nedeľa 19. mája 2013
Helemese :DD
Ok baby :D včera som tu celý deň nebola :D mala som súťaž v Bardejove a prišla som až pred druhou. Celé týždne som mala samé tréningy :D á no .. nestíhala som + prímačky :D AAAAAAAAAAAAAAAAA prijali ma na obidve gymnáziá :33 som strašne happy :D čo vy? :D ide niekto tiež na gymnázium? :) prosím napíšte ešte nejaké komentáre ja idem hneď teraz pokračovať v písaní!! :))**
sobota 11. mája 2013
streda 1. mája 2013
The Princess
Prepáčte, prepáčte, prepáčte, skutočne prepáčte :/ :D Vážne som to teraz nestíhala. Preto som pre vás písala. Idem ešte pokračovať aby som čoskoro mohla niečo znovu pridať. Prosím prečítajte si to a komentujte :)) Ďakujem vám, že ste to zatiaľ so mnou ešte vydržali. ;) Tak bežte čítať. :D
- šaty z plesu
- šaty z narodenín
Páčila sa aspoň trochu? :)
Všetko to začalo keď mala 17.
Dokonalá rodinka, dom/hrad, všetko. Až kým neprišiel on. Ten, ktorý jej zmenil
život. Zamilovala sa do neho. On do nej... Lenže.. jej rodičia. Tí ho nechceli
prijať. Jej rodina plná šľachtických predkov. A on.. úbohý rytier vojska
jej otca. Lenže oni sa nevzdali. Bojovali za svoju lásku. Nedali sa nimi
ovplyvniť. Nepočúvali ich. Záležalo im na tom aby boli spolu. Dokým ho jej otec
nevyhnal z hradu. Povedala mu, že ho nenávidí zato čo spravil. Ona prebývala v
svojej komnate veľmi veľa dní. Preplakala ich. Nejedla, nepila.. len nasilu.
Každý deň sa snažila o úsmevy. No s otcom sa nerozprávala. Stále myslela len na
neho.
........
Prechádzala som v ťažkých bielych šatách. Korzet zaviazaný akoby som v ňom schválne nemohla ani dýchať. Biele topánky s opätkom. Vlasy spustené a dokonale upravené. Všetky oči na mne. Stovky schodov predo mnou. FU.. teraz nesmiem zakopnúť. Takže.. vyrovnať sa. Spevniť celé telo. Ruku položiť na zábradlie a dávať pozor ako pokladať nohu na schod za schodom. Jeden, druhý, tretí, štvrtý,... Už som bola v polke, no moja noha nedávala pozor falošnom pri úsmeve na všetkých vítaných v tomto... hrade. Stúpla som si na šaty a trochu sa pomotala. No ustala som tu. Zatvárila som sa ako - Ha! nikto nič nevidel, že? .. alebo teda výraz - veverička hľadá oriešok. Zišla som dole a uklonila sa im. Otec vyhlásil aby sa všetci išli zabávať. Stála som tam rukou som si prechádzala po rameni z chladu.
........
Prechádzala som v ťažkých bielych šatách. Korzet zaviazaný akoby som v ňom schválne nemohla ani dýchať. Biele topánky s opätkom. Vlasy spustené a dokonale upravené. Všetky oči na mne. Stovky schodov predo mnou. FU.. teraz nesmiem zakopnúť. Takže.. vyrovnať sa. Spevniť celé telo. Ruku položiť na zábradlie a dávať pozor ako pokladať nohu na schod za schodom. Jeden, druhý, tretí, štvrtý,... Už som bola v polke, no moja noha nedávala pozor falošnom pri úsmeve na všetkých vítaných v tomto... hrade. Stúpla som si na šaty a trochu sa pomotala. No ustala som tu. Zatvárila som sa ako - Ha! nikto nič nevidel, že? .. alebo teda výraz - veverička hľadá oriešok. Zišla som dole a uklonila sa im. Otec vyhlásil aby sa všetci išli zabávať. Stála som tam rukou som si prechádzala po rameni z chladu.
"Smiem prosiť, princezná?" zachechtala som sa. Predo
mnou sa klaňal mladý princ zo susedného kráľovstva. Mohol mať asi 13. Jeho
výška bola nízka. No bol milý a zábavný. Podala som mu ruku.
"Budem mi cťou, princ." obidvaja sme sa zasmiali....
....
Po tanci sme sa všetci usadili k stolu. Sedela som po boku môjho otca a z jeho druhého boku vykúkala moja matka. Zhrbene som si sadla a dívala sa okolo.
"Zaria! vyrovnaj sa" povedal potichšie no prísne otec. Prevrátila som očami a vyrovnala sa.
"A neprevracaj očami!" vzdychla som si.
"Je tu niečo, čo aj môžem?!" hundrala som si sama pre seba. Celú večeru som správala slušne. Ako chceli. Celý čas odkedy.. odkedy "odišiel" sme sa s otcom normálne neporozprávali. Stále sme sa naťahovali a on mi stále ako vždy rozkazoval. Všetci sa postavili, uklonili. Potom my. To isté. Celá časť hradu bola plná smiechu, tancovania. Len ja. Ja som sedela na svojom mieste vedľa otca. Dívala som sa ako sa všetci smejú. Ako tancujú.. Do hlavy mi prišla spomienka...
"Počkaj tu máš ešte lupeň" natiahol sa rukou a z vlasov mi jemne vytiahol ružovkastý lupienok z kvitnúcej čerešne. Usmieval sa tak dokonalo. Zdvihla som ruku a prešla mu po jeho blonďavých vlasoch. Zahryzla som si do pery. On sa priblížil. Priložil svoje pery na tie moje. V najkrajšom bozku.
Prešla som si po perách. Akoby som to práve cítila. Akoby ma teraz pobozkal. Horeli...
"Zaria. Toto je princ Harold. Je z kráľovstva 7 hôr" (inšpirácia by Shrek :DD ) Postavila som sa znovu úctivo poklonila. Falošný úsmev... Nevyzeral zle. Kučeravé vlasy, zelené oči, jamky v lícach a oblečený vo večernej róbe.
"Teší ma princezná" vzal si do dlane moju ruku a pobozkal ju na jej vrch.
"Zaria. Toto je tvoj budúci ženích." oči mi takmer vybehli z jamiek. Ako mohol... bolo to ako bodnutie tisíckami nožov priamo do chrbta.
"Otec!! Vždy budem milovať len jedného!!!" skríkla som. Niektorí prestali tancovať a pozorne nás sledovali.
"Ako si mohol!!!" z očí mi vytrieskli slzy. Zdvihla som si šaty a utekala. Utekala som preč. Zahla som do v ľavo, bežala rovno cez drevené dvere vedúce z kuchyne som vybehla von. Začalo som zúfalo plakať. Jedným trhom som si roztrhla šnurovanie na korzete. Konečne som sa nadýchla. Začala som utekať do stajne. Podišla som k môjmu koňovi. Lee Diamond, bolo jeho meno. Nasadla som na neho. Vlasy mi viali rýchlosťou. Bez prestania sme utekali z kráľovstva. Bola tmavá noc. Na oblohe svietil mesiac....
Už, už svitalo, keď sme dorazili do vzdialenej dediny. Unavená, hladná. Aj Lee bol. Bolo to na ňom vidno. Išiel pomaly. Prechádzajúci v dedine na nás hľadeli bez prestania.
Zliezla som z koňa a išla k najbližšiemu hostinci. Rýchlo som si skryla korunku. Ubytovala som sa a pre Leeho som vzala jablko.
"Lee. My to zvládneme" hladila som ho a kŕmila...
...
Večer som sedela pri okne a dívala sa von z okna. V ruke som zvierala náhrdelník od mojej matky.
"Ľúbim ťa mami, oci." povedala som so slzami v očiach. Ľahla som si do postele. Vtom ma napadlo.. čo asi práve robí moja láska. Kde asi je?... Ľúbi ma ešte? .. s týmito otázkami som pomaly zaspala...
Ráno ma zobudil kohút, ktorý kikiríkal ako zmyslov zbavený. Poriadne som sa ponaťahovala. Vyliezla som z postele a podišla k bedni pri posteli. Otvorila som ju. V nej boli obyčajné šaty, obyčajných žien. Bez váhania som si ich obliekla. Poskladala som šaty a korunku vložila medzi ne. Uložila som ich do plátenej tašky, ktorú som skryla pod vankúš. Zbehla som dole, dala raňajky Leemu a naraňajkovala sa.
Prechádzala som sa a dúfala že späť nejako trafím. Obzerali sa.. no vôbec netušili kto som. A mne sa to páčilo. Po prvý krát sa všetko netočilo okolo mňa. Znovu som premýšľala nad tým čo večer. No z môjho premýšľania ma vytrhla žena stredného veku. Odetá v šatách obyčajného obyvateľa tejto dediny. Vlasy mala na každú stranu a krivý nos. Naliehavý pohľad.
„Slečna.. potrebujeme výpomoc v našej krčme...“ krčme? Tam som ešte nepracovala. Síce ja som vôbec nepracovala. Otec bol zato, že princezná má panovať a nie pracovať....
„Nebojte. Budete len roznášať pitie a jedlo.“ Usmiala sa. To odbilo tú strašlivú masku z jej tváre.
„T-t-ak fajn“ váhala som. Schmatla ma za ruku . Vošli sme dnu. Všade bolo plno. V rohu boli privoňaní alkoholom. Ďalej od nich sa asi štyria muži väčšej váhy napchávali kuracími nožičkami. Ešte viac od nich sedeli muži, ktorí sa len rozprávali a sem tam niečo popíjali no bolo tu plno. Už som sa nečudovala, že tak narýchlo potrebujú výpomoc.
„Moje meno je Sophia.“ Znovu sa usmiala a hodila do mňa kus látky. Nečujne som naň hľadela.
„To je zástera. Opášeš si ju okolo pasu.“ Zasmiala sa. Och jasné. To mávajú aj naše kuchárky v hrade. Zaviazala som si ju a ďalej Sophiu nasledovala. Zašli sme až k pultíku.
„Tak toto je Joe. Joe toto je .....“ zadívala sa na mňa. Ešte stále som jej nepovedala svoje meno. Mala by som jej ho povedať? Alebo sa zahrať na niekoho úplne iného a prezradiť mu cudzie meno?
„Katie. Som Katie.“ Podala som mu zdvorilo ruku.
„Dobre takže. Joe ti bude dávať veci na túto tácku a ty ju budeš odnášať. Jasné?“
„Úplne, vážne, jasné.“ Usmiala som sa.
„Tak držím palce“ zasmiala sa a odišla. Pozrela som sa na Joa
„Neboj to zvládneš“ usmial sa a na tácku mi položil 6 pív.
„Tam v rohu. Buď opatrná“ prikývla som vzala tácku. Bála som sa, že ju vytrasiem. Došla som k cieľu a poukladala som pred nich pivo. Hneď som sa otočila a mierila späť... Takto to išlo celý deň. Unavená a nezvyknutá na prácu no odhodlaná im ešte pomôcť som šla domov. Stmievalo sa. Krásna noc. Začula som hlasy. Jeden z nich... bol mi povedomý. Hladil ma. Ale kde?... Otočila som sa. Pri hostinci stáli dvaja muži. Jedného som poznala. Bol to Harry. No druhému som do tváre ani nevidela. Stál ku mne chrbtom. Moje nohy.. chceli ísť k nim. Ale prečo?.. otvorili sa dvere hostinca. V svetle sálajúceho z neho osvetľovalo druhého muža. Bol o trochu nižší ako Harry. No mal blond vlasy a jeho smiech.. rozpoznala by som ho všade. Nohy sa mi podlamovali, dych zastavil a srdce zrýchlilo. Keď som sa už chcela vybrať k nemu... vošiel dnu. Stála som tam ako oparená. V tom prišiel Harry.
„Princezná Zaria.. čo tu... čo tu robíte?“ díval sa mi priamo do očí. Krivo som sa na neho pozrela
„Čo by som... Harry povedz mi kto bol ten muž stojací pred chvíľkou pri tebe.“ Naliehala som. Harry premýšľal či mi to má povedať. Vzdychol si
„Poďte... a sadnite si..“ prikývla som a sadla si na lavičku vedľa neho.
„Takže chcete vedieť kto to bol... tak fajn.... Jedného dňa, keď som prechádzal hradbami nášho kráľovstva.. uvidel som vonku zroneného muža môjho veku. Môj otec ho privítal s otvorenou náručou. Hovoril, že je len potulný... no keď sme sa stali dobrými priateľmi... povedal mi, že v ten deň ako sem prišiel. Nebol len potulný. Bol rytier z vášho kráľovstva. Vraj sa zamiloval do nádhernej princeznej. A tak ho vyhnali. Celú cestu vraj len prežíval a myslel na princeznú. Chcel sa otočiť a vrátiť sa za ňou. No hovoril, že si zaslúžite viac ako obyčajného rytiera.. tak tam poslal mňa. Aby som žiadal vašu ruku princezná. Keď sa dozvedel, že ste ma odmietla. A vypovedala, že chcete len jedného ktorého skutočne miluješ.. slzy. Tie mal na tvári... No bojí sa o vás princezná. Vie, že ste utiekli. Chce vás hľadať. Aj vás hľadá.. preto je práve tu... Vážne vás miluje, princezná“ povzbudivo mi stisol ruku.
Takže ma predsa stále miluje. Hľadá ma ..
„Princ Harry. Som vďačná za všetko.“ Usmiala som sa. Slzy mi tiekli po tvári.
„Choďte sa vyspať.. Zajtra možno uvidíte svojho milovaného“ usmial sa. Prikývla som a postavila sa. Už som bola otočená k nemu chrbtom, prichystaná na odchod
„Harry, chcela by som vás pozvať na ples.“ Usmiala som sa od ucha k uchu.
„Budem tam, princezná“ poklonili sme sa. Odišla som späť. Lee si ležal, tak som ho iba pohladila a vošla dnu. Vybehla som do izby. Sadla som si k oknu.
„Ďakujem ti Bože, ďakujem“ šťastná som zo seba radostne vydrala a sadla si na posteľ. Skontrolovala som či je všetko na svojom mieste. Bolo.. Korunka stále zabalená v šatách a šaty v platenej taške. Prikryla som sa. Zaspala som...
Slnečné lúče ma zobudili. Vyskočila som z postele, umyla si tvár, zobrala veci spod vankúša a vybehla k Leemu.
„Tak ideme sa prebehnúť“ veci som dala do vačku na jeho sedle a vyskočila na neho. Najprv som cválala aby som nevystrašila mešťanov. No potom som sa napriek toľkým ľuďom rozbehla. Išla som až do neďalekého lesa. Bolo tam krásne. Slnko cez listy svietilo a všetkému dodávalo na kráse kvety, stromy a malé huby. „HIO!“ skričala som a Diamond sa ešte viac rozbehol. Bolo to super. Vlasy mi viali vedľa hlavy a cítila som sa tak voľná. Pocit, že ma nikto v okolí nespoznáva. Dobrý deň, moje meno je Katie... Zasmiala som sa. Zrazu sa spoza stromov vynoril ďalší kôň s jazdcom. Tesne pred ním som zastala.
„Dávaj pozor!“ prehrabla som si vlasy a pozrela na dotyčného.
„Za...Zaria?“ Mal slzy na krajíčku. Tie známe modré oči, blond vlasy.. Bol to on.
„Niall.“ Stisla som sedlo. Zliezol dolu z koňa a podišiel ku mne. Natiahol ruky
„Poď dole“ a zniesol ma z Leeho. Postavil si ma oproti sebe
„SI blázon. Ako si mohla len tak ujsť. Tvoji rodičia sa o teba neskutočne boja.“
„Nemali... nemali ma mať chuť vydávať“ Niall sa zasmial.
„Och. Ako si mi len chýbala. Bál som sa, že už nikdy sa ti nepozriem do tých krásnych očí, tváre...“ Prerušila som ho. Bolo to príliš dlhé rozdelenie. Schytila som ho za zátylok a pritiahla k perám. Postavila sa na špičky a pobozkala ho. Hneď ma chytil za pás. Keď sme sa odtiahli..dúfala som, že toto nie je len sen..
„Prečo neotváraš oči?“ zasmial sa
„Áá nie je to sen“ poskočila som. On ma vzal do náručia a zatočil sa so mnou.
„Tak... Zaria.. mala by si ísť domov.“ Pohladil ma po líci.
„Nie. Ja ťa už nechcem stratiť“ Chytil ma za dlane
„Nestratíš. Budeme o to bojovať. Aby sme mohli byť spolu“ usmial sa a znovu ma pobozkal. Pomohol mi vysadnúť na koňa a on sám vysadol na svojho.....
Prechádzali sme bránami hradu.. Pozrela som sa na Nialla. Perami naznačil „všetko bude v poriadku..“ verila som mu...
Zosadli sme z koňov a vošli dnu. Išli sme rovno za kráľom. Mojím otcom.
„Preboha dcérka čo to máš na sebe“ pribehla ku mne mama
„A ako to vyzeráš..“ zhíkla. Otec sa postavil. Myslela som, že bude naštvaný no namiesto toho ma medvedím objatím privítal.
„Otec.. Ja ho milujem.“ Podišla som k Niallovi a chytila som pevne za ruku.
„Pane aj ja ju.“ Preplietol si so mnou prsty.
Čo sa dialo potom? Niektorí by povedali, že ho odsúdili na smrť kvôli tomu, že si začal s princeznou.. Iný zase, že ma vyženú z hradu spolu s ním. No pravda je iná. Otec vyhlásil ak sa tak skutočne veľmi milujeme ako hovoríme tak budíš. Poznal ho dlho.. Niall bol vždy dobrý rytier. Obetavý, slušný, milý.. mal všetky vlastnosti budúceho vládcu a vládcu môjho srdca. Skutočne som ho milovala. Už od prvej chvíle čo som ho uvidela na našom dvore.
Prešlo pár dní a otec sa rozhodol... Rozhodol sa, že ho medzi nás príjme.
Prišiel ples na ktorí boli pozvaný takmer všetci na koho by ste si spomenuli. Mala som modré šaty a znovu rozpustené vlasy no niektoré z vrchu zopnuté. Modré lodičky a náhrdelník na krku hodný princeznej. Bol to dar od otca na narodeniny. Tancovala som v strede časti hradu určenej na tancovanie, plesy, báli s mojím princom... keď otec všetkých poprosil aby prestali tancovať a počúvali jeho. Vyhlásil svadbu mňa a Nialla. Usmievali sme sa na otca. Boli sme šťastný....
.......
Kráľ dal Zarii a Niallovi po svadbe kráľovstvo. Bolo veľké, hojné. Po pár rokoch po hradbách ich kráľovstva behali detské nožičky. Ich syn a dcéry. Syn bol čistý otec. A dcéry boli podobné mame. No mali niečo z otca. Verili, že ich deti budú jedného dňa dobrými panovníkmi. A vedeli, že oni dvaja nebudú stáť bokom ich láske.
Deti sa hrali v svojej komnate. Ich rodičia na nich pyšne hľadeli. Teraz boli skutočne a nevyslovene šťastný. Láska z nich sálala. Tí dvaja boli pre seba ako stvorený. Pobozkal ju. Stále akoby prvý krát. Ohňostroje, motýliky...
"Budem mi cťou, princ." obidvaja sme sa zasmiali....
....
Po tanci sme sa všetci usadili k stolu. Sedela som po boku môjho otca a z jeho druhého boku vykúkala moja matka. Zhrbene som si sadla a dívala sa okolo.
"Zaria! vyrovnaj sa" povedal potichšie no prísne otec. Prevrátila som očami a vyrovnala sa.
"A neprevracaj očami!" vzdychla som si.
"Je tu niečo, čo aj môžem?!" hundrala som si sama pre seba. Celú večeru som správala slušne. Ako chceli. Celý čas odkedy.. odkedy "odišiel" sme sa s otcom normálne neporozprávali. Stále sme sa naťahovali a on mi stále ako vždy rozkazoval. Všetci sa postavili, uklonili. Potom my. To isté. Celá časť hradu bola plná smiechu, tancovania. Len ja. Ja som sedela na svojom mieste vedľa otca. Dívala som sa ako sa všetci smejú. Ako tancujú.. Do hlavy mi prišla spomienka...
"Počkaj tu máš ešte lupeň" natiahol sa rukou a z vlasov mi jemne vytiahol ružovkastý lupienok z kvitnúcej čerešne. Usmieval sa tak dokonalo. Zdvihla som ruku a prešla mu po jeho blonďavých vlasoch. Zahryzla som si do pery. On sa priblížil. Priložil svoje pery na tie moje. V najkrajšom bozku.
Prešla som si po perách. Akoby som to práve cítila. Akoby ma teraz pobozkal. Horeli...
"Zaria. Toto je princ Harold. Je z kráľovstva 7 hôr" (inšpirácia by Shrek :DD ) Postavila som sa znovu úctivo poklonila. Falošný úsmev... Nevyzeral zle. Kučeravé vlasy, zelené oči, jamky v lícach a oblečený vo večernej róbe.
"Teší ma princezná" vzal si do dlane moju ruku a pobozkal ju na jej vrch.
"Zaria. Toto je tvoj budúci ženích." oči mi takmer vybehli z jamiek. Ako mohol... bolo to ako bodnutie tisíckami nožov priamo do chrbta.
"Otec!! Vždy budem milovať len jedného!!!" skríkla som. Niektorí prestali tancovať a pozorne nás sledovali.
"Ako si mohol!!!" z očí mi vytrieskli slzy. Zdvihla som si šaty a utekala. Utekala som preč. Zahla som do v ľavo, bežala rovno cez drevené dvere vedúce z kuchyne som vybehla von. Začalo som zúfalo plakať. Jedným trhom som si roztrhla šnurovanie na korzete. Konečne som sa nadýchla. Začala som utekať do stajne. Podišla som k môjmu koňovi. Lee Diamond, bolo jeho meno. Nasadla som na neho. Vlasy mi viali rýchlosťou. Bez prestania sme utekali z kráľovstva. Bola tmavá noc. Na oblohe svietil mesiac....
Už, už svitalo, keď sme dorazili do vzdialenej dediny. Unavená, hladná. Aj Lee bol. Bolo to na ňom vidno. Išiel pomaly. Prechádzajúci v dedine na nás hľadeli bez prestania.
Zliezla som z koňa a išla k najbližšiemu hostinci. Rýchlo som si skryla korunku. Ubytovala som sa a pre Leeho som vzala jablko.
"Lee. My to zvládneme" hladila som ho a kŕmila...
...
Večer som sedela pri okne a dívala sa von z okna. V ruke som zvierala náhrdelník od mojej matky.
"Ľúbim ťa mami, oci." povedala som so slzami v očiach. Ľahla som si do postele. Vtom ma napadlo.. čo asi práve robí moja láska. Kde asi je?... Ľúbi ma ešte? .. s týmito otázkami som pomaly zaspala...
Ráno ma zobudil kohút, ktorý kikiríkal ako zmyslov zbavený. Poriadne som sa ponaťahovala. Vyliezla som z postele a podišla k bedni pri posteli. Otvorila som ju. V nej boli obyčajné šaty, obyčajných žien. Bez váhania som si ich obliekla. Poskladala som šaty a korunku vložila medzi ne. Uložila som ich do plátenej tašky, ktorú som skryla pod vankúš. Zbehla som dole, dala raňajky Leemu a naraňajkovala sa.
Prechádzala som sa a dúfala že späť nejako trafím. Obzerali sa.. no vôbec netušili kto som. A mne sa to páčilo. Po prvý krát sa všetko netočilo okolo mňa. Znovu som premýšľala nad tým čo večer. No z môjho premýšľania ma vytrhla žena stredného veku. Odetá v šatách obyčajného obyvateľa tejto dediny. Vlasy mala na každú stranu a krivý nos. Naliehavý pohľad.
„Slečna.. potrebujeme výpomoc v našej krčme...“ krčme? Tam som ešte nepracovala. Síce ja som vôbec nepracovala. Otec bol zato, že princezná má panovať a nie pracovať....
„Nebojte. Budete len roznášať pitie a jedlo.“ Usmiala sa. To odbilo tú strašlivú masku z jej tváre.
„T-t-ak fajn“ váhala som. Schmatla ma za ruku . Vošli sme dnu. Všade bolo plno. V rohu boli privoňaní alkoholom. Ďalej od nich sa asi štyria muži väčšej váhy napchávali kuracími nožičkami. Ešte viac od nich sedeli muži, ktorí sa len rozprávali a sem tam niečo popíjali no bolo tu plno. Už som sa nečudovala, že tak narýchlo potrebujú výpomoc.
„Moje meno je Sophia.“ Znovu sa usmiala a hodila do mňa kus látky. Nečujne som naň hľadela.
„To je zástera. Opášeš si ju okolo pasu.“ Zasmiala sa. Och jasné. To mávajú aj naše kuchárky v hrade. Zaviazala som si ju a ďalej Sophiu nasledovala. Zašli sme až k pultíku.
„Tak toto je Joe. Joe toto je .....“ zadívala sa na mňa. Ešte stále som jej nepovedala svoje meno. Mala by som jej ho povedať? Alebo sa zahrať na niekoho úplne iného a prezradiť mu cudzie meno?
„Katie. Som Katie.“ Podala som mu zdvorilo ruku.
„Dobre takže. Joe ti bude dávať veci na túto tácku a ty ju budeš odnášať. Jasné?“
„Úplne, vážne, jasné.“ Usmiala som sa.
„Tak držím palce“ zasmiala sa a odišla. Pozrela som sa na Joa
„Neboj to zvládneš“ usmial sa a na tácku mi položil 6 pív.
„Tam v rohu. Buď opatrná“ prikývla som vzala tácku. Bála som sa, že ju vytrasiem. Došla som k cieľu a poukladala som pred nich pivo. Hneď som sa otočila a mierila späť... Takto to išlo celý deň. Unavená a nezvyknutá na prácu no odhodlaná im ešte pomôcť som šla domov. Stmievalo sa. Krásna noc. Začula som hlasy. Jeden z nich... bol mi povedomý. Hladil ma. Ale kde?... Otočila som sa. Pri hostinci stáli dvaja muži. Jedného som poznala. Bol to Harry. No druhému som do tváre ani nevidela. Stál ku mne chrbtom. Moje nohy.. chceli ísť k nim. Ale prečo?.. otvorili sa dvere hostinca. V svetle sálajúceho z neho osvetľovalo druhého muža. Bol o trochu nižší ako Harry. No mal blond vlasy a jeho smiech.. rozpoznala by som ho všade. Nohy sa mi podlamovali, dych zastavil a srdce zrýchlilo. Keď som sa už chcela vybrať k nemu... vošiel dnu. Stála som tam ako oparená. V tom prišiel Harry.
„Princezná Zaria.. čo tu... čo tu robíte?“ díval sa mi priamo do očí. Krivo som sa na neho pozrela
„Čo by som... Harry povedz mi kto bol ten muž stojací pred chvíľkou pri tebe.“ Naliehala som. Harry premýšľal či mi to má povedať. Vzdychol si
„Poďte... a sadnite si..“ prikývla som a sadla si na lavičku vedľa neho.
„Takže chcete vedieť kto to bol... tak fajn.... Jedného dňa, keď som prechádzal hradbami nášho kráľovstva.. uvidel som vonku zroneného muža môjho veku. Môj otec ho privítal s otvorenou náručou. Hovoril, že je len potulný... no keď sme sa stali dobrými priateľmi... povedal mi, že v ten deň ako sem prišiel. Nebol len potulný. Bol rytier z vášho kráľovstva. Vraj sa zamiloval do nádhernej princeznej. A tak ho vyhnali. Celú cestu vraj len prežíval a myslel na princeznú. Chcel sa otočiť a vrátiť sa za ňou. No hovoril, že si zaslúžite viac ako obyčajného rytiera.. tak tam poslal mňa. Aby som žiadal vašu ruku princezná. Keď sa dozvedel, že ste ma odmietla. A vypovedala, že chcete len jedného ktorého skutočne miluješ.. slzy. Tie mal na tvári... No bojí sa o vás princezná. Vie, že ste utiekli. Chce vás hľadať. Aj vás hľadá.. preto je práve tu... Vážne vás miluje, princezná“ povzbudivo mi stisol ruku.
Takže ma predsa stále miluje. Hľadá ma ..
„Princ Harry. Som vďačná za všetko.“ Usmiala som sa. Slzy mi tiekli po tvári.
„Choďte sa vyspať.. Zajtra možno uvidíte svojho milovaného“ usmial sa. Prikývla som a postavila sa. Už som bola otočená k nemu chrbtom, prichystaná na odchod
„Harry, chcela by som vás pozvať na ples.“ Usmiala som sa od ucha k uchu.
„Budem tam, princezná“ poklonili sme sa. Odišla som späť. Lee si ležal, tak som ho iba pohladila a vošla dnu. Vybehla som do izby. Sadla som si k oknu.
„Ďakujem ti Bože, ďakujem“ šťastná som zo seba radostne vydrala a sadla si na posteľ. Skontrolovala som či je všetko na svojom mieste. Bolo.. Korunka stále zabalená v šatách a šaty v platenej taške. Prikryla som sa. Zaspala som...
Slnečné lúče ma zobudili. Vyskočila som z postele, umyla si tvár, zobrala veci spod vankúša a vybehla k Leemu.
„Tak ideme sa prebehnúť“ veci som dala do vačku na jeho sedle a vyskočila na neho. Najprv som cválala aby som nevystrašila mešťanov. No potom som sa napriek toľkým ľuďom rozbehla. Išla som až do neďalekého lesa. Bolo tam krásne. Slnko cez listy svietilo a všetkému dodávalo na kráse kvety, stromy a malé huby. „HIO!“ skričala som a Diamond sa ešte viac rozbehol. Bolo to super. Vlasy mi viali vedľa hlavy a cítila som sa tak voľná. Pocit, že ma nikto v okolí nespoznáva. Dobrý deň, moje meno je Katie... Zasmiala som sa. Zrazu sa spoza stromov vynoril ďalší kôň s jazdcom. Tesne pred ním som zastala.
„Dávaj pozor!“ prehrabla som si vlasy a pozrela na dotyčného.
„Za...Zaria?“ Mal slzy na krajíčku. Tie známe modré oči, blond vlasy.. Bol to on.
„Niall.“ Stisla som sedlo. Zliezol dolu z koňa a podišiel ku mne. Natiahol ruky
„Poď dole“ a zniesol ma z Leeho. Postavil si ma oproti sebe
„SI blázon. Ako si mohla len tak ujsť. Tvoji rodičia sa o teba neskutočne boja.“
„Nemali... nemali ma mať chuť vydávať“ Niall sa zasmial.
„Och. Ako si mi len chýbala. Bál som sa, že už nikdy sa ti nepozriem do tých krásnych očí, tváre...“ Prerušila som ho. Bolo to príliš dlhé rozdelenie. Schytila som ho za zátylok a pritiahla k perám. Postavila sa na špičky a pobozkala ho. Hneď ma chytil za pás. Keď sme sa odtiahli..dúfala som, že toto nie je len sen..
„Prečo neotváraš oči?“ zasmial sa
„Áá nie je to sen“ poskočila som. On ma vzal do náručia a zatočil sa so mnou.
„Tak... Zaria.. mala by si ísť domov.“ Pohladil ma po líci.
„Nie. Ja ťa už nechcem stratiť“ Chytil ma za dlane
„Nestratíš. Budeme o to bojovať. Aby sme mohli byť spolu“ usmial sa a znovu ma pobozkal. Pomohol mi vysadnúť na koňa a on sám vysadol na svojho.....
Prechádzali sme bránami hradu.. Pozrela som sa na Nialla. Perami naznačil „všetko bude v poriadku..“ verila som mu...
Zosadli sme z koňov a vošli dnu. Išli sme rovno za kráľom. Mojím otcom.
„Preboha dcérka čo to máš na sebe“ pribehla ku mne mama
„A ako to vyzeráš..“ zhíkla. Otec sa postavil. Myslela som, že bude naštvaný no namiesto toho ma medvedím objatím privítal.
„Otec.. Ja ho milujem.“ Podišla som k Niallovi a chytila som pevne za ruku.
„Pane aj ja ju.“ Preplietol si so mnou prsty.
Čo sa dialo potom? Niektorí by povedali, že ho odsúdili na smrť kvôli tomu, že si začal s princeznou.. Iný zase, že ma vyženú z hradu spolu s ním. No pravda je iná. Otec vyhlásil ak sa tak skutočne veľmi milujeme ako hovoríme tak budíš. Poznal ho dlho.. Niall bol vždy dobrý rytier. Obetavý, slušný, milý.. mal všetky vlastnosti budúceho vládcu a vládcu môjho srdca. Skutočne som ho milovala. Už od prvej chvíle čo som ho uvidela na našom dvore.
Prešlo pár dní a otec sa rozhodol... Rozhodol sa, že ho medzi nás príjme.
Prišiel ples na ktorí boli pozvaný takmer všetci na koho by ste si spomenuli. Mala som modré šaty a znovu rozpustené vlasy no niektoré z vrchu zopnuté. Modré lodičky a náhrdelník na krku hodný princeznej. Bol to dar od otca na narodeniny. Tancovala som v strede časti hradu určenej na tancovanie, plesy, báli s mojím princom... keď otec všetkých poprosil aby prestali tancovať a počúvali jeho. Vyhlásil svadbu mňa a Nialla. Usmievali sme sa na otca. Boli sme šťastný....
.......
Kráľ dal Zarii a Niallovi po svadbe kráľovstvo. Bolo veľké, hojné. Po pár rokoch po hradbách ich kráľovstva behali detské nožičky. Ich syn a dcéry. Syn bol čistý otec. A dcéry boli podobné mame. No mali niečo z otca. Verili, že ich deti budú jedného dňa dobrými panovníkmi. A vedeli, že oni dvaja nebudú stáť bokom ich láske.
Deti sa hrali v svojej komnate. Ich rodičia na nich pyšne hľadeli. Teraz boli skutočne a nevyslovene šťastný. Láska z nich sálala. Tí dvaja boli pre seba ako stvorený. Pobozkal ju. Stále akoby prvý krát. Ohňostroje, motýliky...
- šaty z plesu
- šaty z narodenínPáčila sa aspoň trochu? :)
pondelok 8. apríla 2013
Hate 2.časť
Čaukó babuľky :P ďakujem za komentáre :3 keďže mám teraz zaracha :D tak budem častejšie písať takže sa budem snažiť aj častejšie pridávať :D prímačky 13.steho a 16.steho :D kto má tiež ? :P
„Lili musím ti niečo povedať.“ Pozeral sa na TV......
„No?“ pozrela som sa na neho
„S chalanmi odchádzame na turné... Na 4 mesiace do Austrálie. No nechcem aby si tu ostala. Teraz, keď si ležala v nemocnici ťa tu nenechám samú...“ čo ?! 4?
„Oni mi ťa iba kradnú! Už so mnou nie si tak často ako kedysi!! A ja tu mám Emily. I tak väčšinu času trávim s ňou“ moja reakcia sa dala čakať. Tí chalani mi ho iba kradnú! Kedysi sme chodili na túry, učila som ho ako správne behať, chodili sme na piknik a s spolu Em na výlety. Neznesiem ich! Neznesiem One Direction! Pravdou je že proti nim nič nemám ako v rámci hudby. Ich hudba je fajn no môjho ocka mi nebudú kradnúť!
„Lili! Mám len veľa práce. A nenechám ťa tu! Ideš s nami! Odlietame zajtra poobede tak sa zbaľ!“ hovoril nahnevane
„Ale oci!!“
„Žiadne ale!“ skričal.
„Dovoľ aby išla so mnou Em. Nebudem tam mať čo robiť!“ hodila som na neho psie oči.
„Prosím!“
„Tak dobre!“ povolil mi to a ja som ho objala. Vybehla som hore do izby aby som to mohla povedať Emily. Zavrela som dvere od mojej honosnej izby a sadla si na huňatý koberec. Vytiahla mobil a vytočila Emiline číslo.
„Emily?“
„Ahoj Lili.“
„Musím ti niečo povedať.“
„Mám sa báť?“ zasmiala som sa
„Trochu...“
„No hovor“
„Ocko ide na turné s tými chalanmi...“
„Tými čo tak nemusíš? ...“
„Bingo... no a chce aby som išla aj ja“
„Čo? A ja tu budem sama?“ bolo počuť že zosmutnela
„No ale chcem aby si išla s nami...“
„Wuhuuu ! a môžem nebudem prekážať?“
„Prepáč? Ja s tými chalanmi neprehovorím ani slovo!“
„Jupiii! Ideme do .... Kam to vôbec ideme?“
„Do Austrálie“
„Waaa mi ideme do Austrálie“ rozprávali sme si kým mi nedošlo, že sa ešte musím zbaliť. Zložila som a vytiahla kufre. Nahádzala so tam ¾ šatníka. Horko ťažko som ich zavrela a unavená si ľahla do postele. Hneď som zaspala.... V strede večera som sa zobudila. Znovu ma strašne bolela hlava. Zišla som dole do kuchyne s cieľom nájsť niečo na hlavu. Zrazu som sa o niečo potkla a spadla na niečo po okrajoch tvrdé a v strede mäkké. Vydýchla som si a postavila sa. Nechcela som zapínať svetlo a tak som s prižmúrenými očami prezrela ceduľku na kufri.
„Harry Styles...“ prečítala som. To sa mi len zdá!! Dúfam tu má len kufre a nie svoju maličkosť!
„Ahoj“ pozdravil ma. Zľakla som sa a zamávala rukami.
„Si normálny?!“ hovorila som tichým nahnevaným hlasom.
„Nie...“ a vošiel do kuchyne. Hej tam tom chcela ísť ja! Rýchlo som ho obehla a natiahla sa do poličky. Vytiahla som paralen.
„Bolí ťa hlava?“ aj v tme som videla jeho zmetený výraz.
„ČO ťa do toho.“ Povedala som čo najviac arogantne a zapila tabletku. Už som chcela odísť, keď ma ten idiot chytil za ruku a potiahol späť
„Nemusíš byť taká odmeraná“ díval sa mi do očí
„Vieš čo radšej mi povedz prečo si tu?“ hovorila som nahnevane.
„Aby sme to všetko stihli Paul nás ubytoval vo svojich teda vašich hosťovských izbách.“ Trhla som rukou aby mi ju pustil. Ruka padla vedľa môjho tela.
„Tak tie kufre daj nabok lebo sa na nich niekto prizabije...“ pri odchode som ho drgla do ramena a vyšla hore do svojej izby. Ľahla som si na posteľ a pozerala do stropu. Čakala som kým tabletka zaberie a rozmýšľala aký to je idiot...
Bum! Buchlo niečo zdola a ja som sa prudko posadila. Hľadela som ako vyoraná myš okolo seba. Zrazu sa rozleteli aj moje dvere a v nich stál.... ocko...
„Lili! Vstávaj! Ma si už byť dávno hore! Máme ísť ešte pre Emily a ty tu vyspávaš?! ČO keby som si teraz aj ja išiel ľahnúť?“ zavčas rána je môj otec podráždený .... čo vyviedli? Typujem že nasypali múku do jeho kávy alebo niečo podobné....Hľadela som na neho a len sledovala ako sa mu hýbu pery. Počula som len bla bla bla blaaaa blabala bla bla.....
„Počúvaš ma vôbec?!“ nemo som prikývla a radšej si to namierila do kúpeľne. Vykonala som rannú hygienu a vyšla von. Podišla som k skrini.
„Ehm Ehm!“ zakašľal niekto za mnou práve, keď som s rozviazávala župan. Hneď som ho zaviazala a otočila sa.
„Čo tu chceš?! To je moja izba! Bye!“ tlačila som ho k dverám.
„Tvoj otec ma poslal aby som ti povedal, že si máš pohnúť.“ Otočil sa tesne pred dverami ku mne.
„Ďakujem za odkaz môžeš ísť!“ vyhodila som ho za dvere a práve keď sa chystal niečo povedať som tresla dverami.
„AU!“ bolo počuť z druhej strany. Otvorila som ich. Harry ležal na zemi a šúchal si nos
„Prepáč“ povedala som ironicky so smiechom a zavrela dvere. Pre istotu som zamkla aby mi sem „náhodou“ znovu nevbehol. Prezliekla som sa do letných šiat a zobrala si tašku. Zišla som dole.... Harry mal na tvári ľad.... chudák to som ho až tak buchla?....Tak mu treba! .... ale bolelo ho to, mohla som mu ublížiť..... viac ako on tebe ubližuje sa to už nedá.....Obielka som si čierne tričko s podtlačou a červené nohavice. Pozrela som sa do mobilu a rýchlo zapla gombík na nohaviciach. Rýchlo som si zaviazala čierne topánky na opätku. Zobrala som si cestovnú tašku spolu s kabelou a utekala dole. Všetci nervózne pochodovali a stáli pri svojich veciach.
„No že sme sa dočkali“ zahundral Niall a zobral si svoje veci. Vyplazila som im jazyk a obliekla si kabát. Zobrala som si svoje kufre a snažila sa ich všetky vyniesť naraz.
„Počkaj zoberiem ti jeden“ povedal ocko a zobral mi ho. Neviem ako ale dali sme ich všetky do kufru auta. Sadla som si a hľadela von oknom na cestu. Keď sme zastali pred jej domom práve zatvárala dvere a lúčia sa s rodičmi. Ocko vystúpil a napchal jej veci do kufra. Všetci sa potlačili aby si mohla k nám sadnúť, keďže na druhej strane už bolo všetko plné. Bola som úplne natlačená na dverách a Harry zase na mne. Modlila som sa aby sme rýchlo zastali na letisku a ja som nemusela cítiť jeho dych na mojom krku.... proste jeho.... Pri každej zákrute som bola nacapená na okne a on na mne. Vytáčalo ma to a práve, keď som mu niečo chcela povedať zastavili sme a ja som okamžite vystúpila. Poriadne som sa nadýchla a vytiahla svoje veci.
„Tak čo? Aká bola noc s One Direction?“ opýtala sa s úškrnom
„Buď ticho“ zasmiala som sa a buchla do nej. Sadli sme si svoje miesta v lietadle. Našťastie som sedela pri Emily a nie jedným z nich. Nasadila som si slúchadlá a čakala kedy pristaneme. Keď so msa konečne dočkala obzerala som sa po okolí. Je to tu nádherné......
„Aký bol let srdiečko?“ opýtal sa ma ocko
„Fajn“ stále som bola mierne nahnevaná za to, že musím ísť s nimi no šťastná za to kde som a že tu je aj Em.
„Je to tu nádherne“ objala som ho.
„Dobre tak poďme do hotela...“ prikývla som a vyzdvihla si svoju batožinu. S dvoma taxíkmi sme zastali pred obrovským, nádherným hotelom. Dívala som sa spoza okna až na vrchol budovy.
„Lili musím ti niečo povedať.“ Pozeral sa na TV......
„No?“ pozrela som sa na neho
„S chalanmi odchádzame na turné... Na 4 mesiace do Austrálie. No nechcem aby si tu ostala. Teraz, keď si ležala v nemocnici ťa tu nenechám samú...“ čo ?! 4?
„Oni mi ťa iba kradnú! Už so mnou nie si tak často ako kedysi!! A ja tu mám Emily. I tak väčšinu času trávim s ňou“ moja reakcia sa dala čakať. Tí chalani mi ho iba kradnú! Kedysi sme chodili na túry, učila som ho ako správne behať, chodili sme na piknik a s spolu Em na výlety. Neznesiem ich! Neznesiem One Direction! Pravdou je že proti nim nič nemám ako v rámci hudby. Ich hudba je fajn no môjho ocka mi nebudú kradnúť!
„Lili! Mám len veľa práce. A nenechám ťa tu! Ideš s nami! Odlietame zajtra poobede tak sa zbaľ!“ hovoril nahnevane
„Ale oci!!“
„Žiadne ale!“ skričal.
„Dovoľ aby išla so mnou Em. Nebudem tam mať čo robiť!“ hodila som na neho psie oči.
„Prosím!“
„Tak dobre!“ povolil mi to a ja som ho objala. Vybehla som hore do izby aby som to mohla povedať Emily. Zavrela som dvere od mojej honosnej izby a sadla si na huňatý koberec. Vytiahla mobil a vytočila Emiline číslo.
„Emily?“
„Ahoj Lili.“
„Musím ti niečo povedať.“
„Mám sa báť?“ zasmiala som sa
„Trochu...“
„No hovor“
„Ocko ide na turné s tými chalanmi...“
„Tými čo tak nemusíš? ...“
„Bingo... no a chce aby som išla aj ja“
„Čo? A ja tu budem sama?“ bolo počuť že zosmutnela
„No ale chcem aby si išla s nami...“
„Wuhuuu ! a môžem nebudem prekážať?“
„Prepáč? Ja s tými chalanmi neprehovorím ani slovo!“
„Jupiii! Ideme do .... Kam to vôbec ideme?“
„Do Austrálie“
„Waaa mi ideme do Austrálie“ rozprávali sme si kým mi nedošlo, že sa ešte musím zbaliť. Zložila som a vytiahla kufre. Nahádzala so tam ¾ šatníka. Horko ťažko som ich zavrela a unavená si ľahla do postele. Hneď som zaspala.... V strede večera som sa zobudila. Znovu ma strašne bolela hlava. Zišla som dole do kuchyne s cieľom nájsť niečo na hlavu. Zrazu som sa o niečo potkla a spadla na niečo po okrajoch tvrdé a v strede mäkké. Vydýchla som si a postavila sa. Nechcela som zapínať svetlo a tak som s prižmúrenými očami prezrela ceduľku na kufri.
„Harry Styles...“ prečítala som. To sa mi len zdá!! Dúfam tu má len kufre a nie svoju maličkosť!
„Ahoj“ pozdravil ma. Zľakla som sa a zamávala rukami.
„Si normálny?!“ hovorila som tichým nahnevaným hlasom.
„Nie...“ a vošiel do kuchyne. Hej tam tom chcela ísť ja! Rýchlo som ho obehla a natiahla sa do poličky. Vytiahla som paralen.
„Bolí ťa hlava?“ aj v tme som videla jeho zmetený výraz.
„ČO ťa do toho.“ Povedala som čo najviac arogantne a zapila tabletku. Už som chcela odísť, keď ma ten idiot chytil za ruku a potiahol späť
„Nemusíš byť taká odmeraná“ díval sa mi do očí
„Vieš čo radšej mi povedz prečo si tu?“ hovorila som nahnevane.
„Aby sme to všetko stihli Paul nás ubytoval vo svojich teda vašich hosťovských izbách.“ Trhla som rukou aby mi ju pustil. Ruka padla vedľa môjho tela.
„Tak tie kufre daj nabok lebo sa na nich niekto prizabije...“ pri odchode som ho drgla do ramena a vyšla hore do svojej izby. Ľahla som si na posteľ a pozerala do stropu. Čakala som kým tabletka zaberie a rozmýšľala aký to je idiot...
Bum! Buchlo niečo zdola a ja som sa prudko posadila. Hľadela som ako vyoraná myš okolo seba. Zrazu sa rozleteli aj moje dvere a v nich stál.... ocko...
„Lili! Vstávaj! Ma si už byť dávno hore! Máme ísť ešte pre Emily a ty tu vyspávaš?! ČO keby som si teraz aj ja išiel ľahnúť?“ zavčas rána je môj otec podráždený .... čo vyviedli? Typujem že nasypali múku do jeho kávy alebo niečo podobné....Hľadela som na neho a len sledovala ako sa mu hýbu pery. Počula som len bla bla bla blaaaa blabala bla bla.....
„Počúvaš ma vôbec?!“ nemo som prikývla a radšej si to namierila do kúpeľne. Vykonala som rannú hygienu a vyšla von. Podišla som k skrini.
„Ehm Ehm!“ zakašľal niekto za mnou práve, keď som s rozviazávala župan. Hneď som ho zaviazala a otočila sa.
„Čo tu chceš?! To je moja izba! Bye!“ tlačila som ho k dverám.
„Tvoj otec ma poslal aby som ti povedal, že si máš pohnúť.“ Otočil sa tesne pred dverami ku mne.
„Ďakujem za odkaz môžeš ísť!“ vyhodila som ho za dvere a práve keď sa chystal niečo povedať som tresla dverami.
„AU!“ bolo počuť z druhej strany. Otvorila som ich. Harry ležal na zemi a šúchal si nos
„Prepáč“ povedala som ironicky so smiechom a zavrela dvere. Pre istotu som zamkla aby mi sem „náhodou“ znovu nevbehol. Prezliekla som sa do letných šiat a zobrala si tašku. Zišla som dole.... Harry mal na tvári ľad.... chudák to som ho až tak buchla?....Tak mu treba! .... ale bolelo ho to, mohla som mu ublížiť..... viac ako on tebe ubližuje sa to už nedá.....Obielka som si čierne tričko s podtlačou a červené nohavice. Pozrela som sa do mobilu a rýchlo zapla gombík na nohaviciach. Rýchlo som si zaviazala čierne topánky na opätku. Zobrala som si cestovnú tašku spolu s kabelou a utekala dole. Všetci nervózne pochodovali a stáli pri svojich veciach.
„No že sme sa dočkali“ zahundral Niall a zobral si svoje veci. Vyplazila som im jazyk a obliekla si kabát. Zobrala som si svoje kufre a snažila sa ich všetky vyniesť naraz.
„Počkaj zoberiem ti jeden“ povedal ocko a zobral mi ho. Neviem ako ale dali sme ich všetky do kufru auta. Sadla som si a hľadela von oknom na cestu. Keď sme zastali pred jej domom práve zatvárala dvere a lúčia sa s rodičmi. Ocko vystúpil a napchal jej veci do kufra. Všetci sa potlačili aby si mohla k nám sadnúť, keďže na druhej strane už bolo všetko plné. Bola som úplne natlačená na dverách a Harry zase na mne. Modlila som sa aby sme rýchlo zastali na letisku a ja som nemusela cítiť jeho dych na mojom krku.... proste jeho.... Pri každej zákrute som bola nacapená na okne a on na mne. Vytáčalo ma to a práve, keď som mu niečo chcela povedať zastavili sme a ja som okamžite vystúpila. Poriadne som sa nadýchla a vytiahla svoje veci.
„Tak čo? Aká bola noc s One Direction?“ opýtala sa s úškrnom
„Buď ticho“ zasmiala som sa a buchla do nej. Sadli sme si svoje miesta v lietadle. Našťastie som sedela pri Emily a nie jedným z nich. Nasadila som si slúchadlá a čakala kedy pristaneme. Keď so msa konečne dočkala obzerala som sa po okolí. Je to tu nádherné......
„Aký bol let srdiečko?“ opýtal sa ma ocko
„Fajn“ stále som bola mierne nahnevaná za to, že musím ísť s nimi no šťastná za to kde som a že tu je aj Em.
„Je to tu nádherne“ objala som ho.
„Dobre tak poďme do hotela...“ prikývla som a vyzdvihla si svoju batožinu. S dvoma taxíkmi sme zastali pred obrovským, nádherným hotelom. Dívala som sa spoza okna až na vrchol budovy.
Nemohla som sa dočkať ako to vyzerá zvnútra. Obsluha stojacia vonku nám zobrala kufre a odniesli do pripravených izieb.
„Tak dievčatá oznamujem vám, že máme izby na najvyššom poschodí, kde nikto nebude otravovať...Každý máte vlastné izby...“ ocko podal nám kľúče od našich izieb a každý sa rozbehol do svojej izby.
„Lili!“ zakričal na mňa ocko. Zastala som a otočila sa za ním
„Áno?“ usmiala som sa
„Zla správa pre teba.... máme spolu spoločenskú miestnosť a kuchyňu...“ vyvalila som na neho oči. Tak to budem tráviť viac času v izbe.... otočila som sa a išla výťahom hore. Vošla som do spoločenskej miestnosti, kde sedeli všetci. Em sa s nimi bavila a smiala. Pochytila ma žiarlivosť... Prevrátila som očami a vošla do svojej izby. Otvorila som oči od krásy. Cez okno som mala výhľad na Sydney Operu. Bolo to nádherné. Kufre mi ležali pri posteli. Otvorila som ich a postupne si ukladala veci do šatníku.
Bola som zvedavá čo je v dverách vedľa šatníku. Nedočkavo som ich otvorila. Sánka mi padla až k zemi, keď som uvidela tú nádhernú kúpeľňu.
Na stene viselo zrkadlo. Veľký sprchový kút a neďaleko
od neho bola vaňa. Chodila som po kúpeľni s otvorenými ústami. Neviem
prečo no páčila sa mi. Bola väčšia a luxusnejšia ako u mňa doma.
„Lili? Lili!“ niekto vošiel do mojej izby a volal moje meno. Vyšla som z kúpeľne a uvidela Zayna.
„Ideme do štúdia ideš aj ty?“ opýtal sa opatrne akoby sa bál, že ho udriem alebo niečo podobné.
„Nie vďaka“ krivo som sa usmiala a vyšla popri ňom z izby. Vošla som do kuchyne a vytiahla si z chladničky džús. Sadla som si do obývačky a dívala do stropu.
„Dobre tak mi ideme“ zakričali od dverí chalani.
„Maj sa zlatko. Daj si pozor“ odkričal mi ocko a už som začula len zabuchnutie dverí. Počkať! Ja som tu ostala sama? Kde je Emily? Jasné išla s nimi....
Vzdychla som si a odišla do svojej nádhernej kúpeľne. Zhodila som zo seba oblečenie a vošla o sprchy.
Potrebovala som odplaviť všetky myšlienky. Ok. Toto zvládnem. Nenechám sa rozhádzať chalanmi. A už vôbec nie Harrym....
Páčila sa? :) minimálne 4 komentáre O:) pohnite ;) :D
„Lili? Lili!“ niekto vošiel do mojej izby a volal moje meno. Vyšla som z kúpeľne a uvidela Zayna.
„Ideme do štúdia ideš aj ty?“ opýtal sa opatrne akoby sa bál, že ho udriem alebo niečo podobné.
„Nie vďaka“ krivo som sa usmiala a vyšla popri ňom z izby. Vošla som do kuchyne a vytiahla si z chladničky džús. Sadla som si do obývačky a dívala do stropu.
„Dobre tak mi ideme“ zakričali od dverí chalani.
„Maj sa zlatko. Daj si pozor“ odkričal mi ocko a už som začula len zabuchnutie dverí. Počkať! Ja som tu ostala sama? Kde je Emily? Jasné išla s nimi....
Vzdychla som si a odišla do svojej nádhernej kúpeľne. Zhodila som zo seba oblečenie a vošla o sprchy.
Potrebovala som odplaviť všetky myšlienky. Ok. Toto zvládnem. Nenechám sa rozhádzať chalanmi. A už vôbec nie Harrym....
Páčila sa? :) minimálne 4 komentáre O:) pohnite ;) :D
utorok 2. apríla 2013
Hate 1.časť
Ďakujem za komentáre :3 niečo som vám sľúbila :D .. novú story :D dúfam sa vám bude páčiť :)
(Lili)
(Emily)
4 komentáre plosím O:)
Ešte o niečo vás poprosím. http://natalystories-1d.blogspot.sk/ - prosím kliknúť, rozposielať. Je to blog Naty, ktorá sa ho snaží znovu rozbehnúť :) Píše vážne skvelo ;)
Lili.
Dcéra Paula Higginsa. Manažéra hviezd... Lili je 18 ročné dievča, ktoré má iba
otca. Chodí do umeleckej školy. Presnejšie maľuje. Otec jej obrazy zavesil
v štúdiu, kde pracuje. Aby si na ňu vždy spomenul. Sú tam obrazy aj jej
najlepšej kamarátky. Chodia spolu do tej istej školy a ten istý odbor. Ich
obraz je v strede veľkej steny a znázorňuje vysnené miesto. Emily
pozná už dávno. V škole má kamarátky no myslí si že tie sa s ňou
priatelia práve pre otca. Neznáša skupinu 1D. Nie kvôli tomu žeby sa jej
nepáčili jej pesničky... Kvôli tomu lebo si myslí, že jej kradnú otca....
*Lili*
„Zavolajte sanitku!“ kričala Emily na okoloidúcich ľudí. Bolo to posledné čo som počula. Upadla som do bezvedomia....
*Emily*
Boli sme na oslave Sharlotti. Lili mi povedala, že sa ide prevetrať lebo jej bolo zle. Prechádzala som okolo vchodových dverí, keď som začula buchot. Mala som zlé tušenie . Vybehla som von a uvidela ležať na zemi. Rozťatý štvorček na jej čele ma dohnal k panike.
„Lili počuješ ma?“ zatriasla som s ňou no nevnímala. Ležala tam a nehýbala som. Strach ... bolo jediné čo som cítila. Strach že ju stratím.
„Zavolajte sanitku!“ kričala som so slzami na ľudí prechádzajúcich okolo.
V nemocnici ju zobrali so slovami „Počkajte v čakárni.“
Sadla som si na stoličku a tvár schovala do dlaní. Bála som sa o ňu....
„Prečo plačeš?“ opýtal sa ma mužský hlas.
„Moja najlepšia kamarátka je tam a ja nemôžem byť pri nej...“ hovorila som cez plač a ukázala hlavou na dvere, kam pred 20 minútami vzali Lili. Dotyčný mi zdvihol hlavu. Zeleno- modré oči ma sa vpíjali do mojich.
„Ste Emily?“ zrazu z tamať vyšiel doktor. Utrela som si slzy z tváre a prikývla
„Lili je už v poriadku. Mala len malé poranenie. Našťastie to nebol otras mozgu. Už je na izbe...“ prerušila som ho
„Môžem ísť za ňou?“
„Práve spí. Potrebuje oddych. Aj vy. Prídete za ňou zajtra“ prikývla som a išla preč. Vonku som si sadla na lavičku. Napadlo ma, že by som to mala povedať jej otcovi. Vytiahla som mobil a po 5 pípnutí zložila. Skúsila som to ešte pár krát no neúspešne. Pán Hidggins povedal, ak nebude dvíhať mobil a bude to vážne máme prísť za ním. Zavolala som si taxík a odviezla sa pred budovu, kde pracuje. Výťahom som vyšla hore a zaklopala na dvere s uslzenými očami. Otvorila mi Lou. Pár krát som ju tu videla a sem tam sme prehodili pár slov.
„Preboha Em čosa ti stalo?...“ pozerala na moje šaty špinavé od kľačania pri Lili.
„...A kde je Lili?“ znovu som sa rozplakala a objala ju.
„Poď dnu“ povedala a ja som prikývla
„Sadni si“ ukázala na stoličku. Sadla som si a ona mi podala pohár vody.
„Je tu otec Lili?“
„Áno práve je v štúdiu a nahrávajú pesničky so skupinou.“
„Em čo sa stalo?“ sadla si oproti mne.
„Lili je v nemocnici“ neveriacky na mňa pozrela a ruku si dala na ústa. Vtedy vošiel dnu pán Hidggins so spomínanou skupinou.
„Emily! Čo sa stalo?“ pozrel na mňa a niečo tušil
„Lili... ona je v nemocnici“ sklonila som hlavu. Nevidela som ako zareagoval a tak som pokračovala
„Doktor povedal, že už je v poriadku. Zajtra ju môžeme navštíviť.“
„Čo sa stalo?“ opýtal sa tichším a vyplašeným tónom
„Boli sme na Sharlotinej oslave. Povedala, že jej je zle a ide sa prevetrať. Keď som začula buchot vyšla som von a Lili ležala na zemi...“ počula som ako plače.
„Mala by som ísť domov.“ Vstala som a zobrala si veci.
„Emily... ďakujem. Zajtra ťa vyzdvihnem a pôjdeme za Lili.“ Prikývla som.
„Počkaj odveziem ťa..“ povedala Lou. Išla som za ňou. Odviezla ma domov. Rozlúčili sme sa a vošla som dnu.
„Emily kde si bola?“ opýtala sa podráždene mama
„Zajtra ti všetko vysvetlím“ povedala som jej
„Ale...!“ zakričala za mnou no to som už zabuchla dvere od izby. Prezliekla som sa a ľahla si do postele. Po chvíli som zaspala....
Ráno som sa zobudila a vošla som do kúpeľne. Vykonala som rannú hygienu a vlasy dala do copu. Vyšla som von v uteráku a vytiahla si zo skrine sivé nohavice, rúžové tričko na ramienka a sivý sveter. Obliekla som sa a obula balerínky. Zobrala som si rúžovú kabelku. Zobrala som tašku, kde mala Lili šaty a zišla som dole.
„Dobré ráno“ pozdravila som sa rodičom. Otec zdvihol zrak od dnešných novín a spýtavo sa na mňa pozrel
„AJ teba. Tak povieš nám, kde si včera bola tak dlho?“
„Fajn. Tak Lili je v nemocnici...“ prerušili ma
„ČO?“ povedali naraz
„Včera počas tej oslavy.... som ju našla ležať s rozťatým čelom. Zrejme sa udrela. Dnes pre mňa príde pán Higgins a ideme za ňou.“ Vydýchla som. Slzy ma štípali no potlačila som ich. Mama mi podala džús. Práve, keď som pila zazvonil zvonček.
„Ahoj Paul“ pozdravil ho môj oco. Poznajú sa. Sem- tam sme boli na návšteve u nich alebo oni u nás.
„Prišiel som pre Emily. Ideme za Lili.“
„Dobre zavolám ju.“
„Už som tu oci“ objavila som sa pri ňom skôr ako stihol zakričať moje meno.
„Neviem kedy prídem“ zakričala som mu a nastúpila do auta. Zaparkovali sme pred nemocnicou a vošli dnu...
*Lili*
Píp...píp.. pípalo mi pri hlave. Liezlo mi to na nervy. Otvorila som jedno oko a biela farba po stenách ma oslepila. Otvorila som druhé a znovu som ho zatvorila. Otočila som sa na chrbát a otvorila obe.
„AU Moja hlava!“ povedala som, keď som ucítila strašnú bolesť hlavy.
„Už ste sa prebrali? Ako vám je?“ opýtala sa milá sestrička
„Už to tak vyzerá ... strašne ma bolí hlava“
„Dobre zavolám doktora aby sa na vás pozrel“ Ako som sa tu vôbec dostala? Pamätám si ako mi bolo zle. Vyšla som von a poriadne nadýchla. Zakrútila sa mi hlava a spadla som. Udrela som si hlavu. Potom vyšla Emily... plakala a volala o pomoc...
„Dobrý ako vám je?“ vošiel dnu doktor.
„Bolí ma hlava“ zopakovala som. Z baterkou mi pozrel do očí a skonštatoval
„Vyzerá to dobre. Sestrička vám dá niečo proti bolesti. Vyzerá to, že dnes pôjdete domov...“ usmiala som sa.
„Inač máte skvelú kamarátku. Presedela tu hodinu. Dnes vás príde navštíviť.“
„Ďakujem“ usmiala som sa a oprela sa. Sestrička mi dala niečo proti bolesti a odišla. Dvere sa roztvorili a dnu vošiel môj ocko a Em.
„Ahojte“ usmiala som sa.
„Ahoj. Ako sa cítiš?“ opýtal sa ocko a sadol si na stoličku. Em si sadla na posteľ.
„Dobre. Práve mi dala sestrička niečo proti bolesti hlavy.“
„Bolí ťa to?“ ukázala na ranku. Viem že zle znáša krv. Musela byť riadne statočná...
„Trochu“ jemne som si prešla po ranke
„Em ďakujem“ usmiala som sa
„Nemáš začo.“ Objala ma. Po chvíľke dnu vošiel znovu doktor
„Lili. Môžem vám povedať, že už ste v poriadku. Môžete ísť domov.“
„Yeeees!“ tešili sme sa s Em. Samozrejme aj ocko.
„Dobre idem von aby si sa mohla prezliecť“ povedal a vyšiel von.
„Doniesla som ti oblečenie. Idem aj ja von.“ Podala mi tašku Emily a vyšla z izby. Prezliekla som sa a veci zo včerajška dala do tašky. Vyšla som z nemocničnej izby.
„Odveziete ma domov?“ opýtala sa Em. Ocko prikývol. Odviezli sme Em domov. Zaparkovali sme pred domom.
„Ani nevieš ako si ma vystrašila.“ Povedal ocko, keď sme sedeli pred TV s vlastnou čokoládou.
„Prepáč...“
„Lili musím ti niečo povedať.“ Pozeral sa na TV......
*Lili*
„Zavolajte sanitku!“ kričala Emily na okoloidúcich ľudí. Bolo to posledné čo som počula. Upadla som do bezvedomia....
*Emily*
Boli sme na oslave Sharlotti. Lili mi povedala, že sa ide prevetrať lebo jej bolo zle. Prechádzala som okolo vchodových dverí, keď som začula buchot. Mala som zlé tušenie . Vybehla som von a uvidela ležať na zemi. Rozťatý štvorček na jej čele ma dohnal k panike.
„Lili počuješ ma?“ zatriasla som s ňou no nevnímala. Ležala tam a nehýbala som. Strach ... bolo jediné čo som cítila. Strach že ju stratím.
„Zavolajte sanitku!“ kričala som so slzami na ľudí prechádzajúcich okolo.
V nemocnici ju zobrali so slovami „Počkajte v čakárni.“
Sadla som si na stoličku a tvár schovala do dlaní. Bála som sa o ňu....
„Prečo plačeš?“ opýtal sa ma mužský hlas.
„Moja najlepšia kamarátka je tam a ja nemôžem byť pri nej...“ hovorila som cez plač a ukázala hlavou na dvere, kam pred 20 minútami vzali Lili. Dotyčný mi zdvihol hlavu. Zeleno- modré oči ma sa vpíjali do mojich.
„Ste Emily?“ zrazu z tamať vyšiel doktor. Utrela som si slzy z tváre a prikývla
„Lili je už v poriadku. Mala len malé poranenie. Našťastie to nebol otras mozgu. Už je na izbe...“ prerušila som ho
„Môžem ísť za ňou?“
„Práve spí. Potrebuje oddych. Aj vy. Prídete za ňou zajtra“ prikývla som a išla preč. Vonku som si sadla na lavičku. Napadlo ma, že by som to mala povedať jej otcovi. Vytiahla som mobil a po 5 pípnutí zložila. Skúsila som to ešte pár krát no neúspešne. Pán Hidggins povedal, ak nebude dvíhať mobil a bude to vážne máme prísť za ním. Zavolala som si taxík a odviezla sa pred budovu, kde pracuje. Výťahom som vyšla hore a zaklopala na dvere s uslzenými očami. Otvorila mi Lou. Pár krát som ju tu videla a sem tam sme prehodili pár slov.
„Preboha Em čosa ti stalo?...“ pozerala na moje šaty špinavé od kľačania pri Lili.
„...A kde je Lili?“ znovu som sa rozplakala a objala ju.
„Poď dnu“ povedala a ja som prikývla
„Sadni si“ ukázala na stoličku. Sadla som si a ona mi podala pohár vody.
„Je tu otec Lili?“
„Áno práve je v štúdiu a nahrávajú pesničky so skupinou.“
„Em čo sa stalo?“ sadla si oproti mne.
„Lili je v nemocnici“ neveriacky na mňa pozrela a ruku si dala na ústa. Vtedy vošiel dnu pán Hidggins so spomínanou skupinou.
„Emily! Čo sa stalo?“ pozrel na mňa a niečo tušil
„Lili... ona je v nemocnici“ sklonila som hlavu. Nevidela som ako zareagoval a tak som pokračovala
„Doktor povedal, že už je v poriadku. Zajtra ju môžeme navštíviť.“
„Čo sa stalo?“ opýtal sa tichším a vyplašeným tónom
„Boli sme na Sharlotinej oslave. Povedala, že jej je zle a ide sa prevetrať. Keď som začula buchot vyšla som von a Lili ležala na zemi...“ počula som ako plače.
„Mala by som ísť domov.“ Vstala som a zobrala si veci.
„Emily... ďakujem. Zajtra ťa vyzdvihnem a pôjdeme za Lili.“ Prikývla som.
„Počkaj odveziem ťa..“ povedala Lou. Išla som za ňou. Odviezla ma domov. Rozlúčili sme sa a vošla som dnu.
„Emily kde si bola?“ opýtala sa podráždene mama
„Zajtra ti všetko vysvetlím“ povedala som jej
„Ale...!“ zakričala za mnou no to som už zabuchla dvere od izby. Prezliekla som sa a ľahla si do postele. Po chvíli som zaspala....
Ráno som sa zobudila a vošla som do kúpeľne. Vykonala som rannú hygienu a vlasy dala do copu. Vyšla som von v uteráku a vytiahla si zo skrine sivé nohavice, rúžové tričko na ramienka a sivý sveter. Obliekla som sa a obula balerínky. Zobrala som si rúžovú kabelku. Zobrala som tašku, kde mala Lili šaty a zišla som dole.
„Dobré ráno“ pozdravila som sa rodičom. Otec zdvihol zrak od dnešných novín a spýtavo sa na mňa pozrel
„AJ teba. Tak povieš nám, kde si včera bola tak dlho?“
„Fajn. Tak Lili je v nemocnici...“ prerušili ma
„ČO?“ povedali naraz
„Včera počas tej oslavy.... som ju našla ležať s rozťatým čelom. Zrejme sa udrela. Dnes pre mňa príde pán Higgins a ideme za ňou.“ Vydýchla som. Slzy ma štípali no potlačila som ich. Mama mi podala džús. Práve, keď som pila zazvonil zvonček.
„Ahoj Paul“ pozdravil ho môj oco. Poznajú sa. Sem- tam sme boli na návšteve u nich alebo oni u nás.
„Prišiel som pre Emily. Ideme za Lili.“
„Dobre zavolám ju.“
„Už som tu oci“ objavila som sa pri ňom skôr ako stihol zakričať moje meno.
„Neviem kedy prídem“ zakričala som mu a nastúpila do auta. Zaparkovali sme pred nemocnicou a vošli dnu...
*Lili*
Píp...píp.. pípalo mi pri hlave. Liezlo mi to na nervy. Otvorila som jedno oko a biela farba po stenách ma oslepila. Otvorila som druhé a znovu som ho zatvorila. Otočila som sa na chrbát a otvorila obe.
„AU Moja hlava!“ povedala som, keď som ucítila strašnú bolesť hlavy.
„Už ste sa prebrali? Ako vám je?“ opýtala sa milá sestrička
„Už to tak vyzerá ... strašne ma bolí hlava“
„Dobre zavolám doktora aby sa na vás pozrel“ Ako som sa tu vôbec dostala? Pamätám si ako mi bolo zle. Vyšla som von a poriadne nadýchla. Zakrútila sa mi hlava a spadla som. Udrela som si hlavu. Potom vyšla Emily... plakala a volala o pomoc...
„Dobrý ako vám je?“ vošiel dnu doktor.
„Bolí ma hlava“ zopakovala som. Z baterkou mi pozrel do očí a skonštatoval
„Vyzerá to dobre. Sestrička vám dá niečo proti bolesti. Vyzerá to, že dnes pôjdete domov...“ usmiala som sa.
„Inač máte skvelú kamarátku. Presedela tu hodinu. Dnes vás príde navštíviť.“
„Ďakujem“ usmiala som sa a oprela sa. Sestrička mi dala niečo proti bolesti a odišla. Dvere sa roztvorili a dnu vošiel môj ocko a Em.
„Ahojte“ usmiala som sa.
„Ahoj. Ako sa cítiš?“ opýtal sa ocko a sadol si na stoličku. Em si sadla na posteľ.
„Dobre. Práve mi dala sestrička niečo proti bolesti hlavy.“
„Bolí ťa to?“ ukázala na ranku. Viem že zle znáša krv. Musela byť riadne statočná...
„Trochu“ jemne som si prešla po ranke
„Em ďakujem“ usmiala som sa
„Nemáš začo.“ Objala ma. Po chvíľke dnu vošiel znovu doktor
„Lili. Môžem vám povedať, že už ste v poriadku. Môžete ísť domov.“
„Yeeees!“ tešili sme sa s Em. Samozrejme aj ocko.
„Dobre idem von aby si sa mohla prezliecť“ povedal a vyšiel von.
„Doniesla som ti oblečenie. Idem aj ja von.“ Podala mi tašku Emily a vyšla z izby. Prezliekla som sa a veci zo včerajška dala do tašky. Vyšla som z nemocničnej izby.
„Odveziete ma domov?“ opýtala sa Em. Ocko prikývol. Odviezli sme Em domov. Zaparkovali sme pred domom.
„Ani nevieš ako si ma vystrašila.“ Povedal ocko, keď sme sedeli pred TV s vlastnou čokoládou.
„Prepáč...“
„Lili musím ti niečo povedať.“ Pozeral sa na TV......
(Lili)
(Emily)
Páčila sa? :) Prosím zanechajte komentár ;)
štvrtok 28. marca 2013
Diary 1.časť
I´m baaaack :DD nó takže :D niečo som začala znovu písať a ak k tomu napíšete minimálne 4 komentáre dnes pridám aj prvú časť novej story :3 tak dúfam sa posnažíte O:) :D Toto je viacdielovka ešte stále je rozpísaná no kvôli vám ti pohnem :D :D inač kto z vás nemá rád oblievačku? :D ja nepúšťam spolužiakov k nám od vtedy čo mi jeden na hlavu vylial pol litovku :DDD ale i tak som obliata stále :/ :D koľký vás zvyknú prísť obliať??? :D ... tak bežte čítať a nezabudnite minimálne 4 komentáre O:) :D PS: veľa bomparíí ;)
Sadla som si na gauč, zabalila sa dekou, zavrela som oči a nasávala vôňu čerstvej kávy.... Teraz by ste chceli asi vedieť kto som. Hmm v skratke... Moje meno je Chloe White. Od včera mám presne 19. Školu som skončila a teraz pomáham v rodinnom obchode...
Otvorila som oči a pozrela sa cez okno prepúšťajúce slnko. Pousmiala som sa a odvrátila zrak od hravých a teplých slnečných lúčov. Prechádzala som očami po byte a odchlipla si z tmavej, horkej tekutiny. Môj pohľad sa zasekol na kope darčekov. Všade okolo boli roztrhané ozdobné papiere. Položila som hrnček na stolík, zhodila zo seba deku a po štvornožky sa vybrala ku kope darčekov. Začala som v nich hrabať. Ani neviem čo som v nich chcela nájsť no po chvíli som z tamať vytiahla jeden nerozbalený darček. Na obale bolo veľkým napísané „OD DAN ♥“. Nechápem ako som ho mohla prehliadnuť... Pousmiala som sa. Chytila som obal za kraj a trhla ním. Ukázal sa mi zdobený denník. Ale prečo denník? Strhla som posledný kúsok obalu a odhodila ho na kopu. Prešla som po celom denníku prsom a tvorila ho. V tej chvíli neho vypadla obálka. Znovu som sa pozrela na deník a položila ho bokom. Schytila som obálku, prudko sa postavila až sa mi zatočila hlava. Postavila som sa k oknu a obálku zdvihla nad hlavu do svetla. Lúče cez ňu prechádzali a odhaľovali jemne rúžovú farbu. Hodila som sa na gauč a s váhaním obálku otvorila. V nej bol rúžový.... list. Roztvorila som ho...
„Milá Chloe,
Teším sa až sa stretneme. Áno zajtra prilietam. Keď nebudeš na letisku tak ti neprečítam rozprávku! Priletím presne o ôsmej večer. Pokiaľ tento list Liam nepoplietol, tak pri ňom by mal byť denník. Možno sa pýtaš prečo práve deník...
BINGO!
No preto ty trúba aby si zapísala všetko! Všetko čo sa tu stalo! Všetko! Tvoje pocity, čo sa stalo, čo robíš... Och zlatko je mi to ľúto... Samozrejme! Všetko mi ešte vyrozprávaš. Denník máš nato aby si, si uvedomila – bolo zle, bude horšie no ak si všetko v tej tvojej hlavičke urovnáš a rozhodneš sa, bude to lepšie. Takže trúba vidíme sa zajtra. Nemeškaj!
DAN ♥
Zasmiala som sa. Moja zlatá Dan. Nevidela som ju od konca školy a to vám poviem je riadne dlho. Utrela som si slzu, ktorá sa mi popri čítania listu vykotúľala z oka. Zošuchla som sa z gauča a tento krát list položila nabok. Rukami som oblepila denník. Natiahla som sa po pero. Koniec malo zdobený bielim perím. Oprela som sa o gauč, narovnala si tričko veľkosti XXXXXXXL a otvorila denník. Pokývala som hlavou
„Som blázon“ zasmiala som sa. Priložila som na papier pero a vpustila sa do spomienok....
................
Bola to presne jeseň. Obloha bola tmavá a zvláštnym spôsobom temná a nádherná. Stromy boli napoly holé a ich listy boli popadané na zemi v rôznych odtieňoch. Tráva bola zeleno hnedej farby.
Prechádzala som parkom. Okolo sa prechádzali ľudia, či s deťmi alebo bez nich. Ich smiech sa ozýval spolu s vánkom, ktorý mi rozvieval vlasy na všetky strany. Vytiahla som z vreciek na čiernej bunde ruky obalené v teplých rukaviciach, aby som si čiapku zosunula späť na uši. Prešla som ešte pár krokov a zastavila sa pri fontáne. Sadla som si na jej okraj no hneď som sa postavila. ZIMA – skonštatovala som. Chodila som z miesta na miesto a netrpezlivo čakala svoju kamarátku
„Ak do piatich minút nepríde, odchádzam!“ Je to z dôvodu zmrznutých prstov na nohách.
„Ale vážne? Nehovor. Ty by si ani muche neublížila.“ Zasmiala sa. Otočila som sa za hlasom a uvidela tam vysmiatu Danielle
„Kde trčíš?“ opýtala som sa zmrznutým hlasom.
„Pekné to privítanie“ zasmiala sa a objala ma
„Prepáč, ahoj“ ... Vyšli sme z parku a zakotvili pred malou kaviarňou. Otvorila som dvere a zvonček nad nimi zazvonil. Doteraz sme sa hádali či je krajší batman alebo superman. Ja som bola za supermana. So smiechom sme sa posadili do zadnej časti.
„Tak a Liam sa zosypal z prvého schodu“ smiali sme sa. Zložili sme z rúk rukavice a položili ich bokom.
„Dobrý deň. ČO si dáte?“ zastavila sa pri nás sympatická čašníčka.
„Dva krát latté“ usmiala sa Dan.
„Chloe. Nezabi ma za to čo ti práve poviem ale odchádzam.“ Povedala to tichšie a zadívala sa do práve prineseného hrnčeka
„Kedy? Ako? prečo?“ neveriacky som sa opýtala
„Pozajtra.“ Odchlipla si z hrnčeka
„Na ako dlho?“ opýtala som sa smutnejšie. S kým si budem robiť srandu z Nialla, keď dostane záchvat smiechu?!!
„Rok“ odvrátila pohľad od hrnčeka, pozrela sa na mňa a krivo sa usmiala.
„A kam?“ tento krát som si odchlipla ja.
„Ideme na turné do Ameriky. Bála som sa ti to povedať skôr... neboj niečo ti prinesiem..“ usmiala sa a stisla mi ruku.
„Liam o tom vie?“ opýtala som sa a mierne sa usmiala.
„Áno no nebol z toho nadšený.“ Odpili sme si z hrnčekov........
Na ďalší deň:
Išli sme s Dan ku chalanom. No s malým prekvapením... Natiahla som ruku k zvončeku a stisla som ho. Známa hudba sa rozliehala po ich dome. Opreli sme sa každá na opačnú stranu popri dverách. O chvíľku sa dvere otvorili. S Dan sme na seba bleskovo pozreli, zahnali rukou a do dvoch tvári vpálili dve koláče so šľahačkou.
„UTEKAJ!“ zakričala som na ňu, keď som pod tvárami spoznala Zayna a Louisa. Nebezpečná kombinácia.... Chalani na mierne naštvane a so zákerným úsmevom zotreli z očí koláč a rozbehli sa za nami. Utekala som kade sa dalo. Asi päť krát som obehla celé auto a rozbehla sa na záhradu. Utekala som čo najrýchlejšie. Sem tam som sa pošmykla na mokrej tráve. Utekala som až dozadu za malý domček. Skryla som sa za stenu ktorá bola najďalej. Oprela som sa o ňu a zrýchlene dýchala. Kroky zoslabli až som si myslela, že si to Louis rozmyslel. Pomaly som išla k rohu a opatrne vysunula hlavu
„BAF!“ Louis na mňa skočil. Skričala som a dopadla na zem. Otvorila som oči a zadívala sa do tých príťažlivých modrých. Stále som rýchlo dýchala a srdce mala v krku no nebola som si istá či z toľkého naháňania sa.
„Louis, kde si?“ začula som ako El kričí na Louisa z domu. Zakašľala som si
„Ehm. Louis, nechceš zo mňa zliezť?“ opýtala som sa. Bol na mne tak nalepený až som cítila tlkot jeho srdca. Hralo nádhernú pieseň.
„Prečo?“ zašepkal mi pri uchu. Jeho hlas mi spôsobil zimomriavky. Mráz mi prešiel po celom tele a zanechal zvláštny a príjemný pocit.
„Lebo ťa volá El“ rovnako som mu pri uchu zašepkala. Cítila som ako sa mierne zachvel no pomaly sa zo mňa zdvihol a postavil sa na nohy. Pomohol mi postaviť sa.
„Ehm... mali by sme ísť“ povedala som a vybrala sa k domu. Chvíľu tam ešte stál no potom ma nasledoval. Keď som prišla do obývačky, zastala som a začala sa smiať. Dan mala vlasy plné šľahačky, nad obočím mala kečup a na krku ... horčicu?
„Vy ste ale labužníci“ podotkol Louis a sadol si k El. Ona sa k nemu prisunula čo najviac. Prevrátila som očami no cítila som pálivý pocit pri srdci. Žiarlivosť? .... No jasné že žiarlivosť! ..... Z kade vieš?.....Hm práve si to povedala..... ha! Pravda.....
„Do kelu!“ Povedala som sama pre seba keď som uvidela fľaky od blata na mojom oblečení. GRRR! Ja toho Louisa zabijem.
„ČO je?“ opýtala sa El.
„Ale... kvôli NIEKOMU som celá špinavá“ zahučala som a zdôraznila to slovo.
„To nevadí. Poď ! Dám ti niečo na prezlečenie“ El vyskočila na nohy a hneď ma za ruku ťahala preč. Vyšli sme hore. El otvorila dvere do Louisovej izby a začala hrabať v jeho skrini
„Tu máš niečo moje. Dúfam ti to bude dobré. Môžeš sa tu prezliecť.“ Usmiala som sa. El mi podala šaty a vybehla z dverí. Vzdychla som si a do nosa mi udrela ta úžasná vôňa. STOP! El je dobré dievča a s Louisom im to sekne. A ešte k tomu, ľúbia sa. To im nespravím.... Pokývala som hlavou a začala sa prezliekať. Práve, keď som si cez hlavu pretiahla tričko dnu vošiel Louis.
„Prepáč...Ja nechcel som.... vrátim sa neskôr...“ povedal a už zatváral dvere.
„Nie to je v pohode. Už som oblečená.“ Zasmiala som sa. Louis vošiel dnu a začal hrabať v stolíku. Zvedavo som na neho striedavo pozerala a do rúk brala špinavé oblečenie.
„Dobre.. tak ja idem“ povedala som mu a skôr ako niečo stihol odpovedať som zavrela dvere... Fu.... vyfúkla som a dala do pračky svoje šaty...
Keď sa zotmelo išli sme domov aby si stihla Dan ešte pobaliť veci. Ja som už musela ísť za svojim miláčikom. Teda domácim miláčikom. Môj malinký Beny.
Sadla som si na gauč, zabalila sa dekou, zavrela som oči a nasávala vôňu čerstvej kávy.... Teraz by ste chceli asi vedieť kto som. Hmm v skratke... Moje meno je Chloe White. Od včera mám presne 19. Školu som skončila a teraz pomáham v rodinnom obchode...
Otvorila som oči a pozrela sa cez okno prepúšťajúce slnko. Pousmiala som sa a odvrátila zrak od hravých a teplých slnečných lúčov. Prechádzala som očami po byte a odchlipla si z tmavej, horkej tekutiny. Môj pohľad sa zasekol na kope darčekov. Všade okolo boli roztrhané ozdobné papiere. Položila som hrnček na stolík, zhodila zo seba deku a po štvornožky sa vybrala ku kope darčekov. Začala som v nich hrabať. Ani neviem čo som v nich chcela nájsť no po chvíli som z tamať vytiahla jeden nerozbalený darček. Na obale bolo veľkým napísané „OD DAN ♥“. Nechápem ako som ho mohla prehliadnuť... Pousmiala som sa. Chytila som obal za kraj a trhla ním. Ukázal sa mi zdobený denník. Ale prečo denník? Strhla som posledný kúsok obalu a odhodila ho na kopu. Prešla som po celom denníku prsom a tvorila ho. V tej chvíli neho vypadla obálka. Znovu som sa pozrela na deník a položila ho bokom. Schytila som obálku, prudko sa postavila až sa mi zatočila hlava. Postavila som sa k oknu a obálku zdvihla nad hlavu do svetla. Lúče cez ňu prechádzali a odhaľovali jemne rúžovú farbu. Hodila som sa na gauč a s váhaním obálku otvorila. V nej bol rúžový.... list. Roztvorila som ho...
„Milá Chloe,
Teším sa až sa stretneme. Áno zajtra prilietam. Keď nebudeš na letisku tak ti neprečítam rozprávku! Priletím presne o ôsmej večer. Pokiaľ tento list Liam nepoplietol, tak pri ňom by mal byť denník. Možno sa pýtaš prečo práve deník...
BINGO!
No preto ty trúba aby si zapísala všetko! Všetko čo sa tu stalo! Všetko! Tvoje pocity, čo sa stalo, čo robíš... Och zlatko je mi to ľúto... Samozrejme! Všetko mi ešte vyrozprávaš. Denník máš nato aby si, si uvedomila – bolo zle, bude horšie no ak si všetko v tej tvojej hlavičke urovnáš a rozhodneš sa, bude to lepšie. Takže trúba vidíme sa zajtra. Nemeškaj!
DAN ♥
Zasmiala som sa. Moja zlatá Dan. Nevidela som ju od konca školy a to vám poviem je riadne dlho. Utrela som si slzu, ktorá sa mi popri čítania listu vykotúľala z oka. Zošuchla som sa z gauča a tento krát list položila nabok. Rukami som oblepila denník. Natiahla som sa po pero. Koniec malo zdobený bielim perím. Oprela som sa o gauč, narovnala si tričko veľkosti XXXXXXXL a otvorila denník. Pokývala som hlavou
„Som blázon“ zasmiala som sa. Priložila som na papier pero a vpustila sa do spomienok....
................
Bola to presne jeseň. Obloha bola tmavá a zvláštnym spôsobom temná a nádherná. Stromy boli napoly holé a ich listy boli popadané na zemi v rôznych odtieňoch. Tráva bola zeleno hnedej farby.
Prechádzala som parkom. Okolo sa prechádzali ľudia, či s deťmi alebo bez nich. Ich smiech sa ozýval spolu s vánkom, ktorý mi rozvieval vlasy na všetky strany. Vytiahla som z vreciek na čiernej bunde ruky obalené v teplých rukaviciach, aby som si čiapku zosunula späť na uši. Prešla som ešte pár krokov a zastavila sa pri fontáne. Sadla som si na jej okraj no hneď som sa postavila. ZIMA – skonštatovala som. Chodila som z miesta na miesto a netrpezlivo čakala svoju kamarátku
„Ak do piatich minút nepríde, odchádzam!“ Je to z dôvodu zmrznutých prstov na nohách.
„Ale vážne? Nehovor. Ty by si ani muche neublížila.“ Zasmiala sa. Otočila som sa za hlasom a uvidela tam vysmiatu Danielle
„Kde trčíš?“ opýtala som sa zmrznutým hlasom.
„Pekné to privítanie“ zasmiala sa a objala ma
„Prepáč, ahoj“ ... Vyšli sme z parku a zakotvili pred malou kaviarňou. Otvorila som dvere a zvonček nad nimi zazvonil. Doteraz sme sa hádali či je krajší batman alebo superman. Ja som bola za supermana. So smiechom sme sa posadili do zadnej časti.
„Tak a Liam sa zosypal z prvého schodu“ smiali sme sa. Zložili sme z rúk rukavice a položili ich bokom.
„Dobrý deň. ČO si dáte?“ zastavila sa pri nás sympatická čašníčka.
„Dva krát latté“ usmiala sa Dan.
„Chloe. Nezabi ma za to čo ti práve poviem ale odchádzam.“ Povedala to tichšie a zadívala sa do práve prineseného hrnčeka
„Kedy? Ako? prečo?“ neveriacky som sa opýtala
„Pozajtra.“ Odchlipla si z hrnčeka
„Na ako dlho?“ opýtala som sa smutnejšie. S kým si budem robiť srandu z Nialla, keď dostane záchvat smiechu?!!
„Rok“ odvrátila pohľad od hrnčeka, pozrela sa na mňa a krivo sa usmiala.
„A kam?“ tento krát som si odchlipla ja.
„Ideme na turné do Ameriky. Bála som sa ti to povedať skôr... neboj niečo ti prinesiem..“ usmiala sa a stisla mi ruku.
„Liam o tom vie?“ opýtala som sa a mierne sa usmiala.
„Áno no nebol z toho nadšený.“ Odpili sme si z hrnčekov........
Na ďalší deň:
Išli sme s Dan ku chalanom. No s malým prekvapením... Natiahla som ruku k zvončeku a stisla som ho. Známa hudba sa rozliehala po ich dome. Opreli sme sa každá na opačnú stranu popri dverách. O chvíľku sa dvere otvorili. S Dan sme na seba bleskovo pozreli, zahnali rukou a do dvoch tvári vpálili dve koláče so šľahačkou.
„UTEKAJ!“ zakričala som na ňu, keď som pod tvárami spoznala Zayna a Louisa. Nebezpečná kombinácia.... Chalani na mierne naštvane a so zákerným úsmevom zotreli z očí koláč a rozbehli sa za nami. Utekala som kade sa dalo. Asi päť krát som obehla celé auto a rozbehla sa na záhradu. Utekala som čo najrýchlejšie. Sem tam som sa pošmykla na mokrej tráve. Utekala som až dozadu za malý domček. Skryla som sa za stenu ktorá bola najďalej. Oprela som sa o ňu a zrýchlene dýchala. Kroky zoslabli až som si myslela, že si to Louis rozmyslel. Pomaly som išla k rohu a opatrne vysunula hlavu
„BAF!“ Louis na mňa skočil. Skričala som a dopadla na zem. Otvorila som oči a zadívala sa do tých príťažlivých modrých. Stále som rýchlo dýchala a srdce mala v krku no nebola som si istá či z toľkého naháňania sa.
„Louis, kde si?“ začula som ako El kričí na Louisa z domu. Zakašľala som si
„Ehm. Louis, nechceš zo mňa zliezť?“ opýtala som sa. Bol na mne tak nalepený až som cítila tlkot jeho srdca. Hralo nádhernú pieseň.
„Prečo?“ zašepkal mi pri uchu. Jeho hlas mi spôsobil zimomriavky. Mráz mi prešiel po celom tele a zanechal zvláštny a príjemný pocit.
„Lebo ťa volá El“ rovnako som mu pri uchu zašepkala. Cítila som ako sa mierne zachvel no pomaly sa zo mňa zdvihol a postavil sa na nohy. Pomohol mi postaviť sa.
„Ehm... mali by sme ísť“ povedala som a vybrala sa k domu. Chvíľu tam ešte stál no potom ma nasledoval. Keď som prišla do obývačky, zastala som a začala sa smiať. Dan mala vlasy plné šľahačky, nad obočím mala kečup a na krku ... horčicu?
„Vy ste ale labužníci“ podotkol Louis a sadol si k El. Ona sa k nemu prisunula čo najviac. Prevrátila som očami no cítila som pálivý pocit pri srdci. Žiarlivosť? .... No jasné že žiarlivosť! ..... Z kade vieš?.....Hm práve si to povedala..... ha! Pravda.....
„Do kelu!“ Povedala som sama pre seba keď som uvidela fľaky od blata na mojom oblečení. GRRR! Ja toho Louisa zabijem.
„ČO je?“ opýtala sa El.
„Ale... kvôli NIEKOMU som celá špinavá“ zahučala som a zdôraznila to slovo.
„To nevadí. Poď ! Dám ti niečo na prezlečenie“ El vyskočila na nohy a hneď ma za ruku ťahala preč. Vyšli sme hore. El otvorila dvere do Louisovej izby a začala hrabať v jeho skrini
„Tu máš niečo moje. Dúfam ti to bude dobré. Môžeš sa tu prezliecť.“ Usmiala som sa. El mi podala šaty a vybehla z dverí. Vzdychla som si a do nosa mi udrela ta úžasná vôňa. STOP! El je dobré dievča a s Louisom im to sekne. A ešte k tomu, ľúbia sa. To im nespravím.... Pokývala som hlavou a začala sa prezliekať. Práve, keď som si cez hlavu pretiahla tričko dnu vošiel Louis.
„Prepáč...Ja nechcel som.... vrátim sa neskôr...“ povedal a už zatváral dvere.
„Nie to je v pohode. Už som oblečená.“ Zasmiala som sa. Louis vošiel dnu a začal hrabať v stolíku. Zvedavo som na neho striedavo pozerala a do rúk brala špinavé oblečenie.
„Dobre.. tak ja idem“ povedala som mu a skôr ako niečo stihol odpovedať som zavrela dvere... Fu.... vyfúkla som a dala do pračky svoje šaty...
Keď sa zotmelo išli sme domov aby si stihla Dan ešte pobaliť veci. Ja som už musela ísť za svojim miláčikom. Teda domácim miláčikom. Môj malinký Beny.
S Dan sme sa rozlúčili a každá išla svojim smerom.... Zahrabala som
v kabelke po kľúčoch a odomkla si dvere do bytu. Na privítanie sa ku
mne rozbehol Beny.
„Ahoj zlatko. Chýbala som ti?“ čupla som si k nemu a prehrabávala jeho jemnú, bronzovo hnedú srsť. Kýval s chvostom a jeho očičká v svetle žiarili ako malé briliantíky. Nohou som zabuchla dvere a ako kačka.... logika..... sa presunula ku skrinke v kuchyni. Otvorila som ju a hrsť granúl som dala môjmu malému plyšáčikovi. Všetko hneď spapal. Postavila som sa a ponaťahovala. Umyla som si ruky od granúl a hodila tašku pod kabáty na stoličku. Zamkla som dvere a pozhasínala som svetlá. Vošla som do kúpeľne a dala si sprchu. Obliekla som si nočnú košeľu a ľahla do postele. Po chvíli som zaspala s mojim huňatým miláčikom pri nohách. Verný to strážca.....
..............
Odstrčila som pero od bielej strany denníka. Bolelo ma celé zápästie a spomienky na neho mi pripomenuli city, ktoré som k nemu vtedy prechovávala. Pokývala som hlavou a zahnala horúce slzy. Môj malinký Beny, ktorý už mimochodom taký malý nebol, ku mne pribehol.
„Aspoň ty ma ľúbiš“ odula som spodnú peru, objala ho a dala mu pusu do jeho mäkkej srsti......
„Ahoj zlatko. Chýbala som ti?“ čupla som si k nemu a prehrabávala jeho jemnú, bronzovo hnedú srsť. Kýval s chvostom a jeho očičká v svetle žiarili ako malé briliantíky. Nohou som zabuchla dvere a ako kačka.... logika..... sa presunula ku skrinke v kuchyni. Otvorila som ju a hrsť granúl som dala môjmu malému plyšáčikovi. Všetko hneď spapal. Postavila som sa a ponaťahovala. Umyla som si ruky od granúl a hodila tašku pod kabáty na stoličku. Zamkla som dvere a pozhasínala som svetlá. Vošla som do kúpeľne a dala si sprchu. Obliekla som si nočnú košeľu a ľahla do postele. Po chvíli som zaspala s mojim huňatým miláčikom pri nohách. Verný to strážca.....
..............
Odstrčila som pero od bielej strany denníka. Bolelo ma celé zápästie a spomienky na neho mi pripomenuli city, ktoré som k nemu vtedy prechovávala. Pokývala som hlavou a zahnala horúce slzy. Môj malinký Beny, ktorý už mimochodom taký malý nebol, ku mne pribehol.
„Aspoň ty ma ľúbiš“ odula som spodnú peru, objala ho a dala mu pusu do jeho mäkkej srsti......
Tak páčila sa aspoň trošku? :)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)