, kam ma to vezie a čo robil celý deň, že za mnou prišiel až teraz. Keď sme zastali pomohol mi vystúpiť. Ešte kúsok som musela prejsť zo zaviazanými očami, potom mi konečne dal tú hlúpu šatku dole. V tom momente som sa s ním znovu začala baviť. Teda začala by som, keby som  nestratila reč. Stáli sme na lúke vysvietenej sviečkami, obklopenej kopou krásne ozdobených stromov. Pred nami bol peň prikrytý červeným obrusom, na ktorom bolo prestreté pre dvoch. Odniekiaľ sa ozývali moje obľúbené pesničky, a keď som sa lepšie obzrela, zistila som, že to ide z auta „nenápadne“ zaparkovaného za stromami.
„T-to všetko ty?“ spýtala som sa, keď sa mi konečne vrátila reč.
„No, s pomocou chalanov.“
„Je to krásne.“ usmiala som sa a v tom momente mi zaškŕkalo v bruchu. No čo už, od raňajok som toho veľa nezjedla.
„Vidím, že tvoj žalúdok je už hladný. Tak poď ideme zistiť, čo Harry vykuchtil.“ Povedal Liam, a potiahol ma k tomu pníku. Sadla som si na vankúš, ktorý tam bol pripravený. Liam si sadol oproti mne. Keď odkryl tanier, zistili sme, že Harry nám navaril, teda presnejšie napiekol úžasne vyzerajúce palacinky. Mňam! Pri ich pojedaní sme sa bavili o tom, ako dlho im trvalo to všetko spraviť a tak podobne. Všimla som si, že Liam bol akýsi nervózny, no snažil sa to predo mnou zakryť. Po večeri sme si ľahli vedľa seba na deku a len tak sledovali hviezdy. Po chvíli si Liam sadol a otočil sa ku mne. Ja som sa tiež posadila.
„Ešte som ti nedal darček.“
„Veď už toto, že som tu a s tebou je dokonalý darček.“
„Ale mám ešte ďalší.“
„Aký?“
„No...Courtney... Vlastne...Ja...chcel by som sa ťa niečo spýtať.“ Začal.
„A čo také?“ zvedavo som sa opýtala. Sledovala som, ako si predo mňa kľakol na jedno koleno. Hádam len...
„Vieš Courtney, už od prvej chvíle, čo sme sa stretli som vedel, že si výnimočná. Viem, že je to už otrepaná fráza, ale je to tak. A viem, že sme obaja ešte pomerne mladí, ale som si istý, že ja už nikoho nebudem ľúbiť tak, ako teba. Courtney ľúbim ťa, vydáš sa za mňa? “ s týmito slovami vytiahol z vrecka malú škatuľku a pomalým pohybom ju otvoril. Z neho na mňa svietil nádherný strieborný prsteň s drobným fialovým kamienkom v tvare srdca. Šokovane som naň hľadela a hľadala znovu stratené slová. Pozrela som sa do Liamových krásnych čokoládových očí. Zračila sa v nich zvedavosť, láska a strach, či ho neodmietnem. No to by som mu neurobila.
„Samozrejme, že nie hneď! Ja by som len chcel mať istotu, že mi ťa nikto nevezme.“ Povedal rýchlo. Lebo si zle vyložil moje šokované mlčanie.
„Ach... Liam... teda áno samozrejme že si ťa vezmem! Si to najlepšie, čo ma za celý život stretlo. Ľúbim ťa.“ Obaja sme sa naraz usmiali.
„A k tomu, ten prsteň musím mať!“ zasmiala som sa a nastavila mu ruku. On ho vybral zo škatuľky a navliekol na prst. Potom ma chytil za ruky a zapozeral sa hlboko do mojich očí. No skôr, než sme sa stihli pobozkať, vyrušilo nás burácanie ohňostroja.
„Akurát včas.“ Povedal Liam. Začudovane som sa na neho pozrela.
„Moja a Louiho práca. Mal spustiť ohňostroj, keď mi povieš áno.“ Vysvetlil mi.
„A ako vedel, čo ti poviem?“
„No...Na to sú predsa mobily.“ Zasmial sa a ukázal mi ten svoj vo vrecku. Svietilo na ňom Louisovo číslo. Asi mu prezvonil, aby spustil tú krásu. Pravdupovediac, v tom momente mi to bolo jedno. Znova som sa naklonila k jeho perám a konečne ich spojila s tými mojimi. Nad hlavami nám žiarili krásne farebné ohňostroje, rovnaké ako v tej mojej vždy, keď sa s Liamom bozkávam. Po chvíli ten rachot pomaly prestával.
„Chcela by som vedieť, ako si dokázal vybrať prsteň úplne presne podľa môjho gusta?“
„No...Dohodol som sa zo Sophie. Ona mi pomáhala vyberať. A potom mi ťa prichystala na toto prekvapenie.“
„Aha. Takže to tvojou vinou som dnes presedela dve hodiny v kúpeľni otočená chrbtom k zrkadlu, zatiaľ čo sa na mojom ksichte bláznila moja pojašená sestra?“
„No...áno.“ zasmial sa a ja s ním.
„Toto je ten najkrajší deň v mojom živote.“ Povedala som po chvíli ticha, rušeného len hlasom Avril kdesi z autorádia.
„Môj takisto. Ale keby si vedela, ako som sa bál.“ Priznal sa.
„Ale no...Vieš, že by som ťa neodmietla. Na to ťa príliš ľúbim.“ Usmiala som sa. Liam sa nahol, že mi dá pusu, ale zasa nás niečo prerušilo. Tentoraz to bolo rádio. Namiesto hlasu mojej milovanej Avril sa z neho ozvalo: „Last christmas i gave you my heart...“
„Ja toho Zayna asi prizabijem!“ zašomral si Liam popod nos. Ja som sa len zo smiechom znovu vrhla na jeho pery.

Awww :3 ... páčila sa? :) prosím napíšte jej komentáre ;) :D 

AA čitať :D :D

Prosim prosim pekne prosiiim :D :D ak budú pri poslednej časti 4 komenty tak vám tu pridám prekvapenie ;)   proooosiiiiiiiiiiiiiiiim pohnite ;) :D

Disappointment, Friendship, Love. 31.časť

Takže :D ďalšia časť :) ... Musím vám niečo oznámiť :/ blíži sa koniec story :// ... Prepáč Naty :D No skusím to znovu :D časť pre teba :) hlavne koniec :* Tak príjemné čítanie :)

*Amy*

Zaplatila som a snažila sa vykĺznuť pohľadu tých dvoch. Keď som vyšla von, vydýchla som si.
„Amy?“ do riti! ......

Zastala som a zvraštila tvár. Nie... nie. Nie. Nie. Nie...nie!
„Amy!“ pomaly som sa otočila. Chalani stáli priamo predo mnou.
„Ahojte“ pozdravila som sa im nervózne.
„Prečo?“ opýtali sa nechápajúc.
„Lebo studenú kávu mám rada a....“ snažila som sa to zahovoriť. Bola som strašne nervózna. Prerušili ma
„Amy... v kaviarni si hovorila, že ti chýba.“ Nechápavo sa spýtal Louis.
„Klamala si?“ opýtal sa Zayn. Vydýchla som si a sadla na lavičku blízko mňa.
„Neklamala....“ znovu ma prerušil Louis.
„Tak prečo? Prečo to divadlo v klube? Pozri ak ho už nechceš, tak ho nechaj tak. Vtedy si pred ním ušla kvôli nemu?“ prerastalo mi to cez hlavu.
„Chcem ho späť.“ Povedala som.
„Tak mu to príď dnes poobede povedať. Počúvaj Amy. O dva týždne odchádzame na ďalšie turné a tak...“ Vyprskol zo seba Zayn.
„Jasné... to je ľahké...“ zahundrala som si popod nos.
„Čo?“ opýtal sa Zayn.
„Prepáčte chalani. Ale to na neho som čakala tak dlho. Pokiaľ viem prišiel s vami. Vy ste za mnou prišli on nemal odvahu...“ prehovárala som sama seba. Čakala by som na neho aj dlhšie...
„Keby si len vedela... ach... poďme Zayn.“ Povedal Louis. Zavrela som oči a vzdychla si. Chcela som im povedať o tom celom. Ako ho nechcem stratiť a ako je to s tou nocou v klube. No keď som otvorila oči, už tam neboli. Zhrbila som sa a ruky položila na kolená....
Zabuchla som dvere, vyzula si topánky a bundu hodila na vešiak v predsieni.
„Lou?“ zakričala som do útrob domu.
„Pšššt!!“ ozvalo sa hlasne z obývačky. Keď som tam prišla, Lux sa hrala s s hračkami a trieskala ich o zem jedna radosť. Lou chodila do kuchyne a späť do obývačky. Niesla tácky plné palaciniek. Vôňu to malo ako spečená čokoláda miešaná s jahodami. No vyzeralo to na prekvapenie skvele.
„Ahoj zlatko.“ Pozdravila ma Lou a položila ďalšiu tácku. Otočila sa ku mne. V rukách som držala päť skvelých studených káv.
„Kto si dá kávu?“ povedala  som nahlas a potkla sa o stolík na ktorom Lou mala položeného snehuliaka, ktorý spieval Jingle Bells. Hneď začal hrať.
„Nie je akosi priskoro na takéto gýče?“ opýtala som sa podávajúc jej kávu.
„Jingle ticho! Bells Ticho!!“ spievali si Sara a Will. S Lou sme na nich hľadeli ako na  vyšinutých so zdvihnutým obočím. Keď pesnička skončila a oni si vydýchli podala som im kávu.
„Mňam“ zamľaskali len čo si z nej odpili...
„Tak a teraz do sprchy!“ povedala Lou, keď sme  dopili  kávu a ťahala ich do kúpeľne.
„A studenú“ nakázala každému a nechala ich s osuškou v kúpeľni. Len čo Sara spustila kohútik začala spievať....
Sadli sme si na posteľ...Poviem jej o dnešnom ráne? Nie... i tak by to nepochopila... je to tvoja kamarátka. Pochopí to.... bilo sa moje svedomie.
„Lou... ja...“ chcela som jej o tom povedať.
„Nie chápem ťa. Si zmetená..“ objala ma a hladila po vlasoch. Toto objatie som potrebovala...
Sare som dala nejaké svoje oblečenie a Lou Tomove zase Willovi.
„Koľko som toho včera pila?“ opýtala sa zmorene Sara.
„Hm.. Veľa.“ Zasmiala som sa pri spomienke ako do seba hádzala jeden pohár za druhým.
„Dneska som ich stretla“ prerušila som ticho.
„Koho?“ zhrozene na mňa hľadela.
„Zayna a Louisa.“ Vydala zvuk podobný. O-ou.
„Čo chceli?“ opýtala sa
„Myslia že to s Liamom nemyslím vážne. Dnes mu to mám ísť povedať. Inak o dva týždne odídu.“ Sara sa zamračila.
„Kam?“ opýtala sa nevediac o skutočnosti, že odchádzajú na turné
„Na turné“ Sara sa zhrozila. Priložila si ruku k perám.
„Prečo mi to Zayn nepovedal?“ tlačili sa jej slzy do očí. Podišla som k nej a objala ju...
„Ideme tam?“ opýtala sa tlmene plačúc do môjho ramena.
„Nechcem ho stratiť.“ Pokývala som hlavou. Sara prikyvovala. Neskôr sme o tom obozrejmili Willa. Ten prikývol a pevne ma objal. Lou sa venovala Tomovi takže nič z našeho rozhovoru nepočula. Znovu som cez seba prehodila mikinu a vyšla von. Nasadli sme do auta Lou a naštartovali. Viezli sme sa v tichosti až do „hlavného stanu“. Zaparkovali sme pred veľkou garážou a vystúpili. Podišli sme k dverám.
„Zvládneš to“ objala mi stisli ramená. Prikývla som a so zavretými očami vydýchla. Zvládnem to... zvládnem to.... zvládnem to... rezonovalo mi v ušiach no ako náhle Will stlačil zvonček všetko na mňa padlo. Výčitky, smútok, láska, všetko. Keď som uvidela Zayna vo dverách cítila som sa z jeho pohľadu neisto.
„Ty mi máš čo vysvetľovať!“ ukázala Sara prstom na Zayna a vtlačila ho dnu. No ten ju privítal bozkom, ktorý Sara iba prehĺbila. So zavretými očami som stískajúc Willovu ruku vošla do priestrannej obývačky s veľkými francúzskymi oknami lemované svetlo až krehko modrými záclonami. Keď som otvorila oči a uvidela Liama. Dych sa mi zastavil, srdce rozbúchalo a oči štípali. Stisla som si pery aby si slzy nenašli cestu.
„Am..“ jeho hlas bol ako pohladenie na dušu. Postavil sa a išiel bližšie ku mne. Nenávistne sa pozrel na chudáka Willa. Ale ten v podstate za nič nemôže. Chcel mi dobre a my sme ho nato nahovorili.
„Tak toto je on?“ zdvihol obočie Will. Otočila som sa k nemu a prikývla.
„Nechápem ako si to mohol niekomu tak krehkému ako je moja Amy spraviť.“ Povedal a pritom Liama prepaľoval pohľadom. Liam sa otočil na mňa a smutne sa zamračil a nasucho prehltol.
„Ako si ma mohla tak skoro vymeniť? To si na mňa nemohla počkať...? Nemohla si ma nechať vysvetliť ti to?“ privrela som oči. On sa otočil, chcel odísť. Sarkasticky som sa zasmiala
„Čakala som dlho. Každý ma utešoval a hovoril, že čoskoro sa všetko vysvetlí. No ten, ktorí mi to mal vysvetliť sa objavil až včera. Liam... JA som ťa čakala. Plakala som, mala nočné mory...“ otočil sa. Díval sa mi do očí akoby sa chcel o tom ubezpečiť. Pristúpil bližšie a v očiach sa mu leskli slzy.
„Nevymenila som ťa! Nikdy by som to nedokázala...“ znovu sa priblížil a išiel mi chytiť ruku no tú som odtiahla.
„Bolelo to...“ pokývala som hlavou. Ani som si neuvedomila, že slzy mi tečú vodopádmi po tvári. Otočila som sa na päte a vybehla z domu. Chytila som sa za hlavu a premýšľala čo ďalej. Keď som uvidela lavičku, rozbehla som sa k nej. Sadla som si na ňu a obchytila ju. Vzlykala som ... naozaj som ho nechcela stratiť.
„Amy...“ privrela som ešte viac oči. Pomaly sa presunul ku mne a sadol si vedľa mňa. Hľadela som pred seba.
„Prepáč... nevedel som ako ti to povedať...“ hovoril opatrne akoby mi nechcel ešte viac ublížiť.
„Ach.... som taký idiot! Mal som pohnúť zadkom hneď ako som sem prišiel. Lou mi hovorila aby som to nepredlžoval. Že ti to ublíži...“ prerušila som ho.
„Počkaj čo s tým ma Lou?“ nechápavo som sa opýtala a nahla k nemu tvár.
„Keď bola u nás polievať kvety... zbila ma ovládačom...“ zasmial sa a ja s ním.
„Prepáč.... S tým dievčaťom nič nemám... prisahám. Je to len známa zo strednej. Stretol som sa s ňou v parku, keď mi Harry uštedril ranu loptou. Ver mi nikdy by som ti to nespravil. Nikdy...“ otočil si ma aby som mu hľadela priamo do očí. Jeho anjelská tvár bola plná očakávania.
„Takže ty aaa ona... spolu ....nič?“ opýtala som sa.
„Nie, sweety“ zasmial sa. Hľadela som mu striedavo do očí a pery. Dostala som strašnú chuť dotknúť sa jeho pier. Čo i len na sekundu. No byť s ním. Konečne som to pochopila. Vysvetlil mi to. Takže on a ona ništ. Jupiiiiii.
Zrazu sa ku mne približoval. Tvár mi držal v dlaniach... Po dlhej dobe som zacítila chuť jeho pier. Bozkával ma s láskou a túžbou. Vášnivo, nežne no lačne. Slané slzy mi pomaly schli na tvári. Pritiahol si ma bližšie akoby nechcel aby som mu ušla. Ruky mi položil na pas. Zp zvyku som sa mu išla hrať s vlasmi na šiji no keď som zacítila tie pár milimetrové kúsočky vlasov.. došli mi, že sa ostrihal. A druhou som mu hladila líce. Cítila som sa v bezpečí. S niekým koho nadovšetko milujem. Dochádzal nám dych a tak sme sa odtiahli...
„Ľúbim ťa Amy.“ Objal ma.
„Aj ja teba, Liam.“ Hlavu som položila na jeho hruď...

Páčila sa? :)